Posledná z prekliatych 13

 

Všetci traja pozreli na Lucifera, aby im odobril to, čo sa jej chystajú povedať. Amira pochopila, že čokoľvek sa dozvie, nebude sa jej to páčiť ani trochu.

„Na svete je množstvo nesmrteľných bytostí,“ začal Nero opatrne. „Niektoré sme považovali za mýty, kým sa nám doslova neobjavili pred očami. Ako napríklad Jazdci apokalypsy.“

Vyvalila oči. „To je vtip?“

Svorne krútili hlavami. Lucifer už však rozumel Amirinmu premýšľaniu. Logika. Potrebuje logické vysvetlenia, nie nadprirodzené bláboly.

„Sú niečo ako kontrolný mechanizmus,“ vysvetlil jej trpezlivo. „Regulátori. Či chceš alebo nie, ľudstvo ako také je systém organizmov, ktorý nedokáže kontrolovať vlastné extrémy. Keď máš počítač a zaplní sa ti napríklad pamäť, čo urobíš?“

„Preriedim zložky a programy.“

„A ak nejaký program začne byť deštruktívny?“

„Zbavím sa ho.“

„Mor, Vojna, Hlad a Smrť nerobili nič iné, než sa pokúšali udržať normálne hladiny niektorých ukazovateľov. Ak sa rozšíril extrémizmus, prišla vojna a umreli jeho vyznávači. Nesprávne návyky starostlivosti o telo riešil Mor. Hlad reguloval chudobu. Rozumieš mi?“

S tlčúcim srdcom prikývla. „Ale čo to má spoločné s kódovaním?“

Slovo opäť prebral Nero. „Aby Mor, Vojna a Hlad dokázali plniť svoje poslanie, potrebujú Smrť. Inak ľudia trpia chorobami, hladujú celý život a vojny neriešia problémy, ktoré majú. Ja viem že to pre teba znie kruto, ale bez Smrti nemajú Jazdci dosť moci. A svet preto vyzerá tak, ako vyzerá.“

Oči sa jej zaplnili slzami. „Chcete mi povedať, že súčasné hrôzy sú vlastne len slabý odvar?“

„Je to komplikovanejšie, Amira,“ prehovoril Michel chladne. Priam cítila, ako mu je celý svet ukradnutý. Ten chlap potrebuje cvokára. A možno jeden-dva elektrošoky. „Keby sa ľudia ovládali, Jazdci ani prstom nepohnú. Ale oni sa množia ako kobylky, podporujú extrémizmus, vykorisťujú miliardy chudobných a pripomeňme si, ako skončila väčšina tvojich predkov.“

Zamračila sa naňho a zaškrípala zubami. Jeho cynickosť ju rozzúrila, pretože o jej rodine hovoril ako o štatistike, nie ľudských bytostiach, ktoré si prešli peklom. „Ak nemáš rešpekt k ľuďom, aspoň sa o nich nevyjadruj,“ povedala mu drzo. „Neprídeš mi ako vzorka do koncentračného tábora,“ ukázala na jeho výzor.

Michel na chvíľu onemel, ale než našiel vhodnú odpoveď, Luciferov pohľad ho umlčal.

Amira si trela spánky. „Aj tak stále nerozumiem. Dobre, sú tu Jazdci. Čas od času sa prebehnú po Zemi. Kde je problém?“

„Ako si si mohla všimnúť, v poslednej dobe nie sú na ľudí veľmi účinní,“ pokračoval Lucifer. „Premnožili sa na alarmujúci počet, málo ich umiera a priveľa trpí. Smrť sa totiž vybral na dovolenku.“

Zažmurkala. „Ako prosím?“

„Smrť, podľa všetkého, svoje poslanie celkom nezvládol. Vyhorel. Chcel dať ľuďom šancu naučiť sa samoregulácii, aby Jazdci už nemuseli prinášať skazu.“

Vyprskla do smiechu. Ľudstvo a samoregulácia rozhodne nepatria do jednej vety. „Za celú zaznamenanú históriu toho ľudské bytosti neboli schopné. Doslova. Keby neexistovali katastrofy, existenčné hrdlá, dávno tu nie sme.“

„Nuž, on asi veril v zázraky. Situácia sa má tak, že sa uložil na spánok. Nazvi to hibernáciou, kryospánkom, kómou, ako len chceš. Vedel však, že keď extrémy dosiahnu svojho maxima, bude musieť znovu pracovať. Preto si nastavil budík.“

„A asi ho prespal o pár desaťročí,“ neodpustila si.

„Netušíme, aké ukazovatele sú kľúčové, ani ako ich sleduje. Z určitých zdrojov vieme, že založil niečo ako tajný rád ľudí, ktorí majú za úlohu ho zobudiť, keď príde čas. Problém je, že my nevieme kedy to bude.“

Začínala chápať. „Chcete aby som našla ten rád? Tajnú spoločnosť?“

„Správne. Vatikán nám poskytol kúsky šifrovanej konverzácie, ktorú od jeho založenia zachytil, ale nedarí sa nám ju rozlúštiť.“

„Moment, moment.“ Vstala a začala sa prechádzať. „Prečo ich chcete nájsť? Aby ste ich zastavili? Alebo aby ste prebudili Smrť sami? Nerozumiem.“

Nero si prehrabol vlasy. „Dôvodov je viac.“

„Prosím, osvieťte ma.“

„V prvom rade, Mor, Vojna a Hlad šalejú. Nemôžu plniť svoje poslanie a to im spôsobuje fyzickú bolesť. Mor len prednedávnom stratil kontrolu v Číne a ľudské počty ani len neklesli voči natalite. Čím dlhšie čakáme, tým horší bude impakt. Ani im sa nepáči, čo musia robiť, ale ak nad sebou stratia kontrolu, ich moc pohltí celú Zem a všetci do jedného budú hladní, chorí a bojovať a neumierať. To je veľmi kruté týranie.“

Neochotne mu dala za pravdu. „Takže chcete Smrť vypustiť?“

„Chceme kontrolovať jeho postup, nič viac,“ uistil ju Nero. „Dohodnúť sa na dopade.“

Konečne pochopila. Prestala sa prechádzať. „Chcete filtrovať, kto prežije a kto nie. To je nebezpečná misia.“

„Nie je to tak, ako to vyznieva. Nie sme ľudia. My nebudeme zasiahnutí. Sme mimo systému. Ak si myslíš, že budeme predávať prežitie, alebo losovať ktoré krajiny vyhladíme, nie je to tak.“

Prekrížila si ruky na hrudi. „Som tá posledná, ktorá vám uverí.“

Lucifer sa zaksichtil. Zdvihol dlaň a vyslal do okolia silnú energiu. Ich traja nezvaní hostia zamrzli, dokonca prestali aj dýchať. Amire chvíľu trvalo, kým pochopila, že doslova zamrzli v čase.

„Musím ti povedať niekoľko vecí,“ povedal Luciano, držiac ich mimo diania. „V prvom rade, oni majú vlastnú civilizáciu, ktorá posledný pád prežila približne desať tisíc rokov dozadu. Zabudli na vlastnú históriu a poslanie.“

„No a?“

„Za tie roky sa z absolútnej nuly dostali na ekonomický vrchol a sú sebestační. V ich radoch neexistuje nerovnosť pohlaví, nemajú náboženstvo, zavrhli čistú krv a spolupracujú na medzidruhovej úrovni. Poslednú vojnu viedli proti chlapíkovi, ktorý chcel vyhladiť ľudstvo. Nezhromažďujú zbrane. Nekonštruujú ich. Každý jedinec je zabezpečený od narodenia, a ich počty sú regulované. Sú to predátori, ale vzdali sa tejto vymoženosti v prospech ľudí. Ich mocenský systém nepadol už tisícročia. Rozumieš, čo ti chcem povedať?“

Zovrela pery. „Že podľa teba majú privilégium rozhodovať o nás?“

Vzdychol. „Ja a moji bratia sme ich stvorili. Doslova.“

Klesla jej sánka.

„Mali byť databankami. Existovať popri ľuďoch, zachovávať si vedomosť o chybách a úspechoch. Viesť ich, keď sa stratia. Ale ľudia nás prekvapili. Stali sa tak krvilačnými... sebeckými... že nič iné než oni neuznávali. Iné bytosti démonizovali. Preto museli ísť do ústrania. To, čo robia, nie je z čírej radosti z moci, ktorú dostali, ale pre zachovanie rovnováhy. Sú na úrovni, ktorá im to umožňuje.“

Podišla k nemu. „Vedia to? Že si ich stvoril?“

Sklopil pohľad. „Nie. A nevedia ani, že nejakí archanjeli a archdémoni existujú,“ priznal.

Zalapala po dychu. „Žartuješ?!“

„Nie. Vedia, že som niečo iné než oni, ale nie celú pravdu.“

„Tak je asi čas im ju vysvetliť!“ rozhorčila sa.

„Je to... komplikované.“

„Nie, kvantová fyzika je komplikovaná. Ty im to len nechceš povedať, lebo by si sa dostal do pozície, v ktorej si bol než ste sa s bratmi stiahli. Znovu by si mal zodpovednosť.“

„Nekomentuj moju pozíciu, Amira. Nedokážeš ju pochopiť.“

Ani sa nenamáhala s ním hádať. Je to jeho vec. Urobí čo po nej chcú a snáď vráti Noemi zrak. Ostatné jej môže byť ukradnuté. „Odmraz ich.“

Luciano mávol rukou a muži sa pohli.

„Rád pre nás predstavuje cestu k pochopeniu,“ argumentoval Nero. „Smrť nie je spojenec a ani nepriateľ. Nebude zastavený, ale každý jeden život, ktorý zachránime pred jeho účinkom, za to bude stáť.“

„Urobím to,“ povedala v kapitulácii.

Muži si vymenili prekvapené pohľady. Očakávali viac rezistencie. „Skutočne?“ nadchol sa Vasily.

Prikývla. „Ale budem potrebovať všetky kódované správy, to na začiatok. Len čo si ich prezriem, k slovu sa dostanú technológie.“

Vasily si spokojne zahryzol do pery ako dieťa v cukrárni. „V tom nebude problém. Mám vysoko výkonné počítače a niekoľko serverov na uskladnenie akéhokoľvek množstva dát. Zajtra ti všetko prinesieme.“

Odpustila si zvedavú poznámku, odkiaľ môžu mať toľko prostriedkov. Nadiktovala im potrebné parametre a keď odišli, šla si dať polovicu balenia čokolády, aby si upokojila myseľ.

Dnes sa stalo priveľa vecí a ona sa pod ich návalom nezrútila len pre to, že nemá čas. Luciano ju obozretne sledoval pohľadom.

„Prečo si ochotný odložiť hľadanie bratov pre Smrť?“ opýtala sa, aby reč nestála.

Posadil sa k pultu a nalial si Whiskey. „Nie som až taký zaslepený, aby som nepoznal priority.“

„A ak umriem skôr, než Sachiela nájdem?“

„O to sa nemusíš trápiť.“

Čo jej ešte nepovedal? „Je ti jasné, že potrebujem viac informácií, než mi poskytuješ, však?“

Odložil pohár. „Choď sa vyspať, Amira. Dnes si si prešla mnohým.“

Nemala síl sa s ním dohadovať. Zjedla poslednú kocku čokolády a vybehla na poschodie za sestrou. Noemi našla usadenú v kresle pred oknom, ako sa na čosi sústredí. Chrbát mala rovný ako pravítko a Amira sa takmer rozplakala, keď pochopila, že jej sestra sa namáha vidieť. Niečo, čo jej nikdy dopriate nebude.

„Noemi,“ oslovila ju jemne.

Len čo mladšia sestra zaznamenala, že už nie je sama, prikryla si oči obväzom a natiahla sa za Amirou. Tá si prisadla na operadlo a dlho ju objímala.

 

 

Stál nad jej posteľou.

Polonahý.

Stál polonahý nad jej posteľou!

Amira vyvalila oči a prudko sa posadila. Rada by ho poslala do pekla, ale tak nejako sa zasekla na počítaní jeho tehličiek. Tri...štyri...

Sakra, čo to robí? Prebrala sa zo spánku a zistila, že jej izba je iná. Na takmer každom povrchu horia sviečky a závesy sú zatiahnuté.

Kedy to stihol a kde je najbližší hasiaci prístroj? Rozhodne ho budú potrebovať.

Päť... šesť tehličiek...

Moment. Kde má ten chlap nohavice?

Červená ako paprika mu konečne pozrela do príťažlivej tváre. „L-Luciano,“ zavzdychala ako nejaká tínedžerka.

Zvodne sa usmial. „Páči sa ti výhľad?“

Pootvorila pery, ale nevyšlo z nich ani hláska.

„Nemyslíš, že si zaslúžim rovnaké potešenie?“

Vydesene pozrela na svoju košieľku, jediný kus oblečenia zakrývajúci jej telo. Pritisla k sebe prikrývku.

„Hm. Asi by som ti mal pomôcť.“ Vyliezol na posteľ.

On vyliezol k nej na posteľ!

Nebesia chráňte ju!

Klesla medzi vankúše, keď sa priblížil. Ich pery boli len kúsok od seba. Telo jej horelo a netúžila po ničom inom, než ho na seba stiahnuť a hupsnúť na to ako nadržané králiky.

Lucianova teplá dlaň odhrnula tenké ramienko košieľky. Amira na pleci pocítila jeho dych.

„Voniaš po čokoláde. Moja obľúbená,“ zašepkal jej do ucha a bez varovania ju pobozkal na citlivý krk.

Amira v sebe neudržala ston. Zaborila mu ruku do vlasov a stehná sa jej samé otvorili. Zradné telo! Ale ten tlak, ktorý zrazu pocítila medzi nimi...

„Čakala si veľmi dlho, však Amira?“ zubami jej potrápil ušný lalôčik. „Potrebuješ úľavu.“

Potrebuje ten zasraný hasiaci prístroj, aby oboch schladila!

„S-sľúbil si, že mi neublížiš,“ vyhabkala.

Druhé ramienko kapitulovalo. „Máš pocit, že ti ubližujem?“ Stiahol jej košieľku pod prsia. Bradavky sa jej napli. V Lucianových očiach doslova horel oheň.

Prečo ju to vzrušuje?

Luciano pohol bokmi a ona už nemohla ignorovať vlhkosť medzi nohami.

„Cítim tvoje potreby, človiečik,“ zamrmlal jej na miesto centimeter pod bradavkou. Perami si urobil cestičku k druhému uchu a voľnou rukou jej ohol koleno, aby do seba ešte lepšie zapadli.

Nezvládala odolávať. „Pobozkaj ma,“ prosila ho.

Poslúchol. Jeho pery zaútočili so všetkou dominanciou, ktorej sa za roky priučil. Strhol z nej košieľku a keď prišla o všetok kyslík v pľúcach, odtiahol sa, aby sa jej mohol dotknúť medzi stehnami.

Vykríkla, viac prekvapením než z akéhokoľvek iného dôvodu. Luciano do nej okamžite ponoril prst a druhým ju dráždil kúsok nad vstupom.

Dlaňami sa oprela o jeho hruď. Och, tá hladká a pevná hruď... to teplo, ktoré z neho sálalo, teplo ktoré nikdy v živote nepocítila.

„Uvoľni sa, človiečik,“ radil jej. „Si celá vlhká. Zanedbávaš svoje telo. To sa nerobí.“

Fňukla ako malé dieťa. „Neprestávaj,“ prišla ďalšia prosba.

„Nikdy.“ Jeho pohyby sa zrýchlili, ale nestačilo to. Čosi jej chýbalo. Zdravý rozum, iste, ale ešte niečo. Nedokázala na to prísť. Vnútri cítila príjemný tlak. Pohla bokmi, ale nepomohlo to.

„Luciano...“

„Si moja, Amira.“

„Tvoja...“

Tlak sa stupňoval. Pomaly a neuspokojivo. Keď sa za Lucianom chcela načiahnuť, zistila, že to nejde. Kamsi zmizol. Doslova sa stratil. Sviečky pohasli. Košieľka bola neporušená na jej tele.

Čo to...

Amira sa s nádychom prebudila. Krv jej divoko pulzovala a medzi nohami bola celá rozhorúčená a vlhká, neuspokojená.

Nezúrene vstala. Och, ten diabol! Toto mu nedaruje! Slepá zúrivosťou cez seba prehodila svetrík a vystrelila z izby. Bez zaklopania vpálila do vedľajšej, kde toho bastarda našla sedieť na jeho megalomanskej posteli s nebesami, na kolenách počítač a v ušiach sluchátka. Len čo ju zbadal, stiahol si ich.

„Ty!“ ukázala naňho prstom.

Nadvihol obočie.

Amira zaplesla dvere. „Erotický sen? Vážne? Keď som ti dala povolenie, malo to byť na ochranu pred nočnými morami a nie na lacné porno!“ kričala. „A odísť pred cieľom?! To je vážne pod tvoju aj moju úroveň!“

Luciano dve sekundy nereagoval. Potom pomaly zaklapol počítač a odložil ho na nočný stolík. Modré oči mu potemneli, ale stále by prešli ako ľudské. Ani sa nepohol z postele. „Amira?“ povedal pokojne.

„Čo?!“

Nadvihol kútik pier. „Ja som dnes do tvojho sna nevstúpil.“

V trápnom tichu jej klesla sánka.

Lucifer niečo cítil. Nedokázal tomu dať názov, ale rozhodne ho tešilo, že Amira o ňom snívala a očividne nie v zlom. Tvár mala ešte stále zružovenú a tá košieľka toho tiež veľa nezakrývala, hoci aj so svetríkom. Hnedastá pokožka jej priam žiarila v mäkkom svetle lampy a tie nohy by si dokázal predstaviť omotané okolo svojho pása.

Amira si odkašľala. „Ehm... nevstúpil?“ zopakovala.

Pokrútil hlavou.

Ešte chvíľu tam stála a spracovávala, čo sa práve udialo. „Moja chyba. Tak zajtra...“ Dotkla sa kľučky, ale Luciano bol rýchlejší. Vyskočil z postele a zastavil ju. Stiahol jej dlaň k telu a pritlačil ju o drevo. Bola k nemu otočená chrbtom a cítil, ako sa jej zrýchlil dych. Odhrnul jej hebkú záplavu vlasov z cesty a prstami pohladil odhalený krk.

Amira privrela oči. Toto sa môže stať len jej.

„O čom si snívala? Prezraď,“ vyzval ju hlbokým, zastretým hlasom a šepkal jej priamo do ucha.

Odmietla prehovoriť.

Jednou rukou si ju za pás pritiahol k sebe. Jej telo bolo celé napäté, ale mäkké a plné života. „Dotýkal som sa ťa?“ začal hádať a nadýchol sa jej jedinečnej vône.

Striasla sa.

„Kde?“ naliehal. Druhou rukou jej zovrel krk, ale nepritlačil. Len ju držal. Amira bola nútená zakloniť hlavu.

„Bolo to príjemné?“ Perami sa jej obtrel o citlivé miesto pod uchom. Jej ston bol dráždivejší, než akákoľvek sexbomba, ktorá kedy prešla jeho posteľou.

Dvere. Musí len... otvoriť dvere a utiecť z tejto pasce... Preglgla a nedokázala sa prinútiť pohnúť. Luacianovo objatie bolo rovnako teplé ako v jej sne, ale intenzívnejšie.

Lucifer pochopil, že túto ženu chce. A nie len jednorazovo do postele, hoci tá posteľová časť platí. Amira je živel. Každý deň bojuje so strachom z neho a vyhráva. Toto nie je obyčajný človek. Ona je zrodená pre viac.

„Čo som mal na sebe, Amira?“ fúkol jej na horúci krk. Doslova nadskočila.

„N-nič. Nemal si... nič.“ Keď za odmenu dostala spaľujúci bozk na miesto, kde jej pulzovala žila, takmer sa jej podlomili kolená.

„Hmm... a ako si ma tvoja fantázia vykreslila?“

Na to mu neodpovie, ani keby ju reálne začal škrtiť! Prečo ju len nepustí do bezpečia samoty? Po líci jej stiekla slza, ale nebola si istá, aká emócia je za ňu zodpovedná.

Lucifer jej ju nežne zotrel. „Máš zo mňa strach, Amira?“ Odpovie mu rovnako, ako keď bola v delíriu?

Stiahlo jej hrdlo. Bojí sa ho? Veľmi dobre vie, čoho je schopný. „Mám strach z bolesti,“ šepla takmer nečujne. „A z bezmocnosti.“

Bolesť. Ľudia si myslia, že najhoršiu bolesť si môžu spôsobiť na tých krehkých telách. Keby len vedeli... „Nie si bezmocná.“ Opatrne a mučivo pomaly z nej stiahol svetrík. Amira pocítila chlad, ako stiahol ruku z jej krku. Hneď ju však zahrial, keď sa k nej zozadu znovu pritisol.

„Prečo mi to hovoríš?“ pootočila k nemu tvár.

Pobozkal ju na kútik pier. Ani jednému z nich to nestačilo, ale nemali odvahu sa pokúsiť o viac.

Zatiaľ.

„Pretože je to pravda.“ Dvoma prstami jej začal masírovať krčnú chrbticu. „Príde čas, keď pochopíš.“

„Myslíš keď umriem?“

Nálada hneď ochladla. Lucifer ju znovu pobozkal na krk, rameno a šiju. Penis ho uväznený v nohaviciach priam bolel, ale ešte ho nemôže na Amiru vytasiť. Nie je pripravená. „Čo by si chcela pocítiť, než k tomu príde, človiečik?“ Pohladil ju po vlasoch.

To nedokázala vysloviť. Už vo veľmi mladom veku pochovala svoje sny a túžby. Aj tú, ktorá ju v tejto chvíli spaľuje.

Lucifer vedel, že ju stráca. Chcel jej emócie, ale ona sa obrnila otupenosťou. To s vami urobí dlhodobý pobyt medzi ľuďmi.

„Dokážeš mi odpovedať pravdivo?“

Zvedavo sa k nemu otočila. Ich telá sa o seba obtreli, čo nijak nepomohlo premýšľaniu ani jednému z nich. „Na akú otázku?“

Spojil im čelá. Amira privrela oči. Hladil ju na krku a druhou rukou jej pomáhal stáť vzpriamene. „Dokázala by si podľahnúť mne?“

Dych sa jej zasekol. Otvorila oči a mala v nich neistotu. Dlaň sa jej triasla, ako ju dvíhala k jeho tvári, ale napriek tomu ju jemne položila na jeho líce. Jej predkovia sa musia obracať v hroboch, ale ona ich predsa nezrádza. Narodila sa do nešťastného rodu, v živote poznala len stratu a zostávajú jej posledné mesiace života. Nie je snáď zvykom dopriať umierajúcim útechu? Úľavu?

Nechce odísť bez toho, aby poznala objatie milenca. Aby aspoň na chvíľu nepocítila dotyky tam, kde jej nikdy neboli dopriate.

Nie však takto.

„Ľahšie, než si myslíš,“ zašepkala pravdivo. Potom ho pobozkala, hoci len na chvíľku. Ten bozk stačil, aby aj jeho prebral z letargie. „Ale nie bez toho, aby som aspoň poznala tvoje meno.“

A letargia sa vrátila. Nejde o to, že svoje meno považuje za niečo posvätné. Ale tento svet ho démonizoval. Spája ho s tým najhorším, so všetkými horormi a neprávosťami. Vykresľujú ho ako ohavu so zohaveným telom, dokonca s vidlami a chvostom.

A Amira už vie, že nemá ľudskú podobu. Čo ak sa ho zľakne, keď sa dozvie jeho meno?

Uväznil jej dlaň pod svojou, aby ho nepúšťala. „Vydesí ťa to.“

Pripravila sa na najhoršie možnosti. Tušila, že nebude z archanjelov, a o démonoch sa už čo-to popísalo. Ich mená sa vždy menili, ani ona sama nevie ktorí sú vlastne skutoční.

„Ja to zvládnem,“ vyhlásila presvedčene.

Pohľadom jej naznačil, že nezvládne. Že ju ani nechce vystaviť poznaniu toho, čo je.

Pritisla sa k nemu a čakala.

Porazene vydýchol. „Ak sa rozhodneš, že je to na teba príliš, stačí otočiť kľučkou. Nebudem ťa nasledovať.“

Navlhčila si pery a kývla hlavou.

Pre istotu ju naposledy pobozkal. Ochutnal jej jemné pery a stiahol ruky, aby pôsobil čo najmenej desivo. Ona sa nepohla, dlaň na jeho líci ako upokojujúci balzam.

„Lucifer,“ vyslovil potichu a v momente zaznamenal ako celá zbledla, ustrnula a prešla ňou triaška.

Amira zabudla dýchať...

...a zabudla aj utiecť.