Dnes malá lekcia histórie k predošlej kapitole

 

Pre tie, ktoré by chceli bližšie vysvetlenie pojmu Jebel Sahaba (alebo tie ktoré majú rady zaujímavosti) tu zhrniem na čo Lucifer narážal keď hovoril, že pred štrnásť tisíc rokmi sa všetko preňho a jeho druhov pokazilo.

 

Ako Amira zistila, Lucifer a jeho druhovia to s ľuďmi vzdali približne štrnásť tisíc rokov dozadu po tom, čo nastal masaker v Jebel Sahaba.

 

Jebel Sahaba je skutočné miesto pri hraniciach Sudánu a Egypta, tiež nazývané Nálezisko 117 (Site 117). A prečo je považované za zásadné? Pretože sa zdá, že približne pred štrnásť tisíc rokmi sa na tomto mieste odohrala prvá vojna. Prvý hromadný masaker. Prvý raz čo sa proti sebe postavili skupiny ľudí.

 

Ale poďme na to od začiatku. V prvom rade, naša písaná história je veľmi mladá a nedokonalá. Toto obdobie nebolo zdokumentované a preto všetko čo máme sú dohady a nálezy z ktorých dedukujeme určitý sled udalostí. Bližšie sa tomu venuje aj kniha Sapiens od autora Yuval Noah Harari (vrelo doporučujem).

 

 

Vec sa má tak, že evolúcia na našej planéte trvala pol miliardy rokov. Evolúcia hominidov započala necelých šesť miliónov rokov dozadu (čo je v globále skutočne veľmi nedávno), pričom na zadné sme sa postavili pred štyrmi miliónmi rokov a náš najstarší nájdený predchodca Australopitekus chodil po Zemi len pred troma miliónmi rokov (pre porovnanie – dinosaury vymreli pred 60 miliónmi rokov po tom, čo tu vládli 165 miliónov rokov). Homo Sapiens, čiže my, sa dostal na výslnie pred menej než pol miliónom rokov. A ako všetci vieme, rôzne skupinky nezostávali na jednom mieste, ale pohybovali sa za jedlom a zdrojmi. Usádzať sme sa začali práve pred 14 000 rokmi keď sme opustili životný štýl lovcov-zberačov.

 

A za tých šesť miliónov (!) rokov, keď naši predchodcovia nedokázali ani poriadne hovoriť, vytvárať zložité nástroje alebo oblečenie, keď nepoznali fyzikálne zákony, nefilozofovali, nevedeli ani že Zem je guľatá alebo prečo je obloha modrá, sa ani jediný raz nepustili do hromadného konfliktu. Nikdy. Neexistujú dôkazy že by voči sebe akékoľvek skupiny boli násilné alebo boli v akejkoľvek vojne alebo rozsiahlom konflikte. Iste, netvrdím že jedinci sa občas do seba nepustili („hej ty, ty máš krajšiu mamutiu kosť než ja, daj mi ju, inak ťa zmlátim!“), ale nikdy, za milióny rokov sa človek (resp. jeho predchodca) nepostavil človeku. Buď sa skupinky ignorovali, alebo si dokonca navzájom pomáhali. Pripomínam, že vtedy nebol svet preľudnený ako dnes. Keď na seba niekto narazil, bolo to prekvapenie.

 

Milióny rokov. A potom to prišlo. Na mieste nazývanom Jebel Sahaba sa štrnásť tisíc rokov dozadu odohrala „prvá vojna“. Skupina ľudí (Natúfienska kultúra) vytiahla na inú skupinu (Qadanská kultúra) a bolo to krvavé. Muži boli brutálne zavraždení, ženy a deti umučené, tehotné ženy takisto. Aj ženy vo vysokom štádiu tehotenstva. Všetci boli vyhladení a utýraní. Tak započala nekončiaca éra vojen, ktoré my ľudia tak zbožňujeme.

 

Zaujímavé (v smutnom slova zmysle) je, že približne v tom období sa nezávisle na sebe začali diať podobné útoky v obývaných častiach sveta. Pokračovalo to na mieste nazývanom Nataruk (dnešná Keňa), v severnej Austrálii a aj v Európe. Z ničoho nič sme sa všade začali hasiť medzi sebou. Nemali sme žiadne prostriedky ako si posielať správy cez pol sveta alebo kontinentu o tom, že sme objavili vojnu a je to dobrý pocit keď ju vyhráme. Jednoducho... sme k nej svorne dospeli.

 

A odvtedy sme neprestali. Odvtedy nenastal mier. Vždy niekto útočil, vždy niekto dobýjal, vždy niekto zaberal územia, vždy niekto chcel a bral a ničil a zabíjal. V mene zeme, v mene bohov, v mene vládcov, v mene presvedčenia, v mene filozofie, v mene ega, v mene kultúry, v mene zvedavosti, v mene inakosti, v mene xenofóbie, v mene strachu, v mene dezilúzie a niekedy v mene toho, že niekto je starý senilný orangutan, ktorý už nevie čo je realita a potrebuje byť zavretý na psychiatrii (vôbec nenarážam na nikoho konkrétneho) alebo ešte lepšie – v base!

 

A teraz do sveta našej fikcie...

Lucifer a bytosti jemu podobné tu boli s nami po miliardy rokov, od sformovania Zeme. Videli všetko. Videli náš boj o prežitie, našu snahu prežiť, naše objavovanie ohňa, náš vývoj, naše oboznamovanie sa so svetom. Milióny rokov pozorovania. Milióny rokov kedy bola ich zvedavosť a fascinácia naplňovaná, pretože videli progres. Videli uvedomelé bytosti, ktoré sa im začali podobať. A oni im.

A potom sme začali prelievať krv jeden druhého extrémne krutými spôsobmi. Nešlo to zastaviť, nešlo nám dohovoriť. A my sme len pokračovali a pokračovali a vymýšľali ešte kreatívnejšie spôsoby ako si navzájom ubližovať.

Úprimne, ja som len deprimovaný mileniál, ale aj ja som už prišla o svoju vieru v ľudstvo ako také. A to nemám ani tridsať.

Čo je horšie, títo archanjeli/archdémoni sú priťahovaní energiou našich životov. Nemôžu odísť a neostáva im nič iné než tu byť, vidieť čo si navzájom robíme a existovať medzi nami, zatiaľ čo my blbci tu stále riešime, či ženy by vlastne mali mať právo na telesnú autonómiu alebo či ktokoľvek kto nie je beloch potrebuje všetky ľudské práva.

Otázkou teda zostáva, či niekedy v sebe nájdu silu zasiahnuť a prebrať zodpovednosť za to, čo bude nasledovať po ich odhalení...