Vykúpenie z temnoty 20

Kaden sa vypotácal z lietadla ako omámený a zazrel na nebesia. Prečo mu nikto nepovedal, že dostať sa z Wellingtonu do Londýna trvá tridsať hodín, zahŕňa tri prestupy a asi dvadsať turbulencií? Predsavzal si, že len čo sa vráti, začne trénovať premiestňovanie.

 

Doteraz zvládal len bežný let na vlastných krídlach, ale túto tortúru si odmieta zopakovať viac, než je nutné! Jeho mama má šťastie! Ona sa len premiestnila. Sľúbila mu, že sa ho nebude držať ako kliešť, čo skutočne oceňoval. Potrebuje si totiž za jej chrbtom vybaviť pár záležitostí.

Trhol svojím príručným kufrom a nasledoval dvoch učiteľov von z príletovej haly. Jeho ospalí spolužiaci vyzerali rovnako vyčerpane ako on. Len čo sa dostali do hotela, zapísali sa do súťaže, dostali rozpis a menovky, hodili sa do postelí a viac o sebe nevedeli.

Carys všetko pozorovala z kaviarne oproti hotelu. Len čo bol jej chlapček bezpečne vnútri, vydýchla si a vrátila sa do vlastného hotela v susednej štvrti. Rada by navštívila miestnych nesmrteľných, ale nechcela im vysvetľovať prečo sa ocitla v Londýne. Obvykle ju totiž sprevádzajú problémy a celé kráľovstvo by bolo v strehu. Preto sa lenivo natiahla na gauči v luxusnom apartmáne, vytiahla mobil a začala si písať s Ninjom ako taká tínedžerka. A bavilo ju to.

 

 

 

Ninja hľadel z okna pevnosti, ktorú dobyl pred pár týždňami. Zem bola stále špinavá od krvi a na koloch nabodnuté rozložené hlavy jeho nepriateľov.

Nechutné.

Pokrčil nosom a zatiahol závesy. Jeden z jeho bojovníkov mu priniesol nové informácie, ktoré potvrdili jeho podozrenie. Ani len nebol prekvapený. Zvedavý, určite. Ale roky a roky bojov, mučenia a zrád ho dostatočne otupili. Preto len systematicky čítal riadky a zapamätával si podstatné fakty.

Opal Diana Jeffriesová. Vychovaná v tajnosti a vytrénovaná do boja. Vedie bunku rebelov na východe. Nehrá sa na hrdinku, nepredvádza sa a nikomu sa nezodpovedá.

Zaujímavé.

Vzal si niekoľko zbraní, obliekol čierny kabát a premiestnil sa do Gruzínska. Už tu dlho nebol. Nemal dôvod. Nevidel v ňom hrozbu. Niečo, čo Opal využila.

Vybral si veterné miesto na prázdnom vŕšku uprostred lesov.

Nemusel dlho čakať. Ochranné kúzla zaznamenali jeho prítomnosť a upozornili na votrelca. Sotva do hodiny sa pri ňom zjavila naštvane sa tváriaca žena v oblečení, ktoré už videlo lepšie časy. Tvár mala strhanú, postavu vychudnutú. Z očí jej však sršali blesky.

Vladársky sa usmial. „Takže si to naozaj ty.“ Prebehol po nej pohľadom. „Čakal som trochu viac.“

Zaškrípala zubami, dlaň na rukoväti meča za pásom. „Som rada, že nespĺňam tvoje štandardy,“ povedala sladko.

„Nie si prekvapená, že som ťa našiel?“

Odfrkla si. „Očakávala som ťa už pred rokmi,“ posmievala sa mu. „Ale to by si musel reálne myslieť, čo skutočne nemáš v povahe.“

Musel sa premáhať, aby na ňu nezaútočil. „Keby som nemyslel, si už dávno mŕtva. Pozri sa na seba. Sotva žiješ. Stavím sa, že dnes si ešte nejedla. Kedy si sa naposledy uvoľnila? Zabavila? Mala sprchu?“

Opal naňho zavrčala. „Si dôvodom, prečo ani jednu z tých vecí nemám. Prestaň so mnou hrať hry a povedz, čo tu chceš. Neklábosil by si, keby si niečo nechcel.“

Chytrá ako zvyšok rodiny. A vykrváca rovnako. „Navrhujem ti spoluprácu. Pridaj sa ku mne.“

Opal mala tú drzosť sa zasmiať. „A prečo by som takú zvrátenosť robila?“

Ukázal rukami okolo seba. „Svet nás zradil. Sme si podobní, Opal. Nič nedlhujeme nikomu. Naopak, všetci niečo dlhujú nám.“

Prižmúrila oči. „Konkrétne ty mne dlhuješ rodinu, ktorú si mi zabil. Máš ma za mentálne narušenú? Nikdy sa k tebe nepridám! Ako ti to vôbec mohlo napadnúť? Radšej si odseknem ruku! Vykúpem sa v kyseline! Nechám sa vystreliť z dela! Mám pokračovať?“

Ninjovi dochádzala trpezlivosť. Je ešte horšia než jej príbuzní. „Dobre vieš, že tento boj nevyhráš.“

„Ani ty,“ povedala pohŕdavo. „Prehral si ho už veľmi dávno. Sám so sebou. Nič ťa už nenapĺňa. Si ako robot. Ženieš sa za niečím, ale necítiš nič.“

To bol úmysel. Vyrovnane prikývol a nezdal sa byť jej slovami rozhodený. „A?“

Opal sa uškrnula. „Nechcela by som žiť ako prázdna schránka.“

„Prejdi si mojím peklom a potom uvidíme, čo budeš hovoriť.“

„Stále v tom pekle si. Len si vymenil jedno utrpenie za druhé.“

„Ešte nejaké lyrické opisy?“ vzdychol znudene.

„Páni, si na tom horšie, než som si myslela,“ zhodnotila.

Tasil meč a zahnal sa ním. Tento rozhovor sa stal bezpredmetným a ak sa k nemu Opal nepridá, nemá dôvod ju nechávať nažive.

Mladá žena ho ale prekvapila, keď holou rukou zastavila čepeľ ťažkej zbrane. Dlaň jej začala krvácať, ale ani len nevykríkla bolesťou. „Zabúdaš, kto som?“ povedala hlbším hlasom než bežne a roztiahla masívne krídla. Oči jej zmenili farbu. Moc okolo nej doslova praskala.

Ninja ustúpil.

„Anjeli boli dostatočne zúfalí na to, aby ma vycvičili.“ Krvácajúcu ruku zdvihla nad hlavu, druhú namierila naňho a povolala z nebies zakázanú mágiu.

Ninja klesol na kolená. V hlave znovu videl tie obrazy. Počul krik. Neľudské zvuky. „Nie! Prestaň!“ kričal ako ranené zviera.

Opal ho neposlúchla.

Musel sa neskutočne premáhať, ale podarilo sa mu nahmatať meč a naslepo sa ním zahnať. Pocítil, že ju zasiahol, ale nevedel kam. Výjavy v hlave prestali a keď otvoril oči, uvidel svoj meč v Opalinom pravom boku. Lapala dych a tentoraz aj stonala bolesťou. Klesla na zem k nemu. Tiež však v sebe našla silu zhrabnúť malú dýku a zabodnúť mu ju do stehna, aby ho oslabila.

Obaja si v agónii ľahli na zem a čakali, kým ich mágia vylieči. Striedavo strácali vedomie. Keď začul, ako na vŕšok mieria jej spojenci, premiestnil sa naspäť do svojej pevnosti, kde ho začali zožierať všetky emócie, ktoré v ňom tá diabolská ženská násilím prebudila.

 

 

Ninja otvoril oči a nezvládal s dychom. Tento sen nemal už mnoho rokov. Celé telo ho bolelo, akoby si tou tortúrou prešiel znovu. Po lícach sa mu valili vodopády sĺz. Vymotal sa z prikrývok a dopotácal sa do kúpeľne, aby si opláchol horúcu tvár. Niekedy túžil, aby ho Persefona odtiahla do pekla, len aby prestal cítiť tú strašnú vinu za to, že po všetkom, čo spôsobil, je tu, má strechu nad hlavou, stravu, luxus a ešte aj vládu nad nebom.

Kde je spravodlivosť?

Neprítomne sa navliekol do džínsov a trička, na hlavu si dal nenávidenú kuklu a premiestnil sa do Londýna.

Carys ležala na obrovskej posteli v apartmáne ladenom do červených a čiernych farieb a len pri nočnej lampičke čítala knihu. Keď ho uvidela, oči sa jej rozšírili.

„Ninja?“

Nemal síl hovoriť. Prešiel k nej a ľahol si na voľnú polovicu postele. Objal ju a rozplakal sa jej na ramene.

Carys nevedela, čo robiť. Ešte nikdy nevidela Ninju... takéhoto. Mimo chladnej kontroly. Jej anjelské inštinkty ale zaznamenali neskutočnú bolesť, ktorá z neho sálala. Bolelo ju preňho srdce.

Zhasla svetlo a privinula ho k sebe. Hladila ho na chrbte a nechala ho vyplakať sa.

 

 

Ninja sa prebudil asi dve hodiny po tom, čo sa preplakal do spánku. Stále ležal v Carysinom náručí, obklopený jej teplom a vôňou. Okolo nich bola tma a ticho. Akoby boli sami na celom svete.

Vzhliadol k jej spiacej tvári a v hrudi sa mu rozlialo teplo. Carys vyzerala tak nevinne, keď sa nemusela hrať na silnú. Takmer ako dieťa. Pery mala pootvorené a vo svetle mesiaca prenikajúceho cez závesy vyzerala ako skutočný anjel. Sladká. Mierumilovná.

Ona, ktorá mier zažíva prvýkrát v živote.

Nuž, to sú dvaja.

Ľahkým dotykom ju pohladil po línii nosa.

Nádherné červené oči sa upreli naňho a pery sa zvlnili v úsmeve. „Lepšie?“ zašepkala do ticha.

Prikývol. Presunul sa na jej vankúš a dotkli sa čelami. „Ďakujem.“ Za objatie. Za súcit.

Carys len hľadela na tohto nepochopiteľného muža a snažila sa prísť na to, čo ho tak zlomilo. „Chceš o tom hovoriť?“ navrhla mu.

Ninja privrel oči. „Snívalo sa mi o dievčati, ktoré som zabil.“

Carys sa pokúsila netrhnúť sebou pri tých slovách, vyslovených s toľkou ľahkosťou. „Ľutuješ to?“

„Viac, než si dokážeš predstaviť. Bola mladá. Jej rodičia padli mojou vinou a napriek tomu sa nevzdala a bojovala až do konca. A porazila ma. Umrela, no svojimi poslednými slovami deklarovala moju porážku.“

To znelo hrozivo. „Myslíš, že sa reinkarnovala? Že ju karma odmenila za jej odvahu?“

Ninja smrkol. To je ten problém. Aj ten ďalší život bol nešťastný. A teraz je priesvitná, neschopná poriadne žiť, ale nemôže umrieť. Všetko kvôli nemu.

„Neodmenila. Zase musí bojovať. A čo je horšie... odpustila mi. Pomáha mi.“ A to bolelo najviac. Zmierenie. Fakt, že ho niekto prestal nenávidieť.

Carys riskla dotyk a položila dlaň Ninjovi na šiju, kde končila kukla a odhaľovala hladkú pokožku krku. „Chce to veľa sily, odpustiť niekomu.“ Skúsenosť ju naučila.

„Odpustila si ty Drakeovi?“

Sípavo sa nadýchla. Odpustila mu? Pozná dôvody, prečo zničil svet. Bol to dobrý muž, ktorý za svoju dobrotu a obetavosť dostal len trest, pretože sa zamiloval. A keď je niekto neustále šikanovaný, hoci vždy len pomáha iným, myseľ sa začne brániť proti tejto bolesti. Chce eliminovať to, čo jej ubližuje. To je bežný postup. Drake nebol jediný, kto sa do podobnej situácie dostal. Jediný rozdiel bol, že on mal dostatok moci napáchať skutočnú škodu.

„Istým spôsobom som voči nemu nikdy necítila skutočnú nenávisť. Hnevala som sa na to, že ignoroval pravidlá. Že poznal následky a napriek tomu sa zaplietol s mamou. Vinila som ho za život na úteku, pretože každý ma chcel len využiť. Démoni. Anjeli. Nesmrteľní. Nebola som pre nich osoba, len pojem. Nefilim.“ Odmlčala sa. „Nedostala som šancu byť jeho dcérou, ale myslím, že by bol dobrý otec, keby mu to anjeli umožnili.“

Tentoraz Ninja plakal pre Carys. Jej vnútorná sila by prekonala aj desiatich plnohodnotných anjelov. Rozhodne by mohla zasadnúť na terajšie prázdne miesta.

Alebo s ním na trón.

Nad tou myšlienkou sa mohol len zasmiať. Niečo také je pre nich neuskutočniteľné.

„Aj ja som vyrastal na úteku,“ priznal po chvíli.

Carys hneď spozornela. O Ninjovi toho vedela tak málo, že každá informácia mala cenu zlata. „Pred kým?“

„Nesmrteľnými, prirodzene. My démoni sme iný život viesť nemohli. Keď po nás nešli nesmrteľní, prebrali štafetu ľudia.“

Už aj Carys plakala. Táto téma sa pre ňu stala osobnou v momente, keď sa narodil Kaden. Vtedy ju popôrodná depresia takmer zabila, pretože odrazu už nebol v nej, nemohla ho chrániť vo vlastnom tele. Jej démonské dieťa muselo byť schovávané a to sa jej podarilo len vďaka tomu, že prišla z budúcnosti a vedela, ako sa zachovať. Ako získať dostatok prostriedkov pre falošné identity, bývanie a zariadenie. Vedela, ako ho ukryť pred svetom.

„Čo tvoji rodičia?“ opýtala sa.

„Sotva si spomínam. Mali plné ruky práce s prežitím. Zháňaním jedla. Spávali sme na uliciach, v lese, v jaskyniach, všade kde sa dalo. Sám neviem, čo sa s nimi stalo. Jedného dňa sa otec nevrátil z lovu. Pár rokov na to som našiel matkino mŕtve telo v rokline. Odvtedy som prežíval sám. Videl som upírov, ako si pohodlne žijú vo svojich komunitách, svorky vlkov starajúce sa jeden o druhého... držali pri sebe. Aj keď rasy medzi sebou bojovali, aspoň rešpektovali vzájomné postavenie. Potom prišla tá vec s bosorkami. Boli tak mocné, že sa ich ostatné rasy báli. Bezdôvodne. A ľudia to využili. Zabíjali ich, mučili a pálili. Nesmrteľní si prešli dlhou cestou, ale prečo to na svete chodí tak, že keď je niečo iné než väčšina, je to odstrčené? Kto určuje hodnotu života na základe týchto smiešnych faktorov?“

Carys sa k nemu privinula tesnejšie. Akoby jej hovoril zo srdca. Prežila to. „Akoby sme nemali v žilách rovnakú červenú krv,“ pokračovala. „Akoby sme necítili bolesť, strach a žiaľ. Akoby sme neboli...“

„Plnohodnotní,“ dokončil za ňu.

Dve uplakané bytosti sa k sebe tisli a všetko to zúfalstvo, ktoré ich sem priviedlo, sa dralo na povrch. Ich osudy sa až tak nelíšili. Boli odsúdení len pre to, že sa narodili. Nepýtali sa na svet, nezvolili svoj pôvod, no boli preň zatracovaní, lovení a využívaní. Dokážu ešte vo svojom zlomenom stave nájsť mier?