Posledná z prekliatych 10

 

Na druhý deň sa ocitli v sanatóriu neďaleko Sevilly, Amira stále šokovaná z toho, že ju démon len tak premiestnil po tom, čo zverili Noemi najatej opatrovateľke, ktorá ju má naučiť Braillovo písmo a nový spôsob orientácie.

„Čo ak nás k nemu nepustia?“ mrmlala si popod nos, keď čakali pri malej recepcii.

Lucifer si len odfrkol. „Pustia,“ uistil ju. Má dosť moci na to, aby ich k tomu prinútil.

Ako predpovedal, po piatich minútach sa zjavila priateľská sestrička a odviedla ich do obytného krídla, kde zaklopala na dvere a hneď vošla.

„Alejandro?“ povedala mierne akejsi kope handier na posteli. „Alejandro? Máš tu návštevu.“

Kopa handier sa pohla a vystrčila sa z nej strhaná hlava s chumáčom bielych vlasov a neudržiavaným strniskom. „Sú to oni? Prišli si po mňa?“ zvolal splašene kedysi uznávaný vedec.

Amira s obavami pozrela na démona.

„Vidí len moju ľudskú podobu,“ šepol a vošiel, ťahajúc ju za sebou.

„Nie, Alejandro. Vidíš?“ ukázala na nich. „Sú to len milí ľudia.“

Vychudnutý chlapík si ich neisto premeral. Amira ho takmer ľutovala. Koža na ňom visela, tvár zbrázdili vrásky a stavila by sa, že váži menej než ona. V očiach mal neprítomný pohľad, akoby časť z neho už dávno umrela.

„Neočakávajte rozumné jednanie,“ šepla im sestrička, keď sa pobrala na odchod.

Amira preglgla. „D-doktor Reyes?“ oslovila ho opatrne.

„Už nie som doktor,“ zašomral a ešte viac sa schúlil na svojom lôžku. V izbe nemal veľa nábytku a všetky väčšie kusy boli zbavené ostrých rohov a pripevnené k podlahe.

„Volám sa Amira Shafirová,“ povedala a čakala, či si spomenie.

Jeho oči sa nezdravo rozšírili. „Shafirová. Ďalšia z tých šialencov!“

Zdržala sa komentára o šialencoch a jeho vlastnom postavení. „Spomínate si na mojich rodičov?“

„Či si spomínam?!“ okríkol ju. „Tí... tí maniaci! Ich výskum... ich výskum nás všetkých ohrozil! Musel som ich zdiskreditovať!“

Zovrela pery. „Robili ste to úmyselne?“

Zasmial sa ako šialenec. „Ja som ich videl,“ zašepkal sprisahanecky. „Videl som, čoho sú schopní. Nesmiete ich hľadať!“

Lucifer spozornel. „Ich?“

„B-bytosti. Staré, veľmi staré bytosti.“ Vyhrabal sa z postele, telo krehké a pokožka tenká ako papier. „Sú tu.“

„Pracovali ste pre Vatikán. Čo o nich viete?“ naliehala Amira.

Hystericky sa rozosmial. „Vatikán!“ to slovo vypľul. „Tí nevedia nič! Netušia! Vymysleli si o nich rozprávky!“ Začal rozhadzovať rukami a prechádzať sa po izbe.

Lucifer si zovrel koreň nosa, ako bojoval s bolesťou hlavy. „Čo sa stalo na Malte?“ začal sprudka.

Doktor Reyes akoby sa zmenil na sochu a celý sa roztriasol. „N-nesmiete tam ísť! To miesto je prekliate!“ Rozbehol sa k nim a zdrapol Amiru za rameno, až sa strhla. „Nechoď-“ Zalapal po dychu. „Nie. Nie! Si ako oni! Si ako oni!“ Začal cúvať.

Bezradne krútila hlavou.

„Čo ste videli na Malte, doktor?!“ Lucifer zvýšil hlas.

„Odíďte, démoni!“ kričal splašene.

„Alejandro!“ okríkla ho Amira rozhorčene a sama mu zovrela rameno, aby pred ňou neunikal. „Kde na Malte ste boli? Čo ste hľadali?!“

Schúlil sa do rohu a naďalej sa triasol.

„Odpovedzte mi!“

„Chrám! Pod chrámom sú tajné chodby!“ prskol.

„Pod ktorým?!“ naliehala.

„Ggantija!“ zreval.

Amira ho konečne pustila a ustúpila k démonovi. „Musíte sa spamätať, doktor,“ povedala chladne. „Na svete je mnoho hrôz. Vás sa táto aspoň nedotkla.“ A s tým odišla z miestnosti.

Lucifer za ňou sekundu zmätene civel. V tejto ženskej sa rozhodne skrýva viac, než dáva najavo.

 

 

„Čo vieš o chráme?“ začala sa Amira pýtať, len čo sa usadili v kaviarni, aby prebrali čo s novou informáciou.

„Veľa nie. Na Malte som nebol už tisícky rokov. Ak tam Sachiel bol, stalo sa to po tom, čo sme sa rozdelili. Inkognito.“

Napriek strachu, neistote a vedomiu, že do roka si po ňu príde smrť, sa naďalej dokázala tváriť odvážne a sústredene. Nezložila sa ako nejaká slečinka, hoci videl, ako sa premáha, aby naňho nevyprskla salvu nadávok za to, čo všetko sa jej, Noemi a ich rodine prihodilo.

„Bol postavený pred približne päťtisíc rokmi,“ nasmerovala ho. „Jedná sa o megalitické štruktúry, samozrejme nič celistvé. Podľa všetkého slúžili k náboženským účelom.“

„Tak ako milióny ďalších stavieb po celom svete. Predpokladám správne, že archeológovia nikdy nenašli žiadne tajné podzemné chodby?“

„Ak áno, niekto tú informáciu ukryl. Ak o tom vedel len Vatikán a videl, čo to urobilo s doktorom Reyesom, je možné že dali ruky preč.“ Odpila si z čaju. „Potrebujem niečo vedieť,“ zmenila tému ráznym tónom.

Spozornel. Už si pomaly začal zvykať na to, že hoci ju desí jeho zjav, jeho existencia je pre ňu rutinná. A nemá problém zisťovať, čo potrebuje.

„Čo také?“

„Máš nejakú identitu?“

Nadvihol obočie. „Identitu?“ zopakoval.

„Si mysliaca bytosť so slobodnou vôľou. Ale čo tvoje ja? Definuješ sa nejako? Aspoň na základe pohlavia? Mena? Národnosti? Čo ťa robí... sebou samým?“

Zistil, že jej nedokáže odpovedať. Otvoril ústa, ale nevyšiel z nich hlas. „Nie som biologicky človek,“ pripomenul jej.

„To neznamená, že nemáš preferencie,“ oponovala mu. „Cítiš niečo viac, než nenávisť? Čo dotyky? Strach? Hlad?“ Premerala si ho. „Cítiš potešenie keď zješ napríklad koláč?“

 „Prečo to chceš vedieť?“ pokúšal sa ju odviesť od témy.

Odvážne mu pozrela do očí. „Mám nájsť trinásť neznámych bytostí, o ktorých viem len to, že im preskočilo a môžu sa meniť na sekvoje obrovské. Potrebujem vedieť, či sa napríklad dokázali zaradiť medzi ľudí. Čo socializácia? Potreby? Muži? Ženy? Sú vôbec binárni? Mentálne rozpoloženie? Labilita? Potrebujem záchytné body, Luciano. Potrebujem vedieť, čo si vlastne zač.“

To keby vedel... Nikdy s nikým nepreberal... seba. Pretože nikto nikdy nevedel, čím v skutočnosti je. „Existujem na báze uhlíku,“ začal od základov.

„Na to som už prišla.“

„Moje telo nevyžaduje konkrétny zdroj energie. Dokáže spracovať slnečnú radiáciu, elektrinu aj jedlo. Spánok je len pre potreby mysle, nie tela. Mám všetkých päť základných zmyslov, ale mnohokrát sú znásobené. Nepotrebujem, aby mi bilo srdce alebo prúdila krv, aj keď je to pohodlnejšie. Som odolný voči všetkým chorobám. Obecne... sa definujem ako muž.“ Ešte nikdy nemusel túto vetu vysloviť. „Aj keď svoju podobu dokážem meniť bez rozdielu pohlavia. V ženskom tele sa ale necítim sám sebou.“

Nevyzerala byť prekvapená, možno len viac zvedavá. „Takže toto,“ ukázala naňho, „je dobrovoľný výber vonkajšieho zjavu?“

Len pre srandu sa zmenil na muža, ktorého videla prvý raz. V očiach sa jej mihla neznáma emócia, ale nevydýchla si, ani sa neuvoľnila. Naozaj ju to neupokojilo? Že vyzerá ako človek? „Nemal som potrebu udržiavať pri tebe podobu, ktorá klame. Vieš, čo som.“

Amira zovrela pery. Robí jej to naschvál. Aby jej niečo dokázal. „Viem len skutočné minimum. Kúsky informácií, ktoré sa skreslene predávali z generácie na generáciu.“

„Koľko toho teda vieš?“ rezignoval. Už ju do toho zatiahol. Chce, aby našla jeho šibnutých bratov. Neverí legendám. Veda u nej vždy vyhrá.

Zahryzla si do pery. „Viem, že ste akási sila. Nepochádzate zo Zeme.“

Lucifer si objednal čokoládový koláč, pretože toto vysvetľovanie mu spôsobí nanajvýš bolenie hlavy. „Ako si na tom s fyzikou?“ začal.

Spražila ho pohľadom. „Zvládam ju,“ odvetila neurčito.

Vložil si do úst obrovské sústo a zamával vo vzduchu lyžičkou. „Máš predstavu, čo je Higgsovo pole?“

Jej myseľ okamžite zapracovala. „Pole, ktoré pri reakcii s Higgsovým bozónom dalo hmotnosť časticiam,“ zjednodušila nezrozumiteľné. „Prechádza celým vesmírom.“

Prekvapene zabudol hrýzť. Nemá byť jej sestra tá super chytrá? Už mal pripravenú siahodlhú prednášku. „Približne trinásť miliárd rokov dozadu, nie hneď po vzniku vesmíru, ale keď sa už trochu ochladil, s týmto poľom zreagovalo... čosi. Čosi iné, než Higgsov bozón. Vtedy vzniklo vedomie. Vôľa. Abstraktný pojem, ktorý sa naďalej vyvíjal spolu s hmotou. Týchto vedomí bolo viac. Cítili zvedavosť. Záujem. Sledovali smrť prvých ťažkých hviezd a zrod druhej generácie. Potom sa začali diať veci. Supermasívne čierne diery k sebe pritiahli priveľa hmoty naraz a tá začala víriť. Častice sa spájali a čím viac sa spájali, tým silnela ich gravitácia a...“

„Môžeme preskočiť základy fyziky, prosím?“ prerušila ho Amira nervózne. Možno nedáva najavo aká je chytrá, ale tieto veci skutočne zvláda. Dokonca by pri troche námahy vymenovala všetky reakcie v hviezdach až k vzniku železa.

Lucifer si ju premeral. Netušil, že sa zaujíma o tieto veci. Inak si nevedel vysvetliť jej rýchle chápanie. Odkašľal si. Dobre. Prejdú k veci. „Ako sa vesmír rozpínal, vedomia sa od seba vzďaľovali. Potom však vznikla Zem. Bol to len horúci kus lávy, ale čímsi výnimočný. Už vtedy bolo jasné, že na nej vznikne ďalšie vedomie. Nie také ako na počiatku vesmíru, ale čosi podobné. Bytosti. Život. A zrazu boli tieto vedomia stiahnuté na tento kus lávy. Bez varovania. Bez pochopenia, čo sa deje.“

„Ty a tvoji bratia,“ doplnila pokojne. Vedecké vysvetlenie ju podivne upokojilo.

„Nemali sme formu. Nadobúdali sme ju postupne. Asimilovali sme sa podľa organizmov, vyvíjali, striedali telesné schránky. A potom prišiel človek a zvyšok poznáš,“ dokončil a dal si do úst ďalší kus kalorickej bomby.

Amira potlačila poznámku o jeho váhe. „Nemôžete odísť?“

Pokrútil hlavou. „Vieš, čo je gravitón?“

„Teoretická častica gravitácie,“ odpovedala znudene.

„Myslím, že život má vlastné gravitačné pole, vlastnú podivnú časticu. To nás tu drží. Život. Ľudia. Organizmy. Kým tu budú, sme so Zemou zviazaní.“

To znelo zaujímavo. Jej mozog pracoval na plné obrátky. „Znamená to teda, že ty a tvoji bratia nie ste jediní? Že tam,“ ukázala rukou nad hlavu, „hore, je viac... vás?“

„Štatisticky je nemožné, aby Zem bola jediná svojho druhu.“

Neskutočné! Čo by niektorí vedci dali za tieto informácie. Za potvrdenie mnohých teórií. Samozrejme, že by to spôsobilo celosvetový chaos. Na niektoré veci ľudia ešte nie sú pripravení. „A nad vami? Je niečo viac, než vy?“ opýtala sa šeptom, neistá, či chce počuť odpoveď.

Pohľad sa mu stratil v diaľke. „Nevieme. Podliehame fyzike, hoci si ju vieme prispôsobiť. Termodynamické zákony stále platia, len to pri našich, ehm, aktivitách niekedy nie je badateľné. Vytvárame niečo z ničoho. Ale ak sa pýtaš na Boha alebo či má samotný vesmír nadradené všemocné a vševediace vedomie, tak netuším.“

Amira si uvedomila, že Luciano tápa v temnotách takisto ako ľudia, len na inej úrovni. Ani oni nemajú dôkaz že ich bohovia existujú, ale ani že neexistujú. Vždy budú trápení otázkou Čo ak...

„Je mi ľúto, že tu s nami musíte trčať,“ povedala súcitne. „Večnosť s ľudstvom určite nie je pekná vyhliadka.“

Odfrkol si. „Ver mi, tak dlho nevydržíte.“

Pravda. „Môžete stvoriť život?“ napadlo jej.

Pokrútil hlavou, ale v očiach sa mu čosi blyslo. „Ale vieme privolať alebo oddialiť smrť. Manipulovať telami. Bunkami.“

Mierne ju striaslo. „Takže tvoji bratia,“ vrátila sa k ľahšej téme, a to je čo povedať, keďže ide o niekoľko milénií zmiznutých archanjelov a archdémonov, ktorí sa pomiatli. „Je pre nich niečo špecifické? Niečo, čo ich definuje? Charakteristické črty?“

„To si nedovolím odhadnúť. Ja sám nie som ako kedysi, ani v najmenšom. Meníme sa. Ľudia sa reinkarnujú, my jednoducho zmeníme správanie keď nás niečo omrzí.“

„A Sachiel? Aký bol?“

Luciano sa pousmial, čo ju normálne vydesilo. Ten chlap sa dokáže usmiať?

„Pridobrý pre tento svet. Dokázal toho zniesť asi najviac z nás. Neustále učil ľudí odpúšťať. Mať zľutovanie. Dokázal od seba oddeliť celé armády a ukázať im, že ich boj a nenávisť sú zbytočné. Že sa mlátia pre svojich pochybných vodcov, ktorým na nich nezáleží.“ Smutne vzdychol, mysliac na dobrosrdečného brata. „Keby videl, kam svet dospeje...“

Amire stiahlo hrdlo. Archanjeli aj archdémoni musia byť psychicky zničení. Mocní a predsa bezmocní. „Mal niekoho, s kým si bol blízky? Na koho by sa obrátil?“

Tentoraz prišiel pokrivený, trpký úsmev. Ten poznala veľmi dobre. „Mali sme len jeden druhého.“

„Žiadne rodiny?“ Môžu vôbec mať rodiny?

„Nenasledovali sme práve ľudské konvencie. Niektorí s nimi síce spali, ale vzťahy sme si nebudovali.“

Čosi jej napadlo. „Existujú kríženci vás a ľudí? Biblia hovorí o potope a čistkách.“

Pokrútil hlavou. „Je to výmysel. Potopa ani len nebola v našich rukách. Človek s nami neotehotnie, nie je to možné. Máme iný počet chromozómov.“

To musela byť osamelá existencia. Sama si nedokázala predstaviť niečo také.

Lucifer pokrútil hlavou, aby sa vrátil k podstatnému. „Poďme. Zajtra zájdeme na Maltu.“

Amira sa nechala zatiahnuť do tmavej uličky, odkiaľ ich premiestnil naspäť do Francúzska a ona šla okamžite skontrolovať sestru.

 

 

Noemi strávila so sestrou hodinu pred spaním a v Amirinom hlase cítila podivnú úzkosť, len ju nedokázala zaradiť. Frustrovalo ju, že je z nej bremeno. Že sa nedokáže, krucinál, ani sama najesť a že z Braillovho písma sa jej chce plakať.

Všetky tieto myšlienky jej bránili v spánku a ona sa celé hodiny prehadzovala v posteli, až sa ozval jej močový mechúr. Odolávala mu dlhé minúty, pretože sa jej nechcelo potácať sa do kúpeľne a hmatkať po toalete, než sa bezpečne posadí, ale nakoniec to nevydržala a s frflaním vstala. Dotackala sa k stene, až sa dostala do kúpeľne. Najskôr si zložila obväzy, ktoré sa jej kvôli večnému prehadzovaniu zamotali do vlasov a bolestivo za ne ťahali, potom si vybavila potrebné a keď si umyla ruky, začala pátrať po nových obväzoch, ktoré jej Amira nechala na polici. Lakťom však narazila do vypínača a zasvietilo svetlo.

Ustrnula.

Znovu nahmatala vypínač a svetlo vypla.

A zapla.

A vypla.

A zapla.

A vypla.

Zalapala po dychu a oprela sa o stenu. Kolená sa jej roztriasli. Roztrasenými prstami si prešla po citlivej pokožke tváre.

Niečo sa s ňou deje a nie je to normálne.