Posledná z prekliatych 18

Melanie sa viezla v súkromnom lietadle a mala chuť na seba vyliať dezinfekciu po tom, čo si musela vytrpieť na ostrove. Po krátkom pátraní sa dozvedela o geniálnom dekódovacom programe používanom tajnými službami, o ktorý mala záujem neznáma tretia strana.

Z Ruska.

Šla teda za tvorcom.

Ktorý sa ukázal byť tupý ako poleno.

Starý a tučný zbohatlík, ktorý myslel len svojím penisom, v nej okamžite videl len ďalšie diery, do ktorých sa chcel dostať. Melanie očakávala aspoň priemerného biznismena, ale toto stvorenie by ešte aj slovo úrok muselo hľadať v slovníku cudzích slov a to len za predpokladu, že vie čítať.

Dovolila mu s ňou flirtovať, zopár odporných dotykov, než z neho v alkoholovom opare vytiahla pravdu.

Program navrhlo dievča, ktoré mal v opatere a ktoré sa naňho vykašľalo len čo ju vykopol na ulicu.

Amira Shafirová. Francúzska občianka izraelského pôvodu. Sestra jej umrela v Gaze a nedávno sa zázračne objavila, hoci zmrzačená. A ak ju vystopovala ona, nie je pochýb, že sú jej na stope aj Rusi. Ak je naozaj taká chytrá, Melanie sa obávala, že by rozlúštila kódy Rádu. Otázne je, či sa k nej už dostali.

S povzdychom odložila tablet a zavolala otcovi, aby mu podala správu. Potom požiadala o pomoc francúzsku vetvu Rádu. Ich vodca, vysoký päťdesiatnik s rednúcimi vlasmi, ju osobne čakal na letisku. Ubytovala sa v jeho sídle za Parížom a keď mu počas večere vysvetľovala situáciu, prišla prekvapivá pomoc zo strany jeho manželky, riaditeľky zdravotníckeho zariadenia.

„Noemi Shafirová, vravíš? Naša nemocnica nedávno prijala izraelské dievča s týmto priezviskom po útoku kyselinou. Liečili sme ju. Dve sestričky som našla plakať po tom, čo ju ošetrovali. Chúďatko bola úplne zničená. Rok ju držali v zajatí.“

Melanie spozornela. „Mala sestru?“

„Áno, podobali sa na seba. Žiadna iná rodina neprišla. Jej sestra bola rovnako zničená. Smutný prípad.“

A nanešťastie, jeden z miliónov ďalších. Melanie videla, ako to doktorku mrzí. Celý Rád sa ťažko vyrovnáva so svetom, ktorý je. A ktorý sa tak veľmi pokúšali zmeniť.

Keby len ľudia vedeli, ako veľmi.

Ale zlyhali.

„Mohla by si mi dať ich údaje?“ poprosila ju.

Doktorka ju spražila pohľadom. „GDPR!“

Melnie vyprskla do smiechu. „Tak to preformulujem. Môžeš ma zobrať do nemocnice, zapnúť svoj počítač, prihlásiť sa do systému a skočiť si sama na kávičku?“

„Myslím, že by to šlo zariadiť.“

 

 

 

Noemi stála za Amiriným chrbtom a foťákom na mobile sa snažila zachytiť komplikované tetovania pozdĺž sestrinej chrbtice. „Nemôžem uveriť, že ja som tá mladšia a musím ti dávať prednášky, ale urobila si najväčšiu koninu svojho života!“ karhala Amiru. „Máš ty vôbec pud sebazáchovy?“

Amira gúľala očami.

„A ako si si mohla nevšimnúť tetovanie cez celý chrbát?“

To je otázka za milión. Netušila, kedy k nemu prišla. A ako si môže vidieť na chrbát? V izbe nemá zrkadlo a to v kúpeľni je malé a privysoko. Jediné veľké je v predsieni, kam logicky nebehala nahá.

Rozhodne však vie, že sa nikdy tetovať nedala. Kde by na to vzala?

Noemi jej podala mobil s fotkou. Pozdĺž chrbtice uvidela známe znaky. Zamračila sa.

„Toto predsa poznám.“

„Staroveká aramejčina,“ potvrdila Noemi. „Ale ten dialekt...“

„N-nie. Toto sú slová, ktoré som vyslovila. Vtedy na letisku. Lucifer ich mal na koži. Tvrdil mi, že je to akási prísaha. Aby sme sa navzájom nezradili.“ Vyvalila oči. „Nikdy mi nespomenul, že sa mi vyryjú do kože!“

Noemi sa plesla po čele. „A ty tým slovám rozumieš?“

Pokrútila hlavou. „Takže si vyslovila neznámu prísahu v jazyku, ktorému nerozumieš.“ Tentoraz jej dala jednu po hlave. „Toto je IQ húpacieho koníka, Amira! Môže to byť hocičo! Čo ak je to prísaha, že mu odovzdávaš dušu? Že budeš jeho otrokom na večné veky? Že sa zriekaš života?!“

Amira sa skrúšene posadila do kresla v obývačke. Vtedy bola pod tlakom a na smrť vydesená. Áno, dnes to už nevyzerá ako chytrá vec, ale potrebovala zachrániť sestru!

Noemi si len porazene vzdychla. „Myslíš, že to bol on, kto mi vrátil zrak?“ nadhodila a znovu sa začala prechádzať.

„Netuším.“ Nenávidí predsa ľudí. Ale k nej sa naučil byť dobrý. Videla jeho zraniteľnosť, jeho tvár keď priznal kto je, a očakávanie odvrhnutia.

Ale aby Noemi vyliečil?

A prečo by jej to nepovedal? Musel vedieť, že si to všimnú.

Noemi sa zastavila a zahľadela sa von z okna. „Keď... keď ma tam držali... niečo mi robili,“ začala a hlas sa jej triasol.

Amira spozornela. Noemi nikdy nehovorila o tých mesiacoch v zajatí. Len potvrdila, že ju neznásilnili.

„Každý deň, teda asi každý deň, niežeby som vedela ako plynie čas, si ma ten chlapík odviedol z cely a posadil v inej miestnosti. Vždy mi oči niečím potrel. Myslela som si, že je to pokračovanie mučenia a mrzačenia, ale teraz...“

Amira zalapala po dychu. „Myslíš, že ti liečil oči?“

Mykla plecami. „Ako doktorka viem, že také poškodenie je nenávratné. Čokoľvek ma vyliečilo, nebolo prirodzené. A ak to nebol Lucifer...“

„Tak kto? A prečo ťa držal v cele? Prečo ťa vykopol do púšte? Prečo ťa vyhladoval?“

Na to nemali odpoveď. Všetko si navzájom odporovalo.

„Potrebujeme pomoc,“ rozhodla Noemi nakoniec.

Amira sa zasmiala. „A od koho? Toho chlapíka, čo ťa rok držal v cele? Alebo od Luciferových nie celkom ľudských kamarátov? Jasnovidky na rohu? Alebo od Mossadu, ktorý nám parkuje pod oknami?“

Noemi nenápadne spoza závesu skontrolovala priam filmovú dodávku na ulici.

„Musí existovať niekto, kto nie je napojený ani na jednu frakciu,“ zašomrala. „V prvom rade potrebujeme zistiť, čo máš na chrbte. Potom vyšpiónime prečo znovu vidím – niežeby som sa sťažovala.“

„O päť hodín sa vráti Lucifer,“ pripomenula jej Amira. „Myslíš, že to stihneme?“ dodala sarkasticky.

„Kontroluje ťa?“

„Prosím?“

„Má ťa Lucifer na krátkom vodítku?“

„Prečo?“

Noemi zatiahla závesy. „Nakecaj mu, že ma potrebujú v nemocnici cez noc, na nejaké vyšetrenie alebo čokoľvek. Povedz mu, že som na tom psychicky zle, je mi to jedno. A že so mnou musíš zostať. Uverí ti?“

Amira okamžite vyhrabala mobil z kabelky. „To hneď zistíme.“

 

 

 

Striasť Mossad bola skúška trpezlivosti. Amira s Noemi, ktorá si nasadila okuliare a vzala slepeckú paličku, vyšli z bytového komplexu a nasadli na MHD. Dodávka nasledovala linku, ale nemohla ísť do špeciálneho pruhu. Kým obchádzala blok, obe vystúpili, skočili na inú linku a potom na ďalšiu, až sa dostali do centra. Vošli do nákupáku, kde sa pre istotu zamiešali medzi ľudí a vyšli iným východom. Noemi naďalej predstierala slepotu, len pre istotu.

Po dvoch hodinách zastali pred vysokou budovou z dôb minulých. Obe sa tvárili neisto a držali sa za ruky. Nikdy si neoverili, či kliatba platí aj pre pôdy svätostánkov, ale nechceli riskovať.

„Poďme. Do väčších sračiek sa snáď už nedostaneme,“ rozhodla Amira a vošla do katolíckeho kostola.

Neudrel do nich blesk.

Aj to je pozitívne.

Postaršieho kňaza našli pri oltári, ako sa pripravuje na predvečernú omšu. Amira ho našla na internete. Je to skúsený lingvista, prekladateľ starých textov a profesor na univerzite.

Len čo ich zbadal, priateľsky sa usmial a pozdravil ich. „Ako vám môžem pomôcť, slečny?“ Smutne pozrel na Noemi, ale nepýtal sa.

„Otče, mohli by sme vás obrať o kúsok vášho času? Potrebovali by sme vaše odborné znalosti,“ prehovorila Amira.

„Iste.“ Ukázal na lavičku, aby sa posadili.

Amira mu podala papier s prepísanými nápismi, ktoré má na chrbte. „Veľmi by sme potrebovali vedieť, čo tieto slová znamenajú.“

Kňaz na ňu vyvalil oči. „To je staroveká aramejčina. A nie veľmi známy dialekt.“

„Ja viem. Niektoré slová prečítam, ale nerozumiem im. Malo by sa jednať o niečo ako prísahu.“

Starší muž si ju podozrievavo premeral.

„Sme dcéry profesora Shafira,“ vysvetlila Amira. V odborných kruhoch je jeho meno stále ospevované. „Učil nás to.“

„Najdrahší Bože, to ste vy? Nebyť toho muža, nikdy nedokončím školu.“ Tvár sa mu rozžiarila. „Je mi tak ľúto, čo sa mu stalo.“ Hneď sa ochotnejšie pozrel na kus papiera. Prečítal slová a porovnával ich s Amirou a Noemi. Všetci sa pozastavili na kľúčových frázach.

„Problém s jazykmi je, že sa vyvíjajú,“ vysvetlil im kňaz trpezlivo. „Tri generácie a význam sa môže úplne zmeniť. Videli ste niekedy stredoveký Otčenáš? Nemá jediné slovo spoločné s tým dnešným. Aramejčina je stará tisícky rokov a stále nemáme dostatočné základy na jej úplný preklad.“ Vytiahol mobil a vyhľadal akúsi publikáciu. „Toto je jeden z najstarších známych textov,“ ukázal Amire obrázok. „Vidíte, ako sa samotné znaky menili? Nehovoriac o lokálnych rozdieloch.“

„Čo to pre nás znamená? Že preklad neexistuje?“

„Naopak, môže existovať niekoľko odlišných. Vravíte, že sa jedná o prísahu. Niektoré slová by tomu nasvedčovali.“ Prehrabol si rednúce vlasy. „Sú väčší experti, než ja, ale pôsobia vo Vatikáne. Môžem vám dať kontakt-“

„To nebude potrebné,“ prerušila ho Amira. Vatikán je mocnosť, ktorej by sa rada vyhla.

„Chápem,“ prikývol kňaz. „Viem, že mali na vašich rodičov ťažké srdce.“ Napriek tomu sa usmial. „Nie všetci zdieľame názor našich nadriadených.“ Vrátil jej papier. „Čo vám poviem nie je niečo, čo by som mal prezentovať, ale hovoríme o časoch pred katolicizmom.“ Nadýchol sa. „Ľudia od počiatkov vekov verili v nadprirodzeno. Ako by aj nemohli? Skúste jaskynnému mužovi vysvetliť obyčajný blesk. Preto vykonávali rôzne rituály, ktoré si dnes nedokážeme vysvetliť, pretože nemôžeme prísť na ich pôvod. Ako im mohli napadnúť, pokiaľ teda skutočne nevideli bohov vykonávať ich?“

Amira si zahryzla do pery.

Neboli to bohovia.

Boli to archanjeli a archdémoni.

Kňaz pochopil, čo si Amira myslí. „Každopádne, začali s rituálmi. Úroda, dážď, však si domyslíte. Ale niektorí vedci sa pokúšajú dokázať aj čosi ako rituály manželstva. Samozrejme, nie v podobe, ako ich poznáme dnes. V prvom rade nebola podmienka, aby šlo o muža a ženu, alebo len o dvoch účastníkov. Monogamia ešte dlho nebola vynájdená,“ zasmial sa.

Amira zbledla. Noemi zaťala päste.

„Tento text mi znie ako staroveký sľub spojenia duší. Na vyššej úrovni. Nie manželská zmluva, skôr čosi ako Zverím ti svoju dušu, moja sila je tvoja a budem ťa sprevádzať životom naveky. Samozrejme, nie je to doslovné.“

Obe sestry mali sánky až na zemi. Amira musela niekoľkokrát žmurknúť, aby sa uistila, že je stále v realite. „Chcete mi povedať, že je to manželská prísaha?!“

„Nie v našom ponímaní. Je to prísaha akoby niečoho vyššieho. Spojenia duší. Energií. Ale samozrejme, moja viera niečo také neuznáva bez prítomnosti oddávajúceho a svedkov,“ dodal monotónne, len aby stanovil, kde leží jeho lojalita.

Noemi udrela Amiru po ramene. „Ty si vážne, vážne blbá!“

Kňaz sa zamračil a Amira sa nevinne usmiala. „Ďakujeme, otče. Veľmi ste nám pomohli.“ Vstala a podala mu ruku.

„Ako hovorím, nie je to stopercentný preklad. Skutočne nie som až taký odborník. Vydržte chvíľu,“ odbehol do sakristie.

Noemi zavrčala na Amiru. „Si v maléri, sestrička.“

„Nemusíš mi to pripomínať. Je dosť zlé, že som sa vydala na letiskovej toalete,“ odsekla Amira roztrasene.

Kňaz sa vrátil, podávajúc Amire vizitku. „Toto je najznámejší vatikánsky odborník na starovekú aramejčinu. Skúste ho kontaktovať.“

Amira si ju vzala a rýchlo strčila do kabelky. Znovu mu poďakovali a pobrali sa na odchod. Odrazu jej čosi napadlo.

„Otče?“

„Áno?“

„Neviete o niečom, čo sa odohralo pred štrnástimi tisíckami rokov, čo by... nuž... naštvalo týchto bohov? Pre čo by znenávideli ľudí?“

Smutne nadvihol kútik pier. „Ale iste. Jebel Sahaba.“

Tentoraz sa šok nedostavil. Toto Lucifera nasralo? Zo všetkých vecí?

Len čo vyšli z kostola, museli sa posadiť na schodíky. Amiru bolela hlava a Noemi si nebola istá, čo robiť. Obe len hľadeli do neznáma.

Amira si neustále strapatila vlasy. Ani nevedela, ako si v hlave formulovať otázky. Prečo by to Lucifer urobil? Prečo jej to nepovedal? Čo tá prísaha reálne znamená?

Čo sa stane s jej dušou? Má ešte nejakú?

Zostáva jej necelý rok života. Bude môcť odpočívať v pokoji?

Noemi si zložila okuliare a objala sestru. „My to zvládneme. Už sme sa raz takým ako on postavili.“

Amira sa sucho zasmiala. „A vidíš, ako sme dopadli?“

„Ale nepodrobili sme sa. Ubehli tisícky rokov a hoci nás prekliali, naďalej o nich vieme, ale neuctievame ich. Sme vzdelaní. Sme to my. Sme ich jediná slabosť. Jediní, ktorých si nepodrobili. A ako si mi povedala,“ škodoradostne sa usmiala, „nedokážu sa pri našej krvi kontrolovať.“

„Áno, všetci sa traste pred našimi tampónmi!“

Noemi vyprskla do smiechu. „Vie Lucifer o tom, že si si nechala...?“ Ukázala na oblasť podbruška.

„Nepovedala som mu to. Ale myslím, že má svoje zdroje. Rozhodne sa k tomu nevyjadril.“

„Niežeby to bola jeho vec.“

Amira si tým nebola celkom istá. Lucifer doslova vlastní jej život, dušu a telo. A na svete neexistuje jediná osoba, ktorá by jej slovo po slove preložila- „Čo ten Vatikánsky odborník?“ napadlo jej. „Nemusíme mu povedať kto sme.“

„Za pokus to stojí. Ukáž mi jeho vizitku.“

Amira sa pohrabala v kabelke a úsmev jej zamrzol na tvári, keď uvidela meno údajného odborníka. Nemo podala vizitku Noemi.

„Otec Luciano,“ šepla jej sestra neveriacky. „To snáď nie je pravda!“

Amira už mala v ruke mobil a googlila si zamestnancov Vatikánu. Odkedy sa dala cirkev na transparentnosť, zrazu sa k ľuďom dostali kvantá informácií. Nemusela sa ani veľmi namáhať.

Otec Luciano je pápežovou pravou rukou a šéf archeologického oddelenia. Krátky popis jeho pozície bol doplnený o fotografiu muža, ktorý bol len pred pár hodinami s ňou v posteli.

Toľko k celibátu.

Ale jeho slová, že má Vatikán pod kontrolou začali dávať zmysel.

O Amiru sa začal pokúšať hnev. Koľko klamstiev ešte bude musieť pretrpieť? Koľko ponižovania? Vzdala sa všetkého, ale Lucifer ju má stále len ako neplatenú sekretárku. Nezaslúži si aspoň vedieť základy?

Do pekla, spala s vatikánskym kňazom! Ako hlboko ešte môže klesnúť?

„Sakra, Mossad!“ vykríkla Noemi a rýchlo si nasadila okuliare. „Musia sledovať tvoj mobil.“

To by im bolo podobné.

Známa, extrémne nápadná dodávka sa zjavila v rušnej ulici kúsok od nich a nikto z nej nevystúpil. Amira zúrila. Keď nie Lucifer, tak Mossad. Čo ju ešte čaká? Ak niekedy nájde toho bastarda, čo ich preklial, zaškrtí ho!

Pomaly.