Posledná z prekliatych 8

 

Lucifer zostal hore a nalial si plný pohár Whiskey. Takéto množstvo udalostí nezažil od Juliusovej porážky pred viac ako piatimi rokmi.

Pri pomyslení na démona, ktorý chcel zničiť nielen svet ľudí, ale aj nesmrteľných, ho striaslo. Aj ten chlapík však bledne v porovnaní s týmito sestrami. Jedna zapálenejšia ako druhá. Keby sa tieto dve dostali do politiky, poviedli by národy.

Nalial si druhý pohár, neschopný opiť sa, tak ako všetci nesmrteľní. Potreboval by minimálne tri litre, aby sa dostal aspoň do nálady.

Teraz má však iné problémy. Amira súhlasila, že mu pomôže pátrať po jeho druhoch. Koľko toho vie? Podľa Michela boli jej rodičia poprední odborníci na históriu, mytológiu a náboženstvo. Na potomkov sa muselo niečo nalepiť, koniec koncov už zistil, že dievča ovláda staroaramejčinu. Nie úplne, našťastie, inak by mu ten kúsok s prísahou neprešiel, ale pozná znaky a vie čítať. A vie o ňom. O jeho druhu, o ich činoch. To je mocná informácia.

Odložil pohár a zhlboka sa nadýchol. Dopraje jej týždeň so sestrou. Aj tak by sa nedokázala sústrediť. Dovtedy si vybaví jednu drobnosť.

Nechal jej odkaz o svojej absencii a premiestnil sa do Gazy. Ľudská arogancia a brutalita ho zase len znechutili, ale už stratil silu a motiváciu sa o niečo pokúšať. On a jeho bratia im dali mnoho šancí a všetky odhodili. Nech teda trpia, nech sa učia na bolesti.

On im v tom rád pomôže.

Prechádzal sa po oblasti celý deň, než konečne upútal pozornosť. Ponoril sa do myslí bojovníkov a hľadal.

A hľadal.

A hľadal.

Až to našiel.

Spomienku jedného z nich.

Mladá doktorka. Izraelské doklady. Našli ju v nemocnici. Chránila zranených. V hebrejčine dookola opakovala, že je neozbrojená a patrí k medicínskemu personálu a nezastupuje žiadnu frakciu.

Odchytil si bojovníka a prinútil ho zaviesť ho k vodcovi. Toho spomienky boli jasnejšie. Viedol útok. Len čo uvidel Izraelčanku, rozhodol sa jej ublížiť.

Nebránila sa.

Prosila o zľutovanie.

Vytiahol nádobu s kyselinou a keď ju dvaja jeho poskokovia pridržali, nalial jej ju do očí. Chystal sa aj k niečomu horšiemu, ale v tej chvíli zaznel výbuch a on stratil vedomie.

Lucifer sa usmial. Tohto tu si užije. Jediným mávnutím ruky poslal jeho nasledovníkov do bezvedomia a každému z nich vložil do hláv falošné spomienky na mučenie a týranie.

Potom zdrapol vodcu a hodil ho o zem, až sa mu rozbili kolená.

„Čo si zač?!“ kričal rebel.

V očiach sa mu objavila temnota. „Myslím, že to je tvoj najmenší problém.“ V jeho spomienkach nevidel len jeden útok. Ublížil stovkám nevinných. Ženám, deťom, bezbranným. Neženie ho viera, len čistý sadizmus.

„Odíď démon! Si na posvätnej pôde!“

Zasmial sa. „Och, človiečik, ešte si to nepochopil? Vám ľuďom nie je nič sväté.“ V ruke sa mu objavila nádoba s kyselinou. „A ja nie som démon. Som niečo oveľa horšie.“

 

 

Keď s ním o dva dni skončil, s odporom pozrel na jeho trasúce sa telo ležiace na špinavej zemi. Nezabil ho. To by bolo príliš ľahké. Hodil mu fľašu s vodou a zotrel si z rúk špinu. „Dúfam, že táto lekcia postačila. Nerád by som sa vrátil,“ povedal pokojne a opustil tajnú základňu. Aby si vylepšil náladu, vystrelil do vzduchu svetlicu, aby ich zbadali všetky jednotky z okolia niekoľkých kilometrov. Potom sa vrátil do Francúzska.

 

 

 

Amirine dni sa točili len okolo Noemi. Každý deň za ňou chodila do nemocnice, učila sa ju ošetrovať a vybavovala potrebné papiere, aby už nebola považovaná za mŕtvu. Keď ju konečne prepustili, odviedla ju do Lucianovho bytu, kde už pre ňu zariadila hosťovskú izbu. Trpezlivo ju učila cestu do kúpeľne, k posteli, oknu a šatníku. Varila jej výživné jedlá a sama prežívala poväčšine na suchároch. Luciano sa nevracal a ona nemala viac peňazí. Noemin apetít sa vrátil a začala vyzvedať.

Amira jej povedala toľko klamstiev o sebe, Lucianovi a ich vzťahu, že si ich začala písať, aby sa neplietla.

Na siedmy deň, po náročnej výmene obväzov, za sebou Amira zavrela dvere do Noeminej izby a potichučky sa vyplakala. Aj keď pokožka okolo očí jej sestry sa ako-tak uzdravila, jej oči... zmenili sa na dva prázdne otvory. Tkanivo v nich vyzeralo nezdravo, až groteskne. A očividne ju stále bolia. Po každom ošetrení si musí dať silné lieky proti bolesti. Tie ju našťastie uspia, tak ako aj dnes.

Pomaly zišla po schodoch do otvoreného priestoru luxusnej obývačky a jedálne spojenej s kuchyňou a otvorila si nové balenie suchárov. Odrazu sa pri nej zablyslo svetlo a v miestnosti sa objavil Luciano.

Zhíkla a takmer spadla zo stoličky. Suchár jej zabehol a rozkašľala sa. Ohnivá ruka jej podala pohár vody a ona sa vďačne napila. Keď bola znovu schopná dýchať, vydesene naňho pozrela. „Čo to bolo?“

Mykol plecami. „Premiestňujem sa,“ povedal, akoby to mala dávno vedieť.

„Prečo sme teda leteli do Izraela?“

„Aby boli záznamy o tvojej ceste tam aj späť a Noeminom prevoze. Vy ľudia ste až príliš podozrievaví. Mossadu by to určite bolo podozrivé.“

Má pravdu. Aj tak už mala čo robiť, aby jej dali pokoj. „Ďakujem. Za Noemi aj za priestor.“

Prikývol. „Ako je na tom?“

„Stále v bolestiach. Zatiaľ zvláda len spať, jesť a občas viesť rozhovor.“

To očakával.

Amira si zahryzla do pery a nevedela, ako mu povedať to, čo ju trápi už niekoľko dní. „J-ja... dochádza mi pre ňu jedlo. Nemám viac... peňazí.“ Je doslova na nule. Absolútnej.

Luciano nadvihol obočie a ukázal na obálku v polici, ktorú tam veľmi očividne nechal.

„Hm, toho som sa nedotkla,“ uistila ho. Nebude mu kradnúť peniaze.

„Sú tam na to, Amira. Snáď si celý týždeň nebola na...“ Ale áno. Videl jej vpadnuté líca a kruhy pod očami. V byte bolo cítiť pečené mäso, ale ona pred sebou mala sucháre.

Privrel oči.

Pomaly, aby ju desil čo najmenej, prešiel k polici a položil pred ňu obálku. „Teraz pracuješ pre mňa. Potrebujem, aby si bola pri sile. Chcem, aby tu bolo vždy dosť jedla a iných nevyhnutností.“

Opatrne si obálku vzala.

Nedokázal sa na ňu pozerať. Zavolal donáškovú službu a objednal pizzu. Vážne nepotrebuje, aby mu tu hladovala. To je fetiš Hladu – jedného z jazdcov apokalypsy.

„Prečo si jej povedal, že sme manželia?“ vyletelo z nej, kým čakali.

„Ako inak si jej chcela vysvetliť nové bývanie a prítomnosť neznámeho muža?“ odpovedal jej otázkou.

„Existuje mnoho možností – spolubývajúci, gay kamarát, šéf, u ktorého zároveň žijem...“

Potlačil pobavený smiech. „Takto je to jednoduchšie.“

Ako pre koho! Radšej sa však nehádala. „Musela som jej klamať. Veľmi. Napísala som to na papier, ktorý je na chladničke. Keby sa pýtala.“

„Chytré. Tak vychrľ aj tie ostatné otázky, nech to máme z krku.“ Hodil sa do kresla v obývačke.

Opatrne sa posadila na pohovku. Kde len začať? „Bol si to ty, kto ma vtedy zachránil?“

„Áno.“

„Ale prečo celé to divadielko?“ nechápala. „A prečo táto podoba?“ ukázala naňho.

Vyložil si nohy na stolík. „Tvoja krv ma premenila. Netušil som, o čo ide. Nikto mi nedokázal pomôcť. Sledoval som ťa. Potreboval som zistiť, či vieš o... nás.“ A tým myslel nesmrteľných. „Ale v ľudskej podobe si ma nespoznala.“

Ako by aj mohla? „A ten muž, čo ma napadol...“

„Nepodstatné.“ Nemá čas vykladať jej o všetkých nesmrteľných. Časom sa dovtípi aj sama. „Kým si pod mojou ochranou, nikto ti neublíži.“

Len ty, chcela dodať, ale zahryzla si do jazyka.

Pizza dorazila a kým obaja jedli, premýšľala nad tým, koľko si pri ňom môže dovoliť otázok. Rozhodla sa skúsiť šťastie. „Prečo pri mne nemáš svoju podobu? Prečo táto maska?“

Odtrhol sa od pizze a zazrel na ňu. „Moja skutočná podoba je väčšia než celá Slnečná sústava a to, čo si videla keď som sa hral na človeka, to bola len maska.“

Pizza jej vypadla z ruky. „Takže je to pravda. Nie si zo Zeme.“

„Ale to si predsa vedela,“ obrátil ťahanie informácií na ňu. „Alebo nie?“

Nuž, boli tu podozrenia... legendy jej predkov.

„Povedz mi, Amira, čo som?“ podpichol ju. „Chcem to počuť.“

Zbledla. Má to vysloviť? Čo ak ho urazí? Čo ak sa netrafí? „S-sú dva druhy bytostí ako ty,“ začala okľukou.

Pohľadom ju pobádal, aby pokračovala. „Archanjeli a archdémoni,“ pípla, akoby do nej mal udrieť blesk, čo sa, samozrejme, nestalo.

Lucifer sa bavil na jej strachu. „A?“

Odložila nedojedený kus pizze. „Ste starí. Takmer ako sám vesmír.“

Takmer.

Keď nič nehovoril, pokračovala: „Boli ste tu pred ľuďmi. Pred organizmami. Pred atmosférou.“

Pred Mesiacom, dodal v duchu.

„Kedysi ste sa pokúšali vládnuť. Ovládať nás. Stali ste sa legendami a celestiálnymi bytosťami. Naše náboženstvá z vás urobili božských služobníkov alebo jeho úhlavných nepriateľov.“

Koľká irónia.

„Ale došlo k rozkolu. Pohádali ste sa.“

Áno, ale len na úrovni nesúhlasu názorov.

„Začali ste proti sebe bojovať.“

Zdvihol ruku, aby ju zastavil. „Nikdy sme nebojovali. Len sme si rozdelili povinnosti.“

„A čo potom... tie príbehy?“

Nuž, keďže po nej chce, aby mu pomohla nájsť jeho šibnutých druhov, asi by jej mal vysvetliť všetko a od začiatku. História sa neudiala v časovej línii, v akej je zapísaná.

„Existuje sedem archanjelov a sedem archdémonov. Sme doslova stvorení vesmírom a poslaní na Zem. Niečo nás sem stiahlo veľmi dávno a naviazalo nás na život ako taký. Sledovali sme evolúciu, ale neovplyvnili sme ju. Keď sa objavil človek, pochopili sme, že táto bytosť sa bude vyvíjať, ale urobí mnoho chýb a prešľapov. Rozhodli sme sa teda pomôcť – naučiť ho prežiť, vnímať, chápať a tvoriť. Áno, občas to boli príkazy. Občas sme ich prinútili. Niekedy nás pre našu silu začali uctievať. Nikdy sme to však nepožadovali.“

„Prečo? Prečo tento zásah?“

Naklonil hlavu, akoby preňho bola odpoveď obtiažna. „Vtedy sme ešte niečo cítili. Ľudia to mali ťažké. Bolo nám ich ľúto.“

Stiahlo jej srdce. „Už nie je?“

Odfrkol si.

Prikývla, že chápe. „Pokračuj.“

„Mali sme medzi sebou dohodu – nevytvoríme žiadnu kultúru. Nezvýhodníme jednu skupinu pred druhou. Nevyužijeme našu moc na boj proti prírodným zákonom.“

„Čo to znamená?“

Zahryzol do pizze. „Nenaučili sme ich žiadne vzorce správania. Keďže nechápali niečo také ako nebezpečnosť vírusov, ochorení alebo pokazeného jedla, museli sme prispôsobiť náš prístup ich chápaniu. Bohužiaľ, istá kultúra sa z toho vyvinula a vtedy sme sa nadobro stiahli.“

„Ako z toho mohli odvodiť kultúru?“

Zaksichtil sa. „Bola to doba pred mydlami, hygienou, liekmi a doktormi. Kosila ich jedna pliaga za druhou. Ich vzájomná starostlivosť však bola neskutočne silná. O chorého člena sa starali s obrovským zapálením.“ Vzdychol. „Vieš čo hrozí keď nemáš liek na chorobu a neizoluješ pacienta?“

„Epidémia.“

„Prinútili sme ich izolovať pacienta, ktorý nemal šancu na prežitie. Keďže si však nespojili chorobu s tým všetkým...“

„Chápali to ako obeť. Obeť vyšším silám,“ došlo jej. „Ľudská obeť.“

„Niektoré komunity to tak pochopili. A keďže nemali práve dokonalé zaznamenávanie vlastnej histórie, po pár generáciách sa obete stali nutnými a krutejšími. Inde to našťastie zostalo len ako obetovanie časti úrody. Ako sa zväčšoval mozog a nastúpilo príčinné myslenie, museli sme ustúpiť. Zostali sme medzi ľuďmi ako jedni z nich, prispôsobili sme sa ich výzoru. Naďalej sme im pomáhali, ale už len z ústrania. Naším domovom sa stalo nebo, je to niečo ako vrstva existencie nad povrchom. A ako sa ľudia usádzali, komunity rástli a nastupovalo sebecké myslenie, pohádali sme sa. Ale nie do stavu vojny.“

„Prečo ste sa pohádali?“

„Naše sily sa menili. Vyvíjali, tak ako ľudstvo. Boli stále silnejšie. Nevedeli sme, ako postupovať. Uctievanie neprichádzalo do úvahy, ale keďže sme medzi nimi mali určité postavenie, aj tak k nemu došlo. Naše nezhody ohľadom ďalšieho vplyvu ľudí vyústili do pochopenia jednoduchej rovnice. Polovica z nás cítila zlo. Neprávosť. Ignoráciu. Táto polovica sa rozhodla trestať za zlé činy a tak neučiť ľudí nekonať ich. Druhá polovica reagovala na opačné javy – vzájomnú pomoc, nesebecké činy, obetavosť a lásku. Tí odmieňali takýchto ľudí. Našli sme dokonalý systém pomoci bez priamych zásahov a ovplyvnenia kultúry. Fungoval neskutočne dlho.“ Samozrejme, medzitým robili svoje machinácie s nesmrteľnými a anjelmi, ale to Amira nemusí vedieť. Aj tak je už dosť vydesená.

Amira si taký svet predstavila. Svet, kde je zlo potrestané a dobro odmenené.

Nedokázala to.

„Už to nerobíte?“

Vstal a prešiel k oknu. „Ako som povedal, moji druhovia to pred štrnástimi tisíckami rokov vzdali. Ľudia... niečo sa s nimi stalo. Zmenili sa na niečo, čo sme nemohli predvídať. Ich počet rástol. Aj keď máme obrovskú moc, nemohli sme sledovať každý jeden čin, každé ublíženie a každú láskavosť. Aj my sme len bytosti, Amira. Zošaleli sme.“ Otočil sa k nej. „Sme nesmrteľní. Neumrieme. Nemôžeme odísť. Nemôžeme byť kontrolným orgánom celého ľudstva. To musí samo pochopiť, že konať neprávosti je asi zlé.“

„Takže ste prestali s... so svojou činnosťou?“ snažila sa ho pochopiť.

„Áno. Zhodli sme sa, že keď nás nepočúvajú, nech sa odsúdia sami. Každý šiel svojou cestou a viac sme sa nestretli.“

Amira strávila so svojimi rodičmi dosť času na to, aby vedela, že v tejto histórii sú medzery. Nepovedal jej celú pravdu. Je to však ona, ktorá mu niečo dlhuje, preto si zahryzla do jazyka. „Ktorého z tvojich druhov chceš nájsť?“

„Ktorého bude najľahšie odhaliť. Je to jedno.“

„Ako je možné, že ich nedokážeš nájsť sám?“

„Naša moc sa príliš vyvinula. Dokážeme meniť podobu a maskovať vlastné sily do určitého levelu. Keď niekto nechce byť nájdený, nebude. A začali sme si liezť navzájom na nervy, takže sa ukrývame aj jeden pred druhým.“ Liezť na nervy je slabý výraz. Znenávideli sa. Každý mal iné plány a návrhy ako si poradiť s neposlušným ľudstvom a iní nesúhlasili. Sú skrátka starí.

Amira naklonila hlavu. „Ľudská podoba nie je povinná?“

„Boli sme tu pred nimi,“ pripomenul jej sucho. „Môžu byť ľuďmi, môžu byť deťmi, kvapkami vody, sochami, vulkánmi, rybami, hoci aj sekvojami obrovskými v národnom parku.“

Prižmúrila oči. „Skúšal si to, hm?“ Predstavila si ho ako sekvoju obrovskú a pery sa jej zvlnili.

„Je to dlhý život,“ odpovedal unavene a klesol späť do kresla.

„Prečo si myslíš, že práve ja nájdem niekoho, kto sa stratil pred štrnásť tisíc rokmi?“ nechápala.

Uprel na ňu tie temné oči. „Pretože si jediná na svete, ktorá pozná pravdu takú, aká je. Nikto iný nevie o našej skutočnej podstate. Tvoj rod si zachoval kľúčové informácie a tvoja krv nás dokáže odhaliť. Stavím sa, že tvoji rodičia ti rozprávali príbehy. Robili výskum.“ Naklonil sa k nej. „Koľko toho skutočne vieš, Amira?“

Pri zvuku svojho mena na jeho perách sa striasla. „Sú to len útržky. Dohady. Asi ťa naštvem, ale podstatné fakty stále drží Vatikán vo svojich tajných archívoch.“

Mávol rukou. „Vatikán sa ich vzdal.“

Nadvihla obočie.

„Tajne. Sú preč.“

O tom by sa rada dozvedela viac.

„Rozumieš staroaramejčine,“ pokračoval.

„Veľmi obmedzene a nie všetkým dialektom. Nie som historička. A s mojím občianstvom sa nedostanem do polovice krajín, kde sa táto história písala.“

„O ľudské ťahanice sa nestaraj. Je mi jedno kam a kedy. Nájdi mojich druhov.“ Skôr, než bude neskoro.

Zovrela pery a prikývla. „Môžem sa naďalej starať o Noemi? Potrebuje chodiť na kontroly, naučiť sa Braillove písmo a pohybovať sa s paličkou...“

„Tvoja sestra nebude strádať. Dopraj jej čo potrebuje, ale zvyšok času sa venuj svojej práci.“ Vstal. „Peniaze nie sú prekážkou. Každý deň s tebou prekonzultujem nové zistenia.“ Pobral sa preč.

„Počkaj, ty tu neprespíš?“ pozrela na hodinky. Prečo ide v takej nočnej hodine von?

„Nepotrebujem spánok,“ povedal. „A mám ešte nejaké povinnosti.“ Viac jej nepriblížil a odišiel.

Amira zostala so skľučujúcim pocitom sama.