Temná skúška 28

 

Theresa sa od stresu preplakala do spánku vedľa ďalších vydesených detí. Aj keď neboli ako ona, cítila že prežívajú podobné útrapy a je jedno, že sú chlpatí, zubatí, majú divné vlasy, oči a prsty. Schúlená vedľa nich a povzbudená faktom, že nie je úplne sama ako v podsvetí, aspoň na chvíľu zadriemala.

A zobudila sa na úplne inom mieste! Vydesene otvorila oči a zhíkla. Hľadela na biely strop a nie umelo osvetlené steny jaskyne. Miestnosť bola zaliata slnkom prenikajúcim cez komplikované okno, za ktorým sa ligotalo more. Ležala na obrovskej posteli s červenými poťahmi a celá miestnosť pretekala luxusom. Na stenách viseli farebné obrazy, pred ňou bola v stene zabudovaná televízia, a na opačnej strane stála plne zariadená obývačka.

Nechápavo sa posadila a zakolísala sa. Čo je to s jej telom? Pozrela naň a prišlo ďalšie zhíknutie. Hruď mala plne zaoblenú, nohy dlhé, ruky dlhé, všetko dlhé! Ako dospelá!

Až vtedy si všimla ďalšiu dospelú, vysokú postavu stojacu pri okne, ktorá sa k nej otočila.

Theresa prišla o hlas. Muž pred ňou bol... ako zo sna. Vysoký. Široké ramená. Dokonalá tvár s pevnou sánkou a tými najzvláštnejšími, hnedo-červenými očami orámovanými hustými riasami. Pokožku mal tmavšiu, akoby večne opálenú. Jeho výzor ešte viac vylepšovala čierna košeľa a čierne nohavice, všetko zvýrazňujúce už aj tak dokonalú postavu.

„Ty si tak pekný!“ vyletelo z nej.

Mužove plné pery sa roztiahli do úsmevu a žmurkol na ňu. „Som rád, že už v šiestich rokoch máš dobrý vkus,“ prehovoril hlbokým hlasom.

Nemala slov. Skutočne nemala. Len sa zmätene obzerala a snažila sa pochopiť, čo sa deje.

Muž sa od okna nepohol, akoby ju nechcel vydesiť. „Len pokojne. Si v bezpečí. O chvíľu sa vrátiš naspäť do jaskyne.“

Vyvalila oči. Zvierala prikrývku, akoby ju mohla nejako ochrániť. „Kto si?“

„Nikto, koho by si sa mala obávať. Nachádzaš sa v budúcnosti. V časoch, keď si dospelá. Vo svojom dospelom tele,“ vysvetlil jej čo najjednoduchšie. „A tvoje dospelé ja si odskočilo do tvojho malého ja, aby vybavilo jednu záležitosť.“

„B-budúcnosť?“ koktala. „A-ale my sme predsa boli... sme v minulosti. S Brianom. A Casey. Povedali, že sa možno nevrátime.“

Muž prešiel po obvode miestnosti k náprotivnej stene, stále sa držiac ďaleko od nej, aby ju viac nedesil. Theresu ale rozhodne nedesil. Nemohla sa naňho vynadívať. Prečo je tak neskutočne pekný?

„Ja viem. Nájdete spôsob, neboj sa. Musím ti niečo vysvetliť. Je to veľmi dôležité. Ja viem, že si vystrašená a ničomu nerozumieš. Keď skončím, pochopíš. Dokázala by si mi dôverovať a nespanikáriť? Tak trochu od teba závisí osud nesmrteľných.“

Od nej? Človeka? „Ako?“

Ďalší devastujúci úsmev. Čo sa to deje s jej telom? „Si niečo ako kľúč k chybe v čase. Preto ste skončili v mezozoiku. Aby ste ju napravili. Konkrétne ty.“

„T-tak prečo som tu?“

„Pretože si veľmi mladá. Tvoje budúce ja ťa nahradilo, aby vybavilo jednu záležitosť. Potom sa vrátite naspäť. A ja ti dovtedy musím povedať, ako sa veci majú. Aby si bola pripravená, keď nadíde čas.“

Nič jej nedávalo zmysel. Zúfalo krútila hlavou.

Muž sa nezdal byť vyvedený z miery. „Nemusíš sa báť. Máme celý deň. Čo keby si skúsila vstať z postele?“

Opatrne pustila prikrývku. Telo, v ktorom sa ocitla, jej bolo neznáme, a malo proporcie, ktoré sprvu nevedela vyvážiť. Mala na sebe len tielko a šortky. Zvedavo sa dotkla svojich pŕs a muž si odkašľal.

„To asi nebude najlepší nápad.“

Očervenela a neisto sa postavila. Pripadalo jej, že je veľká ako obor, hoci odhadovala, že mužovi siaha len po ramená. Keď si bola istá, že nespadne, víťazne sa usmiala.

Muž jej dobromyseľne zatlieskal. „Môžem sa k tebe priblížiť?“

Priblížiť? Túžila ho prehmatať od momentu, keď ho uvidela! Prikývla a on sa pomaly pohol jej smerom. Natiahol k nej dlaň a ona mu podala tú svoju. Usmiali sa na seba, akoby dokázali niečo neskutočne náročné. Jeho dotyk bol príjemný a teplý.

„Kto si?“ zopakovala otázku.

„Môžeš ma volať Kaden. Vybrala si si ma ako zodpovednú osobu pre túto úlohu. Poď.“ Odviedol ju do obývačky, kde na stene visel obrovský nápis. Casey ju naučila čísla len nedávno, ale dokázala ich prečítať.

„Jedenásť. Sedem. Dva. Jedna. Tri. Osem.“

Kaden ju posadil na pohodlnú pohovku. „Jedenásteho siedmy. Dvetisícstotridsaťosem. Dnešný dátum.“

Keby Theresa lepšie rozumela dátumom, asi by bola vydesená, ale tak ďaleko sa Casey ešte nedostala, preto nevedela, ako ďaleko v budúcnosti skutočne je. „Prečo je na plagáte?“

„Aby si si ho zapamätala. Je to nadmieru dôležité, Theresa. Musíš si ho neustále opakovať, dobre?“

„Ale prečo?“

„Aby si vedela, kedy pocestuješ naspäť do minulosti a aby si bola pripravená. Do tohto dátumu sa musíš naučiť veľa vecí, ale k tým ťa vytrénujú nesmrteľní keď trochu podrastieš. Aký dátum si máš zapamätať?“

Pozrela na plagát a zopakovala mu ho.

Kaden sa posadil do kresla pred ňou a z nejakého dôvodu jej oči zaleteli k jeho svalom pod tmavou košeľou. Čo sa to s ňou deje?

„Čo ti Casey s Brianom povedali o cestovaní v čase?“ opýtal sa.

Preglgla. „Že je zakázané. Niekomu sa to však podarilo. Nejakému anjelovi so zvláštnym menom.“

„Carys,“ ozrejmil jej. „A máš pravdu. Cestovanie v čase spôsobuje problémy. Napríklad aj mňa.“ Zasmial sa vlastnému vtipu, ktorému ale Theresa nerozumela. „Pochopíš neskôr.“

„Spôsobili sme my problémy?“ zašepkala vystrašene.

„Nie, vy ich naprávate. Niečo ti ukážem.“ Zobral zo stolíka medzi nimi papier a nakreslil naň čiaru. „Väčšina si myslí, že toto je čas. Priama línia. Tu ste boli vy,“ naznačil rok z ktorého odišli, „a sem ste sa dostali.“ Urobil šipku dozadu v čase. „To by ale znamenalo, že čokoľvek zmeníte v minulosti, bude mať dopad na budúcnosť a môže spôsobiť, že nenastanú okolnosti, ktoré vás tam dostali. Tomu sa hovorí paradox.“

Theresa jeho vysvetleniu porozumela. Chúďa malé ešte netuší, aký veľkolepý osud fyzikálnej a matematickej expertky ju čaká. „Takže sme pokazili budúcnosť?“

„Nie. Pretože čas takto nevyzerá.“ Preškrtol líniu a nakreslil kruh. „Toto je lepšia teória. Čas prúdi v kruhu. Nemá začiatok a ani koniec, preto sa dokáže nekonečne ovplyvňovať. Necestovali ste proti prúdu, len po jeho línii.“

„Čo to znamená?“

Kaden preškrtol aj druhý nákres. „Že ani táto verzia nie je správna.“ Pokrčil papier a urobil z neho guľu. „Toto je čas.“

A tam sa jej chápanie stratilo. Ako môže byť čas guľa?

Ďalší z tých oslňujúcich úsmevov. „Aký dátum si máš zapamätať?“

Znovu mu ho odrecitovala.

„Výborne. Pokračujeme. Nemusíš mi rozumieť. Čas je guľa a to je jediné, čo potrebuješ vedieť.“ Prehodil si ju z ruky do ruky. „Guľa ale nie je stabilná. Každé cestovanie v čase ju trochu deformuje.“ Prstami pokrčil kúsok papiera na jej povrchu a celý papier sa pohol. „Urobil som zmenu tu a aby sa tvar nestratil, všetko sa pohlo a posunulo. Vidíš? Lepšie sa to vysvetľuje na mydlovej bubline, ale na to potrebuješ základy fyziky, na ktoré nemáme čas.“

Theresa natiahla ruku, aby si guľu prehmatala. „Prečo sme teda prišli do minulosti?“

Kaden sa uvoľnene oprel v kresle. „Pretože Carys sa pohrala s vývojom udalostí. Tvoja súčasnosť mala vyzerať inak. Ako, to nevieme. Ibaže tá súčasnosť nejako, opäť nevieme ako, ovplyvnila vývoj v minulosti. Nejaký element sa z nej stratil. Element, ktorý fyzika musela nahradiť a preto ho nahradila vami. Aby sa udalosti odohrali tak, ako je potrebné.“

„To ten portál. Portál v pekle. On nás tam poslal.“

Kaden prikývol. „Portál je inteligentný. Riadi ho sám vesmír. Ktorý, mimochodom, nie je nadšený toľkým cestovaním v čase, preto vám mám odkázať, že to už viac nesmiete robiť. Narušíte jeho stabilitu, ktorú už nepôjde napraviť. Odkáž to prosím Brianovi a Casey, keď sa vrátiš. Už žiadne cestovanie v čase. Aspoň pokiaľ bude existovať Zem.“

Theresa mala oči ako loptičky.

„Neboj, skutočne ti všetko začne dávať zmysel, len čo sa dostaneš do školy.“

„Ako pôjdem do školy, keď sme v minulosti?“

„Uvidíš. Zopakuj mi dátum.“

Theresa to konečne zvládla bez pozerania na plagát. „Ale ak je cestovanie v čase zakázané, nie je zlé, že ja som tu a... dospelá ja tam?“

„Vy ste výnimka. Naprávate, čo sa pokazilo,“ uistil ju. „Tá rebélia v mezozoiku... vyšla len vďaka Casey a tebe. Čo ma privádza k ďalšiemu bodu programu – tvoj život.“

„Čo je s mojím životom?“ preľakla sa.

„Si napoly mŕtva, Theresa,“ pripomenul jej pobavene.

„Ja sa nechcem vrátiť do pekla!“ prosila ho.

„Rozumiem ti. Časom vyjde najavo, prečo si tam skončila, ty aj ostatní nevinní, ale to nie je môj príbeh. Podstatné je, aby si pochopila čo sa s tebou stalo. Portál ťa oživil, ale existuješ na dvoch rovinách. Po zvyšok života budeš vidieť duchov.“

Theresa zovrela päste.

„Nie je to také zlé. Len čo začne fungovať reinkarnácia, nebo a peklo, väčšina z nich zmizne hneď po smrti. Ale počítaj s tým, že čas od času nejakého uvidíš. Budeš s nimi môcť hovoriť a pomôcť im ísť ďalej.“

„Nemusím teda naspäť do pekla?“

„O to sa postarajú iní, ale v konečnom dôsledku nie. Napriek tomu zostaneš jedinečná, Theresa. Byť súčasťou oboch svetov je niečo, čo sa ešte aj arch... chcem povedať stvoritelia museli naučiť. Dátum?“

Podráždene ho odrecitovala. Ako môže byť taký pokojný, keď ona má chuť rozplakať sa?

Kaden vycítil jej nepokoj a priniesol jej pohár vody. Neprítomne mu poďakovala a hľadela do neznáma. Čo má robiť? Ako pochopiť tieto udalosti?

„Za svoj život uvidíš veľa vecí,“ povedal, aby trochu uvoľnil napätie. „Odohrá sa mnoho podivuhodností. Nemusíš sa však báť. Tebe nič nehrozí.“ Oči mu ale potemneli, akoby niekomu inému hrozil koniec sveta.

Theresa odložila prázdny pohár, ruky stále mierne roztrasené. „Takže ja sa vrátim do svojho tela... a jedenásteho siedmy  dvetisícstotridsaťosem sa moje malé a veľké ja vymenia, aby... aby čo?“

„Aby si si to vybavila so stvoriteľmi. Dospelá Theresa vie veci, ktoré ty ani len nemáš ako zistiť, pretože sa ešte neodohrali.“

„Sú stvoritelia zlí?“

Kaden sa namiesto odpovede zhlboka nadýchol. „Sú... iní. Trochu sebeckí.“

„Ublížia rebelom?“ obávala sa.

„To je komplikované, ale nie. Vedia, čo je správne a čo nie. Teda aspoň v tých časoch to vedeli,“ dodal temne.

Theresa pozbierala odvahu a vstala, aby prešla k oknu. Museli byť veľmi vysoko, pretože pod sebou videla celé mesto s vežami, domami, a pestrými budovami. „Kde sme?“

„V bezpečí,“ odvetil Kaden neurčito.

V duchu si zopakovala dátum. Nesmie ho zabudnúť. „B-budem môcť zostať s Casey a Brianom?“

Kaden k nej pristúpil, ale stále medzi nimi ponechával priestor minimálne jedného metra. „A chceš s nimi ostať?“

Okamžite prikývla.

„Tak im to nezabudni povedať. Potrebujú to počuť.“

„Čo ak ma nebudú chcieť?“ zašepkala takmer nečujne.

Kaden sa zasmial. „Toho by som sa nebál. Si ich malé zlatíčko.“

Theresa sa k nemu otočila. „Prečo si tu so mnou práve ty?“

Tajomný úsmev. „Bol to tvoj nápad.“

„Ale prečo?“

„Pretože som pekný,“ prišiel s veselým vysvetlením.

Znovu očervenela.

Kaden ju jemne pohladil po líci. „Toto je koniec, Theresa. Koniec veľmi dlhého a ťažkého boja. Vďaka tebe. Nejde len o rebéliu v mezozoiku, ale aj o útrapy v tvojej súčasnosti. Koniec príbehu, ktorý začal únosom ženy menom Isobel.“

„A-ale ty si povedal, že sa ešte niečo udeje.“

„Udeje. To je však odlišná história, za ktorú si stvoritelia môžu sami. Karma nešetrí nikoho. Nesmrteľní ale dobojovali. Po tisícročiach útrap si môžu vydýchnuť. Kúpiť si popcorn a sledovať ťahanice iných bytostí, ktoré sa dostanú pod drobnohľad.“ Znel pobavene. „Dátum?“

Tentoraz neodolala a zagúľala očami, keď mu ho opakovala.

Kaden jej cvrnkol do nosa. „Vždy som vedel, že už ako malá si mala svoju osobnosť.“

„Aj ty si nesmrteľný?“ Nikde nevidela zuby, ale Casey jej povedala, že existuje mnoho rás, ktoré na prvý pohľad nerozozná.

„Áno.“

„Keď sa vrátim... kedy ťa spoznám?“

„Skôr, než si myslíš. Ale pomohlo by, keby si mi hneď nepovedala o tomto stretnutí. Daj mi čas dospieť, aby som to pochopil. Nám chlapom to trochu trvá.“

Zasmiala sa. „Čo mám robiť, keď sa vrátim naspäť do svojho tela?“

Hneď zvážnel. „Upokoj Casey a Briana, že si to znovu ty. Pomôž duchom a rebelom. Všetko ostatné sa vyrieši samo, nemusíš sa báť.“

Netušila prečo, ale stačilo, aby jej tento dokonalý exemplár mužskej existencie povedal, že sa nemusí báť, a báť sa prestala.

Má jej dospelé ja v poriadku hlavu?