Posledná z prekliatych 20

 

Michel sa dopotácal do svojho paláca a trel si ubolené svaly na krku. Amira teda má silu! Zastonal a dovolil sluhom vyzliecť mu kabát.

Potrebuje horúci kúpeľ. A Whisky. A balík nulky negatív. V akomkoľvek poradí.

Rozrazil dvere do súkromného krídla paláca, kde v obývacej miestnosti sedel Vasily a hral sa na jeho Xboxe, akoby bol doma. Svetlovlasý Rus mal vedľa seba na pohovke popcorn, nohy vyložené na drahom stolíku a popíjal Colu.

Michel zastonal. „Tvoje kráľovstvo je o tri krajiny ďalej,“ informoval ho o očividnom fakte. „Prečo oxiduješ v mojom?“

Vasily odložil ovládanie konzoly, ale nechystal sa nikam odísť. „Sme v dvadsiatom prvom storočí. Všetko zvládam na diaľku,“ zamával vo vzduchu mobilom.

Michel vyvrátil oči k nebesiam, ale odtiaľ žiadna pomoc neprišla. „Pozri, súdruh,“ masíroval si plece. „Som vytočený, vypadol som zo štvrtého poschodia, všetci ma serú a mám na svojom území Lucifera so ženskou, ktorá ma reálnu kapacitu prejsť mu cez rozum. Mohol by si láskavo ísť otravovať niekoho iného?“

Rus sa len spokojne usmial. „Nie, baví ma to tu.“

„Nonsens. Bojíš sa vrátiť do Moskvy, čo?“

Vasily zovrel pery.

Michel už nevládal stáť a tak sa hodil do masážneho kresla a zapol ho. „Ako ťa môže z vlastného paláca vyšachovať nejaký špión odnikiaľ?“

„Nevyšachoval ma!“ bránil sa Vasily. „Len mi okupuje priestor, z ktorého som obvykle vládol.“ Zamyslel sa nad vlastnými slovami. „Nenávidím ho!“

Michel sa dobre bavil. Upírsky najvyšší dvor totiž spolu s ostatnými rasami založil Tajnú políciu – skupinu agentov, ktorá má riešiť mier ohrozujúce medzirasové záležitosti. Pôvodne im velila Lydia – Persefona, ale odkedy sa vrátila do pekla, nemôže zastávať túto pozíciu. Veľkráli sa preto rozhodli delegovať túto právomoc a pocta padla na Vasilyho. Jeho kráľovstvo je technologicky najlepšie vybavené a on sám vyvíja technológie pre celý svet nesmrteľných, ktoré sú desaťročia pred ľuďmi. Je to raj špiónov ako Stefan, nový vodca polície. Sebavedomý agent nie celkom jasného pôvodu je rozhodne.... osobnosť. A zdá sa, že si s Vasilym nesadli.

„Čo vyviedol?“

„Čo vyviedol? Vykopol ma z vlastných priestorov, zhabal experimentálne vybavenie, prebral polovicu mojich agentov vrátane ochranky a mám podozrenie, že si to rozdal s tou druhou polovicou,“ vymenovával kráľ rozhorčene. „A vymazal mi porno!“

Michel mal pocit, že ho najviac trápi tá posledná vec. „Vládneš v tom kráľovstve stáročia a necháš sa šikanovať jedným drzým špehom?“ posmieval sa mu.

Vasily sa urazene narovnal. „Nenechám sa šikanovať. Preto som tu.“

„Aha, ušiel si z domu ako tínedžer. Prepáč, že som to nepochopil skôr.“ Michel odklopil operadlo a vybral z ukladacieho priestoru nulku negatív. Upíri pomaly prechádzajú z krvi na tekutinu nájdenú na Hyperborey, ich pôvodnom domove, ktorá má lepšie nutričné hodnoty, ale ešte nemajú domyslenú distribúciu, preto stále cuckajú sáčky z nemocníc. Nulku negatív je zakázané brať, ale Michel nie je práve z tých poslušných. Nalial si hustú tekutinu do pohára a lenivo ju popíjal. „Nemáš príbuzných, ktorí by ťa prichýlili?“

Ruský kráľ prepaľoval svojho kolegu pohľadom. „Ty mi celkom postačíš. Si ako úchylný, otravný strýko, pred ktorým ma každý varoval, ale ja som ich nepočúval.“

Michel absolútne nebol urazený. Vlastne sa zdal byť... poctený? „Urob mi láskavosť a nikdy sa neožeň, pretože keď nezvládaš Stefana, nechcem ani vedieť pod akou papučou by si skončil po svadbe.“

Vasily po ňom hodil ovládač. „Ja Stefana zvládam. Len som sa rozhodol, že mi nestojí za každodennú námahu.“ Vstal, aby viac nemusel počúvať Michelovo ponosovanie. „A keď sme pri tom, aspoň mám tú slušnosť nespomínať koncentráky osobám, ktoré v nich prišli o rodiny.“

Michel vyvalil oči.

„Klebety cestujú rýchlo,“ vysvetlil mu Vasily a odporúčal sa. Zamieril do hosťovských komnát, ktoré sú jeho prechodným domovom už nejaký ten čas. S Michelom sa nikdy nemali práve v láske, ale keďže sú dvaja z troch najmocnejších európskych kráľov, ich cesty sa často skrížia. Naučili sa jeden druhého tolerovať.

Len čo sa za ním zavreli dvere, unavene zaklonil hlavu a niekoľkokrát si ju udrel o stenu. Znášať Michela nie je jednoduché. Jeho jediným rozptýlením je pátranie po Ráde. Tajné kódy boli konečne rozlúštené, ale je na ňom a jeho agentoch, aby dali dohromady súvislé informácie pre ďalší postup. Asi by sa do toho mal pustiť. Zapol si päticu monitorov v rohu prijímacieho salónika a prešiel cez spálňu do sprchy. Zhodil zo seba oblečenie a nadšene sa postavil pod luxusnú sprchu, ktorá imitovala padanie dažďa. Michel má rozhodne vkus.

Teplá voda mu zmáčala blond vlasy, ktoré si odhrnul z tváre a nastavil ju jemným kvapkám. Bol taký ponorený do vlastných myšlienok, že si nevšimol tichého návštevníka, ktorý do kúpeľne prikvitol z vetracej šachty v strope.

Dve teplé dlane ho odrazu zovreli za pás a než sa spamätal, bol vytrhnutý spod vody a pritlačený o chladnú stenu vedľa dverí.

„Čo do pekla-“

„Šššš,“ zahriakol ho tichý hlas. Sekundu na to pocítil na krku teplý dych jeho majiteľa. Ktorý ho stále držal pri stene.

Vasily otvoril modré oči, ktoré vrhali blesky. Vyceril zuby. „Prečo ma oňuchávaš, Stefan?“ povedal pokojne a to ani nebola tá najpodivnejšia veta, ktorú kedy pri tomto chlapíkovi vyslovil.

Čiernovlasý špión ho odmietol pustiť. Prehrabol mu vlasy, ku ktorým si tiež priňuchol. Celým telom mu bránil v pohybe. Keď bol spokojný s tým, čo cítil, urobil krok dozadu a očuchal aj Vasilyho odhodené tričko.

„Nepreháňaš to?“ Kráľ siahol po uteráku a omotal si ho okolo bokov.

„Buď si istý, že mám na to racionálne vysvetlenie,“ uistil ho vysoký agent v čiernom oblečení mierne zaprášenom po plazení sa ventiláciou.

„Rád by som si ho vypočul.“ Chystal sa vypnúť sprchu, ale Stefan ho zastavil.

„Čo zase-“

Čiernovlasý špión ho opäť prekvapil tým, že si vyzliekol tričko, odhalil vytrénovanú hruď a stiahol kráľa naspäť do sprchy. Teraz sa v odrazu malom priestore tlačili obaja. „Špľachot vody maskuje náš rozhovor, ktorý by mohli zachytiť ploštice,“ vysvetlil mu s kamennou tvárou, akoby túto činnosť robil bežne.

Vasily si nerobil ilúzie o Michelovej posadnutosti kontrolou. Bol si istý, že v jeho komnatách sú ploštice, ale bolo mu to ukradnuté. Vedel si dávať pozor na ústa. „Nemohol si mi jednoducho poslať správu?“ ponosoval sa a upravil si kompletne mokrý uterák okolo bedier.

„Nie o takejto záležitosti.“ Stefan si uhladil vlasy. Výnimočne sa netváril podpichovačne, čo Vasilyho znepokojilo. „S novými algoritmami snímajúcimi ľudskú činnosť na mňa vyskočila jedna podozrivá záležitosť, tak som ju šiel preveriť,“ začal. „Vo VECTORe v Novosibirsku.“

A zase tá situácia, keď sa musí pýtať nemysliteľné otázky. „Čo si robil v ľudskom labáku na biologické zbrane, Stefan?“

Tmavovlasý upír na pár sekúnd zaváhal. „Vlastne by si sa to mal pýtať svojho kamaráta Michela, ktorý sa doň pred pár mesiacmi vlámal. A neodišiel naprázdno.“

 

 

 

Amira zaplatila za lístky na vlak a vrátila sa k Noemi čakajúcej pred stanicou, kde neboli kamery. Obe mali kapucne, okuliare a vlasy padajúce do tváre, aby ich bolo čo najmenej poznať. Amira nepochybovala, že ten somár Michel má pod kontrolou kamerový systém celého mesta.

„Nikto neskončil prehodený stenou?“ doberala si sestru Noemi.

Amira si zložila okuliare a vrhla po nej naštvaný pohľad. „Neviem, ako sa to stalo. Myslíš, že ma Lucifer nejako... zmenil? Tou prísahou?“ Posadila sa na lavičku.

Noemi mykla plecami a pozorovala okolie. „Možné to je. Nevieme, ako tieto veci fungujú. Cítiš sa odlišne?“

„Som na pokraji nervového zrútenia, naštvaná a zmätená. Nemám priestor na analýzu toho, čo je a nie je normálne.“ Ukryla si tvár do dlaní. „Ako sme mohli dospieť až do tohto štádia?“

Mladšia sestra ju chlácholivo objala. „Nič, čo sa stalo, nie je tvoja vina. Chcela si mi len pomôcť.“ A za to jej bude naveky vďačná.

Amire sa z očí vykotúľali slzy. „Nenávidím našu kliatbu. Nenávidím archanjelov a archdémonov za to, čo nám urobili! Nemali právo! Naši predkovia im neublížili, len odhalili ich klamstvo. Ako môže byť niekto trestaný za pravdu?“

Noemi ju opatrne hladila na ramene. „To je, zdá sa, nátura všetkých vedomých bytostí. Večný nepokoj. Večná nedôvera. Večný boj o moc.“

To jej depresii rozhodne nepomohlo. „Nemáš pocit, že je v tom stále bordel? Ten príbeh má jednoducho priveľa nezrovnalostí.“

„O našom prekliatí?“

Amira si zotrela slzy. „Nie. O tom povestnom zbláznení sa pred štrnástimi miléniami. Všetci štrnásti naraz? A prišli o identitu? Spomienky?“

Noemi sa to až také zvláštne nezdalo. „Pozri sa na to z ich pohľadu. Boli tu miliardy rokov. Videli ohromné veci. A potom začala evolúcia. Vznik nového druhu, ktorý bol pre nich absolútnou neznámou. Evolúcia sa hýbala vopred, hominidi sa učili prežívať, tvoriť a spoznávali prírodu. Milióny rokov pokojného súžitia až po Homo Sapiens Sapiens. A potom bum, Jebel Sahaba. Úprimne, mňa to šokuje stále a to som sa učila o druhej svetovej celkom podrobne.“

Jebel Sahaba. Miesto, kde sa prvý krát postavil človek proti človeku. Pol miliardy rokov evolúcie a polozvierací predkovia človeka, ktorí dokázali koexistovať bez násilia. Bez toho, aby si ubližovali. Naopak – väčšinou si pomáhali, alebo sa prinajmenšom ignorovali.

A potom, štrnásť tisíc rokov dozadu, sa všetko pokašľalo. Odohral sa prvý hromadný útok ľudí proti ľuďom bez akéhokoľvek racionálneho dôvodu. Brutálne boli zabití muži, malé deti, kruto umučené tehotné ženy pred pôrodom. Prvá vojna v histórii. Čo je horšie, po nej nasledovala ďalšia. Z ničoho nič sa ľudia začali obracať proti sebe, skupiny proti skupinám, frakcie proti frakciám. Niekedy pre pôdu, zdroje, inokedy len pre to, že boli odlišní. Od toho dňa až dodnes vojny trvajú. Nikdy viac nenastal mier.

 „Netvrdím, že to nimi neotriaslo. Ale násilie už videli. Lucifer mi povedal, že keď stvorili nesmrteľných, prvá generácia tyranizovala nasledujúce.“

Noemi sa zamyslela. „Myslíš, že je za tým niečo viac?“

„Myslím, že nie je náhoda, že odlišné legendy hovoria o vojne na nebesiach. Niečo sa odohralo a Lucifer to buď tají, alebo si z nejakého dôvodu sám nespomína, čo je veľmi desivá predstava. Má byť takmer všemocný.“

Mladšia sestra si odfrkla. „Ale prosím ťa! Je len mocnejší než my, ale nedokáže ani len opustiť túto planétu,“ mávla rukou.

„To ani my,“ podotkla Amira.

„Pretože sme sa ešte poriadne neposnažili.“ Noemi spozornela a otočila hlavu k dodávke, ktorá zaparkovala na ulici. „A títo tu ma rozhodne motivujú k tomu, aby som ich aspoň vystrelila na mesiac!“

Amira si vzdychla a vstala. „Poďme, počkáme na nástupišti.“ Vzala Noemi za ruku a sotva urobili dva kroky, dodávku obkľúčili tri čierne autá bez poznávacích značiek. Z každého sa vyhrnuli traja kukláči, ktorí namierili zbrane na vozidlo Mossadu. Keď z neho vyšli traja agenti s rukami nad hlavou, polovica kukláčov sa odpojila a zamierila k vydeseným sestrám.

„Bež!“ vykríkla Amira a ťahala Noemi na stanicu, aby sa stratili medzi ľuďmi. Za behu jej podala lístok. „Rozdelíme sa! Uvidíme sa vo vozni!“

„Amira, nie!“

Zahli za roh a zamiešali sa do davu. Amira sa náhlivo otočila k sestre a zovrela jej dlaň. „Je ich priveľa a dve sme nápadné,“ dohovárala jej a vyzliekala si čierny kabát, pod ktorým mala zelené tričko. Odhodila aj okuliare a vlasy si stiahla do copu, aby vyzerala čo najodlišnejšie od toho, čo videli keď sa za nimi pustili. Noemi urobila to isté.

„Prosím, buď opatrná,“ prosila ju Noemi.

Amira jej dala bozk na líce a v tej istej sekunde sa rozbehli opačnými smermi.

 

 

 

Melanie nemala čas byť nenápadná. Vystrelila do vzduchu, aby odstrašila civilov a keď nastala panika, ona a jej pomocníci sa dali do pátrania po unikajúcich sestrách. Uvidela, ako sa rozdelili a stiahol ich dav. Pozorne sledovala Amiru a nasledovala ju. Ona je ich prioritou.

„Mieri k východu na opačnej strane,“ zahlásil jej kolega do vysielačky.

„Odrežte jej cestu,“ prikázala a zrýchlila tempo, odstrkujúc panikáriacich ľudí. To tu nikoho v škole neučia, ako sa správať počas útoku?

„Druhá sestra je vonku. Ideme za ňou.“

Druhá sestra je tiež rozhodne zaujímavá tým zázračným vyliečením. Buď to, alebo nebola napadnutá ako tvrdila. Tieto dve sú chodiaca záhada.

Melanie preskočila zábradlie na schodoch a bežala za Amirou. Tá sa obzrela a počas behu sa sklonila, aby sa stratila medzi vyššími ľuďmi.

Čas na plán B. Melanie vystrelila tri guľky do stropu. „Všetci na zem, inak začnem strieľať do vás!“

Väčšina šokovaných ľudí poslúchla, klesla na brucho na zem a Amira jediná zostala stáť. Mel vytiahla druhú zbraň a bez váhania vystrelila. Uspávacia šípka zasiaha Amiru do pozadia a o tri kroky ďalej sa zviezla na zem v bezvedomí.

„Mám Amiru!“ oznámila do vysielačky a pribehla k žene v bezvedomí. Vytiahla z nej šípku a pretočila ju na chrbát. Skontrolovala jej pulz, dýchanie a zreničky pre prípad, že by zle zareagovala na uspávaciu látku.

„Druhá má náskok.“

„Nechajte ju. Máme po čo sme prišli.“