Vykúpenie z temnoty 48

 

Drake držal v náručí malú Opal a ticho k nej prehováral. Sedel na balkóne Jewelinej izby, zatiaľ čo si ustatá matka dopĺňala energiu v podobe sáčkov krvi.

Dieťatko naňho hľadelo jasnými svetlými očkami a čas od času sa zamračilo.

Jewel sa k nim po chvíli pridala. Pohľad na Drakea s dieťatkom ju zahrial pri srdci, ale nedala to najavo. Posadila sa do kresla oproti nim a nastavila náruč. „Musím ju nakŕmiť.“

Drake jej ju neochotne podal a Jewel si rozopla košeľu, aby sa malá mohla prisať. „Je to celé zvláštne,“ povedala, aby vyplnila ticho. „Vždy som počítala s nepohodlím po pôrode, ale cítim sa ako znovuzrodená. Ani len únava nie je problémom vďaka krvi. Som asi tá najšťastnejšia rodička na svete.“ Dokonca zistila, že je plne zregenerovaná a môže mať sex. Niežeby to mala v pláne, ale rozhodne je to úspech tak krátko po pôrode.

„Doslova si počas pôrodu umrela,“ pripomenul jej Drake, akoby na to zabudla, pretože on rozhodne nie. Jej nehybné, zakrvavené telo ho bude naveky strašiť v snoch.

Zamračila sa naňho. „Nemala by som... ja neviem, mať spomienky na svetlo na konci tunela?“

Pousmial sa. „Duši nejaký čas trvá kým sa odtrhne od tela. Obzvlášť v prípade predčasnej smrti.“

„Ach. Ešte toho veľa neviem.“ Zamyslela sa. „Ty si... nikdy neumrel?“

Prečo vedú tento rozhovor? Drake si v hlave musel opakovať, že jej dlhuje pravdu na čokoľvek, čo ju zaujíma. Obzvlášť ohľadom seba. „Neviem. Je proti pravidlám poznať predošlé životy. Ak som sa už inkarnoval, tak áno, musel som umrieť. To sa však nikdy nedozviem.“

Jewel sa pomrvila. Je neskutočne podivné dostávať tieto druhy odpovedí tak nonšalantným tónom. Toto je Drakeova každodenná realita. Osudy, reinkarnácie, karma. „Máš nejakú rodinu? Myslím rodičov. Súrodencov. Ehm, pokrvných.“

Pokrútil hlavou. „Nie. Anjelom som sa musel narodiť, ale nespomínam si na rodičov.“ Čo je asi smutné, ale žil skutočne dlho a väčšinu času trávil v najvyššom oddelení, zahltený prácou.

Jewel sa mierne rozšírili oči. „Máš vôbec nejaký domov? V nebi?“

Drake uhol pohľadom. Mal len jediný domov – ich spoločný. „Neopustil som sieň najvyšších anjelov. Po tisícky rokov.“

Drahí bohovia! Niet divu, že sa mu tak zapáčilo na zemi. Sakra, mať vlastný domov, hoci aj len jednu izbu s rastlinou menom Bob, by malo byť garantované právo každej jednej bytosti!

„Drake,“ šepla smutne.

Anjel si len povzdychol. „Pravidlá...“ naprázdno preglgol, „pravidlá v nebi boli donedávna veľmi striktné. Pomaly sa uvoľňujú. Myslím, že Ninja tiež chápe že takto sa žiť nedá a anjeli nie sú odlišní od iných nesmrteľných. Potrebujú vnemy, interakciu a voľno. Verím, že veci sa tam hore zlepšia raketovou rýchlosťou.“

Nuž, aspoň niekde. Jewel pohladila malú Opal po hlavičke. „Môžeš mi zaručiť, že bude v poriadku? A nikto si po ňu nepríde s argumentom, že je podradný nefilim?“

Toho sa skutočne neobával. „Videla si jej dospelé ja? A jej sestru? Máš pocit, že by sa ktokoľvek odvážil čo i len pomyslieť na niečo také?“ Nehovoriac o Heliovi, ktorý má akurát dosť Opalinho ponižovania zo strany ostatných, čo mu veľmi jasne naznačil počas rozhovoru, ktorý nedávno mali.

Jewel sa zasmiala. „Máme silné dievčatá. A vnúča.“ Zahryzla si do pery. „Nemôžem uveriť, že je zo mňa stará mama!“

Drake tiež ešte stále neprekonal prvotný šok. „Zvykneš si. Opal sa plánuje vydať za desaťtisíc rokov starého upíra s piatimi synmi. Zapadáš.“

„Helio sa mi páči,“ oznámila mu Jewel. „Je vidieť, že mu na nej záleží. A podľa všetkého tu bol pre ňu v časoch, keď sme my v tejto úlohe zlyhali.“ Posmutnela. „Nechcem, aby ma moje deti nenávideli, Drake. Nás. Sme ich rodičia a aj keď Carys nikdy neuvidím vyrastať, je moja. Mňa si pamätá z detstva. Chcem byť jej matkou v akomkoľvek rozsahu mi dovolí.“

Drake smrkol. Aj on by to chcel, ale dokáže ho Carys vôbec vnímať ako otca? „Budeš. Už sa pred tebou nemusí skrývať.“

Jewel si všimla, ako z rovnice vynechal seba. „Myslím, že aj teba chce poznať.“

Drake v to tajne dúfal. „Ja ju tiež, Jewel. Bojím sa však, že je príliš neskoro.“

 

 

 

Carys priniesla Juliusovi obed a posadila sa k nemu na posteľ (s dýkou poruke), zatiaľ čo jedli. „Časom budeme musieť povedať Drakeovi pravdu,“ nadhodila. „Si jeho nadriadený.“

Julius nahlas preglgol. „Rozhodne by som nezačínal s touto vetou, keď uvidí moju tvár.“

Carys potlačila smiech. „Ponecháš si ho ako najvyššieho anjela?“

„Pokiaľ to bude chcieť, áno. Je vo svojej práci dobrý. Ale rozhodne bude potrebovať pomoc.“

„Skutočne plánuješ preorganizovať celé nebo?“

Juliusa dojal jej neveriacky tón. „Prečo nie? Funguje zastaralo a väčšina anjelov je nešťastná.“

Carys to prišlo ako nesplniteľná misia. Nebo je... nebo. „Zaberie to roky.“

Julius ironicky nadvihol tmavé obočie. „Vyzerám, že sa niekam ponáhľam?“ pripomenul jej svoju nesmrteľnosť.

Zahľadela sa naňho. „Toto chceš robiť? Ako svoju hlavnú činnosť? Myslím v živote.“

„Už som zničil svet. Toto je doslova dôchodok.“

Vyprskla do smiechu. Nedokázala sa zastaviť. Toto je asi najkomickejší rozhovor, aký kedy viedla.

Juliusa jej úsmev zahrial pri srdci. Celá jej tvár sa rozžiarila. Málokedy ju takú videl. „Môžeš mi v tom pomôcť. Je ti jasné, že si stále najvyšší anjel, však? Môj návrh stále platí.“

A ju neskutočne láka ponuku prijať. „Plánuješ naverbovať aj Kadena?“

Uhol pohľadom.

„Pravdu, Julius.“

Vzdychol. „Keď dospeje, áno. Či sa tak rozhodne, je na ňom.“

Nuž, jej chlapec je dostatočne chytrý na to, aby videl klady aj zápory. Ktovie, možno je to jeho poslanie. „Nebojíš sa archanjelov? Že sa vrátia a uvidia, čo si narobil s ich drahými nebesiami?“

Odfrkol si. „Ani trochu. Anjeli ich vnímajú ako nejaké božské postavy a to musí prestať. Polovicu terajších pravidiel ani archanjeli nezaviedli. Nariadili ich anjeli vydesení z ich návratu a predstavy, že nebo nebude vyzerať ako keď ho opustili.“

„Skutočne by som rada vedela, kde sú,“ premýšľala nahlas.

„To sme viacerí. Podozrievam však Opal, že to vie.“

„Myslíš, že sa v jej budúcnosti objavili?“

Mykol plecami. „Z toho ako sa vyhýba určitým témam, zrejme áno.“ Julius zjedol posledné zvyšky a odložil svoj podnos. „Vieš, že proti mne viedla armády? To dievča sa tvári nevinne, ale v srdci je plnohodnotný generál.“

Z nejakého dôvodu to Carys neprekvapilo. Ako by inak dosiahla toto všetko? „Úprimne dúfam, že tie schopnosti nebude nikdy viac potrebovať.“

„To sme dvaja.“ Keď dojedli, opäť skončili na opačných koncoch miestnosti. Carys si stále neverila a Julius na ňu nechcel tlačiť.

„Keď si sa vrátil z budúcnosti,“ začala znovu klásť otázky Carys, „kedy si sa objavil? V ktorom období?“

„Krátko pred tým, ako bola Angelica poslaná k Dariovi. Prvé dva týždne som sa spamätával. Cestovanie v čase bol pre mňa šok a sám som neveril tomu, že mi vyšlo,“ odpovedal po pravde. „Keďže som nemal nič, musel som sa najskôr zabezpečiť – bývanie, strava a neskôr handry ktoré ma ukryjú. Nikto so zdravým rozumom by mi inak neuveril.“

V tom má pravdu. „Stále si mal mágiu, však?“

„Dosť na to, aby som sa nemusel obávať o peniaze, strechu nad hlavou a jedlo.“

A preto si kúpil byt v Dubaji. Iste. Typické štandardy nesmrteľných. „Plánoval si niekedy povedať pravdu? O sebe?“

„Ani nie. Úprimne, nemal som celkom domyslenú stratégiu. Improvizoval som.“

To aj ona. „V mojej budúcnosti... sme sa ty a ja takmer vôbec nestretávali. Videli sme sa asi päťkrát, obvykle počas boja alebo vyjednávania,“ predostrela mu svoju verziu.

„Skutočne?“

Prikývla. „Vždy si sa na mňa pozeral... tak zvláštne. Nedokázala som odhadnúť, či to bolo preto, že som Drakeova dcéra, alebo...“ Alebo už vtedy začala pôsobiť tá podivná príťažlivosť medzi nimi.

„Ako sa poznám, zrejme oboje,“ odhadol. „Pokiaľ si teda nebola dieťa keď sme sa stretli.“

Striaslo ju. „Nie, rozhodne som bola dospelá.“ Napadla jej strašná myšlienka. „Počkaj, snáď si niekedy nejaké dieťa...“ Žalúdok jej urobil salto.

Julius ju spražil pohľadom. „Radšej by som si odsekol obe ruky, Carys.“

Vydýchla si. Nahlas. Potom prišla iná súvislosť. „Bol si ty ako dieťa ušetrený?“

Zovrel pery, ale neodpovedal. Nemusel. Vyčítala mu to z tváre. „Takí ako ja nárok na detstvo nemali.“

Carys len krútila hlavou. „Tento svet je zvrátený. Pokrivený. Ako v ňom my môžeme byť iní?“

Na to nemal odpoveď. „My možno nebudeme... ale naše deti môžu. Kaden je toho dôkazom. Nie je to pôvod, čo rozhoduje, ale výchova. Prostredie. Šanca mať na výber.“

Šanca, ktorú ani jeden z nich nedostal. „Myslím, že je dobre že vládneš v nebi,“ prekvapila ho Carys vyhlásením.

Zvedavo zamrkal.

„Doteraz o nesmrteľných rozhodovali tí, ktorí medzi nimi nikdy nežili,“ vysvetlila mu svoje myšlienkové pochody. „A o krížencoch tí, ktorí zmiešanú krv nikdy nemali. To je ako nechať maliara napísať zákony fyziky. Je tu šanca, že sa trafí? Áno. Možno jedna k miliónu. Stojí to za risk? Nie.“ Nadýchla sa. „Systém nemusí byť porazený, stačí ho zmeniť.“

Áno, ale za akú cenu? Koľko nevinných muselo trpieť, aby sa dostali až sem? „Ale čo všetci tí, ktorí nedostali šancu tento nový svet uvidieť?“

Carys vstala a opatrne prešla k posteli. Posadila sa na okraj a vzala Juliusovu dlaň do svojej. „Dostanú ju. V reinkarnácii. Spolu s darom nepamätať si utrpenie.“

Juliusovi po líci stiekla slza. Je to dar, ktorý sa jemu nedostane. Niežeby naň mal po tom všetkom nárok, ale bolo by krásne aspoň na chvíľu utíšiť svedomie. „Prečo si nebola na svete keď som bol sám, zavretý v tej prašivej cele a prosil o smrť?“ šepol a hlas sa mu zlomil.

Carys sa nedokázala zastaviť a pevne ho objala. Keby tam vtedy bola... keby len tušila... „Pretože život je málokedy fér, Julius,“ odpovedala mu po pravde. „My dvaja o tom vieme svoje.“

Dlhú chvíľu boli ticho, než sa v miestnosti zablyslo a zjavil sa pri nich Kaden. „Idem nevhod?“

Julius si rýchlo pretrel tvár a Carys nasadila úsmev. „Ty nikdy, miláčik.“ Objala aj jeho a rozstrapatila mu vlasy. „Ako sa máš? Čo škola?“

Chlapec sa vyhupol k nim na posteľ a pohodlne sa usadil. „Nič mimoriadne. Aj v nebi je posledné dni pokoj. Teda až na to že oddelenie ohrozených druhov zamorilo oddelenie technologického pokroku včelími úľmi.“

Julius zasyčal. „Zase tá istá škriepka o chemických postrekoch?“

Kaden zagúľal očami. „Je načase ich presťahovať na opačné konce nebies. Och, a mohol by mi niekto vysvetliť prečo oddeleniu feminizmu šéfuje chlap ktorý nikdy so žiadnou ženou ani nekomunikoval?“

Carys klesla sánka. „Nebo fakt potrebuje reformy,“ poznamenala.

Kaden sa zazubil. „Ponúkaš sa?“

Carys ho začala štekliť. „Ty malý manipulátor sa ani neozývaj! Stavím sa, že oddeleniu zoológie chýba jeden pavúčí exemplár!“

Kaden sa smial ako zmyslov zbavený a len-len že sa odplazil z jej dosahu. „Nemám ani poňatia, o čom hovoríš.“ Ani sa len nenamáhal mať nevinný tón hlasu.

„To ty si zodpovedný za môj ranný infarkt?“ ozval sa Julius s predstieraným hnevom.

Kaden vyskočil na nohy a s úsmevom cúval. „Nemáte mi to ako dokázať,“ argumentoval.

Carys s Juliusom na seba pozreli a prebehla medzi nimi nemá komunikácia. Obaja naraz vstali a dali sa naháňať svojho rebelantského potomka domom.