Posledná z prekliatych - Prológ +1

 

Veselé Vianoce, holky! Posielam darček v podobe prológu a prvej kapitoly dohromady :-) Takisto testujem nové písmo a rozloženie pre prehľadnejšie čítanie. Dajte vedieť, či sa vám páči a prajem krásne a pokojné sviatky v tejto chaotickej dobe!

Prológ

 

Pred tisíckami rokov...

 

Bolo ich štrnásť a už si viac navzájom neverili. Ukrývali svoje tváre, svoje identity. Ich stretnutia boli tajné a plné podozrenia. Zradcovia sa zdali byť na oboch stranách.

Jedna chcela všetko skončiť.

Druhá bojovala za každý nádych rodiacej sa civilizácie.

Deň keď táto legendami opradená vojna skončila, bol dňom strát a veľkých obetí. Potiekla krv, slzy a ozývali sa výkriky zúfalstva, prísahy opätovného nájdenia a vyhrážky všetkých druhov.

Štrnásť bytostí padlo.

Niektorí sa ukryli.

Niektorí sa začlenili.

Niektorí nevedeli kde a kto sú.

A vojna na nebesiach zostala zapísaná len v svätých knihách...

 

 

1

 

Súčasnosť, Paríž

 

Bola to hlasná hudba, čo ju prebudilo z neuspokojivého, plytkého spánku. Strhla sa a chvíľu nevedela kde je, kým k nej nepribehol štvornohý chlpáč a neoblizol jej ruku. Okamžite sa jej vrátili všetky zmysly.

„Ale nie, koľko je hodín?!“ zhrozila sa. Vyskočila na nohy a zistila, že za oknom je tma. Mobil hlásil, že je dávno po polnoci. „Sakra!“ zanadávala. Pozrela na nechápavého labradora, ktorý akoby ju odsudzoval za nevinný spánok, ktorý si dopriala v cudzom byte.

„Nepozeraj tak na mňa,“ povedala mu urazene. „Mám za sebou dvanásťhodinovú smenu a ešte som ťa dve hodiny venčila.“ Vysilene si prehrabla husté čierne vlasy.

Ešte šťastie, že majitelia sú preč, pomyslela si. Nikdy by im asi nevysvetlila, prečo si z ich obydlia urobila nocľaháreň. Je platená za starostlivosť o ich štvornohého miláčika, nič viac, nič menej. Ale ona bola tak unavená...

Porazene klesla na pohovku a bojovala so slzami bezmocnosti. Niekedy svoj život nezvláda. Niekedy ju vôľa žiť opúšťa. Obzvlášť keď musí striedať tri práce, aby si udržala strechu nad hlavou. Už si ani nespomínala, kedy mala naposledy plnohodnotný spánok.

„Len aby si vedel, tvoje jedlo by mi zaplatilo nájom na celý mesiac,“ obvinila pokojne sediaceho psa. „Tvoji majitelia si ťa rozmaznali.“

Labrador hrdo vstal, odfrkol si a zamieril do svojho mäkučkého pelechu o hodnote manželskej postele.

„Len tak ďalej, Amira, už sa sťažuješ psovi,“ povedala si karhavo. „Ešte pár mesiacov a začneš mať duchaplné rozhovory s izbovými rastlinami.“ Prinútila sa vstať a ponaťahovať si svaly. Tenký kabátik sa jej takmer roztrhol, preto si ho opatrne vyzliekla a znechutene zazrela na vyzývavú rovnošatu pod ním. „Musím zmeniť zamestnanie,“ zapísala si do mysle poznámku. Na to, koľko ju obťažujú zákazníci, jej majiteľ lacnej reštaurácie dosť neplatí. A Amire prišlo zle vždy, keď dostala prepitné od chlapíka, ktorý by presne vymenoval znamienka na jej prednostiach, ale nedokázal by povedať farbu jej očí. A aj tie podpätky by mali byť zákonom zakázané.

Zívla a jej pozornosť upútala neustávajúca hudba zo susedného luxusného bytu. Čo za maniaka má párty uprostred týždňa o... mrkla na hodinky... pol tretej ráno?

„Boháčov nikdy nepochopím,“ vzdychla a zhrabla malú kabelku. Skontrolovala vodu v nádobe pre štvornohého princa, naposledy ho pohladila, a v tme zamierila von z bytu. Ako však bola ospalá a vyčerpaná, zakopla o stolík v obývačke a zhodila z neho pohár, ktorý sa s hlasným rachotom rozbil na podlahe.

Amira potichu zanadávala a sklonila sa, aby pozbierala črepy. Ako sa dalo očakávať, okamžite sa porezala na dlani. S tichým výkrikom vbehla do kúpeľne, aby si ranu rýchlo ošetrila. Nacapila na ňu prvú náplasť, ktorú našla, a šla rýchlo upratať pohár, aby si chlpáč neublížil. O pätnásť minút konečne opustila tmavý byt a vo svetle žiarovky na chodbe zistila, že jej dlaň stále krváca. S povzdychom si strhla neúčinnú náplasť a niekoľko kvapiek karmínovej krvi skončilo na zemi.

„Do horúcich pekiel!“ zavrčala, našla vreckovky a zovrela ich v dlani. Snáď nevykrváca, kým príde domov. Zbehla po schodoch a až keď ju ovial ľadový vzduch, uvedomila si, že si hore zabudla kabátik.

„Dnes skutočne nemáš svoj deň, Amira,“ zhodnotila, keď začala unavene stúpať po schodoch, pretože výťah, samozrejme, nefungoval.

 

 

Lucifer, padlý anjel, démon a nositeľ jednej zo základných síl existencie, na seba narýchlo natiahol nohavice a uistil svoje tri posteľové partnerky, že sa čoskoro vráti s novým balením šľahačky, len čo ho šlohne susedom z chladničky. Uvoľnene vyšiel na chodbu, ignorujúc nočnú hodinu a fakt, že jeho susedia nie sú doma, a podišiel k vedľajším dverám s úmyslom otvoriť si ich mágiou. Čosi ho však zastavilo.

Ustrnul a chytil sa za srdce. Akási podivná sila ho obrala o zmysly a začal nad sebou strácať kontrolu. Zalapal po dychu a otočil sa. Chodba však bola prázdna.

Čo sa to deje?

Jeho temná nátura sa predierala na povrch a on sa po prvý raz nedokázal ovládnuť. Sotva dýchal a podlamovali sa mu kolená.

Nemôže sa premeniť uprostred ľudského obydlia!

Zastonal. Začali sa mu predlžovať kosti a koža sa menila na ohňom ošľahané tkanivo. Z krvi sa stala láva a v očiach sa mu zjavili plamene. Dolné končatiny sa mu neprirodzene skrútili a zmenili sa na čosi medzi kopytami a ľudskými nohami. Prsty nahradili čierne pazúry, nos sa stiahol do úzadia a z úst mu vyrástli desiatky centimetrov dlhé ostne. Keď sa mu na hlave objavili rohy a na chrbte šupinaté krídla, na chvíľu stratil spojenie s realitou. A keď precitol, na schodoch uvidel tvár hrôzy. Mladá žena s vlasmi čiernymi ako noc a jasnými zelenými očami zastala uprostred pohybu, ústa dokorán, v ruke krvavé vreckovky.

Tá krv volala jeho démona!

Na sekundu sa neovládol a rozbehol sa smerom k nej.

Zvrieskla a ako cúvla, spadla a udrela sa o niekoľko schodov.

Lucifer sa konečne dostal pod kontrolu a už sa viac nepohol. Bohovia, čo teraz?!

Žena rozhodla zaňho. Pustila krvou nasiaknuté vreckovky a ozlomkrky sa rozbehla dolu schodmi.

Chcel za ňou čosi vykríknuť, ale z hrdla mu vyšiel len desivý rev. Prítomnosť jej krvi ho dráždila ako ešte nič na tomto svete.

Drahé nebesia, čo teraz?

 

 

O tri týždne neskôr...

 

Lucifer sedel vo svojom novom aute pred lacnou reštauráciou v nie práve vyhlásenej štvrti a tak ako každý deň posledný týždeň pozoroval jej vstup. Trvalo mu nekonečne dlho vystopovať neznámu ženu. Najskôr sa musel dostať pod kontrolu, potom nenápadne vymámil zo susedov identitu ich neznámej návštevníčky a keď mu prezradili, že si ju najali cez agentúru na stráženie domácich miláčikov, hackol systém a vytiahol z neho jej meno a adresu.

Amira Shafirová. Dvadsaťpäťročné ľudské dievča s priveľkým množstvom nezaplatených účtov, ktoré má tri zamestnania. Býva v mizernom byte, nemá voľno a vždy ju strasie, keď prejde okolo akéhokoľvek kostola.

Luciferovi bol jej životný štýl ukradnutý. Ľudia preňho nemajú väčšiu hodnotu než baktérie. Nie po tom, čo takí ako on urobili aj nemožné, aby ich naučili žiť v mieri, a oni za tisícky rokov majú supermodernú techniku na obežnej dráhe a v niektorých častiach sveta deti umierajú od hladu.

Slečna Shafirová sa od nich nijako nelíši.

Až na tú krv. Aj po toľkých týždňoch na koberci v hale ho dráždi. Čo je na nej však iné? Dal si tú námahu a koberec vyrezal, aby ho odniesol upírom. Len čo sa však jeho takmer kamarát Dario nadýchol, povedal mu len, že krv patrí človeku so skupinou A pozitív, nedostatkom vitamínu D a prebytkom eozinofilov. Z toho nanajvýš pochopil, že Amira je alergická a neobľubuje slnko.

Čím je teda jej krv odlišná, keď to nezistí ani upír, expert na tieto veci?

Lucifer by sa opýtal aj anjelov, ale tí... nuž, ich vzťah s nimi je komplikovaný. Celá tá vec s hadom a jablkom a odobraním krídel... Kedysi bol považovaný za anjela. Odvtedy sa zmenil. Jeho poslanie sa zmenilo.

Ale ešte nikdy, ani raz za celé miléniá, ho krv inej bytosti, obzvlášť nie človeka, nerozhodila. A preto je slečna Shafirová predmetom jeho záujmu. Bohovia chráňte ju!

Posledné, na čo má Lucifer náladu, je zahadzovať sa s nejakým pominuteľným človekom! Úprimne, mohol by ju zabiť a bolo by po probléme. Alebo by len počkal, kým sa pominie sama. Pri tomto nasadení jej to dlho nepotrvá.

Otázne je, či o tejto anomálii dievča vie. Alebo o svete nesmrteľných. Pohľad naňho by vydesil každého, takže z toho nič nezistí. A nemôže ju podhodiť nesmrteľným, aby zistil ako sa zatvári. Miestny kráľ upírov, mrzutý chlapík s prísnymi zákonmi, má jasné pravidlá ohľadom smrteľníkov.

„Tak aké je tvoje tajomstvo, Amira?“ zamrmlal si popod nos.

Predmet jeho záujmu práve vyšiel z reštaurácie po dvanásťhodinovej smene. Keby ju uvidel niekde na ulici, okamžite by si ju zafixoval ako typickú cudzinku. Mala husté, mierne vlnité, čierne vlasy po lopatky, olivovú pokožku, podivne jasné zelené oči a husté obočie. Tak trochu mu pripomínala staroveké kráľovné z čias, keď mal ešte snahu niečo ľudstvo naučiť.

Áno, aj démoni majú podiel na civilizácii.

Nie, nie ten zlý.

Len si zvolili inú cestu, než večne dobrí anjeli.

A vzhľadom k tomu, že aj pôvodní anjeli to vzdali, hovorí to veľa o snahe oboch strán.

Spať k slečne Shafirovej.

Čo by mal robiť? Je možné, že sa pri nej neovládne aj keď nekrváca? A čo ak má svoje dni? Nemôže sa premeniť uprostred ulice. Francúzskeho kráľa upírov by z toho ranila mŕtvica.

Bohovia, keby sa tak mohol niekoho opýtať! Ale to by nesmrteľní prišli na veľmi nebezpečné fakty o svete, ktorý tu bol dávno pred nimi. To si nemôže dovoliť. Dosť, že s touto realitou žije on sám.

A nejakým spôsobom na ňu vplýva mladá slečna Shafirová. Ktorej DNA ani len neexistovala, keď takí ako on behali po rozpálenom kuse prachu, ktorý je dnes Zemou.

Ach áno, už je starý!

Naštartoval a z väčšej vzdialenosti sledoval Amiru. Podľa všetkého to má zase namierené do knižnice. Celkom ho udivuje, že sa venuje knihám. Ľudia nie sú práve vyhlásení inteligenciou. Alebo empatiou. Alebo zdravým rozumom.

Hoci tento exemplár má aspoň chutnučké pozadie...

Lucifer prudko dupol na brzdu. Asi štyri metre za Amirou sa vynorila nenápadná postava v čiernom a pomaly sa k nej približovala. Toto nie je prvý raz, čo podobný úkaz videl...