Posledná z prekliatych 3

 

Ďaleko od pohodlia Paríža, ďaleko od mieru a pokoja, na prastarej pôde kde sa písali dejiny, sa v neveľkej cele krčila vydesená žena. Ležala na čomsi mäkkom, ale nedokázala presne zistiť čo to je. Oči mala zaviazané pevnou látkou. Chcela plakať, ale nemohla.

Vnímala len zvuky.

Ako každý deň sa dvere cely otvorili a ona zaznamenala čiusi prítomnosť. Ani po toľkých mesiacoch sa jej neprestala báť. Tej energie sprevádzajúcej jej väzniteľa.

Monštrum v ľudskej koži.

Pripravila sa na ďalšie utrpenie.

„Vieš, ako dlho si mojím hosťom?“ opýtal sa jej chladný hlas v rodnom jazyku.

„Večnosť,“ odpovedala apaticky.

Odfrknutie. „O tej môžeš len snívať. Nikdy si nemala vstúpiť na moju pôdu.“

„Táto zem nie je tvoja!“ odsekla vzdorovito. „Patrí všetkým.“

Monštrum sa k nej sklonilo, až na suchej pokožke cítila jeho dych. „Patrí tým, koho sám zvolím. A takých ako ty som vyhostil!“

Napriek slabosti, hladu, nepohodliu a slepote zdvihla bradu a čelila mu. „Takí ako ja dokázali, že vôľa je silnejšia a prekoná všetko!“

Vysmial ju, ako obvykle. „Skutočne? Uvidíme.“ Bezcitne ju zdvihol na bosé nohy a vliekol ju pred sebou von z cely.

Obvykle mala presne vypočítané kroky k miestu, kam ju odviedol. Desať k točitému schodisku, sedemnásť na chodbe, dvakrát osem k dvom dverám a nakoniec šesť do kresla, o ktoré ju pripútaval.

Tentoraz ju viedol preč od schodiska.

Kamsi... von?

Zalapala po dychu, keď na pokožke pocítila slnečné lúče a pod bosými nohami piesok. Voľná košieľka, jej jediný kus odevu, na nej viala ako smutná vlajka.

„Uvidíme, kam ťa zavedie tvoja takzvaná vôľa,“ zašepkal jej do ucha.

Pootvorila pery. O čom to hovorí?

Muž ju odstrčil, až dopadla na všetky štyri. „Čo so mnou chceš urobiť?“ preľakla sa.

„Vôbec nič. Posielam ťa preč.“

Zhrozila sa. „Č-čože?“

Zvrtol ju náhodným smerom. „Tadiaľ. Ak udržíš rovný kurz, možno ťa niekto nájde,“ povedal zákerne.

„Nemôžeš ma len tak nechať v púšti!“ okríkla ho v panike. Nedal jej nič, ani len vodu!

Ustúpil a zasmial sa. „A prečo? Tvoj ľud by s tým mal mať skúsenosti,“ podpichol ju.

„Nie!“ kričala, keď počula jeho vzďaľujúce sa kroky. „Počkaj!“

Vrátila sa jej len ozvena. Bezmocne klesla na kolená.

 

 

 

Amira sa rozhodla nenahlásiť polícii celý incident. Za prvé, sotva si spomínala na útočníkovu tvár a za druhé, v ničom by jej to nepomohlo. Vrátila požičané knihy a čo najrýchlejšie sa ponáhľala domov, unavená a vydesená.

Jej drobný bytík rozhodne nepretekal luxusom. V jednej izbe mala posteľ, šatník a v podstate všetko, čo potrebovala k životu. Zvyšné miestnosti boli malá kuchyňa a ešte menšia kúpeľňa.

Amira sa predrala rozhádzanými knihami a oblečením a klesla na posteľ. Pred očami mala stále svojho sexy záchrancu. Po prvý raz sa ocitla v situácii, keď nemusela bojovať do posledného dychu.

Smrkla, keď ju zalial žiaľ. Už je to rok čo je odkázaná sama na seba. Bez Noemi, jediného človeka na ktorého sa ešte mohla spoľahnúť. Bez sestry.

Po tvári jej stieklo niekoľko sĺz. Usmiata tvár jej nekonečne chytrej sestry nahradila Lucianovu a zovrelo jej srdce.

Prečo si tam musela ísť, sestrička, zúfala si. Prečo si pokúšala osud?

Z polorozpadnutého nočného stolíka vytiahla ich spoločnú fotku. Boli na nej ešte ako deti. Ani jedna z nich nemala úprimný úsmev. Odkedy prišli o rodičov, neusmievali sa. Nemali dôvod.

Amira nahlas vzlykla. „Niektoré legendy sú pravdivé, Noemi,“ povedala do ticha. „A ani tvoja všemocná veda ich nedokáže vysvetliť.“

Noemi v kliatby neverila. A aj keď začala, trvala na tom, že ich možno obísť. Že jej nehrozí rovnaký osud ako ich rodičom a takmer všetkým príbuzným.

Len Amira sa dokázala zmieriť s nepochopiteľnou realitou.

Jej krv je prekliata.

 

 

O niekoľko dní neskôr Amira vrátila do knižnice takmer všetky knihy. Tie jej už viac nepomôžu. Získala približnú predstavu o tom, čo zrejme videla, a ak chce pátrať ďalej, potrebuje odborníka.

Jediný problém?

Nie je si celkom istá, či môže vstúpiť na svätú pôdu. Kostoly, synagógy, mešity... vyhýbala sa im ako čert krížu. Zostávala jej teda posledná možnosť.

Univerzita.

Opäť jej zovrelo srdce. Napriek obrovským strastiam pred rokmi získala štipendium a bola pripravená predrať sa inžinierstvom. Ibaže potom prišla o sestru a nezvládla to.

Potlačila trpké spomienky. Odhodlane vykročila a na recepcii sa nechala odkázať na katedru histórie, kde kedysi učili jej rodičia. Amira netušila, kto nahradil jej otca na pozícii vedúceho katedry. Tajne dúfala, že nie nejaký náboženský fanatik. Dnes potrebuje fakty, nie výklad svätých kníh!

Zaklopala na masívne dvere a po ráznom „Vstúpte!“ opatrne vošla.

Za ťažkým stolom obloženým knihami sedel mladý muž s olivovou pokožkou, ktorého by si na chodbách splietla so študentom. Snáď to nie je vedúci katedry?!

„Ako vám môžem pomôcť, slečna?“ opýtal sa, keď dlho nič nepovedala, len civela s otvorenými ústami. Hovoril podivne strnulo, pery dvíhal minimálne, akoby mu nesedela protéza. Až na to, že tento tu má extrémne ďaleko od protézového veku.

„Ehm, hľadám vedúceho katedry,“ dostala konečne zo seba.

„Stojíte pred ním.“ Vystrúhal rovnako strnulý úsmev. Prisahala by, že už len s tými hustými vlasmi by mohol robiť reklamu na akýkoľvek šampón.

„Vy ste prebrali... miesto profesora Shafira?“ uisťovala sa. Je vôbec starší než ona?

„Nie priamo po jeho smrti, ale áno,“ pritakal.

Isteže nie po jeho smrti, to musel mať asi tak päť rokov! Odkašľala si. „Prepáčte ja... dúfala som, že by mi tu niekto mohol pomôcť so starovekou históriou.“

„Mám tri tituly z popredných univerzít. Postačí to?“ Pobavene mu trhlo kútikmi úst.

Skepticky si ho premerala. Toto decko je sotva dosť staré na vodičák!

Tentoraz sa zasmial uvoľnenejšie. „Som jeden z tých superchytrých jedincov. Nebojte sa, nie som šarlatán. Ste jedna z mojich študentiek?“

Zamrkala. „Nie. Ja som... Amira Shafirová.“

V jeho očiach sa okamžite mihlo poznanie a vstal. „Veľmi ma teší. Váš otec bol výnimočný človek.“

Potlačila slzy a zovrela ponúkanú dlaň. „To bol.“

„S čím by ste potrebovali pomôcť?“

Stále neisto sa posadila oproti nemu a pohrávala sa s rukávom svojho kabáta. „Ide o osobnú záležitosť. Môj otec zbožňoval staroveké texty, ale ja som ho obvykle ignorovala. Ale prednedávnom som sa o ne začala zaujímať.“

„Ktoré konkrétne?“ Mužov tón bol o poznanie príjemnejší odkedy pochopil kto pred ním stojí. Musel si jej rodičov vážiť.

„Nejde celkom o to ktoré, ale o to čo spája niekoľko náboženstiev. Je to váš obor?“

„Iste. Pokračujte.“

Pripadala si smiešne, takmer ako nejaký konšpiračný prorok, ktorý mu prišiel povedať, že reptiliáni ovládli planétu. „Vojna na nebesiach.“

Profesorove oči zase raz zaiskrili. „Prečo mám pocit, že o tejto téme viete viac než ja?“

Nevinne sa zazubila. „Bola to ockova vášeň. Rozprával mi o veľkom boji, ktorý pre ľudstvo znamenal nový smer vývoja. Všemocní anjeli sa rozdelili na dva tábory a niektorí z nich prišli o krídla.“

„Nie všetko, čo je v svätých knihách, je pravda, slečna Shafirová. Boli napísané omnoho neskôr, prikrášlené a transformované.“

„To si uvedomujem.“ Vystrela sa. „Preto som nešla za kňazom.“ A tiež preto, že nevstúpi na svätú pôdu. Pre istotu. „Ak ste skutočne odborník, museli ste sa dostať aj k iným textom. Neupraveným. Ockovi sa to podarilo. Vojnu na nebesiach nevidel ako biblickú záležitosť, ale ako politické boje.“

„Váš otec bol chytrý, ale stále nerozumiem, kam sa chcete dostať.“

Vytiahla z vrecka kus papiera s napísanými menami a hierarchiou. „Islam, kresťanstvo aj judaizmus majú niečo spoločné, profesor. Anjelov a démonov. Niekde sa dokonca zhodujú aj mená.“ Prosebne naňho pozrela. „Nepotrebujem spirituálny výklad. Chcem vedieť čo to môže znamenať bez obalu akéhokoľvek náboženstva. Čo sú tieto entity zač?“

Áno, možno jej preskočilo.

Možno je šialená.

Ale ona videla démona! Učenci, proroci a vzdelanci sa pokúšali popísať tieto bytosti, dať im tvár, zaradiť ich. V stredoveku sa s týmito expertmi roztrhlo vrece a neskôr ich veda zaškatuľkovala ako fanatikov.

Ale prečo sa niektorí, oddelení stáročiami a národmi, dokážu zhodnúť v istých desivých detailoch? Prečo niektorí dokážu písať o rovnakých teóriách, tak odlišných od svätých kníh? Prečo sa o nich nevie? Kto ich umlčal?

Amira sama je dôkazom, že vyššie sily existujú.

Doteraz si myslela, že na ňu zabudli.

Ale čo ak si po ňu prišli? Kedysi jej rod prekliali. Je možné, že im to nestačí?

Profesor si ju kriticky premeral. „To, čo vám poviem, nesmie opustiť túto miestnosť. Robím to len z úcty k vašim rodičom.“ Naklonil sa k nej. „Neobjavené legendy tento boj popisujú ako nesúhlas medzi názormi. Ale nejedná sa o vojnu, ktorú už mohli zaznamenať ľudia. Tá prebehla relatívne nedávno. Na tomto papieri máte mocné mená, slečna Shafirová. Ľudstvo je mladé. Bytosti nesúce tieto mená nie sú. Boli tu dávno pred nami. Pred dinosaurami. Pred kyslíkom! My sme ich démonizovali alebo povýšili na takmer božské stvorenia. Položte si však otázku – niečo tak staré... tak mocné... tak neprekonateľné... a zrazu uvidí ľudstvo. Skazené, večne nespokojné ľudstvo prahnúce po moci, schopné sa navzájom zabíjať. Aj bytosť absolútneho dobra by sa z toho zbláznila.“

Amira takmer ani nedýchala. „O-ocko povedal, že na ľudstvo zanevreli. Že ich znechutilo. A odišli.“

Profesor sa zamyslel a trochu sa uvoľnil. „Biblia, Korán aj Tóra sú mladé knihy, slečna Shafirová,“ začal od konca. „V každej z nich máte dobré a zlé bytosti, obvykle stotožňované s anjelmi a démonmi. Existujú teórie, že sú viac než skutoční. Teda aspoň pre veriacich. Ibaže tí skutoční, ich predkovia, úplne prvé bytosti predstavujúce protichodné sily, sú legenda. Archanjeli. Archdémoni. Historici sa nedokážu ani len zhodnúť na ich počtoch a menách.“

„Archdémoni,“ zopakovala neznámy pojem. „Niečo ako... najvyšší z démonov?“

Mykol plecami. „Najvyšší, prví, najmocnejší... pravdu sa už nikto nedozvie.“

Amira si zahryzla do pery. „A čo ak sú stále tu?“ šepla ako vydesené dievčatko.

„Tak nám všetky sily pomáhajte! Pretože keď sa naposledy vytočil len jeden z nich, ľudia začali údajne hovoriť viacerými jazykmi.“ Mrkol na ňu. „Teda pokiaľ veríte legendám.“

Či tomu verí?

Jedna z týchto bytostí ma na svedomí celú jej rodinu!

 

 

Amira sedela na lavičke v neďalekom parku a triedila si myšlienky. Desivé, zdravý rozum popierajúce myšlienky.

Archanjeli a archdémoni.

Dve strany mince.

Podľa kníh sú démoni zlí. Prinášajú so sebou mizériu, smrť, utrpenie, choroby, a trestajú ľudí za ich hriechy.

Anjeli predstavujú mier. Harmóniu. Raj.

Znechutene vzhliadla k oblohe. „To určite,“ zavrčala. „Chcete ma? Prosím.“ Roztiahla ruky. „Ale nemyslite si, že sa vzdám bez boja! Pošlite za mnou hoci aj pána samotného pekla!“

 

 

Lucifer ju potreboval vidieť. Túto túžbu nedokázal pochopiť, obzvlášť keď mu hrozila strata ovládania. Čosi na Amire ho fascinovalo. Akoby nebola celkom z tohto sveta.

Odolával takmer týždeň, než mu prišla správa od Michela: Dievča sa pýtalo na univerzite. Je chytrá. Môj poddaný jej dal informácie, väčšinu z toho poznala aj sama. Jej rodičia boli profesormi histórie.

To by vysvetlilo jej precízne pátranie. Boli? odpísal upírovi.

Umreli keď mala desať.

Privrel oči. Amira vyrastala bez rodičov. Určite aj bez poriadneho domova. Z nejakého dôvodu ho to... rozrušilo? Prečo ho odrazu zaujíma osud nejakého pominuteľného človeka?

Pretože ho videla v jeho skutočnej podobe. Pretože sa ho zľakla.

Lucifer nechcel, aby sa ho bála.

On nie je zlo.

Len s ním pracuje.

To neznamená, že je zatratená bytosť.

Ale strach v jej očiach ho oslabil. Zaryl sa mu do chladného srdca. Vždy bol videný ako negatívny aspekt. Všetky ľudské horory sa ho pokúšajú zbaviť, vykresľujú ho ako ducha kaziaceho duše malých detí, ktoré z nejakého dôvodu majú potrebu otáčať hlavy o stoosemdesiat stupňov a ceriť zuby.

Úprimne, kedysi to len tak z nudy skúsil.

Ibaže Amira... Amira ho priam volá. Láka jeho zlú polovičku. A na to musí existovať dôvod.

Jej rodičia boli historici.

Ona sa očividne vyzná v starovekej mytológii a démonológii.

Je chytrá.

Je aj odvážna?

Akási sadistická časť v ňom ju chcela zase vyviesť z miery. Vystúpil z auta a počkal, kým reštaurácia, v ktorej pracovala, nezačala zatvárať. Prebehol cez cestu smerom kadiaľ Amira zamieri domov. Tam sa ukryl do bočnej uličky a dovolil svojmu diabolskému ja predrať sa na povrch.

Samozrejme, nemohol sa premeniť úplne. Jeho reálna podoba má veľkosť menšej galaxie a vlastné gravitačné pole, ktoré by narušilo prirodzené procesy Zeme. Preto zostal vo svojej bežnejšej, trojmetrovej forme s rohami, pazúrmi a neľudskou tvárou. V očiach mu plápolali večné ohne zatratenia.

Na neprirodzených nohách sa presunul viac do tieňov a čakal na svoju obeť...