Temná skúška 27

 

O dva týždne neskôr...

 

Stovky simulácií. Množstvo nákresov a máp. Pozorovania duchov o odchodoch a príchodoch na Hyperboreu. Predvídanie všetkých možných scenárov a reakcií. Každodenný tréning. Desiatky bojových porád. Hodiny vysvetľovania.

Casey s Brianom boli psychicky vyčerpaní. Neúplné pochopenie zámeru stvoriteľov im nedalo spávať. Celá ich snaha sa opiera o predpoklad, že stvoritelia ich vypočujú a uznajú právo nových generácií na život a slobodu, ale čo ak sa tak nestane? Čo ak aj oni majú svoju agendu a životy iných sú im ukradnuté?

Nesmrteľní však trvali na tom, že taká možnosť je vylúčená. Nedokázali logicky vysvetliť prečo, len vedeli že je to tak, čo dvojici len viac a viac pripomínalo ich vlastnú dobu, kde úmysly bohov nemajú byť spochybňované, pretože sú vždy dobré a vedú k harmónií, aj keď vám povedia že svätá vojna je v poriadku.

Napriek tomu sú tu rozdiely. Stvoritelia nepožadujú oddanosť, klaňanie, uctievanie, ani len obety. Stvorili bytosti a dali im voľnú ruku. Neprikazujú im absolútne nič. Zdieľajú s nimi svoje vedomosti a pomohli im rýchlo nadobudnúť technickú vyspelosť.

Niečo tu skutočne nesedí.

Bojový plán nebol vôbec komplikovaný vo svojej podstate – dostať sa na Hyperboreu, zabrániť pánom dostať sa k rebelom, nájsť sieň stvoriteľov a slušne im vysvetliť situáciu.

Čo by sa len mohlo pokaziť?

Casey, oblečená v priliehavých handrách z materiálu odolného voči nárazu, sa naposledy lúčila s Theresou v jaskyni na Yucatáne, kde bolo zhromaždených niekoľko ďalších detí a pár dospelých, ktorí na ne majú dohliadať. Pevne zvierala drobné dievčatko. „Buď dobrá a poslúchaj starších, dobre? Možno sa budete musieť premiestniť na bezpečnejšie miesto.“ Obzvlášť ak sa páni rozhodnú poslať sem niekoho, aby ich využil ako rukojemníkov. „Vrátime sa po teba,“ sľúbila jej.

Uplakaná Theresa prikývla a celá sa triasla. Čo ako ju chránili pred realitou, musela by byť hlúpa, aby nepochopila vážnosť situácie.

Len čo sa od nej bosorka odlepila, nahradil ju Brian. Drobné dieťa sa v jeho mohutnom náručí prakticky stratilo. „Len vydrž, maličká, dobre?“ Vzal jej tvár do dlaní. „Všetko sa napraví.“

Theresa sa len viac rozplakala. „Nezomriete? Smrť bolí.“

Casey sa sama takmer rozplakala tiež. Šesťročné dieťa im dáva lekciu o smrti. „Nezomrieme, Theresa. Tentoraz nie.“

Trvalo polhodinu, kým v sebe našli dosť síl opustiť ju a vyjsť do jaskyne vedľa zbrojnice, kde sa zhromažďovali bojujúci. Aj keď trvali na tom, aby nebola preliata krv, boli odhodlaní sa brániť v prípade napadnutia. Priestor zaberali menšie skupinky vytvorených rodín, ktoré sa buď lúčili, alebo si navzájom dodávali morálnu podporu.

Casey klesla sánka a Brian mal na tvári pobavený úsmev. Tie rodinky neboli práve... tradičné.

Zo vzdialeného rohu im zamával Asís, ruka v ruke s mladou ženou a mužom, ktorých predtým nevideli. Bosorka už mala na jazyku otázky, ale Brian jej zovrel rameno, než k nim došli. „Len ti pripomínam, že monogamiu a heterosexualitu vynašli až ľudia. Nenaruš túto kultúru.“

Narušiť? To ani v najmenšom! Prečo sa ale nezachovala? Rozhodne by mali v budúcnosti viac srandy!

Asís im predstavil svoju partnerku a partnera, z ktorých sa len mužská časť, ehm, partnerstva, zúčastní, pretože nechcú nechať ich spoločné malé dieťa osamote.

Zišli do jaskýň na pobreží, kde bol pripravený podmorský transportér, ktorý ich dostane na Hyperboreu. Asís Brianovi podal batoh s vybavením, ktoré budú potrebovať.

„Buďte opatrní,“ prosil ich.

„Všetko sa podarí,“ sľúbil mu Brian a vyškrabal sa do podivnej kapsule v tvare slzy, kde už čakala Casey pred riadiacim panelom. Trvalo im týždeň naučiť sa túto hračku riadiť. Naposledy zamávali spojencom a aktivovali rampu, ktorá ich spustila na vodu. Transportér sa ponoril niekoľko metrov pod hladinu a oni osameli v tichu.

Cesta na Hyperboreu trvala dve hodiny. Vnútro zariadenia bolo extrémne pohodlné s polohovateľnými sedadlami, navigačným systémom a prakticky fungovalo na autopilotovi.

„Prečo ľudia nemohli vynájsť niečo takéto?“ sťažoval sa Brian, keď ruka v ruke sedeli vedľa seba a sledovali vodu za oknom. „Yucatán – Madagaskar za dve hoďky? To je sen!“

„To vieš, zbrane hromadného ničenia majú prioritu,“ odfrkla si bosorka. „A na vynálezy potrebuješ vzdelané obyvateľstvo.“

Musel jej dať za pravdu. „Myslíš, že sa niekedy dostanú na túto úroveň?“ Pohladil riadiaci panel.

„Ak sa predtým nezničia, prečo nie?“ mykla plecami. „Ale je pravdepodobnejšie, že sa tam dostaneme prví.“

Nemohol sa dočkať. „Stvoritelia musia mať radosť. Taký pokrok...“

„By nebol možný, keby nesmrteľným neposunuli vlastné vedomosti. Naučili ich prakticky všetko, aby to nemuseli zbytočne objavovať. Vieš čo to dalo ľuďom dovtípiť sa obyčajné pí?“

„Neschvaľuješ ich postup?“

Casey si vzdychla. „Neviem. Jedna časť mozgu mi hovorí, že urýchliť vývoj civilizácie poskytnutím vedomostí je deštruktívne, aspoň som si to myslela. Predstav si, že by si stredovekým vládcom ukázal granát. Štiepenie jadra. Ešte aj elektrinu by dokázali premeniť na zbraň. Na druhej strane, naši predkovia sú dôkazom, že aj vedomosti sa dajú zužitkovať bez ich zneužitia na vojenské účely.“

Brian sa zaksichtil. „Ale oni ich na to využijú. Len neskôr. Keď si uvedomia rozdiely medzi rasami.“ Tak predsa padla Hyperborea. Teda padne. Čokoľvek.

Casey smutne nadvihla kútik pier. „Nikto nie je dokonalý, hm?“

Pobozkal ju. „Vďaka bohom za to.“ Vyzrel von a skontroloval panel, ktorý ich informoval o spomalení transportéra. „Sme skoro na mieste.“

Transportér sa vynoril niekoľko stoviek metrov od Hyperborey, masívneho kontinentu a domova nesmrteľných, ktorý už v týchto časoch mal postavenú funkčnú infraštruktúru, prístavy, systém hromadnej dopravy a distribúciu obnoviteľnej energie.

A smrtiacich obyvateľov.

Vrchná časť transportéra sa stiahla a Casey si priložila k očiam ďalekohľad, ktorý dokázal priblížiť ešte aj chrobáka. Celý kontinent bol otočený iným smerom, než si pamätali z boja. Hlavný prístav bol na opačnej strane a oni sa nachádzali pri skalnatom pobreží s ostrými skalami siahajúcimi do výšky stoviek metrov. Presne ako duchovia povedali.

„Nech je to za nami,“ povedala bosorka a nasadila si dýchaciu masku. Brian vydrží bez kyslíka aj za normálnych okolností. Spoločne skočili do chladnej vody a doplávali na pobrežie, do čiastočne zaplavenej jaskyne. Tam ich bosorka vysušila a podľa vopred naučenej mapy pokračovali tajnými chodbami do stredu kontinentu. Duchovia túto cestu veľmi dobre poznali. Stvoritelia o nej nevedia, pretože ju vytvorili páni. Na zbavenie sa mŕtvol. Nepozorovane.

Našťastie nemuseli celú diaľku kráčať, inak by im to zabralo celý deň bez prestávky. Jaskyne boli vylepšené o výťahy a pohyblivé povrchy, ktoré reagovali automaticky na ich prítomnosť.

Po hodinách v tme sa nakoniec vynorili v podzemí hlavného mesta. Pôvodne chceli, aby im duchovia robili sprievodcov, ibaže nakoniec sa rozhodli využiť ich ako poistku pre prípad, že by sa prvá generácia rozhodla pre útok a zmobilizovala jednotky z miest na oblohe. Preto niekoľkých poslali do týchto miest, a ostatní sa rozmiestnili okolo bunkra, aby včas spozorovali blížiacu sa hrozbu a mohli evakuovať deti a rodičov, ktorí s nimi zostali.

„Brian!“ zalapala po dychu Casey, keď zašli za nesprávny roh a narazili na temnice s klietkami. V každej z nich sa krčila minimálne jedna vychudnutá, zničená postava.

Upír pribehol k prvej klietke. Väzeň v nej bol muž, ležal schúlený na zemi a mal prázdny pohľad. Niekoľkí ale boli dostatočne aktívni, aby sa pritisli k mrežiam a zvedavo hľadeli na neznámych návštevníkov.

Duchovia ich varovali, že niekde tu páni držia budúce obete. Casey si stiahla batoh, kde im Chmí pribalil obruče pre takýto prípad. Popodávali ich väzňom.

„Prišli sme vám pomôcť,“ hovorila Casey, keď jej všetci rozumeli, a páčila jednu klietku za druhou. „Čoskoro dorazia ďalší. Je niekto z vás vážnejšie zranený?“

Zranenia neboli, ale silná podvýživa a slabosť áno. Nasmerovali teda všetkých späť jaskyňami, aby vyčkali v relatívnom bezpečí a ak by sa niečo pokazilo, mali šancu na útek. Potom pokračovali ďalej.

Len čo vyšli z temníc, okolie sa rapídne zmenilo. Všetko bolo čisté, nové, precízne postavené a presvetlené.

Brian s Casey sa chytili za ruku. Nachádzali sa pred budovou, ktorú v ich časoch na Hyperborey nevideli. Stála uprostred hlavného mesta a stála je trochu nevhodný pojem.

Vznášala sa.

Asi päťdesiat metrov nad zemou.

Viedli do nej tenké stĺpy, ktoré v sebe ukrývali výťahy, ale inak nemala žiadnu reálnu oporu na povrchu. Doslova sedela na obláčiku. Mäkkom, bielom kuse vodnej pary.

„To je neskutočné klišé,“ podotkla Casey sarkasticky.

Brian musel súhlasiť. Budova, ktorá má byť domovom stvoriteľov a prvej generácie nesmrteľných, pripomínala steroidmi vylepšený Taj Mahal v kombinácii s operou v Sydney. Obrovská, pompézna, schopná ubytovať obyvateľov menšieho štátu a pravdepodobne postavená ako bludisko.

„Myslíš, že tú ozrutu budeme môcť vyhodiť do vzduchu?“ dúfal Brian.

„Zaplatím, len aby som to mohla urobiť.“

Brian si ju pritiahol a zapálene pobozkal. „Žena podľa mojich predstáv.“

Diabolsky sa usmiala a stiahla ho do tieňov, pretože sa ktosi blížil. Malá skupinka bytostí novších generácií mierila k výťahom, ťahajúc za sebou príves plný jedla.

Potichu ich nasledovali, až našli výťah určený len pre transport potravy. Presne ten potrebovali. Casey vyslala slabé kúzlo, ktoré ich zneviditeľnilo, a prešmykli sa do nízkej kabíny plnej mäsa, rýb, neznámych druhov rastlín a niečoho, čo vyzeralo ako sladkosti. Rozhodne to voňalo lahodne.

Po krátkej ceste nahor sa kabína otvorila a ďalšie bytosti ju začali vyprázdňovať v preplnenej kuchyni. Casey ruka v ruke s Brianom vybehli von a zakrádali sa chodbami. Vnútro lietajúcej ozrutnosti bolo prehnane priestranné, chodby široké ako domy, ladené do modro-oranžovej kombinácie. Všetko bolo svetlé a budilo pozitívny dojem. Škoda, že tu žijú monštrá.

Podľa naučenej cesty sa dostali o dva poschodia vyššie, do prázdneho priestoru ktorý bol dostavaný nedávno a má slúžiť ako menšia vnútorná záhrada. Vyzeralo to tam ako v hangári menšieho lietadla. Casey s Brianom potichu zavreli posuvné dvere a dali sa do práce.

Celá armáda nemohla doraziť ako oni. Páni by ich príliš skoro spozorovali a zbavili by sa ich ešte vo vode. Ale dvaja narušitelia sú nenápadní. Brianov upírsky pôvod sa stratí v množstve upírov naokolo a Casey nikto ani len nezaznamená. Cieľom je dostať rebelov čo najbližšie k stvoriteľom, aby mali šancu sa prebojovať cez svojich pánov. Rozobranú konštrukciu niesol v batohu Brian aj s návodom, pretože jednoducho nebol schopný zapamätať si komplikovanú zostavu.

Obaja nesmrteľní pracovali najrýchlejšie ako mohli, kládli na seba súčiastky, stavali rám veľký dva krát dva metre, pripájali zdroje energie a keď bolo všetko pripravené, aktivovali zariadenie.

Na opačnom konci sveta sa otvoril už pripravený portál a dal rebelom najavo, že prvá časť plánu vyšla. Všetkých zaliala nádej, že sú o krok bližšie k slobode. Oni a aj ich stále trápení druhovia.

Armáda začala organizovane postupovať cez portál.