Posledná z prekliatych 9

 

Nasledujúce ráno bolo opäť skúškou trpezlivosti pre obe sestry. Noemi sa učila jesť, ale príbory boli úplne nepoužiteľné. Cítila sa maximálne ponižujúco, že musí jesť rukami. Rozliala dva poháre čaju a prevrhla nádobu s džemom. Amira sa nad ničím nepozastavila a pomáhala svojej sestre s hygienou, obliekaním a dávkovala jej potrebné lieky. Keď sa Noemina frustrácia stupňovala, rozhodla sa priviesť ju na iné myšlienky.

„Spomínaš si, ako nám otec rozprával o archanjeloch a archdémonoch?“ opýtala sa nostalgicky, keď spoločne sedeli v obývačke a Noemi prehmatávala eurové mince, pretože nedokázala byť nečinná a chcela sa čím skôr naučiť fungovať bez zraku.

Noemi, ktorá mala stále obväzy na očiach a hlave, sa mierne usmiala. „Sedem všemocných archanjelov a ich sedem všemocných démonických náprotivkov. Prvé vedomé bytosti na Zemi. Jeden, ktorý nás preklial.“ Zavrčala. „Keď ho nájdem...“ Naznačila, ako niekoho škrtí.

Amira sa zasmiala. Nervózne. „Myslíš, že tu ešte sú? Na Zemi?“

„Iste. Nemajú kam odísť. Prečo sa pýtaš?“

Amira bola rada, že Noemi nevidí jej previnilý pohľad. „S udalosťami posledných dní... zaujímalo by ma, kde sú. Či si spomínajú. Prečo sa stiahli.“ To posledné obzvlášť. Čo také sa stalo pred štrnástimi tisíckami rokov?

„Možno ich už nebavilo mať zodpovednosť,“ odfrkla si jej sestra. „Sú starí. Predstav si ich ako zatrpknutých dedkov v mäkkých papučkách pred telkou, ako nadávajú na nové generácie.“

Amira potlačila smiech. Pred očami mala Luciana v jeho sexy podobe mladého muža na modernom aute. „Je podľa teba niekto, kto o nich vie viac?“

Noemi mykla plecami. „Na svete je niekoľko odborníkov ako boli naši rodičia. Je však náročné oddeliť fakty od viery. Archanjelov aj archdémonov prevzalo kresťanstvo, judaizmus aj islam. Nehovoriac o ďalších odnožiach.“

„Ale ako ich nájsť?“ premýšľala nahlas Amira. „Musí existovať spôsob.“

Noemi spozornela. „Aj ty ich chceš nájsť, však?“ hlas jej potemnel hnevom a nenávisťou.

„Možno,“ pripustila. Nedodala, že to robí pre to, aby bolo postarané o Noemi. Inak nemá najmenšiu potrebu sa s nimi dostať do kontaktu. Pocítila, čo dokáže len jeden z nich. Pri spomienke na tú bolesť ňou trhlo.

„Ocko nám pred spaním opakoval riekanku,“ pripomenula jej sestra. „V aramejčine.“

Amira sa zasmiala. „Tú zlátaninu?“

„Našiel ju v akomsi starom texte. Tvrdil, že keď raz budeme veľké, máme si ju preložiť.“ Noemi si zoradila mince podľa veľkosti. Jej ostatné zmysly sa začínajú prebúdzať. Prešla k papierovým bankovkám. „Často som si ju opakovala, keď som bola...“ hlas sa jej zlomil. Aj keď odmietla terapiu, Amire bolo jasné, že trauma zostala. Noemi strašia jej vlastní démoni. „Upokojovala ma,“ vysvetlila. „Ale rozumiem sotva polovici.“

„Prečo ju spomínaš? Je to riekanka.“

Noemi zdvihla hlavu, akoby chcela na sestru pozrieť, ale uvedomila si, že to nejde. Frustrovane pokrčila stoeurovú bankovku. „Niektoré slová mi za ten rok pripomenuli zvláštne súvislosti. Nemala som veľmi čo robiť, tak som si ich len dookola opakovala.“ Mykla plecami. „Len to skús. Prelož si slová do obyčajnej Hebrejčiny alebo Francúzštiny.“

Amira sa tvrdo zamyslela. „Dávny dávny sladký med,“ začala neisto. „Niečo niečo voľný ako vietor...“ Nedokázala si vybaviť ďalšie verše.

Noemi jej pomohla. „Sladký mier a odpustenie, a nakoniec čosi ako naučí ťa hodnotu súcitu.“

V aramejčine to znie lepšie a aspoň sa to rýmuje, zhodnotila Amira. „A?“

„Odhliadnuc od častí, ktorým nerozumieme, akoby to bola báseň o niekom, nemyslíš? V poslednom verši sú podivné hlásky.“

Amira tvrdo bojovala s pamäťou. „El-Ches-Di,“ vyslovila. „Alebo El-Se-Di-Che.“

„Skús si to prispôsobiť do Hebrejčiny,“ poradila jej sestra.

„Nemiešame hrušky s jablkami?“

„Proste to urob.“

Amira potlačila zagúľanie očami. „El Ches Di. El dávame na koniec. Ches-di-el.“

Noemi sa začala usmievať. „Ocko nám nikdy neprezradil význam. Ale toto slovo mi nepríde ako niečo nutné k prekladu.“

Pochopila. Zhrabla svoj mobil zo stola a napísala slabiky do vyhľadávania. „Chesediel!“ vykríkla prekvapene.

„Archanjel Sachiel v dnešnej reči,“ dodala Noemi. „Ocko nám nehovoril riekanku. Dal nám odkaz.“

Amirine oči sa naplnili slzami. Ich rodičia im rozprávali mnoho príbehov, dúfajúc, že aspoň jednu dcéru dokopú k histórii, ale bolo jasné, že chytrá Noemi pôjde smerom medicíny a Amira sa radšej vŕtala v počítačoch. „Ale prečo?“

„Myslím, že chcel začať tradíciu. Predávať si riekanku po generáciách, až kým sa nenájde niekto odvážny ju lúštiť. A možno sa znovu postaviť... im.“

Im.

Archanjelom a archdémonom.

Amira začínala mať pocit, že ich otec sám riekanku vylúštil, len v sebe nenašiel odvahu zisťovať viac. Úprimne, ani ona by sa do nej nepustila, keby... boli okolnosti iné.

„Ak by to aj bola pravda a nie len detská zlátanina, ktorú našiel v zaprášených textoch... ako nám to pomôže? Mená archanjelov sa objavujú často.“

„Dávny dávny sladký med... sladký mier. Všetko sladké,“ pomáhala jej Noemi prísť na hádanku. „Prečo slovo sladký? Prečo med, pre všetko na svete?“

Amira si uvedomila, že keby Noemi neprišla o zrak, dávno je na stope týchto bytostí. Musela si to uvedomiť už keď pracovala v Gaze. Možno sa dokonca chcela vrátiť, ale nedostala sa k tomu. Viac než jej poslanie ju poháňa nenávisť k tým, ktorí ich prekliali.

„Sladký... med... mier. Sladký,“ opakovala.

„Pripomeňme si obdobie, v ktorom sa pohybujeme. Pred Kristom a v počiatkoch prvých uskupení.“

Pred Kristom. Vtedy bol najviac obývaný Blízky Východ a časť Afriky. Stredozemná oblasť.

Sladký med... sladký med...

„Sladký...“

„Gréčtina,“ popostrčila ju sestra.

Amira zavrčala. Skutočne neovláda všetky staroveké jazyky! Pomohla si a naťukala slovo do vyhľadávača. „Sladký!“ konečne pochopila. „Melite! Malta!“

Noemi jej zatlieskala. „Malta a Sachiel. Zvláštna náhoda, nemyslíš?“

Skutočne im ich otec dal takúto cennú indíciu? Prečo ju nenasledoval? Kliatbe predsa prestal veriť. „Kde k niečomu takému naši rodičia vôbec prišli? Nemyslíš, že by to mali preskúmať aj iní odborníci?“

„Úprimne, myslím, že kdekoľvek otec túto rýmovačku našiel, zničil ju. Sú veci, ktoré by sa bežným ľuďom nemali dostať do rúk.“

Áno, napríklad vedomosti o využití štiepenia jadra pre vojenské účely, ale nie riekanka!

„Hovorí sa, že archanjeli aj archdémoni znenávideli ľudí. Možno ocko chránil celé ľudstvo. Dokážeš si predstaviť, čo by sa stalo, keby po nich začali pátrať oni? Úprimne, už len tá predstava ako sa Vatikán doťahuje s nejakým Jeruzalemom o to, kto má väčšie právo sa venovať tejto téme, je desivá.“

V tom má pravdu. Ľudia si tieto bytosti idealizovali. Netušia, že nejde o žiadnych okrídlených chlapíkov v plienkach, ale extrémne nebezpečné bytosti s mocou nad hmotou ako takou.

„A čo na Malte? Určite sa tam Sachiel nezdržuje v nejakom luxusnom letovisku,“ teoretizovala Amira ďalej.

„Na tom kúsku zeme sú tisícky rokov staré chrámy a posvätné miesta. Možno tam už nie je, ale stopy po ňom museli zostať,“ mykla plecami Noemi. „Je treba len hľadať.“

To môže zabrať roky. Archeológovia sa na Malte vŕtajú už cez sto rokov a stále im väčšina vecí nedáva zmysel.

Len čo sa Noemi unavila, Amira jej pomohla dostať sa do postele a vyhľadala si všetky publikácie ich rodičov. Dve z nich sa skutočne venovali Malte. Stiahla si ich a čítala stránku po stránke.

Presne tak ju objavil Lucifer, keď sa v ten večer primiestnil. Amira sedela schúlená na gauči, oči červené od hľadenia do obrazovky. Len čo ho spozorovala, celá sa strachom napla.

Jeho výzor ju navždy bude desiť.

Dobre.

Posadil sa do kresla oproti. „Nejaký pokrok?“ opýtal sa znudene.

Naprázdno preglgla. „Moji rodičia niečo zistili. Myslím, že nám to s Noemi chceli naznačiť prostredníctvom starej riekanky.“ Zopakovala mu svoje a sestrine domnienky, doplnené o informácie z publikácií.

Malta.

Tá dávna zem... Lucifer si spomínal, keď ešte nebola obývaná. Áno, občas sa na nej zdržiavali.

Ale Sachiel?

Je možné, že sa na ňu vrátil?

Prečo?

Zostal tam?

„Zúžili tvoji rodičia oblasť, kde sa môžu nachádzať stopy?“

Pokrútila hlavou. „Myslím... že mali strach. Aj keď nakoniec kliatbu popreli, báli sa. Že vás skutočne nájdu.“

Dobre robili.

Ani on sám netuší, čo by jeho bratia rozpútali, keby sa do ich záležitostí začali pliesť ľudia.

„Sachiel nikdy nebol uznaný cirkvou za svätého, ale Vatikán ho určite neignoroval. Môžem sa dostať k ich tajným záznamom.“

Amira vyvalila oči. „Len tak?“

„Naozaj ťa to ešte prekvapuje?“ vzdychol podráždene.

Že démon má prístup do asi najtajnejších archívov na svete? Archívov, ktoré môžu položiť národy, zničiť základy viacerých náboženských smerov a dostať ľudí do chaosu?

Ak ju to neprekvapuje, rozhodne ju to desí. „Umrie niekto, aby si sa k nim dostal?“ pípla, hoci pochybovala, že jej obavy majú nejaký zmysel.

Jeho temné oči si ju premerali.

Striasla sa.

„Vadilo by ti to?“ opýtal sa nebezpečne potichu.

„Že umrie nevinný človek? Samozrejme!“ sykla.

„Žiadny človek nie je nevinný,“ odsekol.

Amira zovrela pery. „Ale smrť si zaslúži málokto. Prosím, nezabi nikoho.“

Lucifer vstal, perverzne zaujatý touto podivnou bytosťou, ktorá sa vyvinula prakticky z opice. „Inak čo?“ Naklonil sa k nej, až sa ešte viac pritlačila ku gauču.

Nemala slov.

„Na vyjednávanie potrebuješ páku, človek. Ty nemáš nič,“ pripomenul jej.

Privrela oči. „Čo ti mám sľúbiť, aby si nikoho nezabil?“ Už umiera. Sľúbila mu svoj zostávajúci čas za sestrinu záchranu.

Na perách sa mu objavil krutý úsmev. „Nemáš nič, čo by som chcel, človek.“ Narovnal sa. „Nie je potrebné, aby som zabíjal. Vatikán sa týchto materiálov vzdal. Mám k nim prístup bez obmedzenia,“ pripomenul jej chladne.

Nechal ju spracovať tieto fakty a premiestnil sa do Verony, kde si z upírskych archívov požičal niekoľko kópií starých dokumentov odkazujúcich na Maltu. Amira sa do nich hneď pustila a on jej pomáhal s prekladom starších jazykov.

Keď pochopil, že jeho nedobrovoľná spoločníčka zvláda viacero rečí, opäť sa prebudila jeho zvedavosť. „Koľkými jazykmi hovoríš?“ opýtal sa, keď si dala prestávku, aby si uvarila čaj.

V zelených očiach sa mihol akýsi záblesk. „Piatimi súčasnými a do istej miery dvoma mŕtvymi,“ povedala tichučko, keď si k nemu prisadla.

Zamračil sa na ňu. „S toľkými jazykmi si robila čašníčku? Prečo si neštudovala?“

Sklopila pohľad. „Ako už vieš, som sirota. S Noemi sme boli striedavo v detských domovoch alebo v pestúnskych rodinách. Len čo som dovŕšila osemnásť, musela som sa o seba postarať a neskôr aj o Noemi, ktorá dostala štipendiá. Tie nepokryjú všetko.“

Klame. Jeho démon nasával tú masu lží ako nektár.

Prečo si vymýšľa? Koho chráni?

Amira si zahryzla do pery a radšej sa venovala dokumentom. Viaceré dopĺňali výskum jej rodičov. Keby len mali tieto zdroje...

Lucifer ju chcel ešte vypočúvať, keď si odrazu všimol podivnú vec. Prehrabal sa dokumentmi. „Prečo tu vidím rovnaké meno ako v publikácii tvojich rodičov?“

Amira nevyzerala prekvapene. Vlastne si len povzdychla. „Doktor Alejandro Reyes. Ich veľký oponent. Navzájom si komentovali a zhadzovali publikácie.“

Nadvihol obočie. „Prečo je na vatikánskych záznamoch?“

„Pracoval pre nich. Svojho času bol vyhlásený historik.“

„Už nie je?“

Odkašľala si a v tvári sa jej objavil kúsok spokojnosti. „Je... inštitucionalizovaný.“

„V akom zmysle?“

Pousmiala sa. „V blázinci. Ruplo mu v bedni. Zošalel. Nemá všetkých päť pohromade. Melie piate cez deviate.“

A ju to teší. Ako trest za to, že vystúpil proti jej príbuzným. „Boli jeho domnienky ohľadom oponentúry niečím podložené?“

Mykla plecami. „Nikdy som sa tým nezaoberala. Len si spomínam, ako naňho neustále nadávali.“ Vrátila sa k ďalším naskenovaným papierom.

Lucifer si ho vyhľadal na internete a pochopil, prečo skončil ako blázon. Chlapík totiž začal tvrdiť, že vidí nadprirodzené bytosti. Napísal dve brakové konšpiračné knihy, prišiel o jeden z titulov a fyzicky zaútočil na svojich kolegov na univerzite.

„Amira?“ Otočil k nej počítač.

Zvedavo si prečítala krátky článok a oči sa jej rozšírili. „Zošalel po výskume na Malte!“ zhíkla.

„Myslím, že je čas ho navštíviť.“