Posledná z prekliatych 7

 

O dva dni neskôr Amira vstúpila do budovy letiska s neveľkým batohom na chrbte.

Je to tu.

Deň, keď si zvolí smrť.

Deň, keď sa jej vráti stratená sestra.

Stiahlo jej hrdlo, keď uvidela démona čakajúceho pri odletovej tabuli. Do Tel Avivu im to letí o štyri hodiny. Vyzeral ako vždy – ohnivá pokožka, nejasné črty tváre, temné oči. Na sebe mal jednoduché tričko a džínsy a keďže ľudia od neho v strachu neutekali, mohla si len domyslieť, že používa akési maskovanie, ktoré sa ostatným javí ako podoba bežného človeka. Len jej očiam nedoprial ilúziu. Chce, aby ho videla takto.

Nevadí.

Je jej jedno, ako vyzerá, ak splní svoj sľub.

Zamierila k nemu.

„Ako si na tom so staroaramejčinou?“ opýtal sa namiesto pozdravu.

„Asi ako zvyšok odborníkov.“ Otec ju učil základy, ale ten jazyk sa stráca. Už teraz sú mnohé preklady nemožné.

„Dokážeš prečítať určité slová?“

„Prečo?“ opýtala sa podozrievavo.

„Naša dohoda. Spečatíme ju prísahou. Ochráni to tvoje aj moje záujmy.“

Nemohla protestovať. Odtiahol ju na prázdne toalety a zavreli sa do kabínky. „Ako to prebieha?“

Postavil sa pred ňu a rozopol si gombíky na tričku. Na jeho hrudi sa objavili slová v starovekom jazyku. Nerozumela im, ale dokázala ich prečítať. „Čo je zač tento a tento znak?“ ukázala na dva neznáme tvary.

Vyslovil zložité slová a počkal, kým ich po ňom zopakuje.

„Urobíme nasledovné: spojíme obe dlane a ty odriekneš túto formulku. Ja urobím to isté. Potom – nesmieš sa odtiahnuť – sa z mojej dlane vysunie osteň, ktorý ťa pichne a poreže aj mňa. Naša krv sa zmieša a mágia spečatí náš sľub.“

Má snáď na výber? „Ne-nespálim sa, keď sa ťa dotknem?“ pípla.

Uškrnul sa. „Nie.“

Nadvihla teda dlane a trhla sebou, keď sa dotkla démona. Nepocítila žiadnu páľavu, len príjemné teplo. Ako keby bol človek...

Začala odriekať neznáme slová a on tiež. Ich hlasy sa preplietli a vzduch okolo nich zhustol. Pokožka jej zabrnela a srdce zvýšilo svoj rytmus. Zadýchane dokončila zariekanie a ani nemukla, keď jej čosi ostré prerezalo pokožku ruky. Len čo sa jej krv dostala do kontaktu s démonovou, zalapala po dychu a svet sa s ňou zatočil. K jej absolútnej hrôze dopadla na démona a on ju hladko zachytil, očakávajúc tento vývin situácie. „Dýchaj,“ šepol. „Je to len reakcia na neprirodzené elementy v mojej krvi.“

Trvalo jej pätnásť minút nájsť rovnováhu a hneď sa od neho odtiahla. „Je to všetko?“

„Áno. Môžeme ísť.“

 

 

Z lietadla vystúpili poslední. Amira mala v očiach hrôzu, keď jej noha dopadla na izraelskú zem a priam cítila, ako sa k nej blíži smrť. Démon nepovedal ani slovo, len ju nezúčastnene pozoroval.

Prekonala sebeckú ľútosť a vybrala sa za ním k pasovej kontrole. Nevidela, aké doklady predložil, ale bola si istá, že sú falošné. Nikto ich však nezastavil a keď vyšli von, už na nich čakal muž s ich menami na papieri. Odviezol ich do nemocnice a Amira sa nedokázala tešiť z pohľadu na svoju domovinu. Zamestnanec ambasády ich odviedol k lôžkovému oddeleniu, kde už čakal postarší doktor, aby ju oboznámil so situáciou.

„Vaša sestra je stabilizovaná,“ začal, len čo sa uistil, že Amira ovláda hebrejčinu. „Stále je mierne podvyživená, ale je schopná prijímať potravu. Prebrala sa predvčerom.“

„A čo psychická trauma?“ vyzvedala Amira nešťastne. „Ako sa na nej podpísalo zajatie? Čo jej urobili?“

Doktorova tvár hneď potemnela. „Tvrdí, že je v poriadku. Podľa jej slov ju držali v cele a opakovane jej... niečo dávali do očí.“

„To je mučenie a ona je medicínsky personál!“ prskla nahnevane.

„Z toho, čo sme pochopili, teroristi zaútočili na nemocnicu a keď sa bránila, naliali jej do očí kyselinu. Podľa slov vašej sestry došlo k boju a niekto ju odtiahol. Potom omdlela od bolesti a precitla v cele, z ktorej sa rok nepohla.“

„Čo ešte na nej vykonali?“

„Nič. Nebola znásilnená, čo potvrdila aj ona a aj lekárska prehliadka.“

Aspoň jednej bolesti bola ušetrená. „A jej... oči?“

Doktor posmutnel. „Nie je nič, čo môžeme urobiť. Nervy sú poškodené. Ošetrili sme pokožku a vydezinfikovali rany, ale obávam sa, že slečna Shafirová už nikdy viac neuvidí. Bude potrebovať asistenciu. Existujú školy, kde ju naučia Braillovo písmo a po čase jej pomôže aj vodiaci pes. Jej život však bude iný.“

Iný.

Nikdy sa nevráti k práci, ktorú tak zbožňovala.

Amira smrkla, ale nútila sa byť silná kvôli Noemi.

„Je mi to ľúto,“ povedal doktor úprimne.

„Nie je to vaša vina.“

Napriek tomu nespokojne vzdychol. „Vypísal som všetky potrebné papiere na jej prevoz domov. Čoskoro dorazí cudzinecká polícia a agent Mossadu, aby potvrdili jej identitu. Máte doklady?“

Okamžite vytiahla tučnú zložku s jej rodným a úmrtným listom, kópiu jej pasu, občianskeho preukazu a víz do krajín, ktoré kedysi navštívila. Dotiahla aj jej diplomy, certifikáty s jej menom a kópiu každej členskej a identifikačnej karty, ktorú kedy Noemi vlastnila. Potom doplnila svoje doklady a papiere jej rodičov.

Len čo prišli dôležito sa tváriaci úradníci, strčila im to do rúk a konečne bola pustená za sestrou.

Mala čo robiť, aby sa už vo dverách nerozplakala. Noemi bola v polosede skrúšená na neveľkom lôžku, v ruke zavedená infúzia. Kedysi prirodzene hnedastá pokožka nezdravo vybledla, dlhé čierne vlasy sa zmenili na vysušené a polámané chumáče. Jej telo vychudlo na nezdravú úroveň, obzvlášť v porovnaní s jej niekdajšími krivkami. Noemi vždy obľubovala jedlo a s tým spaľovaním si ho mohla aj dovoliť, ale nikdy neašpirovala na postavu topmodelky, alebo ako ich nazývala ona – radiátora so šatami.

Najsmutnejšie však boli obväzy okolo jej tváre. Zakrývali oči a rany po stranách.

Amira si dopriala päť sekúnd na spamätanie, démon po jej boku.

„Kto je tu?!“ štekla jej sestra dominantne.

Amira nemala slov. Len k nej pribehla a pevne ju objala. „Ty žiješ,“ boli jej prvé slová.

Noemi sebou trhla. „Amira? Čo tu robíš?“ karhala ju. „Zbláznila si sa?!“

Lucifer sa v tej chvíli rozhodol, že tieto dve sú chybné. Tak najskôr prvá obetuje vlastný život na záchranu druhej, a potom jej tá druhá vynadá, že ju tu nenechala a nezachránila vlastný zadok.

„To je v poriadku, to nič. Vezmem ťa domov.“ Amira ju pohládzala po tvári a rukách. „Všetko sa napraví.“

Noemi sa roztriasla. „Napraví?“ sykla. „Práve si sa odsúdila na smrť. Nechápeš? Som tu už rok, však? Každým dňom aj tak umriem. Prečo si prišla zachrániť mŕtvolu?“

Amira jej zovrela predlaktie. „Neumrieš. Dôveruj mi. Budeš v poriadku.“

„Tá kliatba...“ stíšila hlas.

„Postarám sa o ňu. Prosím, sestrička, bojuj! Ochránim ťa pred ňou.“

„Ako?“ smrkla Noemi.

„Mám svoje metódy.“

Noemi k nej len obrátila tvár, ale nedokázala na nič prísť. Nedokázala ju ani len vidieť.

„Máš bolesti? Potrebuješ niečo?“ zmenila Amira tému.

Noemi si odfrkla. „Áno, nové oči a toho fanatika, čo mi zničil moje staré.“

Amire zovrelo srdce a pozrela na Lucifera. Ten ich len ticho pozoroval. Potom urobil pár krokov a aj on podišiel k lôžku.

Jej sestra sa napla. „Kto je tu s tebou?“

„To nič, len pokojne,“ tíšila ju. „Je to... ehm...“

„Manžel,“ povedal pokojne, ľudským hlasom, a Amira takmer zletela z lôžka. Zhrozene naňho vyvalila oči.

Noemi ustrnula. „Ty si sa vydala?“

V Amire vzplanul hnev a naznačila mu, že ho chce uškrtiť. „Hm... áno, tak nejako. Je to čerstvé. Zoznám sa s...“ Uvedomila si, že nevie, ako ho má oslovovať. „Luciano,“ predstavil sa.

Klesla jej sánka. Luciano... ten chlapík, čo ju zachránil. Ale vtedy vyzeral... Zahryzla si do pery, keď na ňu pobavene uprel tie temné oči. Ó áno, pochopil jej myšlienkové pochody.

Mala milión otázok, ale nemohla mu ich položiť pred sestrou.

„Teší ma, ale obaja ste urobili chybu. Nemali ste sem chodiť,“ trvala na svojom Noemi.

Skvelé, teraz si myslí, že sa kliatba preniesla aj naňho. Zamračila sa na Luciana. „Povedala som ti, že je to v poriadku,“ zopakovala. „Nikomu sa nič nestane. Teraz sa musíme sústrediť na teba a na tvoje zdravie.“ Pobozkala ju na čelo. „Čoskoro ťa dostaneme do Francúzska.“

Noemi očividne pochybovala o zľahčovaní dopadov kliatby, ale rozhodla sa nerozoberať to. Mesiace psychického nátlaku a fyzickej bolesti si na nej vybrali svoju daň. Klesla do sestrinho náručia a vydýchla si. „Tak veľmi si mi chýbala,“ fňukla vysilene. „Držal ma v cele. Každý deň mi niečo lial do očí. A potom ma nechal samu v púšti, len tak, slepú, slabú, bez vody a poriadneho oblečenia,“ plakala. „Chcela som umrieť, Amira. Túžila som po tom,“ priznala šeptom, ale hlas sa jej zlomil.

„Už si v bezpečí,“ tíšila ju Amira so slzami v očiach. „Nikto ti viac neublíži.“

Noemi plakala ešte niekoľko minút, než ju zmohlo vyčerpanie a bezvládne klesla na lôžko. „Chcem, aby zomrel. Ten, ktorý nás preklial. Chcem ho zabiť!“

„Chápem. Jedna vec po druhej, dobre? Zájdem za sestrou, aby ti niečo dala a začnem vybavovať prevoz.“ Pobozkala ju na hánky. „Všetko sa napraví.“ Opakovanie všetkých týchto fráz ju len viac frustrovalo. Nič sa nenapraví! Noemi je slepá, ona sa práve podvolila démonovi a do roka umrie! Môže to byť snáď ešte horšie?

Vyšla na chodbu a vyplakala sa. Potom našla doktora a zašila sa s ním v kancelárii, aby naplánovali bezpečný prevoz pacientky.

 

 

Lucifer osamel s Noemi. Nevedel, kam túto sestru zaradiť. Je jasné, že Amiru zbožňuje. Jej prvou starosťou bola sestrina kliatba, nie vlastné problémy. Ale jej nenávisť k tomu, kto im to urobil, je tiež silná. Nepochyboval, že by ho skutočne zabila, keby k tomu dostala príležitosť. A niežeby jej to celkom zazlieval...

„Tak... ako ste sa s Amirou zoznámili?“ opýtala sa slabučko, keď sa k nej posadil. Cítil kliatbu, ktorá ju zahaľuje, ale aj niečo iné... niečo nejasné. Čo sa s ňou vlastne ten rok dialo?

„Náhodne v kaviarni,“ odvetil.

„A kedy ste sa vzali? Ako sa teraz volá?“

„Len pred pár týždňami,“ vymýšľal si. „A ponechala si svoje priezvisko.“ Dotkol sa jej ruky a ona sa odtiahla. Chytré dievča. Násilím jej trhol rukou a zmenil svoj necht na ostrý pazúr, ktorým ju bodol do dlane.

Zvýskla.

Nakvapkal jej na ranu krv, ktorú vzal Amire pri prísahe, a ranu zacelil.

Noemi sa chystala kričať. Pritlačil jej ruku na pery a vyslal do nej svoju mágiu. „Posledná minúta sa nestala. Rozprávali sme sa o mojom a Amirinom stretnutí. Potom si zaspala. Spi.“

Jej telo okamžite poslúchlo a sekundu na to už pokojne odfukovala.

Lucifer splnil svoj sľub Amire.

 

 

Trvalo celé tri hodiny podpísať a vystaviť všetky papiere pre Noemin transport a potvrdenie identity. Mossad sa pokúšal k nej dostať, ale Amira spolu so zamestnancom veľvyslanectva agentov odplašili. Letecká spoločnosť súhlasila s prepravou pacientky a keďže lietadlo nebolo plné, časť sedadiel modifikovali pre jej potreby. Lekári ju napumpovali liekmi na upokojenie, aby čo najviac z letu prespala. V Paríži ju okamžite previezli do nemocnice, kde čakala ďalšia odysea s byrokraciou kvôli poisteniu – ktoré Noemi stratila. Amira minula všetky svoje finančné zásoby a po viac ako dvoch dňoch bez spánku si konečne vydýchla, keď sedela vedľa spiacej sestry napojenej na monitory. Ošetrujúca lekárka sa na ňu usmiala a zapísala čosi do Noeminej karty.

„Necháme si ju tu približne tri dni ak nenastanú komplikácie. Budete jej však musieť pomáhať s ranami na očiach a... orientáciou,“ dodala nešťastne. „Jej všeobecný lekár vám poradí ako ďalej postupovať s jej slepotou.“

Unavene prikývla a poďakovala. Luciano ju musel priam odtiahnuť k autu, pretože nedokázala stáť na nohách. Len čo sa dostali do jeho bytu, dala si rýchlu sprchu a zaspala v pridelenej izbe.