Vykúpenie z temnoty 50

 

Štyri mesiace po príchode do minulosti sa Carys konečne podarilo nájsť spôsob, ako sa priblížiť k Juliusovi. Varovala najvyšších anjelov o tom, že kradne špeciálne schopnosti darované vyvoleným ľuďom. Anjeli prerozdeľujú mnohé veci – od chorôb, genetických porúch, až po nadanie a niekedy mierne nadprirodzené danosti. Keď ich vložia do človeka, zostanú s ním až do smrti a potom sa vrátia do neba, aby boli znovu niekomu dané.

Julius prišiel na to, ako ich ukradnúť a spútať pre vlastnú potrebu. Na to však musí byť pri umierajúcom.

Anjeli jej prezradili, kto bude ďalší.

Staručký špión Veľkej Británie si svoje v živote odkrútil. Zachránil stovky životov, zabránil tuctom útokov, atenátov a podrazov a svoje posledné roky trávil v malej vilke na pobreží Španielska. Jeho schopnosť – zmena podoby. U ľudí sa prejavuje prirodzeným spôsobom ako schopnosť predstierať viacero postáv, meniť prízvuk, spôsob vyjadrovania, obmieňať hlas a kadenciu. Tento chlapík mal bezpočet identít, niekoľkokrát dokonca ženské.

Po smrti ho čaká odmena. Jeho manželka čaká pri anjeloch a obaja budú reinkarnovaní do pokojných životov v najlepších častiach sveta. Spolu.

Carys mu závidela. On to ešte nevie, ale smrť je preňho prestupná stanica k nádhernému životu.

Julius chce jeho danosti. V rukách nesmrteľných sa prejavia ako absolútna schopnosť premeny podoby. Bude môcť byť kýmkoľvek.

Stane sa to dnes v noci. Tri mesiace čakala na dnešný deň. Nechala sa zamestnať ako pomocná sila do jeho domu, čo nie je pre démonov neobvyklé. Väčšina je medzi ľuďmi a vykonáva podradné práce v porovnaní so zvyškom sveta nesmrteľných, ktorý ich odkopol ako niečo nečisté. Carys sa ako démon narodila a aj tak žila. Tiež má zmiešanú krv. Je nefilim. Vie, aké to je. Julius ju nikdy nebude podozrievať z anjelského pôvodu.

Dom bol tichý, keď sa blížila hodina smrti. Dala si záležať, aby na sebe mala jednoduché a lacné oblečenie a vyzerala čo najskromnejšie, čo skutočne nebolo ťažké, keďže počas svojho života mala málokedy plný žalúdok a padnúce handry.

Práve utierala prach v predsieni, keď sa vstupné dvere potichu otvorili a v nich sa zjavili traja démoni v čiernom oblečení.

Zhíkla a pustila prachovku.

Julius vyzeral rovnako ako si ho pamätala – mohutný, sebavedomý, s hlbokými temnými očami a hustými čiernymi vlasmi. Strach ani nemusela predstierať, celú ju paralyzoval.

Stojí pred démonom, ktorý spolu s jej otcom zničil svet.

Juliusov prenikavý pohľad pristál na nej a hneď v nej spoznal démona. Ani jediný raz neskĺzol z jej tváre. Nehodnotil jej telo a ani výzor. Videl rovnocennú.

Keď chcela vydať krik, podišiel k nej a pritisol jej prst na pery. Jemne.

„Šššš.“

On sa jej dotkol!

„Nikomu sme neprišli ublížiť a tebe už vôbec nie,“ povedal hlbokým, neskutočne melodickým hlasom.

Ale áno, prišiel ublížiť. Svetu. Jej. Každému.

Julius sa na ňu priateľsky usmial. Usmial sa! „Starý pán čoskoro naposledy vydýchne a my niečo potrebujeme.“

Vydesene prikývla.

Démoni sa vybrali po schodoch.

Nenasledovala ich. Stále bola vydesená z toho, že sa ocitla v Juliusovej blízkosti a on sa ju nepokúsil zabiť. Pretože nevie kým je. Nepozná ju.

O necelých desať minút sa všetci traja vrátili nadol. Julius poslal zvyšných dvoch démonov napred a znovu sa priblížil k strnulej Carys, ktorá sa nepohla z miesta. „Tvoj zamestnávateľ je mŕtvy,“ povedal jej jednoducho.

Prikývla. „Ja viem.“

Jeho oči sa znovu zahľadeli na jej tvár. „Máš kam ísť?“

Naprázdno preglgla. „Niekam už pôjdem. Nebude to prvý raz.“ Démoni majú ťažký život. Nikto ich vo svojom kráľovstve nechce, preto musia byť nenápadní, ukrývať sa a prežívať na okrajoch spoločnosti. Máloktorí majú domov.

Juliusovi sa v tvári mihol súcit. „Pridaj sa ku mne,“ navrhol jej.

„Hm?“ hrala sa na nevediacu. V tomto čase Julius ešte nie je všeobecne známy.

Prešiel k stolu a na kus papiera napísal číslo. „My démoni sa musíme spojiť. U mňa má útočisko každý.“ Podal jej papierik. „Nemusíš prežívať zo dňa na deň. Ak sa ti nepodarí nájsť si strechu nad hlavou, ozvi sa mi.“

S otvorenými ústami naňho civela. „Je to nejaký návrh?“

S úsmevom pokrútil hlavou. „Žiadny dvojzmyselný návrh. Zhromažďujem démonov. A ty vyzeráš, že si si už prešla mnohým. Predstieraš že si nejaká upratovačka, ale ja vidím, že máš na viac. Si bojovníčka.“ Pohladil ju po ramene. „Ako sa voláš?“

„C-Carys,“ vyhabkala. Čo sa to s ňou deje?

„Teší ma, Carys. Ja som Julius. Budeme kamaráti?“

 

 

Carys stála na balkóne a kŕčovito zvierala zábradlie. Zhlboka vdychovala vlhký vzduch voňajúci morom. Pod očami mala tmavé kruhy a zuby si umývala asi pol hodiny po tom, čo zo seba vyzvracala aj jedlo, ktoré zjedla pred rokom.

Lomcoval ňou nepoznaný hnev. V tej chvíli absolútne rozumela nielen svojmu otcovi, ale aj Juiusovi. Túžba spáliť svet na popol ju takmer ovládla. Keby nebola uväznená na tomto prekliatom ostrove s oslabenými silami...

Po chvíli k nej prikvitol rovnako zničený Julius. Ani on sa nevyspal. Démoni v jeho mysli boli príliš aktívni a vedel, že by mal nočné mory. Navyše ho desila Carysina reakcia. Obaja skončili v posteli, strnulí, mysle na míle ďaleko a oka nezažmúrili.

Carys sa jemne dotkla jeho ruky a preplietla im prsty. Julius sa horkosladko usmial a privinul ju k sebe. „Ďakujem, že si si ma vypočula,“ zašepkal jej do vlasov.

Je zúfalé, že ona je prvá po stáročiach. Toto sa mali nesmrteľní dozvedieť okamžite a niečo s tým robiť. Poskytnúť Juliusovi útočisko. Bezpečie. Pomoc.

„Čo sa s nimi stalo? S tými, ktorí ti to urobili?“

Julius zovrel pery. „Nedostal som sa k nim. Dožili v pohodlí, napísali príručky a stali sa uznávanými vodcami lovcov.“

Znovu hnev. Spaľujúci, neskutočný hnev. Fanatická nenávisť.

„Ale ako každý človek, umreli. Karma sa s nimi nemaznala,“ pokračoval Julius.

Carys mu pozrela do stoickej tváre. „Neskončili v pekle?“

„Nie. Keď som sa dostal do neba, našiel som ich zložky. Inkarnovali sa takmer okamžite. Najskôr ako otroci v Amerike, neskôr detskí sexuálni otroci a potom...“ vzdychol. „Povedzme, že Hitler sa na nich vybúril dostatočne.“

Striaslo ju, ale nedokázala cítiť ľútosť. Mala by? „Nevyhľadal si ich? Myslím terajšie inkarnácie.“

Julius ju k sebe pritisol tesnejšie. „Každého jedného. Vieš, kde sú dnes?“

Pokrútila hlavou.

Julius sa zahľadel na ligotavé more. „Jeden z nich už desiatym rokom pracuje pre Červený kríž v Jemene a Mjanmarsku. Ďalší je tajným agentom Interpolu a zameriava sa na obchod s ľuďmi a ukradnutými orgánmi. Tretí je aktivistkou v Afrike za práva žien a vedie sieť domov pre týrané ženy. Štvrtý je vo výskume lieku na HIV a zvrátenie kritických štádií AIDS. Piaty je dokonca právnikom pomáhajúcim obetiam sexuálneho násilia zo strany cirkvi. A ten posledný je dobrovoľný veterinár v afrických rezerváciách na ochranu ohrozených druhov,“ vymenoval jej.

Carys bola rozpoltená. Tieto duše nemajú právo kráčať po svete! „Chcem ich zabiť!“ zavrčala.

Julius ju od seba odtiahol, aby jej mohol pozrieť do očí. „Nesmieš, Carys. Svoj dlh splatili a trpeli dostatočne. Tam, kde sú, sa dostali náročnou cestou. Ešte stále majú zlú karmu, ale naprávajú ju. Cítia, že musia pomáhať. Pomáhajú urobiť svet lepším,“ dohováral jej.

„Takže ty si s tým v pohode? Že sú stále tu?“ Pretože ona nie je! Len čo sa dostane z ostrova...

„Áno,“ prekvapil ju jednoduchou odpoveďou. „Ak som ja mohol dostať šancu na nápravu, prečo nie aj oni? Medzi nami nie je rozdiel.“

„To teda sakra je!“ vykríkla pohoršene. Potom zmĺkla, keď si spomenula na svet, z ktorého prišla ona. Sklopila pohľad.

Julius sa zmierlivo usmial. „Svet nikdy nebol čierno-biely, Carys. A ty to hlboko v srdci vieš tiež.“ Priložil dlaň na jej hruď. „Ja som im už odpustil.“ A bohovia, bola to jedna z najťažších vecí na svete! Neurobil to však pre to, že by to bola správna vec, ale pre to, že vedel o ich treste a utrpení. Poučili sa. Išli ďalej a on v konečnom dôsledku tiež. Nič si viac nedlhujú.

Carys sa znovu rozplakala a zavesila sa naňho. „Nenávidím tento svet! Nenávidím ho, Julius!“

Áno, on o tom vie svoje. „Ľudia nie sú celý svet. Aj ich čaká lekcia. A nebude pekná.“ Jeho nebeské štatistiky hovoria jasne – prišiel čas Jazdcov. Už teraz je ich aktivita badateľná a len čo sa nájde Smrť, prídu náročné časy. Pre ľudstvo. Len pre ľudstvo. Nesmrteľní si svojou skúškou prešli.

Carys zvieralo srdce. Keby toto všetko vedela pred desiatimi rokmi... keby poznala celú pravdu...

„Už si pre mňa plakala dosť, Carys,“ povedal Julius nežne a zotrel jej slzy  líc. „To ešte nikto neurobil. Teda okrem Kadena a ten pozná extrémne zjemnenú verziu reality.“ A ak to bude možné, nikdy sa nedozvie viac.

Carys ho pobozkala. „Kiež by som tam mohla byť pre teba.“

To si želal aj on. Ak by ju stretol hneď, ak by poznal jej dotyk a nehu už vtedy, možno by sa nič z tohto neodohralo. Chcelo to len jediný láskyplný dotyk. Slová útechy. Teplo a pokoj.

Ibaže nič z toho sa nestalo a preto tu dnes stoja. „Ďakujem, Carys. Za všetko, čo si pre mňa urobila, hoci s postrannými úmyslami.“

Carys smrkla. „Ďakujem že si ma prišiel zachrániť, aj keď sám pred sebou.“

Pozreli si do očí a kúsok starého puta medzi nimi sa obnovil. Trpké napätie sa stratilo. Dotkli sa čelami, po prvý raz s mierom v srdciach a na duši, zaliati prvými rannými lúčmi.

 

 

 

Princezná Abigail mala tiež rozhovor so záchodovou misou. Vyprázdnila snáď celé balenie ústnej vody a vrátila sa do obývacej miestnosti, kde už sedel bledý Ray a zelená Erin so Salvatorom.

„Možno sme tam skutočne nemali dávať mikrofóny,“ poznamenal Ray, keď si k sebe pritiahol otrasenú manželku.

Erin pokrútila hlavou. „Každý by mal počuť, čo sa mu stalo. Každý jeden nesmrteľný. Aby sme nezabudli, čo spôsobila ignorancia a puritánstvo. Bohovia, je mi zle!“

Ray so Salvatorom si vymenili skrúšené pohľady. Oni vedeli, čo bolo na Juliusovi vykonané. Ray im zohnal napísané príručky a väčšina kráľov a šľachticov bola oboznámená s realitou. Majú ich ako pripomienku čo sa stane, ak sa nechajú pohltiť egoizmom a predstavou nadradenej čistokrvnosti.

„Nemali by sme ich už pustiť?“ navrhol Salvator.

„Ešte nie,“ protestovala Erin. „Sú len na polceste. Doprajme im trochu viac času.“

Abby súhlasila. „Ešte si toho musia veľa povedať a odpustiť a Drake stále nevie o Juliusovi. Navyše, náš plán je celkom úspešný – nepozabíjali sa.“