Posledná z prekliatych 16

 

Instagramová hviezdička Melanie Mooreová, ktorá v živote dosiahla len to, že sa narodila do bohatej rodiny a začala sa pretŕčať pred médiami, zaparkovala svoj novučký Lexus pred nadrozmernou rezidenciou v Malibu a urobila si rýchle selfie. Dala si záležať, aby zachytila auto, stavbu a svoj bezchybný mejkap. Hneď sa o ňu podelila s fanúšikmi a pridala niekoľko hashtagov. Až potom vošla do klimatizovaného domu.

Len čo sa za ňou zavreli dvere, otrávene sa o ne oprela. Hneď sa pri nej zjavil postarší sluha s podnosom s odličovacími prostriedkami.

Melanie odkopla nenávidené ihličky a zbavila sa mejkapu. „Ďakujem, Henry.“

Sluha sa len usmial a otvoril posuvnú stenu, kde pre ňu pripravil vyťahané tepláky a jednoduché tielko na prezlečenie, spolu so športovou podprsenkou. Od úľavy ho objala. „Henry, keby ste boli len o pár rokov mladší, vezmem si vás,“ zastonala šťastne a priamo pred ním sa začala súkať z obtiahnutých šiat, ktoré toho viac odhaľovali, než naopak.

„Och, slečna Mooreová,“ doberal si ju. „Viete, že som staromódny. Najskôr by ste museli požiadať o moju ruku moju manželku.“

Melanie sa obula do pohodlných tenisiek a dala mu rýchly bozk na líce. „Som si istá, že by sme sa dohodli. Pozdravuj ju odo mňa a odkáž jej, že odtiaľto neodídem bez minimálne troch plechov jej muffinov.“

„Už sa pečie prvá várka,“ uistil ju pobavene.

„Láska na prvý pohľad,“ vzdychla, stiahla si vlasy a rozbehla sa do severného krídla, kde v pracovni bez okien našla muža, za ktorým prišla.

„Ocko.“ Usmiala sa na starnúceho veľmajstra a tiež ho poctila bozkom na líce. „Kedy si bol naposledy na slnku?“

Moore starší s láskou pohladil svoju nasledovníčku po vlasoch a ponúkol jej chladenú limonádu. Keď sa usadila do pohodlného kresla pred ním, pochopila, že čokoľvek jej chce povedať, nebude dobré. Zapol totiž rušičku signálu a jej mobil zavrel do zvukotesného trezoru.

„Myslím, že máme problém,“ vyhlásil na rovinu.

„Desíš ma. Ide o Rád? Bol niekto odhalený?“

„Pravdepodobne my všetci.“

Melanie zabudla dýchať. „Ako prosím?“

Veľmajster sa unavene oprel a zaklonil hlavu. „Vždy sme vedeli, že Vatikán by obetoval aj novorodeniatko, len aby sa k nám dostal.“

„A? Máme ich pod kontrolou.“ Staré dobré vydieranie.

„Niekto sa dostal k informáciám, ktoré si o nás uchovávali,“ povedal jej otec na jeden dych. „Neznáma tretia strana. Majú našu komunikáciu.“

„Odkiaľ to vieš?“ Melanie začala ľutovať, že si nedala niečo silnejšie.

„Naši hackeri zaznamenali skeny inkriminujúcich správ na tajných serveroch niekde v Rusku. Ich majiteľ je fiktívna osoba s fiktívnou firmou.“

Melanie si pretrela tvár. Toto vôbec nie je dobré. „Ešte nejaké detaily?“

„Zatiaľ nie. Ale už som upozornil aj ostatných členov, aby boli pripravení na všetko. Nevieme, či nás chce niekto odhaliť pre seba, alebo pre verejnosť.“

Akoby to nebolo jedno. Rád tu nie je pre srandu. Nemôže splniť tajné želania nejakého boháča, ktorý si chce dokázať svoju nadradenosť a ak sa o nich dozvie verejnosť... Na to ani nechcela pomyslieť. „Čo budeme robiť?“

„Čo asi? Ktokoľvek po nás ide, musíme ich zastaviť.“

Melanie stiahlo hrdlo. Nie, nemusia.

Ona musí.

„Ja sa o to postarám,“ vyhlásila.

Veľmajster Moore chcel protestovať, ale zastavila ho zdvihnutím dlane. „Nie si najmladší, ocko. Rád potrebuje vodcu. Udrž ho pohromade a priprav sa na možnosť rýchleho úteku. Ja sa pozriem do Ruska.“

„Mel...“ Ako každý milujúci otec ju nechcel posielať do nebezpečenstva. Je to jeho dievčatko a jeho nasledovníčka.

„Ja si poradím. Daj mi k dispozícii ochranku a jedného detektíva.“

„Máš ich mať. Si si istá, že to chceš risknúť?“

Melanie odhodlane vstala. „Stáročia sme sa hrali na mačku a myš s Vatikánom. Nedovolím nikomu získať nad nami prevahu!“

 

 

Ubehli tri týždne. Amira prakticky nevychádzala z bytu, neustále sklonená nad papiermi alebo počítačom. Jediné výlety si robila s Noemi, keď jej sestra potrebovala na vzduch. Ale aj ona sa jej akosi vzďaľovala. Nechcela však na ňu tlačiť. Noemi si prešla peklom. Potrebuje čas. Potrebuje sa uzdraviť, teda aspoň tak, ako to zákony prírody umožnia.

Lucifer s ňou trávil každý večer, čo prakticky znamenalo, že jej sústredenie odletelo oknom. Cítila jeho prítomnosť, jeho energiu.

Jeho pohľad.

Vždy ju z neho striaslo a nie, nie tým nepríjemným spôsobom. Miliónkrát chcela nadhodiť tému ich, ehm, hrátok, ale nedokázala to. Preto vždy pracovala hlboko do noci, aby mu dala najavo, že nemá čas, a radšej zaspala na gauči.

Lucifer sa ani jediný raz o nič nepokúsil. Zatiahol Amiru do dostatočných komplikácií, než aby do toho všetkého zavliekol sex, hoci ich spoločná noc mu zostala pred očami.

Jedna vec mu bola jasná – Amiru musí mať. Chce ju mať. Ale ona musí prísť k nemu. Čo ako sa snažila tváriť že je všetko v poriadku, spozoroval ako je pri ňom napätá.

Pretože vie, kto je.

Démon.

Za tie tri týždne sa o nej naučil veľa. Zistil jej návyky, všimol si ktoré jedlá preferuje, ako má rada kávu. Keď však po mesiaci prišiel večer domov a našiel ju driemať obloženú papiermi s počítačom na bruchu, strapatými vlasmi a studeným obedom na stole, povedal si že stačilo. Musí ju dostať na vzduch.

„Amira,“ zatriasol ňou.

Prudko otvorila oči, akoby bola prekvapená, že zaspala. Pokúsila sa dostať do sedu, ale zhodila zo seba štós papierov. „Mám to,“ povedala ospalo. „Odhalila som šifru.“

„Skutočne?“ posadil sa k nej.

„Našla som systém. Počítač urobil zvyšok.“ Ukázala mu nový program. „Toto je prvý kód.“

Lucifer si prezrel dvesto rokov starú správu napísanú akousi slečnou o plánovanej svadbe.

„Bola to gramatika,“ vysvetlila mu Amira. „Preto som na to nemohla prísť. Správy sú napísané jazykmi, ktorými nehovorím, ale prekladač ma na ne upozornil. Chybná gramatika je kľúč. Každá jedna nezhoda predstavuje vzorec pre rozlúštenie. Každá správa je tým pádom jedinečná. Má vždy iný systém. Keď pochopíš vzorec, odpočítaš podľa neho správu z textu.“

„Čo teda hovorí správa?“

Amira si pretrela tvár. „Uf, táto je len krátka informácia. Zdá sa, že Rád má niekoľko vetiev a jedna bola uväznená vo Francúzsku za Napoleona. Je to popis podmienok a možných ciest pre záchranný tím, pravdepodobne z Anglicka.“

„Patrili k šľachte?“

„Asi áno. Už som poslala program Vasilymu. Zaberie to niekoľko dní a bude to chcieť minimálne stovku počítačov, ale do týždňa by malo byť preložené všetko.“

Lucifer obdivne pískol. „Ešte šťastie, že ťa nenaverbovali tajné služby.“

Zazubila sa. „Mossad sa o to pokúšal.“

Zachmúril sa. „Keď sme pri tom, sledujú ťa.“

Vyvalila oči. „Prosím?“

„Na ulici parkuje neskutočne nenápadná dodávka,“ povedal sarkasticky. „Vasily ma upozornil, že ty a Noemi ste pre nich otvorený prípad.“

„Prečo?“ vydesila sa.

„Ste chytré a máte podozrivú minulosť. Myslia si, že ste na niekoho napojené. Nepáči sa im, že vy a všetci z vášho rodu sa narodili v Izraeli len pre občianstvo a potom sa nikdy nevrátili.“

Plesla sa po čele. Tajným službám asi kliatbu nevysvetlí. „Čo budeme robiť?“

Tajomne sa usmial. „Kde je Noemi?“

„Spí. Prečo?“

„Obleč si niečo menej... teplákové. Skočíme si na malý výlet.“

Podozrievavo si ho premerala, ale nepriečila sa. Vybehla do izby, hodila na seba džínsy a košeľu a zvedavo sa vrátila. Keď sa obula, Lucifer si ju pritiahol do náručia. „Zavri oči.“

Poslúchla ho. Okolo nich sa zvíril vzduch a podivná energia a keď sa nadýchla, odrazu cítila odlišný vzduch a počula zvuky mesta. Otvorila oči a zalapala po dychu. Lucifer ich premiestnil na vysokú budovu niekde... Kde?

„Jeruzalem,“ odpovedal na jej nevyslovenú otázku.

Od dojatia sa rozplakala. „Zobral si ma domov.“

Pohladil ju po líci. „Náš svet ti nikdy nedal na výber. Je kruté nemôcť sa vrátiť nielen do vlastnej domoviny, ale aj do kolísky civilizácie.“

V Amirinom srdci sa rozlialo teplo. Prešla až k samému okraju strechy a nadchýnala sa vysvieteným mestom pulzujúcim životom. Kedysi dávno po tejto zemi kráčali jej odvážni predkovia. Ako by sa asi cítili keby vedeli, aká nepokojná je táto oblasť? Koľko krvi sa v nej prelialo?

Lucifer sa postavil tesne za ňu, jedna ruka omotaná okolo jej pása. Bojí sa snáď, že by skočila? Otočila k nemu tvár, ale nenašla v nej napätie alebo pochyby. Nedržal ju z opatrnosti. Zahrieval ju vlastným telom, čo bol pocit ktorý tak často nezažívala. Potom sa usmial a pomaly roztiahol blanovité krídla z planúceho ohňa. Siahali od jedného rohu strechy až po druhý.

Lucifer bol zvedavý na jej reakciu, ale už sa naučil že Amirina myseľ je silná. Nezľakla sa, netrhlo ňou. Chvíľu hľadela na ohnivé krídla, potom otočila tvár naspäť k mestu a takto stáli necelú hodinu. Lucifer ju ani na chvíľu nepustil, pretože nechcel. A ona sa nebránila. Položila svoju dlaň na jeho a oprela sa oňho.

Luciferovi pomaly dochádzalo, že za tisícky rokov existencie ľudí narazil na seberovnú. Možno vlastní len krehké človečie telo ktoré pomaly umiera, ale jej myslenie a odhodlanie nezľaknúť sa ani len jeho predčí aj väčšinu nesmrteľných.

„Uvidím niekedy vesmír?“ opýtala sa odrazu.

„Hm?“ prebral sa zo zamyslenia.

„Sme mrňavá planétka a vlastníme veľmi vesmírnemu cestovaniu neprispôsobené telá. Rýchlosť svetla je nemožné prekonať a niežeby sme vôbec takú technológiu niekedy objavili. Čo je za hranicou našich pozorovaní? Budem to môcť niekedy zistiť? Po smrti, možno?“ nádejala sa.

Lucifer si ju podvedome pritiahol bližšie. Predstava Amirinej smrti sa mu vrcholne nepáčila. „Možno. Posmrtné záležitosti stále riadi vesmír. Reinkarnácia podlieha anjelom, ale ukázalo sa, že niektoré duše tu nezostanú. Alebo sa objavia nové, nikto nevie odkiaľ.“

Zasnene pozrela na tmavú oblohu. „Čo je v centre čiernych dier?“

Nadvihol kútik pier. „Singularita.“

Zagúľala očami.

Zľutoval sa nad ňou. „Povedzme, že toto zrejme nie je jediný existujúci vesmír a niečo ich musí prepájať. Zostaneme pri tom.“

Ohromene pootvorila pery. „Skutočne?“

Viac jej nepovedal. „Poď. Máme rezerváciu,“ zmenil tému, omotal okolo nej aj druhú ruku a spustil sa z budovy.

Amira zvrieskla, ale jeho krídla ich pomaly zniesli na zem, do opustenej uličky. Doteraz okolo nich Lucifer udržoval ilúziu, aby neboli zaznamenaní ľuďmi. Ako však pristáli, upustil od nej. Amira sa ho držala ako kliešť a on trpezlivo počkal, až sa spamätá. Jemne ju hladil po vlasoch.

„Si nebezpečné stvorenie, Lucifer,“ zašepkala keď konečne chytila dych.

S diabolským úsmevom urobil krok vpred, až Amira cúvla a ocitla sa pritlačená o múr za ňou. „A napriek tomu to nie je strach, čo ťa rozochvelo,“ zašepkal jej do ucha a pobozkal ju na citlivé miesto pod ním.

Z Amirinho hrdla sa vydralo tichučké zastonanie. Neplánovala mu však nechať posledné slovo. Prinútila svoje končatiny k spolupráci a jednou rukou mu zovrela zadok, za ktorý ho pritiahla k sebe. A bol to krásne tvarovaný, pevný zadok. Jej perverznej mysli sa to páčilo. „Napriek tomu je veľký zlý démon roztomilo opatrný, aby mi omylom neskrivil ani vlások na hlave.“

Luciferovi narástli ostré, čierne pazúry ktorými jej prešiel po tvári a krku, čím len potvrdil jej slová. Keby chcel, roztrhá jej pokožku, šľachy aj kosti na kusy. Amira si toho bola plne vedomá a napriek tomu sa ešte viac natočila k jeho dotyku.

Drahé nebesia, ona ho raz privedie do šialenstva! So všetkým sebazaprením sa odtiahol a nahodil plne ľudskú podobu. „Nebezpečná ženská,“ povedal na jej adresu, vzal ju za ruku a vytiahol ju na ulicu.

Amira sa zasmiala a spokojne kráčala vedľa neho. „Kam ideme?“

„Ako som povedal, než si sa pokúsila odkrviť moju hlavu, máme rezerváciu,“ zavrčal obviňujúco.

Ľudská žena si veselo zahryzla do pery. Kráčali asi desať minút, než sa ocitli pred luxusnou reštauráciou vedľa ešte luxusnejšieho hotela. Klesla jej sánka. Lucifer si užíval jej ohromenie, keď ju odtiahol k vstupu. Snáď ju nechce dostať dnu vo vyťahaných džínsoch?

Príjemný zamestnanec kontrolujúci vstup sa na nich usmial a prehodil pár slov s Luciferom, ktorý následne vytiahol dva papiere s QR kódom. Muž ich naskenoval a odviedol ich do samostatnej miestnosti pre súkromné akcie, kde už čakal pripravený stôl vedľa okna s výhľadom na rušné námestie. Podal im jedálne lístky a nechal ich osamote.

Amira sa zamračila na Lucifera. „Odkiaľ máš môj covidpass?“

Démon sa pousmial a lenivo si prezeral ponuku. „Nie je tvoj. Je falošný. Mossad by určite zistil, keby niekto v Izraeli naskenoval ten skutočný bez toho, aby niekde videli dôkaz, že si sem pricestovala,“ vysvetlil jej.

Nemala slov. Na jednej strane obdivovala jeho prozreteľnosť, na druhej... ten chlapík vie zohnať falošné dokumenty. To nikdy nie je dobré. Otvorila ponuku jedál a hneď sa zhrozila. „Pre všetko živé na svete!“ Predjedlo tu stojí ako priemerný nájom v Paríži!

Lucifer k nej vzhliadol.

Amira privrela viečka. Toto nie je jej svet. Démoni, kliatby a kódy možno, ale pozlátko a peniaze nie.

Lucifer vycítil jej nepohodlie a jemne jej vytiahol jedálny lístok z ruky. Sedeli oproti sebe, čo preňho bolo priďaleko, preto sa presunul k jej boku. „Je ti jasné, že neskrachujem ani keby si si objednala každú jednu položku, však?“

Zelené oči plné neistoty mu boli dostatočnou odpoveďou. Amira s ním uzavrela dohodu a toto k nej nepatrilo. Nič z tohto. Dotyky, starostlivosť, dôvera. Problém je, že ani sám Lucifer nevedel čo presne robí. Chcel aby bola... spokojná. Aby sa ho nebála. Aby sa mu dokázala zdôveriť. Prečo, na to ešte neprišiel. Vzal jej dlane do svojich. „Nikdy som netrpel nepohodlím. Nikdy som sa nemusel báť že budem hladný alebo prídem o strechu nad hlavou. Niežeby čokoľvek z toho pre mňa bolo relevantné, keďže nie som človek, ale môžem ti povedať, že som vždy žil v luxuse. Okolo mňa ubiehali stáročia, miléniá.“

Amirin bojovný duch sa predral na povrch. „Okolo teba umierali ľudia na hlad a choroby, pretože bohatí hrabali pre seba. Prehnali sa okolo teba vojny, genocídy. Pohol si niekedy prstom?“

A tu je kameň úrazu. Lucifer sa zhlboka nadýchol. „Nie. Nepohol. Neskutočne ma tešilo ako sa tie krysy navzájom ničia. Ako zabíjajú vznikajúcu civilizáciu a menia ju na niečo prehnité. Vedel som, že eventuálne dostanú čo im patrí – spravodliví odmenu, zločinci trest.“

Vytrhla sa mu, v očiach slzy. „A to ti dáva právo ignorovať všetko utrpenie na svete?“ Tento rozhovor Amire pripomenul rozdiely medzi nimi dvoma. Rozdiely v ich myslení a hodnotách.

Lucifer si prehrabol vlasy. „Prosil som ich. Ja aj moji bratia. Prosili sme ich, aby sa prestali klaňať predstavám a duchom, ktorých si vymysleli samozvaní vodcovia a pricapili k nim ešte aj dehumanizujúce pravidlá a rituály. Prosili sme ich, aby sa navzájom rešpektovali. Prosili sme ich, aby neklamali, aby sa starali o slabších, aby objavovali vlastné telá, aby hľadali vzorce v prírode, aby proti sebe neobracali zbrane. Prosili sme ich, aby netýrali slabších, zvieratá a deti. Prosili sme ich, aby sa delili o zdroje a vedomosti. Prosili sme, Amira. Nepožadovali. Neprikazovali. Prosili. Tí, ktorí prosili najviac boli démonizovaní. Oslobodil som ľudí z otroctva, za čo som si musel nechať odrezať krídla. Krvácal som celé dni. A aké meno mi to urobilo? Asmodeus je vykreslený ako násilník, ktorý zabíjal novomanželov. Z Leviathana urobili posratú rybu a nebudeme sa ani baviť o tom, čo všetko nahádzali na Iblisa.“

Amira bez pohnutia počúvala.

Lucifer pomaly strácal kontrolu, preto musel v hlave počítať do desať, aby nevybuchol. „Sme tu s nimi zavretí, musíme všetko pozorovať a keď sa náhodou dostaneme do povedomia, zrazu sme to my ako vyššia sila, ktorá má vyriešiť problémy, ktoré si sami spôsobili. Na to čakajú. Miliardy. Mrzačia si planétu, ovzdušie, telá, zdroje potravy a ukľudňujú si svedomie predstavou, že jedného dňa príde jeden jediný záchranca, ktorý ich vytiahne z mizérie namiesto toho, aby všetci potiahli za jeden povraz, vzdali sa svojho krvavého pohodlia a spoločne sa dostali zo sračiek, do ktorých sa dostali vlastnou hlúposťou a aroganciou.“ Ku koncu Lucifer zvýšil hlas, pretože jeho myseľ bojovala proti záťaži týchto myšlienok. Tisícky rokov myšlienok a bezmocnosti.

Amire sa oči naplnili slzami. Ona nemá ani tridsať a už tento svet nenávidí. Jej generácii je odopretá možnosť dôstojne bývať, kapitalizmus je v posledných deštruktívnych fázach a ako žena sa nikdy necítila bezpečne, pretože štát má naďalej predstavu, že má právo na jej reprodukčné práva. Farba jej pokožky je pre mnohých nevhodná, jej priezvisko sa nepáči iným, jej pôvod takisto.

Pre ňu je to však jeden krátky život, ktorý keby veľmi chcela môže ukončiť.

„Chceš aby sme vymreli?“ opýtala sa vysokým hláskom, pretože mala stiahnuté hrdlo.

Lucifer sa odsunul, aby jej doprial priestor. „Preferoval by som to,“ priznal bez zaváhania.

Na to nemala čo povedať. Odpila si z pohára vody a povzdychla si. „Prečo si ma sem vzal?“ vrátila sa k pôvodnému problému, ktorý ich stiahol do tejto debaty. „Som len mizerný človek.“

Utrápene na ňu pozrel. „Si človek ktorý mi stojí za záchranu. Nie pre to, že si mala ťažký život. Nie pre to, že bojuješ za to, čo je správne. Ale pre to, že vo mne nevidíš to monštrum, na ktoré ma ľudia premenili vo svojich hlavách. Nepodľahla si ich nátlaku. Nesúdila si ma, aj keď si o mne mala snáď ešte horšiu predstavu než oni. Nebudem sa ani tváriť, že to nie je sebecký dôvod.“

Prikývla. Pochopila, čo sa jej pokúšal povedať. Pochopila aj však prečo sa od nej opäť vzdialil. Preto vstala a posadila sa mu priamo na kolená. „Myslíš, že sa s tebou budem hádať?“

Nechápavo nadvihol obočie.

„Ujasnime si jednu vec, Lucifer.“ Vzala jeho tvár do dlaní. „Ja nie som nejaký dobrosrdečný anjelik ktorý tu začne obhajovať každého magora a ľudstvo ako také.“ Zrejme celkom nepochopil jej rozpoloženie. „Áno, mnohí si zaslúžia umrieť. Niektorým by prospelo aj nejaké to mučenie. Ak má ľudstvo padnúť, s radosťou budem ten pád pozorovať,“ povedala s diabolským leskom v očiach.

Luciferov vnútorný démon začal priasť. Ako nejaké mačiatko!

Amira sa na ňom pomrvila. „Ibaže ja nie som jediná, ktorá to chce. Sú tu celé generácie volajúce po obnove a spravodlivosti, ochotné obetovať svoje privilégiá pre rovnosť iných. Pre planétu. Pre budúcnosť. Prvý raz za celú históriu sa liečia generačné traumy a otvorene sa kritizujú sväté knihy a pravidlá. Patriarchát sa otriasa v základoch. A pre tie generácie, pre týchto ľudí budem bojovať. To, čo musíš pochopiť je, že na svete sú ľudia schopní postaviť novú civilizáciu. Keď padla naposledy, nebol dostatok záznamov. Neboli algoritmy, neboli simulácie a vedecké dôkazy o javoch, na ktorých si pár jedincov postavilo celé viery. Máme šancu, Lucifer. Niekedy je však potrebné odraziť sa od dna. A preto nemám problém nájsť Smrť.“

Tentoraz to bol Lucifer, kto nemal slov. Amira mu... rozumie?

„Len by som ocenila, keby ten pád prišiel niekedy tak pred sto rokmi,“ dodala temným hlasom.

Lucifer ju hltal očami. Jej predstava bola lepšia než jeho. Pritisol ju k sebe, neschopný ju ešte niekedy pustiť.

Amira ho drsne pobozkala. „A vieš ako takých ľudí spoznáš? Nových budovateľov civilizácie bez predsudkov a odsudzovania na základe rasy, farby pokožky, viery alebo pôvodu?“ zašepkala mu na pery.

Pokrútil hlavou.

Amira mu zahákla dlaň do vlasov a spojila im čelá. „Ani oni sa ťa nezľaknú,“ prezradila mu šeptom.