Posledná z prekliatych 19

 

Ďalšie tri hodiny sa zase hrali na poslušné a nevedomé dievčatká. Zašli na kávu a do fastfoodu, kde od stresu zjedli každá po dva hamburgery a dva veľké balenia hranolčekov, čo zapili pol litrom koly. Noemi úspešne predstierala nemotorného slepca, ktorý sa len učí existovať bez zraku. Liezlo jej to na nervy.

„Ešte stále kempujú na ulici?“ vzdychla Amira, keď dojedli.

Noemi pod tmavými okuliarmi mrkla poza jej plece. „Áno.“

„Budeme pokračovať, alebo to vzdáme?“

Noemi skrivila pery. „Nejaká tajná služba ma nezastaví. Si si istá, že ten chlapík na univerzite bude vedieť viac?“

Amira sa zamyslela. „Nie, ale za pokus to stojí. Zdal sa byť chytrý.“

„Ako sa odtiaľto dostaneme? Zahráme to na násilného manžela, ktorý nás sleduje?“

Amira si premerala zamestnankyňu za pultom. „Nie, vytiahneme ťažký kaliber.“ Vstala a pomohla Noemi na nohy. Prešli k pultu, kde stála mladá žena s dredmi, tetovaniami a piercingami kam oko dovidelo. „Prepáčte,“ oslovila ju Amira so silným prízvukom. „Mohli by ste nám pomôcť?“

Zamestnankyňa prikývla.

„Ja a moja sestra sa bojíme, že tam vonku v dodávke na nás čakajú naši príbuzní, od ktorých sme utiekli. Prosím, máte tu iný východ?“

Žena pozrela von na podozrivú dodávku, potom na zničene vyzerajúcu Noemi a hneď ich odviedla dozadu, k východu pre zamestnancov vedúcemu na paralelnú ulicu. Dokonca im zavolala taxík a počkala, kým nezmizli z dohľadu.

„Sme zlé osoby, keď takto zneužívame situáciu?“ zamyslela sa filozoficky Noemi, keď Amira dala šoférovi adresu.

„Tisícky rokov utrpenia, úteku a zbytočnej smrti. Mám právo chrániť sa vhodnými spôsobmi,“ zamrmlala Amira po hebrejsky, aby im taxikár nerozumel. „Na rozdiel od ostatných, ja som týmto úskokom nikomu neublížila.“

Noemi jej dala za pravdu.

Univerzita bola popoludní relatívne prázdna, prednášky malo len niekoľko profesorov. Zaklopali na katedru histórie a hneď boli pozvané dnu.

Mladý vedúci na ne prekvapene pozrel a akoby znervóznel. „Slečna Shafirová, vitajte,“ povedal a vstal. Oči mu zabehli k otvoreným dverám do susednej miestnosti, kde mal osobný archív, ale rýchlo vystrúhal strnulý úsmev.

„Dobrý deň, profesor Duval,“ pozdravila ho Amira a zavrela za sebou. „Toto je moja sestra Noemi,“ predstavila ju.

„Veľmi ma teší, slečna.“ Profesor k nej podišiel a vzal jej ruku do svojej na pozdrav. „Prosím, posaďte sa,“ ukázal na voľné kreslá pred stolom. „Ako vám môžem dnes pomôcť?“

„Nakoľko ste zbehlý v staroaramejčine?“

Pousmial sa. „Vy vždy prídete s poriadnou výzvou.“

Zasmiala sa.

„Pomáhal som prekladať mnoho textov, ale ako už určite viete, tento jazyk nikdy nebude plne odhaliteľný. O čo ide?“

Podala mu papier, ktorý ukázali aj kňazovi. „Ak sme správne pochopili, ide o akúsi starovekú prísahu. Niečo na štýl,“ stiahlo jej hrdlo, „manželstva.“ To slovo jej zanechalo v ústach trpkú príchuť. „Presný obsah ale nedokážeme rozlúštiť.“

Profesor sa nezatváril nadšene. „Je to veľmi starý dialekt. Kde ste k tomu prišli?“

Noemi sarkasticky otočila hlavu k Amire. „Kde si k tomu prišla, Amira?“

Staršia sestra zaškrípala zubami. „Našla som to zastrčené v jednej z otcových kníh. Asi to bol výskum, ktorý už nestihol dokončiť,“ klamala nevinne.

Profesor vyzeral, že by s ňou radšej preberal staroveké sexuálne praktiky, než riešil kus neznámeho textu pred ním. „Ehm, je to skutočne veľmi starý dialekt. A pravdepodobne ani nebol rozšírený, pretože sa nepodobá tomu, čo sa učí na školách.“

Amira prižmúrila oči. „Ja viem, čo sa učí na školách. Preto som prišla za vami. Za človekom, ktorý vie viac než bežný študent.“ Aj keď tak vyzerá.

Zatváril sa ešte neochotnejšie. „Slečna Shafirová...“ začal neochotne, ale jeho slová prerušilo zachechtanie z archívu.

Amira stuhla a Noemi sa začala obzerať.

Profesor len porazene privrel oči.

Vo dverách do susednej miestnosti sa zjavil známy blonďatý obor s chladným výrazom v tvári obohateným o veľmi znepokojivý úsmev. „Nenamáhaj sa, André,“ povedal pokojne. „Slečna by rozhodne nemala chodiť medzi ľudí so záležitosťami nesmrteľných.“ S nebezpečným pohľadom prišiel k profesorovi. „Som  presvedčený, že Lucifer o tejto malej návšteve nevie. Nemám pravdu, Amira?“

Amira naprázdno preglgla. Zúfalo pozrela na profesora, ale ten len krútil hlavou. Vtedy pochopila, že tento primladý muž nie je človek, ale upír. Preto tak podivne otvára ústa a preto dokázal získať túto pozíciu. Musí byť starý celé storočia, aby bol tak vzdelaný.

Srdce jej kleslo až kamsi k žalúdku. Je na tomto svete vôbec niekto, komu sa dá veriť?

Michel Francúzsky sa vladársky usmial na osoby v miestnosti. Pôvodne sem prišiel prejednať papierovačky so svojím poddaným a osud mu do cesty priviedol tieto dve smrteľníčky. Ešte šťastie, že tu bol. Ktovie, kde všade by sa začali vypytovať.

„A-Amira?“ koktala Noemi.

Upír urobil krok smerom k nim. „Podarená dvojica. Úprimne dúfam, že ste aspoň zbavili Mossadu, než ste mi sem nabehli.“

Amira nevedela, ako reagovať. „V-vy viete o Mossade... Veličenstvo?“

Noemi nahodila znechutený výraz. „Ty si práve niekoho oslovila Veličenstvo?“

Michel zagúľal očami a zhrabol papier, na ktorý Amira prepísala znaky zo svojej pokožky. „Tak za prvé, ja viem o všetkom, čo sa deje na mojom území. Za druhé, preklad tejto hovadiny znie: Svojou dušou spájam život s tvojím pred silami počiatku a konca. Moja sila prúdi naveky v nás oboch. Nedokážete tomu porozumieť, lebo Aramejčina je primladá, aby správne sformulovala tieto slová. A za tretie...“ Urobil prudký pohyb a luskol prstami Noemi pred nosom, čo spôsobilo, že jej sestra sebou trhla a pokúsila sa uhnúť. „Predstieranie slepoty ti nejde najlepšie, človieča.“

Noemi sa nadýchla a pokojne si zložila okuliare. Hnedé oči sa upreli do Michelových chladných sivých so všetkým sebavedomím, ktorého bola schopná.

Bol to moment, keď Amira v sekunde pochopila, že títo dvaja ešte budú problém. Obrovský. Priam videla, ako sa navzájom pokúšajú zabiť pohľadmi.

„Ty budeš tá francúzska pijavica, čo tu vládne,“ povedala Noemi pokojne. „Amira mi o tebe povedala.“

„Och skvelé, nielenže mi do kráľovstva dotiahne Mossad, ešte aj vyzvoní sestre o nesmrteľných,“ prskol na Amiru, ktorá si prekrížila ruky na hrudi.

„Nemala na výber, čumáčik. Priveľa vecí mi došlo bez jej pomoci. Hovorí sa tomu inteligencia. Už si niekedy s nejakou prišiel do kontaktu?“

Amira priam videla, ako Michelovi na čele navrela žila z toho, že ho neoslovila titulom a ani menom. Odtiahla sestru z jeho dosahu. „Lucifer mi klamal a mám právo na informácie, ktoré sa ma priamo dotýkajú!“ ohradila sa. „My obe.“

Upír len gúľal očami, čo obe ženy neskutočne vytáčalo. „Vy ľudia a vaše trápne princípy. Zlatíčko, ešte aj tvoje právo na život je v rukách iných a vždy bolo. Mala by si byť vďačná, že ťa Lucifer drží pod svojou ochranou.“ Pohŕdavo zazrel na Noemi, ktorá zatínala päste. „Nezvládli by ste jediný deň v Poľsku.

Jedna sekunda. Presne toľko trvalo zhrozené ticho, počas ktorého Amira premýšľala, či dobre počula, a Noemi plánovala vraždu.

„Ty árijský mutant, zaškrtím ťa!“ vykríkla Noemi pohoršene a chcela sa vrhnúť na Michela, pripravená mu vyškrabať oči.

Amira ju v poslednej chvíli chytila za pás a odtiahla ešte ďalej, v očiach slzy. Už v živote počula veľa urážok, vrátane tých na jej pôvod, ale ešte nikdy nikto nemal drzosť naznačiť niečo takéto odporné. „Nestojí za to, Noemi,“ dohovárala sestre.

„Och, ale áno!“ Noemi siahla po knihe na profesorovom stole a hodila ju po Michelovi. „Zhor v pekle!“

Kráľom to ani nehlo. Doslova sa netváril, že by chápal, ako veľmi ich urazil. „Vaše pobehovanie po meste a kladenie nevhodných otázok končí,“ povedal, keď hladko uhol pred ťažkou knihou. Vytiahol mobil a zavolal Luciferovi. „Hej, práve som si odchytil dvoj človečí projekt. Mal by si si naň lepšie dohliadať.“

O tri sekundy neskôr sa v už aj tak preplnenej miestnosti zjavil zvedavý Lucifer. Prebehol pohľadom po zúčastnených a hneď zbadal Amirine slzy. Otočil sa k Michelovi. „Čo si urobil?“

Upír rozhodil rukami. „Takže ja som ten zlý? Tieto dva nepodarky majú za zadkom Mossad a nabehli na katedru s otázkami, ktoré by ľudia nemali ani len počuť.“

Amira bola taká vytočená, že videla všetko v odtieňoch červenej. „Povedal si nám, že patríme do Poľska, ty chrapúň!“

Lucifer Michelovi vrazil jednu pod oko. „Si ty normálny?!“

Michel sa len zamračil a trel si zasiahnuté líce. „Toto je moje kráľovstvo!“

„A to ti dáva právo na antisemitizmus?!“ Amira sa predrala pred Lucifera, rozzúrená ako už dávno nie. Najskôr bola prekliata, potom prišla o sestru, neskôr o dlhodobý život a teraz ju niekto uráža pre pôvod, na ktorý je hrdá?! Čelila Michelovi ako rovnocenná. Má menej než rok života. Čo môže stratiť? Zdrapla ho za krk a k šoku všetkých zúčastnených prehodila takmer stokilového upíra cez celú miestnosť. Priamo do okna. Ktoré sa rozbilo.

A Michel Francúzsky z neho vypadol na zem štyri poschodia pod ním.

Amira ustrnula.

Noemi klesla sánka.

Lucifer sa zatváril podozrievavo.

Profesor Duval porazene klesol do kresla.

Nikto si nedal tú námahu skontrolovať, či je upír v poriadku.

Lucifer sa nakoniec rozhýbal. Luskol prstami a zastavil čas, aby zhodnotil škodu. Pod oknom sa už zišla skupina pozorovateľov.

„Čo sa práve stalo?“ pípla Noemi vysokým hláskom.

Lucifer mávol dlaňou, aby vymazal pamäť svedkom. Potom zacelil okno a Michela nechal ležať na zemi, pretože mu bol zvysoka ukradnutý. Však on sa pozviecha.

„Odkáž tomu imbecilovi, že si to s ním ešte vybavím,“ zavrčal na nevinného profesora, zdrapol obe sestry za plecia a premiestnil sa s nimi naspäť do bytu.

Amira sa hneď vytrhla z jeho zovretia. „Nedotýkaj sa ma!“ Vzala Noemi za ruku a obranne sa pred ňu postavila. „Čo si mi urobil?“

Lucifer škrípal zubami. „Čo si robila u Michelovho poskoka?“

„Zisťovala, prečo mám pozdĺž chrbtice tetovanie! Čo si mi urobil?!“ zopakovala podráždenejšie. „A čo sa deje s Noemi?“

Lucifer si konečne všimol, že mladšia sestra má plne zregenerované oči a skáče pohľadom z jedného na druhého. „Vidíš niečo mimo bežné svetelné spektrum?“ opýtal sa smiešnu otázku.

Noemi pokrútila hlavou. „Bol si to ty?“

„Nie.“ Zamyslene pozrel na Amiru. „Ako si mohla prehodiť dospelého upíra oknom?“

„A odkiaľ to mám asi vedieť?! Niečo si so mnou urobil! S nami oboma!“ Srdce jej bilo ako splašené. „Prinútil si ma vysloviť prísahu, ktorej som nerozumela!“

„Bol to výmenný obchod!“ zakričal na ňu. „Si mizerný človek! Lojalita nie je vašou silnou stránkou! Potreboval som poistku!“ Neplánoval jej povedať celú pravdu o prastarej prísahe, ale keď ju prinútil vysloviť tie slová, nemal nič lepšie v rukáve. Potreboval mať jej životnú energiu pod kontrolou. A to ešte dievča nevie, čo reálne urobil s jej existenciou.

Amira si na dnešok vypočula priveľa urážok. Najskôr ten blonďatý debil, teraz tento. Znevažujú jej život, akoby bol menejcenný pre to, komu a kde sa narodila. Mala po krk tohto prístupu! Vykopla a zasiahla Lucifera do hrude.

A Lucifer preletel stenou. A dvoma ďalšími, až skončil o dva byty ďalej.

Obe ľudské ženy zalapali po dychu a civeli na dieru, ktorú Luciferove telo urobilo.

Noemi pozrela na šokovanú Amiru. „Prestaň prehadzovať ľudí stenami,“ poradila jej.

Lucifer sa pozviechal a zase luskol prstami, aby zastavil čas. Cez diery v stenách na seba s Amirou hľadeli a pomer moci akoby sa prerozdelil. Nerozumel tomu. Aj keď ju k sebe pripútal, nemala by byť odlišná od svojho bežného ja.

Amira zovrela ruku svojej sestry. „Odchádzame,“ povedala s istotou a otvorila dvere.

„Nikam nejdeš!“ zakričal Lucifer.

Vrhla po ňom pohľad, ktorý ho na smrť vydesil. Amirine oči planuli ohňom. Doslova. „Ale idem. Pokús sa ma zastaviť, a porežem sa na verejnosti.“

To bola dostatočná vyhrážka. Bezmocne sledoval, ako obe ženy náhlivo zmizli na chodbe a nechali ho samého uprostred cudzieho bytu s prerazenou stenou.

 

 

 

Melanie s ďalekohľadom na očiach a mobilom pri uchu sledovala dve sestry náhliace sa preč z budovy, ktorú uviedli ako svoju adresu v záznamoch nemocnice. Na to, že jedna z nich má byť slepá, sa pohybovali podozrivo rýchlo.

„Nejaký dôvod, prečo ich sleduje tajná služba?“ pýtala sa osoby na druhej strane. Sklonila sa na sedadlo spolujazdca, aby ju nezazreli keď prebehli okolo, potom sa znovu narovnala.

„Nie je mi to celkom jasné,“ odvetil jej štrnásťročný brat na druhom konci. „Ich rodinu postihujú samé nešťastia. Málokto umrel prirodzenou smrťou. Všetci mali izraelské občianstvo a boli významnými profesormi, biznismenmi, vedcami, jednoducho nadmerne chytrí.“

Melanie pozrela na dodávku, ktorá naštartovala a začala sestry sledovať. Pustila sa za nimi. „Ako umreli?“

„Nehody, útoky, streľby, vyber si. Od konca druhej svetovej to snáď nikto nedotiahol do hrobu prirodzene. A vlastne ani pred tým.“ Zasyčal. „Holokaust na nich udrel v plnej sile.“

To sa dalo čakať. „Takže Mossad berie osobne, že chytrí krajania sa nedožívajú priemerného veku?“

„Pravdepodobne. Takmer všetci spolupracovali s krajinou na nejakej úrovni – výskum, ekonomika, reprezentovali ich na rôznych zhromaždeniach. Tiež im je asi podozrivé, prečo vždy chodia rodiť k nim a potom sa zdráhajú vrátiť.“

Podivnejšie a podivnejšie. Zastala na semaforoch v susednom pruhu od dodávky. Amira s Noemi kráčali smerom k parku. „Čo od nich chcú tentoraz?“

„Podozrievajú Noemi. Jej prípad sa nezdá byť čistý. Bola v Gaze, niekto ju uniesol a po roku sa zrazu zjaví živá. Myslia si, že mohla spolupracovať so separatistami.“

To znelo komicky ešte aj Melanie, ktorá ani jednu z nich nepozná. Zaparkovala pri škole vedľa parku a dopriala Mossadu náskok. Ubehla necelá minúta, keď sa jej mobil rozvibroval a zaznela z neho poplašná siréna. Stovky členov Rádu po celom svete začuli rovnaký poplach.

„Do pekla, Mel!“ vykríkol jej brat tónom, ktorý uňho ešte nepočula.

„Čo sa deje? Prečo máme poplach?“ Obzrela sa a reflexívne siahla po zbrani vo dverách.

Trojsekundové ticho. „T-tie servery v Rusku,“ koktal. „Tie, v ktorých boli nahrané naše kódované správy.“

„Áno?“

Ťažké preglgnutie. „Práve boli dekódované.“

Zbraň jej vypadla z ruky. V ústach jej vyschlo. „Dekódované?“ zopakovala. „Všetky?“

„Všetky, ktoré Vatikán zhromaždil. Tisícky. Počkaj, aktivujem spyware, ktorý sme im poslali.“ Klikanie a mlátenie do klávesnice.

Melanie mala odrazu pocit, že nie je v bezpečí. Neustále sa obzerala.

„Mel?“

„Áno, tu som! Čo si zistil?“

„Program, ktorý ich rozlúštil, je modifikovaný Podpis. Mohla ho napísať len Amira Shafirová. Sme odhalení, Mel!“

Melanie bola odmalička pripravovaná na rolu veľmajsterky Rádu. Otec ju učil trpezlivosti a pokojnému zmýšľaniu vo vypätých situáciách a doteraz všetko bravúrne zvládala.

Táto novinka ju ale vydesila. Veľmi. „Ešte sa ozvem.“ Zrušila hovor a vytočila otcovo číslo.

„Melanie? Už o tom vieš?“

„Okamžite vyhlás poplach. Všetci členovia sa stiahnu do záložných domov a nevystrčia z nich nos!“ prikázala. „Ochráňte naše aktíva na trhoch a preveďte všetko čo sa dá na anonymné účty. Hneď!“

Veľmajster na sekundu zaváhal.

„Otec!“ súrila ho Melanie.

Povzdych. „Idem na to. Ale čo ty?“

Zovrela pery a mala chuť vystreliť na dodávku, ktorá jej len pridávala starosti. „Ja zostanem v teréne. Slečna Shafirová mi musí vysvetliť pár vecí.“

 

 

 

Amiru ničila úzkosť. Mossad im bol zase v pätách a Noemi bola taká roztržitá, že niekedy zabudla predstierať čerstvého slepca. Obe sedeli na lavičke a predýchavali udalosti dnešného dňa. Utiekli od Lucifera, ale nemali nič, len svoje kabelky.

„Čo budeme robiť?“ zúfala si Noemi.

To keby vedela! Kam ísť? Na koho sa obrátiť? Mossad, Lucifer a pravdepodobne ešte aj ten debil Michel po nich pôjdu. Nemajú jediného spojenca, jedinú osobu, ktorá by bola na ich strane.

„Vypadneme z mesta,“ rozhodla nakoniec. 

_____________________

* pre tie ktorým Michelove správanie zvýšilo tlak - nemusíte sa báť, chlapec ešte bude prosiť o odpustenie (a vysvetlenie jeho správania nájdete v posledných kapitolách poviedky)