Posledná z prekliatych 4

 

Amira unavene kráčala tmavou ulicou. Tento režim ju pomaly zabíja. Už si ani nespomína, kedy mala naposledy poriadny spánok. Neustále ide z práce do práce a akoby to nestačilo, počas noci ju trápia nočné mory s démonom.

Mohol mať jej otec pravdu?

Existujú? Skutočne sa odohrala tá povestná vojna na nebesiach? A jej rodina za to musí platiť dodnes...

Spomalila, keď v bočnej uličke uvidela podivné, desivé svetlo. Akoby v nej horel oheň. Opatrne kládla nohu pred nohu, v hlave boj o to, či utiecť alebo preskúmať túto anomáliu.

Čo ak jej už nadobro preskakuje?

Nazrela poza roh a od šoku nedokázala ani vykríknuť. V uličke stál ten istý démon, ktorého videla pred pár dňami. A bol snáď ešte desivejší. Sálalo z neho teplo a jeho končatiny vydávali odporný zvuk ako sa obtierali o okolité budovy. Drahé nebesia, len jeho pazúry sú dlhšie než jej predlaktie...

Démon ju zazrel a podivne skrivil ústa.

Amira mala pocit, že udrela jej posledná hodina. Celá sa roztriasla. Čo ako nenávidela vyššie bytosti, konfrontácia s nimi ju k smrti vydesila. Cítili sa podobne jej predkovia? Kde v sebe našli tú silu vzdorovať im?

Napriek panike sa nepokúsila o útek. Táto bytosť by ju dohnala behom sekundy. Zostala teda primrazene stáť na mieste ako obeť pohanským bohom, nehybná, zmierená s utrpením, ktoré na ňu čaká len pre to, že sa narodila s nesprávnou krvou.

Démon si ju prezeral ako mŕtvu rybu na tanieri. Pokúsi sa ju snáď zjesť? Začali sa jej podlamovať kolená. Potom si všimla jednu zvláštnosť.

Nepočuje hluk áut. Ani ruch mesta. Keď vzhliadla, holuby nad ňou zostali nehybne visieť vo vzduchu. Sám čas sa zastavil...

Naprázdno preglgla. Tie legendy... ockove príbehy...

Nie sú to obyčajné bytosti. Boli tu pred nami. Nenávidia ľudstvo.

„K-kto si?“ podarilo sa jej vykoktať.

Démon ju začal obchádzať. „Nemala by si to vedieť?“ opýtal sa jej posmešne, plynulou francúzštinou.

On sa jej ešte vysmieva?! Neponížil jej rodinu už dosť? Nezničil dosť životov? V Amire vzkypela zlosť hromadiaca sa v jej génoch celé miléniá. Je prekliata. Horšie to už byť nemôže. „Prišiel si ma doraziť? Vytrvali sme na tvoj vkus pridlho? Povedal si si, že poslednú z rodu odpraceš sám?!“ zavrčala naňho. „Nemusíš sa báť, o pár desaťročí by som zmizla aj ja.“

Bytosť sa na sekundu zatvárila takmer... prekvapene. Zrejme stratila svoju koncentráciu nad časom, pretože svet sa rozhýbal, akoby sa nič nestalo.

„Považuješ za rozumné dráždiť ma?“ zvýšil hlas.

Amira nadskočila, ale neustúpila. Poháňala ju číra nenávisť. Prišla o rodičov. O sestru. Jej rod trpel neľudské mučenie a trápenie a jeden po druhom umierali. „A ty považuješ za rozumné nechať trpieť nevinných za akt odvahy?!“

Démon sa k nej sklonil a premeriaval si jej tvár. Aj keď sa bála a nedalo sa to zakryť, odvážne prižmúrila oči. „Nie si ako ostatní,“ skonštatoval nakoniec. „Niečo ťa ku mne viaže. Čo je to, človek?“

Odfrkla si. „Akoby si to nevedel.“

Démon zvedavo naklonil hlavu a jeho telo sa začalo meniť. Nadobudol takmer ľudskú podobu, ibaže namiesto pokožky akoby mal rozpálenú lávu a oči sa zmenili na temné studnice nekonečna. Týčil sa nad ňou vo svojej dvojmetrovej výške, ale ona sa ani nepohla. Kolená sa jej triasli.

Je len jeden.

Ako sa jej predkovia dokázali postaviť celej horde?

„Prosím, osviež moju pamäť. Ako už určite vieš, som veľmi starý. Niektoré... pominuteľné aspekty vypúšťam.“

Pominuteľné.

Ako ľudia.

Amira zovrela päste. „Tie tvoje pominuteľné aspekty možno žijú krátko, ale poviem ti novinku – cítime bolesť! A hlad! Žiaľ!“

„Nenávisť. Hnev. Závisť,“ doplnil jej výpočet. „Mám pokračovať?“

Prudko sa nadýchla. „Potrebu bojovať za vlastné práva!“

„A proti právam iných.“

Keby si bola istá, že toto stvorenie má mužské pohlavné orgány, kopne ho do rozkroku, aj keby tá podivná láva mala amputovať jej nohu!

Démon sa k nej sklonil. Zvláštne, vôbec nevyžaroval páľavu, ako by očakávala. Len bežné, takmer ľudské teplo. „Opýtam sa ťa znova, človek, a naposledy. Čo ťa ku mne viaže?“

Nadvihla sa na špičky. Váhala jedinú sekundu. Za normálnych okolností by možno premýšľala o vlastnom živote a jeho pokračovaní. Ale čo je to za život? Je prekliata, nemôže mať rodinu, sotva prežíva a nezostal jej nikto. Túžila po svojej rodine, ale tá medzi živými nie je. Prečo by Amira mala byť? „Nie si náhodou všemocný, ó mocná bytosť? Ak si nespomínaš, asi si už senilný.“

Mocná dlaň ju chytila pod krkom a tvrdo pritlačila o múr budovy za ňou. Amira zalapala po dychu. On ju zabije!

Lucifer mal chuť to malé človieča na mieste usmrtiť. Niežeby to vadilo. Je ich tu niekoľko miliárd a ona je nikto. Všetci sú nikto. Ale tento nikto sa odvážil odvrávať mu! Uvedomuje si tá smrteľníčka, s akou mocou sa zahráva?

„Netušíš, aké utrpenie pre teba môžem pripraviť, žena,“ zamrmlal jej do ucha a spokojne sledoval jej triašku.

„Tak do toho!“ vyzvala ho bez hanby. „Aspoň budem vedieť, čím si prešli moji predkovia. V akej agónii zomreli.“

O čom to stále tára? Jej predkovia? Predkovia každého človeka na planéte museli urobiť mnohé zverstvá, aby prežili. Každý má na rukách krv. Jej rodina nebude odlišná, nech už má o nich akúkoľvek mienku. Mučeníci neexistujú. Len klamári.

Lucifer mnohokrát uvažoval, či má svedomie. Empatiu. Súcit. Pretože rozhodne necíti žiadnu ľútosť nad ľudstvom. Ani len trochu. Je mu ukradnuté. Táto žena nie je výnimkou. Preto mu vôbec neprišlo nesprávne, že uvoľnil časť svojej moci a prehnal ju jej smiešne krehkým telom.

Amira v agónii zvrieskla. Všetky jej svaly dostali kŕč a pocítila ochromujúcu bolesť. Nenašla ani dosť energie na prosenie. Len sa zvíjala a v klbku dopadla na zem. Drahé nebesia, ak toto niekto urobil jej starým a prastarým rodičom...

„Keď sa uvidíme znovu, človek, očakávam viac rešpektu a jasnú odpoveď,“ zaznelo nad ňou nezúčastnene a démon zmizol.

Amira sa zvíjala takmer hodinu, než bolesť začala ustupovať. Len čo dokázala pohnúť rukou, nahmatala svoj prívesok a pevne ho zovrela. Ostré okraje sa jej zaryli do pokožky, ale nedbala na to. Myslela na svojich rodičov, Noemi a domovinu, ktorú nikdy neuvidí. Tak ako generácie pred ňou, aj ona v tej chvíli pochopila jednu strašnú vec.

Spravodlivosť neexistuje a jej sa nikdy nedostane.

 

 

Lucifer sa premiestnil do svojho apartmánu a od hnevu rozbil stolík v obývačke. Mizerná smrteľníčka! Suka! Sebecká a namyslená ženská! Mal ju zabiť. Ale smrť je príliš ľahká. Utrpenie na druhej strane...

V jeho hlave je už dávno odsúdená za toto správanie. Urobí jej zo života peklo!

„Drake!“ zavolal na anjela, ktorý už niekoľko rokov operuje na Zemi.

Anjeli sú zvláštne bytosti. Pracujú ako obrovská firma. Ich starosťou sú nielen ľudia, ale aj nesmrteľné bytosti obývajúce túto planétu. Sú hierarchicky rozdelení na oddelenia, jedno nad druhým, každé zodpovedné za iný proces. Drake je jedným z najvyšších anjelov. Nad jeho oddelením je už len jedno. A vyššie... Nekonečnosť sama, určujúca pravidlá existencie.

Červenokrídly anjel sa zjavil do minúty. Málokto by povedal, že nepatrí k tej druhej strane, obzvlášť s jeho červenými očami a desivou stavbou tela. „Áno, Lucifer?“ povedal mierne. Odkedy sa stal otcom, akoby sa naučil trpezlivosti. Ako dokážu malí ľudia tak zmeniť správanie ostatných?

„Amira Shafirová. Potrebujem jej zložku z neba.“

Áno, anjeli si vedú záznamy. Detailné. O každom. Ich archív je nekonečný a všetky okrídlené bytosti k nemu majú prístup vo vlastnej hlave, pokiaľ sa dostanú dostatočne vysoko.

Drake privrel oči. „Ahoj, aj ja ťa rád vidím. Ako sa máš? Ja dobre. Malá už chodí aj hovorí. Či je zdravá? Áno, ako rybička,“ viedol sám so sebou slušnú konverzáciu, ktorú očakával.

Lucifer zagúľal očami.

„Môžeš mi to meno zopakovať?“

„Amira Shafirová.“ Pre istotu to vyhláskoval.

Drake sa zamračil a otvoril oči. „Nikto s takým menom neexistuje.“

Démon nadvihol obočie. „To je vylúčené. Je to ľudská žena.“

Anjel zopakoval hľadanie, s rovnakým výsledkom. „Nevidím žiadny záznam, vývod z predkov, ani len DNA sekvenciu. Táto osoba nemá v nebi jediný záznam.“ So záujmom pozrel na Lucifera. „Čo sa deje?“

To keby vedel! Prehrabol si vlasy. Dosť, že o nej vie Michel. Rozhodne na ňu neupozorní operencov. „Nič. Vďaka za pomoc.“

Drake sa naňho mračil. „Mám sa pýtať?“

Pokrútil hlavou.

Anjel len mykol plecami a zmizol.

Lucifer si otvoril fľašu Whiskey a napil sa priamo z nej. Zdá sa, že odpovede pozná len podivná slečna Shafirová.

Zákerne sa usmial.

Úbohá ženská...

 

 

Michel sedel vo svojej pracovni o veľkosti priemerného bytu a kontroloval účty svojich firiem, keď bez zaklopania vošiel jeho prvý muž, v rukách tučné zložky. Keď podišiel k stolu, kráľ zaznamenal jeho nazelenalý odtieň a podivný lesk v očiach.

„Sam?“

„Informácie o slečne Shafirovej,“ povedal upír sucho a hodil pred Michela prvú zložku.

Kráľom trhlo. Presne tieto papiere nechcel dostať.

Priletela druhá. Tá bola ešte pestrejšia – niekto si nedal ani tú námahu odstrániť z archívnych záznamov ten odporný kríž.

Tretia bola rovnako hrozná.

Michel vzhliadol k svojmu poddanému a pohľadom sa ospravedlňoval, že ho na túto misiu poslal.

„Aby si vedel, párkrát som sa vyvracal.“

„Mal som to tušiť,“ zašepkal.

„Mal,“ súhlasil Sam, zvierajúc poslednú zložku.

„Čo je tam?“ vyzvedal kráľ.

„Nuž, nie sme jediní, kto sa o populárnu slečnu Shafirovú zaujíma.“ Šmaril pred neho zložku s nápisom Prísne tajné a dal sa na odchod.

„Kto ešte?“ zhrozil sa.

Sam už bol vo dverách, keď odpovedal: „Mossad.“