Vykúpenie z temnoty 40

 

Carys znovu nemohla spať. Po hodine prehadzovania sa v posteli to nakoniec vzdala a šla do kuchyne upokojiť si nervy niečím sladkým. V obývačke však narazila na sústredenú Jewel s popcornom v ruke, ako civí na televízor, akoby od toho závisel jej život.

„Nemôžeš spať?“ opýtala sa.

Jewel na ňu ani nepozrela. „Ako obvykle. Malé má futbalový tréning.“

Carys sa zasmiala a prisadla si k nej. „Čo to pozeráš? Rozumieš tomu vôbec?“ Pokiaľ je jej známe, Jewel nehovorí žiadnou ázijskou rečou.

Tehotná žena sa uškrnula. „Tomuto rozumieť nepotrebujem,“ ukázala na obrazovku.

Carys sa znudene zahľadela na lokálny program. „Hej, načo sú im vedľa postele kocky ľad-“ zastavila sa uprostred slova, vyvalila oči a siahla po popcorne. „Wau. Oh... wau! Je to povolené?“

Jewel sa nenamáhala s odpoveďou. Obe naraz naklonili hlavy na stranu a sledovali dianie pred sebou. Do toho sa priplietla Opal, ktorá sa plížila domom, aby sa vyhla Heliovi. „Čo je v telke?“ Tiež si prisadla. „Oh, wau.“ Aj ona naklonila hlavu.

Tri ženy niekoľko minút hľadeli na program, ktorému absolútne nerozumeli a mohli len obdivovať akciu. Keď sa konečne spamätali, zvláštne na seba pozreli. „Je úchylné, že chcem byť tou kockou ľadu?“ pípla Opal.

Carys sa ovievala rukou. „Idem... na vzduch,“ rozhodla.

„Pozdravuj Ninju!“ zakričala za ňou sestra pobavene.

Carys jej len od dverí ukázala prostredník.

Julius sedel pri ohni na pláži pred otvoreným stanom, pretože sa zmrákalo na ďalší lejak. Carys si k nemu prisadla, opäť oblečená len v nočnej košieľke. „Ako je na tom Drake?“ začala s bezpečnou témou.

„V letargii,“ odpovedal a prehodil cez ňu deku, aby ju ochránil pred chladným vetrom.

Carys zružovela a odkašľala si. „Ďakujem.“ Zabalila sa do deky.

Julius z nej vycítil napätie. „Stalo sa niečo?“

Pozrela naňho a skutočne sa všetkými silami bránila pocitom, ktoré na ňu útočili. Vidieť Juliusa uvoľneného, zmiereného so svetom bolo niečo, čo nedokázala ignorovať. Mäkké svetlo ohňa tancovalo na jeho ostro rezanej tvári. Tak známej tvári... „Opal s Heliom sa hádajú,“ povedala nakoniec.

Démon pochopil jej snahu nasmerovať rozhovor mimo ich vlastných problémov a netlačil na ňu. „Kvôli cestovaniu v čase? Aký bol ich vzťah?“

„Mali sa brať.“

Julius zasyčal. „Pracujú aspoň na udobrení?“

„Oni dvaja nie, ja áno. Snáď si to čoskoro vydiskutujú. Z nás všetkých je to Opal, kto si reálne zaslúži zdravý vzťah.“

Ironicky nadvihol kútiky pier. „Trávila so mnou veľa času, kým bola ešte nehmotná. Je neskutočne vnímavá.“

To sú tie anjelské gény. „Na rozdiel od nás.“

Zasmial sa. „Štve ťa, že si ma neodhalila skôr?“

Urazene našpúlila pery. „Možno trochu,“ priznala. „Myslela som, že ťa poznám.“

Julius si prehrabol vlasy. „Poznala si moju... diabolskejšiu verziu. Som z tridsaťročnej budúcnosti. Za ten čas som dostal mnoho životných lekcií. Plus sa mi zmenil hlas, reč tela aj rétorika. Nemala si šancu ma spoznať.“

„Ty si ale o mne vedel viac než ktokoľvek iný. Ako je to možné?“

Tvár sa mu skrivila. „Tá odpoveď sa ti nebude páčiť,“ varoval ju.

Pobavene nadvihla obočie. „Áno Julius, s tým počítam. Inak by sme tu neboli.“

Julius sa nadýchol. „Mal som ťa v zajatí desať rokov. Po čase sa u teba prejavil Štokholmský syndróm. Bol to obranný prostriedok tvojej mysle. Povedala si mi o sebe mnohé.“

To dáva zmysel. „Mučil si ma?“

Juliusove oči sa zmenili na loptičky.

„Pravdu, Julius,“ naliehala.

Démon sa tváril absolútne vydesene. „Nečítala si moju zložku?“

Zahľadela sa naňho. „Nie.“

Tentoraz bol zmätený. „Ty si ju nečítala a napriek tomu si tu a nepokúšaš sa mi odtrhnúť hlavu?“

Áno, klesla neskutočne hlboko. Bolo to jej svedomie, ktoré ju nútilo k interakcii namiesto krvavého kúpeľa. Chcela odpovede, chcela... túto kapitolu uzavrieť, ale vynáralo sa len viac a viac otvorených koncov. „Odpovedz mi!“

Juliusove oči potemneli. „Nie. Nikdy som ťa nemučil. Nedokázal som to,“ prekvapil ju odpoveďou.

Ale dokázal to na iných. Aj na ženách. A to je fakt, ktorý Carys k smrti desí. „Čo sa zmenilo, Julius? Ako sa mohol niekto tak... zlomený a plný hnevu... zmeniť na toto?“ ukázala naňho ako na nejakú hračku prírody.

Démon si ľahol na chrbát. „Všetko strácalo zmysel. Nebol svet, ktorý som chcel naučiť rešpektovať krížencov. Neboli národy poháňajúce pokrok vpred. Neboli nové knihy, nový výskum, nebolo nič, Carys. A nočné mory neprestali. Len sa zhoršili. Každú noc som videl Opal, ako umiera sama na bojisku, bez rodiny. Teba, ako sa s posledným dychom pokúšaš zabiť ma. Keď ste ma nestrašili vy, vracal som sa do tej strašnej mučiarne a tie spomienky ma pomaly zabíjali.“ Ku koncu rozprávania mu z očí vyhŕkli slzy.

Keby len ľudia vedeli, aké monštrum stvorili...

Carys si ľahla k nemu, srdce kdesi v krku. Julius je obeť aj agresor v jednom a všetky jej morálne istoty sa rúcali v základoch. Otočila sa na bok, aby naňho videla. Nepozrel na ňu.

„My dvaja máme veľa spoločného,“ zašepkala. „Ja som len mala menej času na nenávisť.“

Julius pokrútil hlavou. „Ty by si nikdy neskončila ako ja.“

„Ako to môžeš vedieť?“

Otočil k nej hlavu. „Pretože keď si plná hnevu prišla späť v čase, rozhodla si sa nezabiť muža, ktorý ti zničil svet a život. Ani len mňa si nechcela zabiť, ale zmeniť. Zvratom v príbehu je, že sa ti to podarilo. Len pre to musel padnúť svet.“

Koľká irónia. „Ja som predsa nikto,“ zopakovala Opaline slová a absolútne rozumela pocitom vlastnej sestry.

Julius sa prisunul bližšie a opäť riskoval stratu ruky, keď sa jej dotkol líca.

Carys sebou trhla, ale nezastavila ho.

„Si všetko, len nie nikto. Si môj anjel a moja spása. Moje vykúpenie.“

Roztriasla sa a nie zimou. Jeho slová ju odzbrojili. Od Juliusa počula veľa sladkých slovíčok, ale nikdy nie tohto druhu. Nikdy ich nevztiahol na seba, akoby sa dotkla jeho duše.

„Keď sa narodil Kaden, bola som na smrť vydesená,“ priznala niečo, čo ju dlhé roky ťažilo. „Tak neskutočne som sa bála, Julius,“ rozplakala sa. „O Kadena. O seba. O to, že nás odhalíš. Nevedela som, ako byť matkou. Nevedela som nič o normálnom rodičovstve. Nevedela som ani ako ho utíšiť keď plakal.“ Tie bezsenné noci plné zúfalstva, že sa nevie postarať o vlastné dieťa, ju nikdy neopustili.

Juliusovo srdce sa lámalo pri pomyslení, že pri nej nebol a nepomohol jej v tomto náročnom období. Že ju nedržal za ruku pri pravdepodobne náročnom pôrode a nemohol počuť Kadenove prvé slová, vidieť jeho prvé krôčiky. Nevydržal to a privinul vzlykajúcu Carys k sebe. Nebránila sa, aj keď viditeľne stuhla. Plakala s nosom zaboreným v jeho hrudi a on nemal jediné slovíčko útechy, ktorým by zmiernil túto tragickú chvíľu.

Ako naschvál o pár minút začalo liať a oni rýchlo zaliezli do stanu, v ktorom nebolo práve veľa priestoru na sociálne dištancovanie. Carys sa chúlila vedľa Juliusa a napätie z nej priam sálalo.

„Z čoho máš toľko jaziev?“ opýtala sa do hučania kvapiek. „Myslela som, že máš rovnaké hojenie ako ostatní nesmrteľní.“

„Mám. Toto všetko je po Mýtických zbraniach.“

„A tvoja tvár?“ ukázala na šrámy po nechtoch.

Zasmial sa. „To si bola ty. Počas posledných rokov si zhromažďovala jedy. Predpokladám, že si si do nejakého ponorila nechty, pretože som sa niekoľko dní cítil celkom mizerne.“

Áno, to znelo ako niečo, čoho by bola schopná.

„Na tvojej tabuli som videla epidémiu kiahní.“ Drahí bohovia, naozaj sa s ním tak veľmi nechce rozprávať o vážnych veciach, že sa chytá každej somariny? „Bol si za tým ty?“

Julius nebol hlúpy, aby nepochopil jej taktiku. „Prekvapí ťa to, ale nie. Dodnes neviem, ako sa znovu dostali medzi ľudí. Rozhodne to bol... masaker. Prinajmenšom.“

Pozreli na seba, plne si vedomí trápnosti situácie. „V zdravej komunikácii sme príšerní,“ poznamenala Carys.

Julius musel súhlasiť. „Nikdy sme sa o ňu nepokúšali.“

Frustrovane si stisla koreň nosa. „Ak sa niekedy z tohto komármi zamoreného miesta dostaneme, čo budeš robiť?“

Odfrkol si. „To keby som vedel! Mojím plánom bolo zastaviť seba samého, ale ďalej som nemyslel. Rozhodne som nemal v pláne šéfovať nebu. Je to jedna byrokratická katastrofa!“ posťažoval sa.

Carys stále nemohla uveriť, že démon jeho kalibru vládne celej rase anjelov. „Čo ak je to karma?“ napadlo jej.

Nadvihol obočie. „Karma?“ zopakoval pobavene.

Carys sa pretočila na brucho a podoprela sa lakťami, centimetre od jeho tváre. „Neustále si ubližoval, ničil a spôsoboval utrpenie. Ak aj máš snahu o nápravu, a ja stále neverím, že je to tak,“ dodala, len aby samu seba utvrdila vo vlastnom názore, „musíš nejako odčiniť miléniá neprávostí. Existuje snáď lepšia inštitúcia než nebo, kde musíš riešiť a implementovať spravodlivosť, rovnosť, dobré skutky, zachraňovať osudy a presadzovať harmóniu?“ Škodoradostne sa zasmiala. „Tvoje osobné peklo, Julius. Byrokracia je len čerešnička na torte.“

Musel sa usmiať nad jej logikou. „Aj keď ani tomuto neuveríš, vládnuť v nebi mi vôbec neprekáža. Je to istým spôsobom naplňujúce. Zrušil som zabíjanie nefilim. Uvoľnil pravidlá vzťahov s inými rasami. Plánujem prerobiť celé oddelenia. Poslať anjelov strážnych aj krížencom, ktorí boli doteraz zo systému vylúčení. Nie je to zlá pozícia.“

Raz vodca, navždy vodca. Carys musela pripustiť, že tento plán sa jej pozdáva. Kríženci majú rovnaké právo na privilégiá ako ostatné rasy. A anjeli nie sú povinní udržiavať čistú krv. Ten pojem je prežitok.

„Čo sa s tebou stalo, Julius?“ zašepkala, neschopná porozumieť jeho náhlej zmene.

Démon sa pohrával so zatúlaným prameňom jej červených vlasov. „Dostal som lekciu, povedal by som.“

Pochybovala, že keby podobnú lekciu dostali iní diktátori, dopadli by ako on. V tej chvíli jej došlo, že Julius je veľmi silná osobnosť. Nikto slabý na duchu by nedokázal zahodiť toľké roky extrémizmu a priznať si chybu. Nielen to – aktívne ju odčiniť.

Privrela oči a znovu si k nemu ľahla. „Otoč sa,“ prikázala mu.

Hneď spozornel a napol sa ako struna. Otočiť sa niekomu chrbtom nikdy nedopadlo dobre a otočiť sa chrbtom žene, ktorá sem pôvodne prišla aby ho zastavila, rozhodne spadá do kategórie šialeností.

Carys si vzdychla. „Nie som ozbrojená, Julius. A moja moc je potlačená, tak ako tvoja. Otoč sa a neprotestuj!“

Každá jedna bunka jeho tela naňho kričala, aby to nerobil, ale poslúchol ju. Hľadel na stenu stanu, o ktorú sa opieral vietor a dážď.

Carys si navlhčila suché pery a najskôr mu položila dlane na lopatky. Ustrnul ešte viac. Prisunula sa bližšie a k ušiam jej doľahol jeho zrýchlený dych. Normálne jej dotyk na tomto mieste zvládal, ale normálne mal zvyšok jej tela pred očami a nuž, bola nahá.

Jemným tlakom mu uvoľnila svaly a pomaly postupovala nižšie. Julius dýchal ako po maratóne a v určitom bode sa začal aj triasť.

Jej zlomený, zlý démon.

Do očí jej vyhŕkli slzy. Priblížila sa perami k jeho odhalenému krku a dýchla mu na pokožku. „Som tu len ja, Julius,“ šepkala. „Je zločin, ku ktorému si sa neznížil, hoci bol na tebe vykonaný.“ Presunula dlane nižšie, neustále hladiac jeho svaly. „Zločin, ktorý by som nikdy nespáchala ani ja.“

Staré spomienky sa drali na povrch. Odporné dotyky a neskutočná bolesť.

Carys nechcela nič cítiť, ale aj ona trpela. Juliusov náhly stres ju ničil. Nikto by nemal byť takto vystresovaný z obyčajného pohladenia. „Julius, počúvaj môj hlas,“ naliehala. „Som tu len ja a ty. Môžeš sa brániť. Kedykoľvek ma môžeš zastaviť. Nie si väzňom,“ pripomínala mu realitu. Dlaňami sa dostala k spodnej časti chrbtice a lemu jednoduchého trička. Tam spomalila. Juliusov dych bol stále zrýchlený. Pobozkala ho na krk.

Zastonal.

Dlane zamierili naspäť nahor. Keď šli opäť dolu, bolo to jednoduchšie. Akonáhle sa však dotkla odhalenej pokožky, Julius vykríkol a odtiahol sa.

Drahí bohovia, ako veľmi ho tí ľudia pokrivili? Carys sa k nemu privinula celým telom a jednou rukou prešla na jeho brucho, kde nahmatala jeho dlaň a zovrela ju. „Stále som tu len ja,“ vracala ho slovami do prítomnosti.

Ona a spomienky, ktoré ho strašia v snoch. Držal ju za jemnú ruku a zhlboka dýchal. Carys je síce schopná ho zabiť, ale nie je schopná ohavností tohto typu.

Ďalší ľahký bozk na krk.

Dotyk na pokožku v oblasti bokov. Cítil, ako mu vyhŕňa tričko a odhaľuje zjazvený chrbát spolu s miestom, odkiaľ mu vyrastajú krídla.

Zrazu už jej pery neboli pri jeho krku, ale priamo v strede chrbtice. Horúce, až sa prekvapil.

Carys mu dala ľahký bozk na chrbát. A ďalší. Ďalší. Neštítila sa jaziev, každú z nich pohladila voľnou rukou.

Julius sa pomaly, veľmi pomaly uvoľňoval a prestal sa triasť. Nezľakol sa ani keď mu Carys roztrhla tričko a nejakým zázrakom ho z neho stiahla, aby mala lepší prístup. Jemné bozky sa zmenili na intenzívnejšie dotyky pier a občas sa do hry dostali aj zuby. Panické stony sa zmenili na vášnivé.

Carys sama neverila tomu, čo robí. Chcela len trochu uľaviť jeho mysli, nie začať ho zvádzať. Jeden dotyk viedol k ďalšiemu a zrazu je v stane horúčava, ktorá nemá nič spoločné s miestnym počasím.

Julius sa k nej opatrne otočil. Obaja dýchali zrýchlene. Sekundu na to skončila na chrbte, polonahý Julius nad ňou.

Kedy prišla o dominantnú pozíciu? Na sekundu žmurkla a hneď pocítila Juliusove pery na svojich. Tento tanec mali nacvičený až pridobre. Stonali, lapali po dychu a keď si navzájom jazykmi skontrolovali celú ústnu dutinu, Julius sa presunul na jej krk. Prehla sa ako luk. Horúčava sa stupňovala a zdravý rozum odchádzal. Julius do minúty našiel jej citlivé miestečko. Zaborila mu ruku do hustých vlasov.

Z posledných síl ho odstrčila a odsunula sa čo najďalej od neho. Julius tiež vyzeral, že sa spamätal a nemal snahu sa na ňu vrhnúť. Ukryl si tvár do dlaní a rýchlo sa obliekol. Znovu bol napätý a viac sa jej chrbtom neotočil.

Carys si uhladila strapaté vlasy. Venovala mu posledný pohľad a radšej vybehla do ubíjajúceho dažďa, len aby utiekla pred intenzitou, ktorú nepoznala a ktorá jej napriek tomu bola blízka.

Celá zmoknutá sa vrátila do vily, kde Opal s Jewel stále zaujato sedeli pred televízorom a vyjedali popcorn.

Opal hneď zhodnotila Carysin výzor a uškrnula sa.

Carys na ňu ukázala prstom, aby ju varovala pred nevhodnými poznámkami.

Mladšia sestra sa len viacej usmiala a ukázala na pravú stranu svojho krku. „Cucflek,“ varovala Carys.

Pohoršená žena urýchlene vybehla po schodoch do bezpečia svojej izby.