Posledná z prekliatych 11

 

Pokojný spánok nemala ani Amira. Zaspala síce rýchlo, ale myseľ jej začali trápiť sny. Utekala v nich pred ohňom, monštrom z ohňa. Horúce jazyky sa po nej načahovali, zalievala ju páľava a potom sa jej dotkla ohnivá ruka a privolala známu, neznesiteľnú bolesť.

Dopadla na zem a zúfalo sa pokúsila odplaziť, ale oheň ju nasledoval v podobe démona, ktorý sa stal jeho stelesnením.

Prosila.

Plakala.

Uhýbala pred plameňmi, až ju bolelo celé telo.

„Amira!“ počula svoje meno.

Strhla sa a otvorila oči, zamotaná do prikrývok. Izba okolo nej bola tmavá, len cez okno presvitalo svetlo mesiaca, v ktorom uvidela Luciana, našťastie vo svojej ľudskej podobe. Stál nad ňou, na sebe len vyťahané tepláky.

„Č-čo sa deje?“ vyhabkala, keď sa posadila.

„Kričala si. Asi nechceš, aby to zobudilo Noemi?“ Úprimne, on sám mal prvé sekundy pocit, že ju niekto mučí. Dobehol do jej izby ako splašené zviera, pripravený na všetko. Preto ho prekvapilo, keď uvidel, že tie stony plné agónie má na svedomí neškodný sen.

Amira vyzerala ešte unavenejšie ako keď šla spať. Nočná košieľka jej skĺzla z jedného ramena a to ho podivne zaujalo. Taká na pohľad hebká pokožka...

„Nočná mora,“ precedila pomedzi zuby a keď naňho hľadela, v očiach mala hrôzu napriek tomu, že nasadil svoju ľudskú podobu.

„Čo sa už musí objaviť v tvojich snoch, aby ťa to vydesilo?“ premýšľal nahlas. Dokázala predsa odvrávať ešte aj jemu.

Zbledla a zovrela pery.

„Ach. Bol som to ja?“

Preglgla. „Ubližoval si mi,“ priznala šeptom.

Nastalo ticho, počas ktorého Lucifer celkom nedokázal spracovať vlastné myšlienky a pocity. Hneď ten prvý mu nepríjemne zovrel žalúdok nad predstavou, že si ho Amira spája s bolesťou, hoci jej ju spôsobil.

Nechce ju vidieť v bolestiach. Vlastne mu vadí už len to, že sa trápi pre sestru. Poznalo to dievča vôbec niekedy šťastie? Pokoj?

Aspoň v spánku by mala nájsť mier. Ibaže aj tam je bezbranná. Myseľ sa s ňou pohráva nenechá jej vydýchnuť.

Naklonil sa nad ňu a zdvihol jej bradu, aby si videli do tváre. Amirine nádherné oči boli plné neistoty.

Z neho.

Ani to sa mu nepáčilo.

„Môžem to napraviť,“ povedal vážne.

Nechápavo pootvorila pery. Jeho dotyk bol jemný, citlivý. Niečo, čo by od neho nečakala a rozhodne ani nevyžadovala. Je snáď aj toto len sen? „Čo?“

„Tvoje sny. Ak príde ďalšia nočná mora, môžem do nich vstúpiť a zmeniť ich,“ vysvetlil.

Takú má moc? „Je toto ten prípad? Si v mojom sne?“ Pretože ten démon predsa nemá potrebu jej pomáhať. Nenávidí jej druh.

Posadil sa k nej a uštipol ju do ramena. Zvýskla.

„Žiadny sen,“ uistil ju.

Amira naňho len nechápavo hľadela, na polonahého démona z počiatkov vesmíru. Ktorý je s ňou v posteli. S akou karmou sa to musela narodiť? „A čo by si chcel na výmenu?“ Pretože už sa naučila, že nič nie je zadarmo. V jej živote určite nie.

A ďalší neznámy pocit. Trpký. Nad tým, že očakáva háčik, keď jej chce pomôcť. Nevidí snáď, že mu vadí jej hrôza? Že jej chce dopriať pocit pokoja aspoň na chvíľu?

Takto ho vidí?

Prečo?

On nie je človek. Nepotrebuje ich moc, prestíž a ani peniaze. Ani od Amiry nepotrebuje nič.

Rozhodne nič, čo by si chcel zobrať bez toho, aby to bolo dané.

Drahí bohovia, čo sa to s ním deje? Pristihol sa, že sa k nej načiahol a pohladil ju po odhalenom pleci, ktoré priťahovalo väčšinu jeho pozornosti. A áno, bolo presne tak hebké, ako si predstavoval.

Amira celá ustrnula, odtiahla sa a vrátila ramienko na miesto.

Zase nový, nepríjemný pocit, keď si uvedomil, ako to gesto muselo pre Amiru vyzerať. Čo ako sa to dievča snaží tváriť odvážne, aj ona má svojich démonov. Bojí sa. Možno nie väčšinou o seba, ale čosi ju stále desí.

On.

Nechce ju desiť.

„Nič,“ povedal nakoniec a vstal, aby medzi nimi bolo viac priestoru. „Nejde o nič náročné. Len nasmerujem tvoje podvedomie príjemnejším smerom. Ale musíš mi to dovoliť.“

Zamračila sa. „Bez môjho povolenia to nepôjde?“

„Pôjde, ale neurobím to. Nazvi si to morálnou zásadou, ak chceš. Sny sú osobné. Musíš mi to dovoliť,“ zopakoval.

Tvárila sa pochybovačne. „Ako zistím, že si mi sny ovplyvnil ty?“

„Môžem sa v nich objaviť, ak chceš. Keď ma uvidíš, scenéria sa zmení a tak budeš vedieť, že som to skutočný ja.“

„Neublížiš mi?“ vyletela z nej otázka.

Ten nával pocitov ho začal oberať o sily.

Nechcem ti ublížiť! „Nie. Už viac nie.“

Trochu pochybovačne nadvihla obočie, ale prehltla akúkoľvek poznámku, ktorá jej prišla na jazyk. Len čo odišiel, klesla na vankúš a či to už bolo jeho pričinením alebo nie, žiadne nočné mory neprišli.

 

 

Amira sa nadýchla slaného morského vzduchu a očami hltala ruiny chrámu Ggantija. Luciano ich práve premiestnil a hoci bola stále v šoku z toho, že len tak skočili z miesta na miesto, myseľ sa jej stratila v kráse prostredia.

Päť a pol tisíca rokov starý chrám si zachoval základný pôdorys a niekoľko stien s oltármi. Obrovské megality odolali času, počasiu aj vojnám. Netušila ako, ale nebol tu ani jeden človek. Luciano musel využiť svoju moc, aby ich udržal mimo.

„Prúdi tu nejaká energia?“ opýtala sa zvedavo.

„Veľmi silná. Na ľudí už ale nepôsobí,“ odpovedal a tiež sa obzeral. Zostal vo svojej ľudskej podobe, len oči mu horeli ako pekelné diery.

Amiru to už pomaly prestávalo desiť.

„Už? Pôsobila niekedy?“

Prikývol. „Ľudia sa vyvíjajú. Tak ako sa naučili odolávať prostrediu, odolávajú aj energiám. Pred tisíckami rokov to bolo iné. O ďalšie milénium sa všetko zase zmení.“

„Aká energia tu teda pôsobí?“

„Z toho čo som pochopil, chrám je zameraný na ženskú silu.“

To ju prekvapilo. „Je pre nás?“

„Mnoho chrámov vás vyzdvihovalo, než prevládol patriarchát.“ Prešiel do stredu ruín. „Necítiš to, ale drobné vibrácie ťa celú pohlcujú.“ Cez jeho oči Amira žiarila. Vyzerala ako bohyňa, nádherná, jemná a silná. Stelesnenie plodnosti a daru života. „Si o niečo otvorenejšia, preto na teba trochu pôsobia. Mierne sa ti napravila hladina hormónov a tiež pH ehm...“ zasekol sa.

Amira očervenela. „Čo to má spoločné so Sachielom?“ zmenila tému.

„Sachiel bol neskutočne zhrozený postavením, do ktorého boli ženy zatlačené. Dnes musí byť na prášky,“ odfrkol si.

„A tak postavil chrám?“

„Myslím, že v tom bude niečo viac.“ Dotkol sa megalitu a privrel oči. „Sachiel sa zamiloval do ľudskej ženy. Tá však bola predaná susednému kmeňu za nejaké zvieratá.“ Pozrel na Amiru. „A monogamia vtedy nebola zavedená.“

Stiahlo jej hrdlo. „Čo sa s ňou stalo?“

„Skolil ju prvý pôrod,“ povedal chladne.

„Sachiel ju nezachránil?“

„Dodnes netuším prečo. Mal na to silu. Keby chcel, celý kmeň vyhladí lusknutím prsta.“

Trhlo ňou. Túto informáciu vážne nepotrebovala. „Nie je možné, že by sa skrýval úmyselne? Že nechce byť nájdený?“

„Je. “

„Myslíš, že mu prospeje znovuobjavenie?“

„Štrnásťtisíc rokov schovávania je viac než dosť,“ povedal Luciano prísne. „Všetci sme si šli po svojom a stačilo. Musíme sa znovu stretnúť a prediskutovať veci.“

Amira naňho zvedavo pozrela. „Prečo?“

Naprázdno preglgol. Ak jej povie pravdu, vydesí sa ešte viac. Keby to bolo na ňom, nechá všetko tak ako je, ale udalosti posledných rokov ho prinútili konať. Nesmrteľné bytosti po miléniách odhalili pravdu o svojom pôvode a našli svoj pôvodný domov, Hyperboreu. Zjednotili sa napriek nedávnym škriepkam a už nie sú závislí od ľudí. Ako ich turbulentné obdobie skončilo, nové nastalo. Staré sily, ktoré im predchádzajú, sa znovu objavili.

A ľudstvo o chvíľu dostane neskutočne silnú ranu. Traja jazdci apokalypsy prišli o brata – Smrť. Ten nezvládol vlastné poslanie a uložil sa na spánok. Založil tajný rád ľudí, ktorého úlohou je prebudiť ho, keď bude potrebný. Chcel tak dať smrteľníkom šancu na lepší život. Jeho bratia Mor, Vojna a Hlad síce stále pôsobia, ale primálo ľudí umiera a priveľa sa rodí.

Taký je krutý zákon existencie. Ľudia sa premnožili. Zašli do extrémov. Jazdci sú kontrolným mechanizmom, ktorý je momentálne bez Smrti nefunkčný. A dosahuje alarmujúce stavy. Lucifer síce netuší, ako Smrť nariadil vlastné prebudenie, ale rozhodne musel dať rádu akési ukazovatele. A keď budú prekročené kritické hranice, prebudia ho.

A nastane temná doba.

Mor rozšíri neliečiteľné choroby.

Vojna vezme životy v miliónoch a vzhľadom k technologickému pokroku ľudstva, budú zahrnuté zbrane hromadného ničenia.

Hlad sa postará o zvyšok.

A Smrť zariadi, že lieky nezaberú, boje sa rozšíria na civilné obyvateľstvo a žiadna humanitárna pomoc nepomôže chradnúcim.

Preťažená Zem sa preriedi. Vymrú nadbytoční. Extrémisti umrú v bojoch. Slabých skolí choroba.

Lucifer sám by tomu rád predišiel. Ale nemôže. Takto veci fungujú a ľudia idú proti základom zdravého rozumu. Je v poriadku, že liečia slabších a pomáhajú trpiacim. Nie je ale v poriadku nekontrolovať svoje počty. Dovoľovať to, čo sa deje všade okolo nich. Ak sami nie sú schopní regulácie extrémov, Jazdci to urobia za nich. A nebudú filtrovať spravodlivých od zločincov. Vezmú životy bez rozdielu.

Stiahlo mu hrdlo, keď si uvedomil, že Amira by tiež mohla podľahnúť...

Prečo ho tá myšlienka tak rozrušila? Pokrútil hlavou. Nie, táto možnosť nenastane. Ona však čaká na odpoveď a nejakú musí dostať.

Vedeckú.

S vedou sa dokáže vyrovnať.

„Vieš, že civilizácie sa rodia a padajú, však?“

Prikývla.

„Táto sa tiež blíži ku koncu.“

Amira sa nezdala vyvedená z miery. Len sa trochu zamračila, akoby si prehrávala v hlave historické fakty. „Kedy?“ opýtala sa.

„Mesiace. Nanajvýš roky.“

„Je šanca, že to ustojíme?“

„Ľudstvo áno. Civilizácia nie. Sami si za to môžete a ty to musíš vedieť najlepšie.“

Mykla plecami, akoby s touto možnosťou počítala. „Kto sa postará o Noemi?“ napadlo jej odrazu. „Ak bude slepá a padne napríklad menový systém...“

„O svoju sestru sa neboj. Dohoda je dohoda.“

Zovrela pery, ale nepýtala sa ďalej. Mala pocit, že by ho len naštvala svojimi starosťami. „Ak sa tu skutočne niečo nachádza, nenájdeme to na povrchu. Potrebujem senzory,“ zmenila tému.

„Povedz mi čo chceš zaznamenať.“

„Napríklad ako rezonuje povrch pod nami. Ako sa v ňom šíri zvuk. Vlhkosť. Teplotné anomálie.“

Lucifer na ňu zamyslene pozrel. Čosi je na Amire vážne podivné. Nemá predsa žiadne nadmerné vzdelanie. Vie len to, čo ju naučili rodičia. Čo mu zatajila?

„Podaj mi ruku,“ vyzval ju.

Strhla sa. „P-prečo?“ pípla vydesene.

Zagúľal očami. „Nechcem ti ublížiť, Amira. Vládnem nad hmotou, spomínaš? Som chodiaci senzor.“ Podával jej ruku. „Uvidíš to, čo ja.“

Roztrasene mu zovrela teplú dlaň a prudko sa nadýchla. Naplnila ju podivná sila a odrazu videla viac než len svetelné spektrum. Rozoznala vibrácie úplne všetkého. Keď sa pozrela pod seba, povrch pod ňou sa zmenil na bludisko podzemných vôd, dutín, nerastov a odumretých organizmov. „Takto vnímaš svet?“ šepla neveriacky.

„Obvykle nie. Je to únavné,“ odvetil. „Rozumieš tomu, čo vidíš?“ Pretože on nie. Nie je geológ.

„Tie prepojené chuchvalce.“ Ukázala na kus zeme kúsok od nich. „Prúdi v nich vzduch. A sú príliš pravidelné.“

Zamračil sa. Ako môže vidieť pravidelnosť? Civel na tie chuchvalce a sotva sa dokázal zorientovať. Pustil ju a prepol sa do iného senzoru. „Je tam nevhodná atmosféra pre teba. Vysoký obsah plesní a toxických plynov.“

Poklesli jej ramená. „Asi mi nemôžeš zohnať vhodné ochranné oblečenie?“

Lucifer sa tajomne usmial.

 

 

 

Michel Francúzsky držal v rukách záznamy Amiry Shafirovej a čítal si ich asi stý raz. Stále mu na nich niečo nesedelo. Pozrel na Sama sediaceho oproti nemu v slnkom zaliatej pracovni zdobenej zlatými ornamentmi a drahými maľbami. „Niečo chýba,“ povedal očividné.

„Myslím, že viem čo,“ vzdychol Sam po chvíli. „Preveril som pestúnske rodiny, v ktorých sa so sestrou zdržiavali.“ Otvoril na tablete potrebný súbor a ukázal ho svojmu panovníkovi.

„Čo by som mal vidieť?“ Ani jedno meno mu nič nehovorilo.

„Spomínaš si ako nás pred rokmi Vatikán varoval, že existuje tajný rád ľudí strážiaci tajomstvo Smrti?“

Odfrkol si. Po tom, čo upírska princezná Abigail spacifikovala Vatikán, všetky ich tajomstvá získali nesmrteľní. Dokonca začali spolupracovať na veľmi podivnej úrovni. Štvrtý Jazdec apokalypsy však stále nebol nájdený, pretože neznámy rád sa jednoducho nedá vypátrať. Vatikánu sa za tie storočia podarilo zachytiť čriepky ich komunikácie, ale pokiaľ nie sú chorobne posadnutí počasím, ich správy sú šifrované. „Áno. A?“

„Uniknuté kúsky komunikácie sme sa pokúšali rozlúštiť všetkými možnými spôsobmi. Nikto to nedokáže.“ Čo udelilo všemocným nesmrteľným tvrdú ranu. Majú medzi sebou lingvistov, počítačových expertov, tajných agentov aj špiónov a ani jeden z nich nedokázal pochopiť komplikovaný spôsob komunikácie týchto ľudí.

„Keď to viacerí vzdali, pokúsili sme sa použiť softvér od CIA. Používajú ho na dekódovanie tajných správ všetkého druhu. Získali ho pred desiatimi rokmi a vďaka nemu vylúštia prakticky všetko.“

„Nám nepomohol,“ podotkol Michel vecne.

„Pretože už sedem rokov nebol updatovaný. Jeho tvorca ho prestal vyvíjať. Dostal zaň pol miliardy dolárov a momentálne žije na súkromnom ostrove s kŕdľom slečien pochybných hodnôt. Kontaktovali sme ho a ponúkli sme mu ďalších päťsto miliónov, ak navrhne softvér pre naše potreby. Odmietol.“

„Stále nechápem kam tým mieriš.“

Sam si prehrabol vlasy. „Odborníci v CIA odhadli IQ tvorcu na minimálne 185. A tento chlapík nedokončil ani strednú. Než softvér predal, pracoval na pumpe a neudržal si prácu dlhšie ako pol roka. A so svojou dnes už exmanželkou sa hlásili ako opatrovníci pre siroty, aby dostali podporu od štátu.“

Michel prebehol mužove záznamy a na niekoľko sekúnd zabudol dýchať. „Bol Amiriným opatrovníkom,“ šepol.

Sam prikývol. „A updaty prestali v čase, keď dievča dosiahlo osemnásť rokov.“

Michel sa šokovane oprel o luxusné kreslo. „Amira navrhla program!“ uvedomil si.