Posledná z prekliatych 6

 

„Čo by ma stálo, keby som od teba chcela, aby si zachránil moju sestru?“ opýtala sa takmer nečujne.

Lucifer na ňu uprel temný pohľad. „Prečo by si potrebovala mňa?“

Pritiahla si kolená k telu a vyzerala ako zbité mačiatko. „Ja to nemôžem urobiť. Nejde len o jej... transport. Chcem, aby žila.“

„Vysvetli!“

Amira si zotrela slzy. „Ty naozaj netušíš... kto som?“

„Nemám ani poňatia.“

„Tak prečo ma nenávidíš?“

„Nenávidím ľudstvo obecne, nie si výnimka,“ mykol plecami. Keby nebolo tej veci s krvou, ani sa za ňou neobzrie.

Amira sebou trhla. „Môj rod je prekliaty,“ vyšlo z nej. „Naša krv. Už celé miléniá.“

Lucifer skepticky skrivil pery. Kliatby tak nefungujú. Málokedy sa prenesú na ďalšiu generáciu. A len málokto ich dokáže zosnovať správne. Prekliať krv je prakticky nemožné. Krv je špeciálna. Nejde ju prekliať.

„Neveríš mi?“ pípla zúfalo.

„Nie je možné prekliať rod,“ povedal jednoducho. „Obecne by som povedal, že máte len nejakú dedičnú chorobu, ktorú vnímate ako kliatbu, ale na to veda príliš pokročila. Tak mi povedz, prečo máš pocit, že si prekliata?“

Zahryzla si do pery. Má čo stratiť? Nie. Buď ju vysmeje a ona s Noemi umrú, alebo jej pomôže a... aj tak bude zatratená. Noemi však môže zachrániť. Zaplatí za to akúkoľvek cenu! „Pred niekoľkými tisíckami rokov... keď... takí ako ty... vládli...“

Lucifer ju spražil pohľadom. Jej výber slov... „Vládli?“

Preglgla. „Ja... moja rodina...“ privrela oči. „Viem, že pred počiatkom tejto civilizácie ste tu vládli. A nechali sa... uctievať. Všetko vďaka vašim silám.“

Lucifer zaťal päste. Nikto. Nikto, ani len vládkyne ročných období, najstarší upíri a ani proroci nevedia o zainteresovanosti jeho druhu, než sa začala písať reálna história.

„M-moja rodina žila v oblasti dnešného Izraela a Palestíny“ pokračovala Amira rýchlo. „Kedysi dávno. Sami nevieme časový interval. Ale bolo to ešte pred prvými mestami.“

Prikývol, aby pokračovala.

„Vládli tam viacerí... ehm... viaceré bytosti tvojho druhu. Moji predkovia sa však odmietli podriadiť. Popreli ich božskú silu a hlásali, že ľudia majú slobodnú vôľu. Že nemusia počúvať rozkazy, ktoré dostali od takzvaného božstva. Už vtedy tvrdili, že... takí ako ty... nie sú jedni z nás a nemajú právo nám prikazovať komukoľvek sa klaňať.“

Pre všetko na tomto svete, nebyť jeho druhu, ľudstvo je už dávno preč! Kto ich asi naučil takú drobnosť ako obrábanie pôdy? Veľkonočný zajačik? Vždy boli k ľuďom dobrí. Ak aj požadovali poslušnosť, bolo to pre ich dobro – nepribližovať sa k nakazeným. Zbaviť sa plesnivej úrody. Nechať trpiacich umrieť. Bola to doba pred antibiotikami a vakcináciou, sakra! Áno, umierali deti! Áno, vzali ich od rodín, aby nevymreli všetci členovia! Áno, nazývali to obetami – obetami, v mene života zdravých príbuzných! On nemôže za to, že si to ľudia prekrútili a zaviedli pravidelné ľudské obety.

Nemá zmysel to však Amire vysvetľovať. Nie, kým sa nedozvie všetko.

„Jeden z vás sa nahneval. Veľmi. Požiadal moju rodinu o verejné ospravedlnenie, ale odmietli. A tak preklial ich krv.“

Do horúcich pekiel!

„Kliatba znela, že navždy musíme opustiť oblasť Kanaánu a nikdy sa do tejto zeme nevrátiť. Kto tak urobí, umrie. Ale aby sme nezabudli na naše prehrešky, naše deti sa smú narodiť len tam. Tehotné ženy sú chránené kým neporodia a potom majú jeden spln na to, aby dnešný Izrael opustili. Inak kliatba zasiahne ich aj dieťa.“

To je predsa smiešne! „Nerád ti dávam lekcie z histórie, ale Izrael v tých dobách ani len neexistoval,“ našiel chybičku v jej rozprávke.

„Kanaán. Júdea. Palestína. Názov sa menil, kraj nie. Etnicky sme bližšie Palestíne, ale keďže sme migrovali po Európe a Grécku, boli sme dosť bieli na to, aby sme po vojne dostali Izraelské občianstvo. Po čase sme zistili, že kliatba akoby sa prispôsobovala hraniciam, až sa ustálila na dnešnom Izraeli, pretože kopíruje náš pôvodný domov.“

„A ako ste to, prosím pekne, zisťovali?“

Amire sa z očí vykotúľali slzy. „Stále mi neveríš, však?“

„Je to chabý príbeh.“

Prehrabla si vlasy. „Za celú históriu môjho rodu, sa nenarodilo žiadne živé dieťa mimo tejto zeme. Buď došlo k potratom alebo bol plod mŕtvy okamžite po pôrode. Každý, kto kedy vstúpil na našu zem, do roka umrel. Bez výnimky.“

Tentoraz sa už sústredil. „Si presvedčená o tom, že nemáte dedičnú chorobu?“

Pokrútila hlavou. „Prosím. Ak si pri tom skutočne nebol... ja nemám iný dôkaz. Moji rodičia umreli po tom, čo navštívili Izrael. Boli to uznávaní historici. Odmietli uveriť kliatbe. Moja mama k rodu nepatrila, ale aj tak umrela. Každý, kto sa k nám pričlení, je zasiahnutý. Dokonca aj nami adoptované deti. Nemôžeme ani len vstúpiť do synagógy alebo na pôdu veľvyslanectiev.“ Pera sa jej triasla. Zovrela svoj prívesok. „Nenosím ho ako symbol viery, ale ako pripomienku na svoj domov, na kolísku civilizácie, ktorá mi je odopretá. Len pre to, že som sa narodila.“

Lucifer frustrovane vstal a tak ako mnohokrát predtým, mal chuť nájsť svojich bratov a vytrieskať z nich dušu, ak teda nejakú majú. Len oni by dokázali niečo také kruté a dlhotrvajúce. Prekliali Amirinu krv a zanechali v nej časť svojej moci. A tá naňho volá.

Prešiel k oknu a masíroval si spánky. Bol k nej zbytočne krutý. Amira je obeť. Niet divu, že ho nenávidí. „Tvoja rodina... usadila sa v Európe, však?“

Smrkla. „Najskôr v Egypte a Sýrii. Keďže sa však stavali proti božským bytostiam, s nástupom islamu museli migrovať. Áno, prišli do Európy, aby boli blízko vtedy ešte Palestíne kvôli pôrodom.“

A to bola ich skaza. Kvôli miestu narodenia boli prekliati znova, tentoraz ľuďmi. „Holokaust,“ precedil pomedzi zuby.

Amira vydala jediný vzlyk. Neodvrátila sa od histórie svojho rodu. Počúvala príbehy, strašné príbehy. „Previnili sme sa len tým, že sme sa narodili,“ povedala nenávistne. „Nie sme ani veriaci. Naozaj si myslíš, že za vyjadrenie vlastného názoru niekedy v roku nula si moji predkovia zaslúžili hlad, mučenie a ponižovanie?! Vieš koľko ich umrelo?! Nie sme ani len židia! Len sme sa narodili na nesprávnom mieste!“

Lucifer nedokáže cítiť ľútosť. Ale keď si predstavil, k čomu bol jej rod prinútený... Rozhodne to nedokázal hodiť za hlavu. Aj keď ho teší sledovať skazu ľudstva, má rád keď sa ničí samo a vlastným pričinením. Nie vplyvom jeho bratov, ktorí rozhodne nie sú svätí a ani božskí.

Nikdy nezistí, ktorý z nich to bol. Ale Amira... táto kliatba nie je správna. Nedostala šancu na skutočný život. Kvôli vyšším silám a nie ľudstvu samotnému. „Povedz mi o tvojej sestre,“ poprosil ju mierne, stále otočený chrbtom.

Amira sa vysmrkala. „Noemi je jedno z tých extrémne nadaných detí. Už v pätnástich ju vzali na univerzitu. Má dva tituly z medicíny a jeden z chémie. Je to chodiaca encyklopédia. Aj keď je telom aj dušou zástancom vedy, kliatbu nikdy nepoprela. Ale trvala na tom, že ju možno zlomiť. Naši predkovia sa previnili voči zemi. Ona chcela rodnému kraju niečo vrátiť. Pomôcť.“

Hlúpy, hlúpy nápad. Jeho druhovia nepoznajú vykúpenie. Nie po tom, čo sledovali skazu ľudstva.

„Pridala sa k Doktorom bez hraníc a požiadala o umiestnenie v kritickej zóne.“

Aj keď to tušil, musel sa opýtať. „Akej kritickej zóne?“

„Gaza,“ odpovedala ľadovo.

Ako inak.

„Bola tam niekoľko mesiacov. Potom niekto zaútočil na nemocnicu, kde pôsobila. Väčšina lekárov bola popravená napriek všetkým dohodám. Jej telo sa nenašlo, ale keďže má izraelské občianstvo...“

„Nikto nečakal, že by bola ušetrená,“ dokončil Lucifer a konečne sa k nej otočil. „Pokračuj.“

„Pred rokom ju vyhlásili za mŕtvu. A dnes mi zrazu zavolá nejaký chlapík s tým, že ju niekto držal v zajatí a ona žije a Mossad už po nej vystrkuje prsty, akoby bola nejaký nástroj a nie obeť ich vlastných hlúpych škriepok a...“ Znovu sa o ňu pokúšala panika. Musela zhlboka dýchať.

„Prečo Mossad?“

„Nemajú zlé úmysly, nie podľa ich štandardov. Môj rod záhadne umiera krátko po návšteve Izraela a keďže každý mal ich občianstvo, berú to trochu osobne. Myslia si, že sa na nás niekto zameriava, lebo väčšina z nás bola nadmerne vzdelaná. Moji rodičia boli svetoví odborníci na pravekú a starovekú históriu, starí rodičia archeológovia a zberatelia. Noemi bola – je – odborníčka v niekoľkých medicínskych oboroch. Keby sa nepridala k Doktorom bez hraníc, dávno učí na popredných univerzitách.“

„Prečo sa nasáčkovali do Izraela, keď vedeli o kliatbe?“

„Moji rodičia jej prestali veriť. Brali to za príliš pritiahnuté za vlasy. Starí rodičia robili vykopávky na Sinaji a došlo k nepokojom. Izraelská armáda prišla na pomoc a odviedla ich za hranice krajiny. Do roka umreli.“

Ľudia sú vážne smiešny druh. Jeden zistí, že niečo nefunguje, a ostatní sa musia opičiť, aby si to potvrdili na vlastnej koži. Patetické.

Otočil sa späť k bledej Amire a nedokázal sa rozhodnúť, či ju z princípu nenávidí, alebo ľutuje. Rozhodne si zaslúži len to utrpenie, ktoré na seba ušili ľudia sami, nie to, ktoré na ňu uvrhli jeho zmagorení druhovia.

„Takže tvoja dilema znie: ísť do Izraela a síce zachrániť sestru, ale umrieť na kliatbu spolu s ňou neskôr, alebo ju nechať napospas osudu, ale zachrániť vlastný krk.“

Amira prižmúrila oči. „Nie. Za Noemi pôjdem tak či tak. Dostanem ju odtiaľ. Nežiadam o svoj život, ale o ten jej. Dokázal by si ju ušetriť od účinkov kliatby?“

Čosi mu zovrelo žalúdok. Akýsi... pocit. Podivný pocit. Uvedomuje si to človieča, aké nelogické je jej konanie? Jej sestra si smrť vybrala a už teraz je na ňu odsúdená. Ona, na druhej strane, sa jej môže vyhnúť a napriek tomu si ju dobrovoľne vyberie.

„Uprednostníš sestrin život pred svojím?“ opýtal sa pochybovačne.

„Áno.“ Vstala a prehrabla si vlasy.

„Prečo?“

Mykla plecami. „Má väčšiu cenu, než môj.“ Noemi je chytrá. Má školy. Zachraňuje životy.

Lucifer takéto chovanie nechápal. Urobil niekoľko krokov k nej. Amira pred ním neustúpila. Na jej rukách si všimol modriny z mučenia, ktoré jej len včera uštedril. „Až takú cenu, že si ochotná vyjednávať so mnou?“

Pera sa jej zatriasla, ale jej odpoveď bola pevná. „Áno. Povedz mi, čo požaduješ za jej záchranu.“

Úprimne – nič. Sú síce potrebné nejaké úkony, ale Lucifer má všetko, čo potrebuje. A ak by to aj nemal, no tak si to mágiou vytvorí. Akási sadistická časť v ňom však chcela otestovať Amirino odhodlanie. Navyše – je jedna vec zastaviť kliatbu už v procese a druhá vec ochrániť pred ňou niekoho, u koho ešte nebola aktivovaná.

Ona však chce len milosť pre sestru, nie pre seba.

Uškrnul sa. Dá jej čo chce. Však uvidia, či ho nezačne prosiť aj o svoj život. „Za život tvojej sestry – a teda zvrátenie účinkov kliatby, chcem teba,“ povedal jednoducho.

Oči sa jej rozšírili, ale nezdala sa byť až tak prekvapená.

„V akom rozsahu?“ opýtala sa chladne, žalúdok zovretý. Toto monštrum... chce ju. Ale záleží na tom? Len čo vstúpi do Izraela, začne jej odtikávať posledný rok života. Jeden rok zvládne, nech už po nej chce čokoľvek.

Démonovi z tváre neschádzal ten samoľúby úškrn. „V akomkoľvek. Až do svojej smrti mi nad sebou prenecháš kontrolu.“

Zbledla ešte viac.

Rozhodol sa zamlčať jej detaily jej sľubu, ale ozrejmil inú vec. „Budeš pracovať pre mňa. Tvoja krv je jedinečná na svete, ak teda nechceš aby som použil sestrinu. Ak volá mňa, bude volať aj iných ako ja. Pomôžeš mi s hľadaním.“

Klesla jej sánka. Odrazu by radšej prijala možnosť obyčajného sexuálneho otroctva, než sa stretnúť s viacerými ako je on. „Prečo?!“ vykríkla.

Pretože časy sa menia. Pretože Jazdci apokalypsy sa čoskoro prejdú po Zemi a civilizácia sa otrasie v základoch. Je načase, aby sa takí ako on prestali ukrývať. „Pretože som povedal.“

To je jeho dôvod?! Zaškrípala zubami. „Povedal si, že je to už štrnásť tisíc rokov. Ako ich môžeme nájsť za jediný rok?“

Na to ešte neprišiel a nemusí jej predsa ozrejmiť, že rok to určite nebude. „Urobíš toľko, koľko za daný čas zvládneš.“

Pred očami sa jej objavila tvár jej sestry. Urobí to pre ňu? Preglgla. „Noemi bude potrebovať moju pomoc. Je... zmrzačená. Poliali ju kyselinou.“

A ako obvykle, v Luciferovi vzkypela neskutočná vlna nenávisti k rodu Homo Sapiens. Oni si vážne nezaslúžia, čo sa im dostalo. „Budete bývať so mnou. Tak sa o ňu môžeš starať a budeš k dispozícii aj mne. Ak by sme boli kvôli hľadaniu na nejaký čas odísť, najmeme jej opatrovateľku.“

Podozrievavo si ho premerala. To znie až príliš dobre. „Moja sestra sa nič z tohto nesmie dozvedieť,“ kládla si podmienky.

„Nebude jej podozrivé, že umrieš a ona nie?“

„To bude až za rok. Nechám ju myslieť si, že je to anomália.“

„Nemienim kvôli nej meniť svoj výzor.“ Ukázal na svoju ohnivú pokožku a čierne oči.

Z očí sa jej vykotúľali slzy. „Nemusíš. Je slepá,“ šepla zlomene.

Ďalšia vlna nenávisti.

Kyselina do očí.

Niekto by mal umrieť bolestivou a pomalou smrťou.

„Ak sa pokúsiš ma podraziť, tvoja sestra bude rukojemníkom,“ upozornil ju. „Nepovieš mi nie bez ohľadu na to, čo od teba budem požadovať.“

„Pokiaľ požiadavka nebude zahŕňať zabitie alebo mučenie,“ okamžite dodala.

Páni, musí o ňom mať vážne hroznú mienku. Uvedomuje si to dievča, že hovorí s bývalým anjelom? Hoci na druhej strane... asi to nie je najlepší argument. „Nebude.“

Prikývla. Zhlboka sa nadýchla. „Za ten rok... ma nesmieš zabiť. Nech so mnou budeš robiť čokoľvek... nepoškodíš moje telo za hranicu... udržania životných funkcií.“

V duchu znechutene krútil hlavou. Žiadna žena by nemala trvať na takýchto podmienkach. Úprimne, žiadna živá bytosť by na nich nemala trvať, pretože sú základom existencie. Mali by byť samozrejmosťou. Ale musí mať na pamäti, že hovorí so ženou, ktorej predkovia umreli v koncentračných táboroch. Prišlo mu zle.

„Ani ty sa nepokúsiš o smrť. Žiadna samovražda.“ A ani táto požiadavka by nemala byť súčasťou dohody. Ľudstvo to vážne dotiahlo do extrému.

Mĺkvo prikývla.

„Dobre. V tom prípade máme dohodu. Zbaľ si veci a priprav sa na cestu do Izraela.“ Vzal jej telefón a naťukal doň svoje číslo. „Daj vedieť kedy to letí.“

Opatrne si ho uložila pod menom Démon. V strachu naňho pozrela. Od tejto bytosti závisí život jej sestry. Aj keď sa ho nebojí, už k nemu nemôže byť drzá. Prekonala bolesť v svaloch a zamierila k dverám.

„Amira?“ zastavil ju na ceste von.

S trpiteľským výrazom sa k nemu otočila.

Lucifer k nej namieril ruku a agónia v tele sa stratila. „Aby si nikto nemyslel, že si obeť domáceho násilia,“ povedal znudene a mávnutím ju poslal preč.