Posledná z prekliatych 2

 

Tak, ubehol rok a ja oslavujem narodeniny presne ako ten minulý - sama s fľašou vína a pomaly dohasínajúcim mentálnym zdravím. Mohol by niekto prosím konečne zrušiť tú koronu? Už ma nebaví a mám z nej stres. A týmto tempom, keďže nemladnem, budem mať vrásky ešte pred tridsiatkou. Plus som si pred pár mesiacmi našla tretí šedivý vlas a mám depresiu...

Amira si tisla tenký kabát k telu a odhodlane kráčala do knižnice, tak ako vždy počas voľna za posledné týždne. Šok z tej osudnej noci ju neopustil. Musela spať pri svetle, a každú noc sa budila aspoň päťkrát. Ruka sa jej hojila pomaly, ale aspoň sa rana nezapálila.

Tie ohnivé oči...

Pokrútila hlavou. Nemôže si ho predstavovať! Nie!

Tri dni sa obzerala za chrbát, triasla sa pri každom hlasnejšom zvuku a nedokázala ísť ani na toaletu bez noža alebo inej zbrane. Sama si už začala pripadať smiešne.

Videla monštrum.

Niežeby jej to pripadalo nemožné.

Ale ako je to možné? Videl ho niekto iný? Čo je to zač? Démon? Pokúšala sa hľadať na googli, ale okrem lacných hororov nenašla nič praktické. Preto sa rozhodla ísť do knižnice a zašiť sa v knihách, ktoré aspoň napísal niekto s titulom. Démoni predsa sprevádzajú ľudstvo vo folklóre celé stáročia. Donedávna sa v nich verilo.

Čo ak je to pravda?

Minulosť jej rodiny je poznačená minimálne jedným monštrom...

Do očí je vyhŕkli slzy. Jej rodina... Preč. Kvôli niečomu, proti čomu sa ani nedá bojovať. Len utekať...

Z temných myšlienok ju vyrušilo trhnutie na pleci. Ktosi ju prudko odtiahol z chodníka do úzkej uličky medzi budovami, a pritlačil ju o múr. Vyrazilo jej dych a chvíľu sa len zmätene obzerala. Oproti nej stál desivo vyzerajúci chlapík v čiernom oblečení, a dlaňou na krku jej zabránil v pohybe. V panike vykríkla.

„Len pokojne,“ povedal jej útočník šeptom, ale ona videla len zbraň za jeho opaskom a rukoväte nožov v kabáte. On ju zabije!

„Pom-“ začala, ale okamžite jej prikryl ústa.

Nie, nie, nie! Nie takto! Nemôže skonať takýmto spôsobom!

Neznámy jej pozrel do očí a začal čosi odriekať.

Odriekať?

Očividne si neuvedomil, že mu rozumie. Amira by sa nikdy nedefinovala ako expert na jazyky, ale keď začula prastaré slová spojené do zaklínania, zaliala ju panika a prudko vykopla. Podľa očakávania zasiahla útočníka do slabín a ten sa zapotácal. Keď však chcela utiecť, chytil ju za lakeť a zhodil na zem.

Vzlykla, keď dopadla na zranenú dlaň a krehká rana sa otvorila. Sotva sa spamätala a odrazu okolo nej prebehla ďalšia postava so svetlými vlasmi. Zastavila útočníka a Amira už len začula prudkú ranu. Neznámy muž jedným úderom dostal útočníka na zem. Potom ho takmer bez námahy zdvihol a oprel o múr, kde len pred pár sekundami stála Amira. „O čo sa pokúšaš?“ prskol jej záchranca.

Útočník vôbec nevyzeral vydesene. „Nemyslím, že je to tvoja starosť,“ povedal vyrovnane.

„Ako ste sa o nej dozvedeli?!“

Čosi v útočníkových očiach ju zmrazilo do špiku kostí. „Takže o tom vieš.“

Záchranca ho odhodil na ulicu a obranne sa pred ňu postavil. „Nech ťa viac nevidím v jej blízkosti! Padaj!“

Útočník vyzeral, že by si dal druhé kolo, ale nakoniec len zavrčal a stratil sa v dave.

Amira ustráchane vzhliadla k svojmu záchrancovi. Bola príliš vydesená, aby sa zdvihla zo zeme. Ruka ju pálila a celá sa triasla. Upreli sa na ňu hlboké modré oči vsadené do príliš atraktívnej, anjelskej tváre. Na zlomok sekundy mala pocit, že v nich vidí hrôzu, ale okamžite ich zakryla obava. Hneď sa presunuli k jej ruke a zdalo sa, že muž zvádza akýsi vnútorný boj.

„Nič vám nie je?“ opýtal sa nakoniec a sklonil sa k nej.

Pre všetko na svete, tento tu je stavaný ako zápasník! Naprázdno preglgla a neisto prikývla. Po ruke jej však stekal dôkaz o opaku.

Muž vzal jej drobnú dlaň do svojej a znovu vyzeral, že s čímsi bojuje. „Budeme to musieť ošetriť.“

„T-to je v poriadku,“ vykoktala. „Ďakujem. Za záchranu.“

„Viete, čo od vás chcel?“

Pokrútila hlavou. „Mal zbrane. Asi ma chcel len okradnúť.“ Ale prečo si pritom mrmlal staroveké verše?

Neznámy muž si ju premeral ako dieťa, ktoré stojí nad rozbitou vázou a tvrdí, že ju rozbil imaginárny kamarát. Jeho oči akoby v sebe ukrývali celé svety. „V aute mám lekárničku,“ povedal ponuro a odtiahol ju za zápästie k čiernemu Volvu, ktoré muselo stáť viac než celý jej byt. Až vtedy si všimla jeho kvalitné, značkové oblečenie a drahé topánky. Ani jeho ruky na sebe nemali práve mozole.

Ale toho útočníka spacifikoval ako nič. Striaslo ju.

Nechal ju opretú o kapotu a z kufra vytiahol neveľký vak prvej pomoci. Nastriekal jej na ruku dezinfekciu a neustále ju pozoroval. Ona jeho tiež.

„Ako sa voláte?“ opýtal sa nakoniec.

„Amira.“ Dovolila mu obviazať jej zranenú dlaň.

„Luciano,“ predstavil sa, hoci sa mu hlas pri tom mene trochu zachvel. „Ste si istá, že vás nemám zobrať k doktorovi?“ Odložil lekárničku.

Pokrútila hlavou, stále vydesená. „Nie, ďakujem. Je to len škrabanec.“ Preglgla. „V-vy ste toho... chlapíka poznali?“ opýtala sa opatrne.

Zovrel pery. „Osobne nie. Je to... už vás nebude otravovať,“ uistil ju. „A čo vy? Tušíte, kto to bol?“

„Nie. Nemám pri sebe nič cenné, šla som len do knižnice a úprimne...“ Pozrela na seba. Jej tenký kabát už videl lepšie dni a kabelku držala pohromade len dobrá vôľa. „Nebesia, čo by mi len urobil?“ Konečne na ňu doľahla situácia a ona sa oprela o kapotu celou váhou, šokovaná. Najskôr to monštrum a teraz toto...

Nenávistne pozrela na oblohu a zaškrípala zubami.

Lucifer ju so záujmom pozoroval. Alebo je Amira veľmi dobrá herečka, alebo skutočne nespoznala upíra, ktorý si po ňu prišiel. Otázne je prečo. Michel Francúzsky by neposlal jedného zo svojich najlepších agentov za nejakým človekom, pokiaľ by k tomu nemal dôvod.

„Len pokojne. Všetko je v poriadku,“ tíšil ju, ale nedotkol sa jej. Už len Amirina blízkosť vyčerpávala jeho zásoby energie na sebaovládanie. Jej krv volala na povrch jeho zlú polovičku. „Vidíte tamtú kaviareň?“ ukázal na opačnú stranu ulice. „Dostaneme do vás teplý čaj a všetko bude lepšie, čo vy na to?“

Neprítomne prikývla a nasledovala ho do útulného podniku ako stratené šteniatko. Klesla na stoličku v rohu a objednala si bylinkový čaj, zatiaľ čo jej tajomný záchranca si dal silnú kávu.

Môže sa môj život ešte viac zhoršiť? Objala sa rukami a bojovala so slzami.

„Chcete zavolať rodine? Priateľom?“ Luciano jej podával mobil.

Hystericky sa zasmiala. „Nemám rodinu.“ A ďalší nenávistný pohľad k nebu. „Ja to zvládnem.“ Pokúsila sa o úsmev. „Ďakujem vám. V tej chvíli som... úplne zmrzla. Nedokázala som sa ani poriadne brániť.“

Aj on sa usmial, hoci o čosi strnulejšie. „To je bežné. Nestáva sa každý deň, aby vás niekto napadol.“

Prehrabla si vlasy. „A čo vy? Ste zápasník? Ako ste si s ním mohli tak ľahko poradiť?“ zmenila tému.

Tentoraz sa zasmial úprimne a odhalil rad žiarivých zubov. „Obávam sa, že nie. Len som mal veľa príležitostí zdokonaľovať sa v boji zblízka.“

Pritiahla si do dlaní čaj a vdychovala jeho vôňu. „Čo teda robíte?“

Na chvíľu zaváhal. „Momentálne nič. Skončil som po rokoch vo veľmi... náročnej práci a ešte som sa nerozhodol, čo ďalej. A čo vy, slečna-“ Uvedomil si, že sa mu nikdy nepredstavila priezviskom a keby dal najavo, že ho pozná, vydesí ju ešte viac.

„Myslím, že po dnešku si môžeme aj tykať,“ skočila mu do reči.

S úsmevom prikývol. „Takže čím sa živíš ty, Amira?“

Mykla plecami. „Som čašníčka.“ Nemala potrebu vymenovávať mu svoje ďalšie zamestnania, aby si udržala strechu nad hlavou.

„Nepovedala si to s nadšením.“

„Nie je to práca snov.“ Odpila si z čaju a prisypala doň toľko cukru, že by to položilo aj slona.

„Je to práca popri štúdiu?“ pokúšal sa ju pochopiť.

Smutne skrivila pery. „Bola. Ale zo školy som musela odísť.“ Jej tón naznačoval, že táto téma sa nemá rozpitvávať.

„Tak čo ťa ťahalo do knižnice?“ vzdychol odľahčene. „Romány?“

Vyprskla do smiechu. „Vyzerám ako čitateľka limonád?“

Premeral si ju a pokožka sa jej rozhorela. „Hm, si snáď na niečo drsnejšie?“ sprisahanecky na ňu žmurkol.

Amira sa rozhodla otestovať jeho odolnosť a z kabelky vytiahla jednu z kníh, ktoré sa chystala vrátiť. „Máš pravdu, rozhodne na niečo drsnejšie.“

Luciferovi vyletelo obočie až k línii vlasov.

Démonológia.

Už pochopil, prečo po nej šiel Michelov agent. Sakra! Amira musela vyhľadávať informácie o démonoch po tom, čo ho uvidela. Ak zadala do vyhľadávania presnejší popis a zároveň pátrala v knižniciach, Michelov špeciálny počítačový program ho upozornil, že niekto má priveľký záujem o svet nesmrteľných. Musí ju podozrievať, že niečo vie. Pravdepodobne jej chcel len vymazať pamäť, alebo sa prehrabať jej spomienkami.

Do horúcich pekiel! Ten upír neprestane, kým nedosiahne svoje. Ochranu svojho teritória berie veľmi vážne a ľudí nenávidí snáď viac než Lucifer samotný.

„Máš zaujímavé koníčky,“ povedal čo najneutrálnejšie a začal listovať hrubým zväzkom. Ako predpokladal, bol hneď v prvej kapitole. S otrasným, nerealistickým chvostom!

Odfrkol si a knihu zavrel. „Veríš tomu, čo je tu napísané?“

Odpila si z čaju, aby si premyslela odpoveď. „Verím, že v každej legende je kúsok pravdy. Ty snáď nie?“

Ale áno, viac než len kúsok. Väčšinu z nich sám prežil. „Možno. Rozhodne však neverím, že za nemanželský sex ma budú mučiť rohaté stvorenia s vidlami.“

Amira sa zvonivo rozosmiala a ten zvuk v ňom niečo rozozvučal. „Tomu sa zdráham veriť aj ja,“ priznala. „Ale keď si odmyslíš všetky náboženské prikrášlenia... príde mi to ako celkom bežná história.“ Odložila knihu. „Svet je veľký.“

Ako pre koho. Uhol pohľadom a rýchlo premýšľal, čo ďalej. Amira je v nebezpečenstve. Michel niečo tuší a nenechá ju na pokoji. Veľmi rýchlo sa dovtípi, že videla niečo, čo nemala. A on potrebuje zistiť, prečo ho sakra jej krv tak ovplyvňuje!

Každá minúta v jej prítomnosti ho oberala o sily. Rozhodne však nevie nič o svete nesmrteľných. Zatiaľ. Nemal však energiu s ňou viac zostávať. Prehodili spolu ešte niekoľko viet a on dopil kávu. Potom vytiahol kus papiera a načmáral naň svoje číslo. „Ak by si niekedy mala podobný problém ako dnes, zavolaj mi,“ povedal a rozlúčil sa.

Amira za ním len udivene hľadela.

 

 

Lucifer prekročil povolenú rýchlosť, aby sa aspoň nejako vyventiloval. Vyšiel z centra Paríža a zamieril na okraj mesta, sotva kilometer od jeho hraníc. Prudko zahol na nenápadnú cestu vedúcu kamsi medzi stromy. Čoskoro ho zastavila nadrozmerná železná brána so strážnymi vežami, kamerami, skenermi a prisahal by, že niekde na okrajoch sú ukryté aj delá.

Vystúpil a zazrel na armádu strážcov, ktorí ho okamžite obkľúčili. „Chcem s ním hovoriť!“ povedal rozzúrene a na všetkých sa zamračil.

Asi každý nesmrteľný na svete už pozná jeho tvár a preto nebol podrobený výsluchu a telesnej prehliadke. Ozbrojení upíri len prikývli a začali otvárať bránu.

Viezol sa ďalších desať minút, než zaparkoval pred nechutne obrovskou stavbou, takmer presnou kópiou Louvru. Služobníctvo mu automaticky otvorilo vstupné dvere a nasmerovalo ho za kráľom.

Prešiel tuctom miestností, než ho našiel v trónnej sieni, pre všetko na svete! Michel Francúzsky zásadne prijíma návštevy po starom.

Vysoký, svetlovlasý upír sedel v pozlátenom kresle, na sebe drahý oblek. Do sivých očí mu spadlo niekoľko neposlušných prameňov. Na Lucifera hľadel ako na nechcenú pleseň.

Kráľ francúzskych upírov je medzi svojím druhom legenda asi ako Salvator Anglický. Nikto presne nevie koľko má rokov. Na trón sa dostal v stredoveku a odvtedy je jeho kráľovstvo nedobytná ríša. Dokázal zabezpečiť svojich poddaných počas vojen, Napoleonovej vlády, a za obe svetové udržal mier s celou Európou, teda medzi nesmrteľnými.

Táto utópia však má svoju cenu – Michel je nekompromisný, striktný vládca s tými najprísnejšími pravidlami na svete. Zásadne netoleruje ľudí a je schopný urobiť všetko pre to, aby o ňom a jemu podobných nevedeli.

A podľa jeho výrazu bolo práve toto pravidlo porušené. Lucifer len zagúľal očami a nenamáhal sa s poklonou.

Michel kývol vždyprítomnej ochranke, aby sa stiahla. „Nebudeme predstierať, že ma tvoja návšteva teší, Lucifer,“ povedal namiesto privítania. „Čo tu chceš?“

Padlý anjel ani nemrkol pri jeho ostrom tóne. „Prečo si poslal svojho upíra za tým dievčaťom?“ opýtal sa narovinu.

„To mi povedz ty. Ako je možné, že si sa pri nej záhadne objavil?“

„To je osobná záležitosť,“ zavrčal.

Upír skrivil pery v nepríjemnom úsmeve. „Osobná? Napríklad typu Videla ma v podobe démona?“

Lucifer zbledol. „Odkiaľ o tom vieš?“ šepol, ani sa len nesnažiac zakryť pravdu.

Michel z operadla vylovil tablet a prešiel k svojmu návštevníkovi. „Náš softvér zachytil jej internetové vyhľadávanie. Bolo príliš špecifické, aby šlo o náhodu. Následne na to si požičala knihy o démonoch. A nie tie písané fanúšikmi hororov. Už sa dostala k Šalamúnovmu testamentu a Lemegetonu.“

Zanadával. Je veľmi málo diel, ktoré by sa blížili pravde, a bohužiaľ, toto sú dva z nich. Pretrel si oči.

„Nechceš mi niečo povedať, Lucifer?“ naliehal Michel vážne. „Pretože je jedna vec tušiť niečo o existencii upírov a druhá vidieť démona z počiatkov bytia.“

Lucifer porazene vzdychol. „Jej krv. Jej krv vo mne vyvolala premenu. Nedokázal som sa ovládnuť. Dal som ju oňuchať upírovi, ale podľa všetkého je človek. Preto som za ňou šiel. Potrebujem vedieť, čo je to za silu.“

Michel vyvalil oči. „Jej krv?“

Prikývol a povedal mu všetko, čo vie. Michel možno nenávidí ľudí, ale problémy rieši aktívne. Hlavne ak začnú naberať väčšie rozmery.

„Takže teraz sa už vieš ovládať?“ uisťoval sa.

„Stále cítim potrebu zmeniť sa na... ehm, svoje skutočné ja, ale keď viem do čoho idem, som pod kontrolou.“

„Máš vzorku?“

Bývalý anjel z vrecka vytiahol vzduchotesný sáčok s vyrezaným kobercom, na ktorom bola Amirina zaschnutá krv.

Michel ho otvoril a nadýchol sa. „Človek,“ potvrdil okamžite. „Čo o nej ešte vieme?“

Mykol plecami. „Nič. Nepátral som. Chcel som sa s ňou zoznámiť, ale podľa všetkého o nás nevie.“

Upír sa začal prechádzať sem a tam. „Dám ju preveriť.“

„Neposielaj za ňou svojich poskokov, Michel. Kým nezistíme čo sa deje, nemôžeš jej vymazať pamäť.“ Presne o to sa jeho agent pokúšal.

„Ale musíš ju strážiť, Lucifer. Čo ak je nebezpečná? Čo ak na jej krv budú reagovať všetci nesmrteľní? Čo ak spôsobí premenu vlkolakov alebo bosoriek?“

Tiež mu to napadlo. „Ale aká sila by mohla byť v človeku, aby spôsobila niečo takéto?“ filozofoval.

„To mi povedz ty. Bol si tu na počiatkoch ľudstva.“

„A nikdy som nič podobné nevidel. Ľudská DNA nie je stavaná na interakciu s bytosťami ako sme my.“

„Ale je zostrojená aby sa vyvinula do bytostí ako ste vy,“ dodal upír vševediacky.

Lucifer zagúľal očami. „To sa nikdy nepodarí.“

„Nikdy nehovor nikdy.“ Kráľ podal svojim poskokom vzorku a zapísal si Amirine údaje. „Zavolám ti keď niečo zistíme.“

„Ďakujem. A Michel?“

„Áno,“ vzdychol upír otrávene, pretože tušil čo príde.

„Potrebuješ ženskú.“