Vykúpenie z temnoty 47

 

Carys odhodila do koša poslednú prázdnu fľašu. Rozhodne musí prestať s alkoholom. Zobudila sa so slušnou kocovinou práve keď ju prišiel navštíviť Kaden. Strávili spolu niekoľko hodín, než znovu potrebovala spánok. Našťastie sa vybral za Juliusom a potom sa vrátil do neba.

Bolo skoré ráno a ona už spotrebovala polovicu balenia ústnej vody. Rozhodne musí prestať s alkoholom.

Z myšlienok ju vytrhol podivný zvuk za balkónovými dverami. Otvorila ich a uvidela, ako sa na rímsu štverá známa postava. Julius sa s fučaním prehupol cez zábradlie a oprášil si ruky. „Bez krídel je všetko tak náročné!“ posťažoval sa.

Nuž, nikdy nečakala že ho niekedy uvidí šplhať sa k nej ako nejaký pubertiak. „Čo tu robíš?“ Obzrela sa, či ich nikto nevidí.

Julius sa narovnal. „Povedala si, že som v dome vítaný.“ Vošiel dovnútra a hodnotil luxusnú miestnosť. „Tak som sa rozhodol doraziť. Už je načase. Kempoval som pridlho.“

Zavrela za ním dvere a prekrížila si ruky na hrudi. On sem len tak prišiel dobrovoľne? „Tak čo ti vliezlo do stanu?“

„Pavúk,“ prišla okamžitá, vydesená odpoveď. „Obrovský, chlpatý pavúk ktorý na mňa veľmi nepriateľsky zazeral.“

Carys bojovala s úsmevom. Je príliš emocionálne vyčerpaná, aby čokoľvek brala vážne. „My sme sa namáhali s armádami a stratégiami a jediné čo stačilo bolo strčiť ti tarantulu do postele?“

Zamračil sa na ňu, urazený.

Kedy dospeli do tohto štádia? Pri Juliusovi vždy starostlivo volila slová aj výrazy tváre. Dávala si pozor na formuláciu viet, pretože sa ho bála. Jeho reakcie.

Dnes... dnes sa nebála. Necítila sa ním ohrozená. Prečo, to nevedela. Jeho moc je stále rovnaká, ak nie väčšia vďaka vláde v nebi. Niečo v ich spoločnej dynamike sa ale zmenilo.

Podivné zistenie.

„Ani o tom neuvažuj!“ varoval ju.

Túto situáciu nešlo nevyužiť. „Ó, mám ti ísť toho pavúka uloviť, aby si sa nebál?“ zaštebotala.

Julius na ňu varovne vyceril zuby a stále z neho nedokázala mať hrôzu ako kedysi. Vypálil jej všetok ten chlast mozgové bunky?

Démon sa pokúšal tváriť čo najdôstojnejšie, ale celkom to nešlo keď mal na sebe len pyžamové nohavice a strapaté vlasy z rýchleho úteku pred osemnohou beštiou. „Kde máš sprchu?“ Potrebuje zo seba zmyť ten pocit, že bol v prítomnosti pavúka.

Carys ukázala na dvere oproti posteli. „Chceš do kúpeľa aj kačičku?“ zakričala za ním pobavene.

Julius jej ukázal prostredník a zabuchol sa v kúpeľni. Carys zatiaľ zabehla do kuchyne po zásoby jedla, kde ju prichytila Opal s malou Opal na rukách.

„Máme návštevu?“ doberala si ju sestra.

Carys zružovela. „Mal v stane pavúka.“

Opal sa dvíhali kútiky. „A nedal mu ho tam náhodou váš podarený potomok?“

Nedivila by sa. Len čo sa odtiaľto dostane, Kaden pôjde na konzultácie k Erin. „Naša rodina by sa viac nemala množiť,“ zašomrala a naložila potraviny na tácku.

Opal urazene prikryla malej uško. „Nepočúvaj ju, drobec! Nevie, čo hovorí!“

Carys sa oprela o pult. Prehrabla si vlasy a vzdychla. „Robím dobre?“ opýtala sa vážne. „Opal, som v koncoch!“ Tak neskutočne chce Juliusa nenávidieť, nájsť v sebe zášť, ale vždy jej to spôsobí len úzkosť. Kým bol Ninjom a vedela, že vykonal zlé veci, videla ho v inej perspektíve. A keď odrazu maskovaný muž dostal tvár...

Opal sa posadila a nežne húpala svoje malé ja. Oči jej zvážneli. „Neexistuje správne alebo nesprávne, Carys. Nikdy neexistovalo. On bude musieť so svojimi chybami žiť naveky. Ľudia sa reinkarnujú a milosrdne zabudnú.“

A v tom je problém. „Julius by sa nereinkarnoval. Patril do pekla.“ K najhorším z najhorších.

„Z ktorého sa vykúpil,“ pripomenula jej sestra. „Peklo a reinkarnácia existujú miléniá. A on je prvý, ktorý zvrátil pôvodne nezvratný proces. Čo ak je to nový krok v našom vývoji? Dôkaz, že aj my sa meníme a učíme?“

„Ale čo ak nie?“ Stiahlo jej hrdlo. „Kde mám záruku že o pár storočí sa znovu nezmení na... že sa nevráti na staré chodníčky?“

„Ja ti to zaručiť môžem,“ pripomenula jej cestovateľka v čase. „Ver mi, nevidela si ho v budúcnosti. Myslím, že niečo také je jednorazová záležitosť. Raz uvidíš kam až to môžeš dotiahnuť a nikdy sa tam nechceš vrátiť.“

„To je len dohad,“ trvala na svojom Carys.

Opal na ňu ironicky pozrela. „A kde máš záruku že tebe nepreskočí koliesko a nedobyješ svet? Kde máš záruku že sa Salvator Anglický nepustí do vojny proti európskym kráľom, ktorých by pokojne mohol premôcť? Kde máš záruku že sa najvyšší dvor nezmení na diktatúru? Kde máš záruku, že bohovia si nezmyslia obnovenie svojich panteónov medzi ľuďmi? Úprimne, kde máš záruku čohokoľvek? Žijeme deň po dni. Robíme rozhodnutia, ku ktorým nás dohnalo prostredie. Buď si istá, že tie náročné nás ešte len čakajú.“

Carys sa zamračila. „O čom to hovoríš?“

Nevinný úsmev. „Vždy sa objaví niečo, čo bude skúšať našu trpezlivosť. Než bol Julius agresorom, bol obeťou. Obeťou systému a spoločnosti. To isté Dra, ehm, otec.“ Nadýchla sa. „Ešte stále som si v hlave neusporiadala oslovenia.“

Carys obišla pult a objala ju aj s malou Opal. Slovami nedokázala vyjadriť, ako je rada že má sestru. „Neopustíš ma, však nie?“ prosila ju smutne.

Opal sa o ňu oprela. „Sme rodina. Držíme spolu.“

„Podľa všetkého nie vždy. Nie v tvojej budúcnosti.“ Carys ju pohladila po vlasoch.

„Tá už neexistuje. Napíšeme si novú.“ Usmiala sa na Carys. „Bez zatrpknutosti, čo ty na to?“

Carys ju pobozkala na líce. „Prisahám na všetko čo mi je sväté a na Juliusov penis, že nedovolím aby ti ktokoľvek skrivil čo i len vlások na hlave a oblečiem si odporné družičkovské šaty na tvoju svadbu pokiaľ chceš Heliovi skutočne povedať svoje Áno.“

Opal sa k nej otočila. „To je... veľmi znepokojivý výber slov, ale beriem. Budeš celá v ružovom,“ vykreslila jej svoje plány, až sa Carys zaksichtila. „Polyester.“

Carys zastonala.

„S volánmi,“ zašepkala Opal hrozivo.

„Okej, stačilo vyhrážok!“ Carys zdvihla ruky v kapitulácii. „Musím za Juliusom, než si to preštráduje domom a privodí Drakeovi definitívny infarkt. Kde vôbec sú naši rodičia?“

Opal sa začala prechádzať, aby upokojila svoje mrnčiace mini ja. „Abby s Kalli prišli vyšetriť mamu a Drake má sedenie s Erin.“

„A ty im robíš pestúnku?“ Carys nadvihla obočie.

„Ja aj Helio. Ibaže on...“ urobila kyslý ksicht. „Hlava mu celkom neberie situáciu.“

„V akom zmysle?“

Opal si povzdychla. „Spoznal ma ako relatívne dospelú osobu. Však vieš, ako ženu. Patrične na mňa mohol reagovať a stále reaguje a keď ma vidí ako, ehm, dieťa... je to komplikované.“

To si Carys dokázala predstaviť. „Vy dvaja máte ten najpodivnejší vzťah aký som kedy videla,“ zhodnotila nakoniec.

Opal vyprskla do smiechu. „Naozaj? My? My máme ten najpodivnejší vzťah?“

Carys vzala do rúk tácku. „Áno.“ Vzdorovito nadvihla bradu a za hlasného smiechu odkráčala.

 

 

 

Julius už sedel na posteli, keď sa vrátila.

Zahalený len uterákom okolo pása.

Mokrý.

Carys sa rozprúdila krv. Rýchlo odvrátila pohľad a odložila podnos. „Žiadne pavúčie vajíčka vo vlasoch?“

Zavrčal na ňu.

Prešla k šatníku a hodila po ňom tričko s teplákmi. „Si hladný?“

Julius pozrel na oblečenie a znovu na Carys. „Nezabudla si na niečo?“

Cmukla perami a otvorila šuflík. „Neviem kto nám sem vyberal oblečenie, ale rozhodne mal mizerný zmysel pre humor. Takže... chceš spodky so Spongebobom, Hulkom alebo jednorožcami?“ Ukázala mu vybrané modely.

Julius nadobudol ten najvtipnejší výraz na svete. Akoby kalkuloval, kto je tu viac šialený. Z tej dilemy sa mu na čele vytvorila vráska. Po minúte trápneho ticha šepol: „Spongebob, poprosím.“

Carys mu hodila žltý kus oblečenia. Keď si tie spodky Julius obliekol, musela si prikryť ústa, aby nebolo vidieť ako sa snaží potlačiť hysterický smiech.

„Je tu niečo vtipné?“ ozval sa smrteľne vážnym hlasom.

Carys statočne bojovala, ale prehrala. „Áno. Najdesivejší démon sveta, veliteľ najväčšej známej armády krížencov a dobyvateľ... v spodkoch s tvárou kreslenej postavičky.“ Napínala brucho, ako odolávala hlasnému smiechu.

Julius bol vrcholne pohoršený, ale vždy je lepšie vidieť Carys v smiechu než v slzách. Za tie spodky ale niekto zaplatí. Draho! Rýchlo na seba natiahol aj zvyšok handier a konečne sa cítil aspoň trochu dôstojne.

„Tak čo je nové? Ako sú na tom Drake s Jewel?“ Posadil sa na posteľ a siahol po sušienkach na podnose.

Carys zostala v bezpečnej vzdialenosti na opačnom konci miestnosti. „Komunikácia ešte viazne, ale snažia sa. Je to beh na dlhú trať.“

Julius si ju pobavene premeral. „Nehryziem. Nemusíš sa krčiť v rohu.“

Carys prižmúrila oči. „Cucfleky na mojom tele hovoria niečo iné.“

Pohľad mu zahorel. Potom potemnel. „Stále máš zo mňa hrôzu, hm?“

Zovrela pery. „Zabila som ťa.“

„Ja viem. Pomohol som ti. Spomienky sa mi preliali do hlavy takmer okamžite,“ ukázal si na spánok.

Carys ubolene privrela oči. „Jeden by očakával, že ťa to trochu naštve.“

Julius sa musel zasmiať. „Carys, zničil som tvoj svet, držal ťa v zajatí desať rokov a zabil som ti rodinu. Nemyslím, že mám nárok na jedinú sťažnosť.“

„To bola budúcnosť.“

„Moja minulosť. Všetko som to vykonal. Ak by si ma nezabila ty, dohnal by som k tomu niekoho iného. Potreboval som zastaviť sám seba a toto bola jediná cesta.“

Carys prebehla do opačného rohu v snahe uniknúť jeho prenikavému pohľadu, ale nepomohlo to. „Prečo si jednoducho nezabil sám seba v momente keď si sa vrátil? Prečo celé to divadielko?“

„Z rovnakého dôvodu, prečo si to neurobila ty,“ odvetil vážne. „Nemal som na to dosť síl. O väčšinu nakradnutej moci som prišiel počas bojov, alebo som ju nechal v budúcnosti. To nestačilo na porážku. Musel som terajšieho Juliusa zbaviť toľko síl, koľko sa len dalo. A zabrániť v získavaní ďalších. Ako napríklad Grécky oheň, tigrov, džinov alebo Hada.“

Carys sa nasúkala do kresla a pritlačila ho čo najbližšie k stene. „Hovoríš o ňom akoby ste boli dve oddelené bytosti.“

Julius sa smutne pousmial, upravil na posteli vankúše a pohodlne sa oprel o záhlavie, aby Carys desil čo najmenej. „Istým spôsobom sme. Ja som dostal lekcie, na ktoré on ani nemohol pomyslieť.“

Červenooký anjel si ho premeral od hlavy po päty. „Stále je v tebe. Ty si on a on je ty.“

„Bohužiaľ.“

Carys si hrýzla peru. „Čo ti bráni v tom znovu sa stať... svojím zlým ja?“ Existuje na toto vôbec nejaká vedecká štúdia? Štatistická pravdepodobnosť obrátenia sa na zlo po cestovaní v čase za účelom zastavenia samého seba.

Julius už s touto myšlienkou pracoval. Niekoľko dní ho dokonca desila, keď sa mu do mysle naliali nové Juliusove spomienky a skúsenosti po jeho smrti. Cítil jeho hnev, nespokojnosť a túžbu po pomste. Utrpení.

„Už ma to... neláka.“ Nedokázal to lepšie vysvetliť. „Videl som ako môže svet vyzerať a nebol pekný. Teda áno, po vymretí väčšiny ľudí a nesmrteľných bol nádherný a čistý, ale vieš kam tým mierim. Stagnoval.“ Nadýchol sa, aby odohnal úzkostné spomienky. „Moja myseľ sa neuzdravila. Ani moje svedomie. Nič sa nenapravilo.“ Démoni minulosti ho naďalej strašili v snoch a dotyky ho naďalej desili.

Carys zovrelo srdce. Zaklonila hlavu, frustrovaná z tejto nerozhodnosti. Z tejto dilemy. Má Julius nárok na druhú šancu? Zaslúži si ju? Je ona niekto, kto o nej môže rozhodnúť?

Samotný vesmír predsa rozhodol, že sa vykúpil z pekla, čo sa za celú históriu ešte nestalo.

Na druhej strane je to stále ten istý muž, ktorý mučil pred jej očami nevinných.

Erin.

Jasmine.

Carmen, ktorá zraneniam dokonca podľahla.

A to nie je všetko.

Podporoval zabijakov nesmrteľných. Mučil Helia (ktorý sa tiež netvári, že by to bral osobne). Takmer zabil Zoe. Sakra, vytiahol s loďami na Hyperboreu!

Julius z nej cítil obrovský vnútorný boj. Bolelo ho, že ju dostal do tejto situácie. „Nežiadam od teba odpustenie, Carys,“ zašepkal úprimne. „Neprišiel som sem poň. Prišiel som ťa len zachrániť. Aby si mohla mať život, o ktorý som ťa ukrátil.“

Upreli sa naňho šarlátové oči plné nepreliatych sĺz. „Sme tak veľmi zlomení, Julius,“ pípla so stiahnutým hrdlom. „Obaja.“

Chcel ju objať. Utešiť. Obával sa však, že v jeho objatí by našla len viac zúfalstva. Sám bojoval so slzami. Už len to, že je s ním v jednej miestnosti, ochotná viesť rozhovor, bol malý zázrak.

„Ja viem,“ odpovedal rovnako zničene.