Dnes pichnem do osieho hniezda

 

Obvykle sa vyhýbam politickým záležitostiam a ani sa k nim nevyjadrujem mimo fiktívneho deja poviedok, ale dnes poruším svoju zásadu pretože z môjho pohľadu bola prekročená veľmi vážna hranica.

Ako sme si mohli všimnúť, blbec v Rusku poslal armádu na pokojnú, nenásilnú krajinu ktorá nejavila žiadnu provokáciu a nechcela nič viac než v pokoji existovať. Nielenže už po druhý raz porušil celosvetovú dohodu o mieri a neútočení počas olympijských hier, ktorú bol schopný dodržať aj ten fúzatý chlapík z Nemecka, ale ešte aj porušil niekoľko bodov Ženevskej konvencie, na ktorej sa dokázal zhodnúť celý svet.

 

Európa v žiadnom slova zmysle nie je dokonalá a naša história to dokazuje. Dvakrát sme rozpútali katastrofálne konflikty a nie sme nevinní ani v dianí na iných kontinentoch. Držíme obrovské krvavé bohatstvo a máme extrémne pohodlné privilégiá. Čo sme sa však naučili na krutých príkladoch je, že ozbrojený konflikt nemá nikdy víťazov. Dodnes sa spamätávame zo zverstiev spred necelých sto rokov. Povojnové reparácie stále nie sú splatené. Naše skúsenosti nás však zomkli v jednom cieli – nikdy viac nedovoliť, aby sme proti sebe vytiahli zbrane. Zarytí nepriatelia sa stretli na diplomatickom poli a za pomoci ostatných sme udržali mier, vďaka ktorému sa obnovila infraštruktúra, obyvatelia sa nemuseli krčiť strachom pred susedmi, hranice sa otvorili a zjednotili sme sa v celkoch ako EÚ (áno, ani tá nie je dokonalá a je to byrokratické peklo), Schengen a eurozóna. Táto sloboda, toto pohodlie a tento pokoj boli vykúpené krvou a tej krvi nebolo málo. Mier nebol zadarmo.

 

A odrazu, keď sme sa len tak-tak vystrábili z katastrofálnej pandémie, ktorá nás zasiahla nielen ekonomicky a morálne, sedemdesiatročný psychicky narušený chlap si povie, že si ide dokázať svoju mužnosť na svojich susedoch?! Ten istý chlap, ktorý odobral zákon chrániaci ženy pred znásilnením a označil príslušníkov LGBT menšiny a ženy ktoré nechcú deti za extrémistov. Ktorý podporuje diktátorov ako Lukašenko a Aliyev. Ktorý poslal naspäť do Čečenska žiadateľov o azyl napriek tomu, že im tam hrozila smrť za ich sexuálnu orientáciu. Ktorý zmenil ústavu, aby mohol vládnuť bez časového obmedzenia. Ktorý podporoval zločiny proti ľudskosti v Sýrii.

 

Veľmi rada by som si ponechala svoju neutralitu, ale nejde to. Ukrajina nechcela nič iné než sa pridať k tomu, čo sme si v Európe spoločne vybudovali. K ochrane NATO a EÚ. Ukrajina nemala vojenské ciele. Ukrajina nebojovala o cudzie územia. Ukrajina sa nepokúšala rozširovať.

 

Naozaj sme dospeli až sem? Naozaj je jeden idiot schopný tohto všetkého? Pre moc? Pre peniaze? Pre postavenie? Ja len že keď to pred pár storočiami vyzeralo podobne o pár krajín ďalej, gilotína sa dostala do módy.

 

Je možné, že za nasledujúce slová stratím svojich čitateľov, ale ako mileniál ktorý je nútený žiť v dobe kde si nemôže dovoliť vlastné bývanie, pretrpel dve finančné krízy, celosvetovú pandémiu, migračnú krízu (kde sa ukázalo že naša empatia je vysoko limitovaná), vlnu teroristických útokov a trpí obrovským množstvom psychických problémov, na ktoré si ani nemôže dovoliť terapiu, mám dosť slušného vyjadrovania k veciam, ktoré ničia životy.

 

Starí muži nepatria do politiky. Jednoducho nie. Je vedecky dokázané že od určitého veku mozog prestáva byť plne funkčný a ten vek je hlboko pod priemerom, ktorý svet dosahuje u svojich vodcov. Obecne si dovolím tvrdiť, že muži do politiky nepatria vôbec. Miléniá patriarchátu a ich nadradeného postavenia im vymasírovali mozgy k presvedčeniu, že len oni dokážu viesť národy.

Nie.

Ako sme sa na názorných príkladoch presvedčili, dokážu ich viesť len do vojen, kríz a k zániku.

Ženy dodnes prosia o zákony na ochranu pred znásilnením a žiadny politik ich nenavrhne, pretože by (šokujúco) prišiel o mnoho nasratých voličov, ktorí nemajú radi naše právo na slovo NIE (ale to je diskusia na iný príspevok).

Naspäť k inteligentovi v Rusku. Ani len jeho vlastní ho nechcú. Neschvaľujú jeho kroky. Protestujú proti nemu! Ten blbec spred sto rokov si aspoň dal tú námahu presvedčiť Nemecko, že jeho vojenské ťaženie je v prospech štátu.

A kam to poviedlo? Odpojenie od sociálnych sietí, zrušenie nezávislých médií, zatknutia na protestoch, kontrola vysielaného obsahu, dokonca zákaz vyslovenia slova vojna!

Tento muž sa kompletne odstrihol od reality, pretože je pri moci pridlho. Doslova sa k moci dostal keď ja som ešte ani nenastúpila na základnú školu! Doviedol Rusko k extrémizmu, kde prežijú len heterosexuálni belosti ktorí rodia deti. Vodcom najväčšieho štátu na svete s prístupom k jadrovým zbraniam je psychicky chorá osoba! A nikto ho nedokáže zosadiť.

 

 

Ak po sedemnástich poviedkach ešte niekto nevie kde stojím na politickom spektre, je to opačne od toho somára. Jadrové zbrane nemá vlastniť nikto, muži majú ísť na terapiu, patriarchát je prežitok, ženy majú právo na telesnú autonómiu a za znásilnenie patrí najvyšší trest. Ľudia odlišnej farby pokožky a vyznania majú mať rovnaké práva a privilégiá ako ostatní, deti nemajú byť nútené k akejkoľvek viere, sexuálna orientácia nie je choroba a nevyberáme si ju, gender ako pohlavie je sociálne vykonštruovaný jav a neurčujú ho naše pohlavné orgány (všetci, ktorí sa o tomto chcete hádať – je to doslova vedecky dokázané a zistiteľné a neskutočne zaujímavé z genetického hľadiska). Globálne otepľovanie nie je mýtus. Osoby s maternicou (dělohou) nie sú chodiace inkubátory a pre všetko na svete – mohli by sme začať kontrolovať ten nehorázny prírastok obyvateľstva, ktorý planéta neudrží? Nemôžem byť jediná, ktorá je zhrozená týmto všetkým.

 

 

Ten somár z Ruska je hrozbou pre ťažko vybudovaný mier (nielen) v Európe a spôsobil obrovskú humanitárnu krízu. Čo je najbolestivejšie, z Ukrajiny utekajú len ženy a deti, pretože muži musia ísť do vojny. To je ďalšia vec, proti ktorej musíme ako spoločnosť bojovať. Nikto kto nechce by nemal byť nútený k boju. Nikto. Ani muži nie sú nejaké živé štíty vhodné ako pešiaci na šachovnici starých bohatých psychopatov. Muži tak ako my cítia strach, môžu trpieť traumou a cítiť bolesť. Naši synovia sa nerodia ako budúci vojaci. Naši synovia tu nie sú ako záloha.

 

 

Je mi jasné, že my ako smrteľníci toho zmôžeme veľmi málo (pokiaľ niekto teda nemá spomenutú gilotínu a súkromné lietadlo) a ani ja, ktorá sotva zvládam mať jedlo na konci mesiaca, Ukrajinu a ani utečencov nespasím. Ak má však niekto zdroje navyše (oblečenie, financie, miesto na bývanie), prosím vás aby ste využili možnosť pomôcť našim susedom – v mene ľudskosti. Nikto by nemal byť nútený opustiť svoj domov, svoje útočisko, len pre to, že nejaký blázon nevedel ako si vykompenzovať svoje podpriemerné vybavenie. A nezabúdajme na obrovský tlak pod ktorým tieto ženy a deti sú. Psychicky to na nich zanechá jazvu, ktorá možno nikdy nepôjde vyliečiť.

Pre takúto budúcnosť naši starí a prastarí rodičia nebojovali.

 

 

A aby som túto ťažkú tému uzavrela – uvedomuje si ten magor do čoho sa pustil? Sme Slovania. Máme čo-to za sebou a okrem faktu, že držíme spolu, sme sakra vynaliezaví! Farmári poľahky kradnú tanky, Molotovov koktejl nie je až také náročné namiešať a holými rukami prenášame míny. Už ste niekedy videli nasratú Slovanskú babičku? Neviem ako vy, ale ja by som sa bála...

Ten blbec urobil jednu chybu – myslel si, že poštve Slovanov proti Slovanom. To nejde. Ukrajina poskytuje ruským vojakom azyl a civilisti im napriek hrozbe donášajú jedlo a teplé nápoje a pomáhajú im spojiť sa s rodinami v Rusku. Dokonca sa štát pokúša spojiť s rodinami padlých, aby im oznámili čo sa stalo. Ukrajina dodržiava Ženevskú konvenciu o zajatcoch napriek tomu, že sama čelí humanitárnej kríze.

Napadnutý štát si zachoval svoju základnú ľudskosť.

 

 

Ako spoločnosť musíme ísť vpred a to je smer k diverzite, rešpektu a rovnosti. K jednote. Civilizácia je na pokraji pádu (ako som už písala predtým) a za súčasných podmienok nemá šancu prežiť. Naši vodcovia zlyhávajú pretože moc a peniaze menia a pokrivujú priority. Je na nás, aby sme si navzájom pomohli a dokázali sami sebe, že nie sme také monštrá, aké z nás chcú mať starí bohatí chlapi s priveľkým množstvom bohatstva, aby v tom neboli sami.

 

 

To je odo mňa na dnes všetko. Stojme všetci pri Ukrajine a pomáhajme kde sa dá. Nestraťme súcit a spolupatričnosť voči tým, ktorí sa narodili len kúsok od nás a preto sú nútení opustiť svoje domovy. Sú to ľudia ako my. Všetci sme ľudia.