Posledná z prekliatych 22

 

Luciferovi trvalo hodinu dať do poriadku steny, statiku a vymazať spomienky polovici obyvateľov budovy. Potom sa konečne dostal do sprchy, ale ani prúd horúcej vody ho neupokojil. Amirine činy za jeho chrbtom ho rozzúrili. Čo si to malé človieča dovoľuje? Nedal jej dosť voľnosti? Možností? Priestoru?

Tiež by ho zaujímalo, čo sa stalo s Noemi. Ako to, že má odrazu oči a vidí? Čo mu zatajili?

Len čo sa vrátil do obývačky, našiel v nej neželanú návštevu v podobe vládkyne jesene Rebeccy, súčasnej najvyššej kráľovnej upírskeho dvora. Nebola to však ona, kto bol prítomný. Rebecca je po ňom a jeho bratoch jedna z najmocnejších bytostí na planéte a je slabšia len o minimálny kúsok moci. Vlastne je momentálne na tom lepšie než on, pretože dokáže komunikovať s vesmírom samotným. A práve ten ju posadol. Jej pohyby boli strnulé, oči čierne ako noc a tvár prázdna.

„Ešte stále ma ignoruješ?“ povedal Lucifer otrávene, urazený že on sa takýmto spôsobom nedokáže spojiť s nekonečnom, z ktorého vzišiel. Bral to osobne.

„Ty si bol prvý, kto ma začal ignorovať,“ povedal neutrálny hlas.

Odfrkol si. „Miliardy rokov trčím na tomto kuse skaly. Ak očakávaš vďaku, čakaj ďalej.“

„Som trpezlivý a nepotrebujem ju. Sotva rozumieš mojej existencii. A aj svojej vlastnej.“

Lucifer prešiel do kuchyne a vzal si fľašu Vodky. „Ale ja jej rozumiem krásne.“

„Nehovor. Tak povedz, čo je tvojím zmyslom?“

„Unudiť sa na smrť, počkať až táto planéta vybuchne a potom konečne vypadnúť. Pretože očividne mi nedovolíš ani len umrieť.“

Rebeccino telo sa začalo pomaly prechádzať. „Smrť nikdy neznamenala koniec, Lucifer. Len zmenu. Ty nechceš umrieť. Vlastne ťa desí možnosť, že by taká eventualita mohla nastať. Skutočná smrť. Ničota. Neexistencia.“

Démon si odpil z Vodky, aby zahnal tú predstavu. „Som hmota. Nikdy neumriem.“

Rebecca sa pod vplyvom cudzej prítomnosti usmiala. „Aj hmota môže byť eliminovaná.“

„Nie, len zmení svoj stav. Hej, sú to tvoje zákony. Prečo ti dávam lekcie ja?“

Vesmír k nemu podišiel. „Ešte nepoznáš moje zákony. Ako vidím, ty a tvoji druhovia ste skutočne nič nepochopili. Preto mením pravidlá. Mali ste to príliš ľahké.“

Lucifer v tom neutrálnom, nezúčastnenom tóne začul hrozbu. Odložil fľašu. „Aké pravidlá?“

„Príliš dlho ste boli nedotknuteľní. Spohodlneli ste.“ Vesmír sa uškrnul, čo bol ekvivalent desu zo všetkých hororov aké boli kedy natočené. „Ale ty... ty si konečne odštartoval reťazovú reakciu, na ktorú som čakal pol miliardy pozemských rokov.“

Z nejakého dôvodu Luciferovi na čelo vystúpil pot. „Konkretizuješ túto vyhrážku, alebo ma necháš prísť na to sám?“

„Celkom by ma bavilo, keby som ťa nechal tápať v temnotách, ale nanešťastie si to nemôžem dovoliť. Ver tomu alebo nie, momentálne si najstabilnejší zo svojich druhov. A to je skutočne čo povedať.“ Vážne pozrel Luciferovi do očí. „Mal si pravdu, ohľadom zákonov. Aj ohľadom energie a hmoty. Všetko vo mne sa môže len transformovať, ale nemizne. A čo je dôležitejšie – všetko je perfektne vybalansované. Vrátane vás a vašich síl.“

„Čo tým chceš povedať?“

„Doteraz som udržiaval určité javy na uzde. Keď ste vznikli, boli ste len vy ako stavebný kameň života a vedomia. Nemali ste svoj protipól. Mal to byť zámer, avšak nesprávny. Aj ja sa stále len učím. Mal som vám ich dať už dávno a... niektoré veci by sa nestali. Snáď svoju chybu môžem ešte napraviť.“

„Moment, moment!“ Lucifer zdrapol Rebeccu za rameno. „Aký protipól? Čo to znamená?“

„Znamená to, že vám dávam zraniteľnosť, Lucifer. Výmenou za večnosť, v ktorej nebudete musieť byť sami. Pochopíš to neskôr. Nateraz ti viac nemôžem povedať. Všetko to cestovanie časom spred rokov narušilo mnoho procesov, ktoré musím dať do poriadku. A ty zase musíš dať do poriadku svoju rozpadnutú rodinu.“ Naposledy sa naňho usmial a začal opúšťať Rebeccino telo.

O minútu neskôr pred ním stála veľmi otrávená vládkyňa jesene. „Vážne, Lucifer, udobri sa s vesmírom konečne. Alec sa predo mnou od strachu skryl do šatníka, keď ma posadol.“ Vzala si od neho fľašu a dopriala si niekoľko glgov. „Čo myslel tým protipólom?“

Lucifer zaklonil hlavu a vzdychol. „Odkiaľ to mám vedieť?“

„Je nejaká sila schopná zabiť ťa?“ vyzvedala znudene.

„Čo ja viem? Antihmota?“

„Tá sa prirodzene nevyskytuje.“

Rád by bol v tomto rozhovore pokračoval, ale dvere bytu sa rozleteli a objavila sa v nich neskutočne vytočená a zadýchaná Noemi. „Čo si urobil s mojou sestrou?!“

 

 

Vasily sa nervózne prechádzal sem a tam na opustenom parkovisku pred schátraným skladom v Ríme, kam sa dal premiestniť džinmi aj so Stefanom, pokojne stojacim kúsok od neho. Čakala ich neľahká úloha informovať najvyšší dvor o Michelových podozrivých machináciách.

„Nerozumiem,“ povedal Nero, keď mu v krátkosti zreferoval, čo sa Stefan dozvedel. „Michel prekročil hranice tvojho kráľovstva, to je porušenie zákonov, ale prečo ma má trápiť nejaká vzorka?“

Samozrejme, keď ich tlačí čas, úradné hodiny nemôžu mať kráľovné, ktoré aspoň chápu tento svet. Nie, namiesto nich sa dostaví Nero s Alecom, obaja ľahostajní k ľudským záležitostiam.

„To, že prekročil hranice mi je ukradnuté, s tým by som sa vysporiadal sám.“ Nadýchol sa a prestal chodiť sem a tam. „Je vám dedkom známy Variola vírus?“

„Vyzeráme na to?“ Alec si prekrížil ruky na hrudi.

Na to, že obaja veľkráli s ním museli prísť do kontaktu nespočetne krát, majú mizernú pamäť. Vasily sa len plesol po čele. „Tak inak. Na svete je obrovské množstvo vírusov a iných pliag. Niektoré už ľudia relatívne zvládajú, ako napríklad influenzu. Potom sú tu také, proti ktorým očkujú, ako osýpky alebo rubeola. Zatiaľ chápeme?“

Najvyšší králi prikývli.

„Očkovanie je štatistika. Ak zaočkuješ viac než 95 a viac percent obyvateľstva, vírus sa nebude mať na kom chytiť, pretože väčšina chráni nezaočkovanú menšinu. Doslova ho to vyhladuje a on umrie.“

Alec gúľal očami. „Prečo musím počúvať túto prednášku? Ľudské pliagy sú mi ukradnuté.“

Vasily ho nekopol len pre to, že je jeho kráľom. Stefan mu položil ruku na plece, aby ho upokojil, a prebral slovo. „Za celú históriu ľudstva sa podarilo vyhubiť jeden jediný vírus. Očkovanie spôsobilo, že sa prestal prirodzene vyskytovať. Na svete nie je jediný organizmus, ktorý by ho niesol. Bol to vírus Variola.“

„No a?“ už aj Nero sa zdal byť znudený.

„Nuž, ľudia sú zákerné bytosti. Ponechali si vzorky, ktoré sa majú nachádzať v dvoch laboratóriách na svete, jedným z nich je ruský VECTOR. Za studenej vojny boli Sovieti pripravení využiť ho ako biologickú zbraň.“

„A použili?“

Už aj Stefan mal chuť niekomu ublížiť. „Nie. Vzorky mali byť naďalej v labáku. V labáku stráženom armádou, špičkovými technológiami a nadnárodnými organizáciami. V labáku, do ktorého sa nejakým zázrakom dostal Michel a ukradol ich!“ ku koncu rozprávania zvýšil hlas, pretože tým dvom blbcom stále nedochádzalo, čo to znamená.

Alec gúľal očami. „Práve ste povedali, že ľudia majú vakcínu. Kde je problém?“

„Očkovať prestali v osemdesiatych rokoch!“ Vasily rozhodil rukami. „Načo očkovať proti vyhubenému vírusu? Je to ako variť večeru pre mŕtvych. Vakcín je minimum, sú držané len pre zamestnancov, ktorí s vírusom pracujú. Rozhodne nemajú zásoby pre miliardy. Variola je extrémne infekčná.“

Nero sa zamračil. Urobil krok vpred. „Existuje liek?“

Vasily aj Stefan krútili hlavami.

„Čo spôsobuje tento... Variola vírus?“

Konečne ich niekto berie vážne! „Pravé kiahne,“ odpovedal Vasily. „S niekedy až deväťdesiatpercentnou úmrtnosťou. A Michel má vzorky, ktoré môžu nakaziť celé štáty.“

 

 

Amira vystúpila z auta pred budovou, z ktorej pred niekoľkými dňami utiekla. Vedľa nej sa postavila neistá Melanie, ktorá po prvý raz v živote cítila potrebu utiecť. Doteraz žila v domnení, že Jazdci sú jediné nadprirodzené bytosti na Zemi a odrazu... odrazu je tu celá armáda nesmrteľných, ktorí infiltrovali ľudstvo. Musela by byť šialená, aby sa nebála!

Amira na ňu povzbudivo mrkla a zaviedla ju do lobby, kde hneď spozornela ochranka, ktorá tam rozhodne predtým nebola. Niečo zahlásili do vysielačiek a hneď podišli k Amire. Tá sa obranne postavila pred Melanie.

„Sme z Tajnej polície,“ prehovoril diskrétne čiernovlasý muž. „Pátrali sme po tebe celé dni.“

Áno, Luciferovi ušla jeho hračka, koľké prekvapenie. Zagúľala očami a mávla rukou. „Došlo len k malému nedorozumeniu. Toto je Melanie a je na našej strane. Pustite ma za ním!“

O minútu už vystúpili z výťahu, prešli cez ďalších agentov a len čo sa otvorili dvere, na Amiru zaútočila Noemi medvedím objatím, až takmer spadla z nôh.

„Nič mi nie je,“ tíšila uplakanú sestru. „Nikto mi neublížil.“

Noemi jej napriek tomu prehmatala strhanú tvár a končatiny, či je naozaj celá. „Kde si bola? Čo sa stalo? Kto po nás šiel?“ vychrlila otázky.

Amira jej nazrela ponad plece a uvidela Lucifera, napäto stojaceho pár metrov za ňou. Tvár mal chladnú, ale v očiach mu videla zmes neznámych emócií. Zovrela pery a vošla. „Ochranka? Bál si sa, že bez Noemi ako rukojemníka by som sa nevrátila?“ prskla a zavrela za nimi dvere.

Lucifer si prehrabol svetlé vlasy a nevedel, čo povedať. Posledné dni boli preňho strašné. Po prvý raz v živote cítil obavu a strach, skutočný strach o niekoho iného a to ho takmer dohnalo do šialenstva. Pred očami videl, ako Amiru niekto mučí pre odpovede. O ňom. O jeho svete. V hrudi ho bolelo ako po zásahu elektrickým prúdom. A tá úľava, keď vošla do jeho bytu, nezranená a sebaistá, sa nedala popísať. Stálo ho všetko premáhanie nahlas nevydýchnuť. Zburcoval celý najvyšší dvor, ktorý mu poslal agentov a ďalší šli do terénu.

A ona sa vrátila. Z vlastnej vôle sa vrátila. Alebo to urobila len kvôli Noemi? Súdiac podľa jej slov a pohľadu rozhodne nebol dôvodom, prečo neutiekla na opačný koniec sveta.

Celú minútu sa prepaľovali pohľadmi, než Amira pokrútila hlavou a ukázala na svoju spoločníčku. „Lucifer, toto je Melanie Mooreová. Budúca veľmajsterka Rádu Smrti. To ona ma dala uniesť po tom, čo zistila, že som pomohla rozšifrovať ich správy,“ vysvetlila mu v krátkosti situáciu.

Melanie naprázdno preglgla a čakala na reakciu.

Lucifer prekvapene zamrkal a premeral si ju.

Noemi sa zamračila. „A potom ťa len tak pustila?“

„Nevedela, ako sa veci majú. Prosím, prestaňte ju desiť.“ Vyzliekla si kabát a ukázala na gauč, aby sa posadili. „Rádu bolo po celý čas jasné poslanie Smrti. Nestojí proti nám a ani proti Jazdcom.“

Lucifera desil jej monotónny hlas, ale nanešťastie nie sú v situácii, aby si vyjasňovali osobné záležitosti. Posadil sa teda do kresla oproti a nútil sa k rovnako pokojnému postoju. „Čo sa teda s vami stalo?“

Noemi zvierala a roztvárala päste od nervozity. Pozrela na Amiru, ktorá len mierumilovne prikývla, aby zo seba dostala, čo tak dlho v sebe dusí. „M-my máme prebudiť Smrť. Po tom, čo všetky ním stanovené ukazovatele dosiahnu extrém.“

Lucifer sa naďalej snažil o pokerový výraz. „Máte možnosť ukazovatele sledovať?“

Melanie si vyhrnula tričko. „Každá vetva má jeden.“

Wau, Smrť rozhodne vedel, čo robí.

Melanie preglgla. „Jazdec mal byť prebudený pred rokmi,“ konečne zo seba dostala.

Padlý anjel vyvalil oči a ešte aj nervózna Noemi zalapala po dychu.

„Kedy?“ chcel vedieť Lucifer.

„Dvetisíc jedenásty,“ zašepkala odpoveď.

Lucifer s ústami dokorán pozrel na Amiru, ktorá zrejme túto informáciu nepočuje prvý raz. „Je to len teória, ale časovo to sedí s Arabskou jarou,“ povedala. „Preľudnenie a ekológia už boli za extrémom, ale ten chaos čo nastal po protestoch vytlačil do výšin násilie a neslobodu.“

„Aj my sme dospeli k podobnému záveru,“ dodala Melanie a odvážila sa pozrieť na zhrozeného Lucifera. „Nemali sme zlé úmysly, prisahám.“

„Prečo ste Smrť neprebudili?“ naliehala Noemi.

Melanie sa nadýchla. „Viem, ako sú ľudstvu prezentované tajné rády. Vraj chceme očipovať ľudstvo, nastoliť svetovládu, sterilizovať menšiny a ja neviem čo ešte. My takí nie sme.“ Prebehla po všetkých pohľadom. „Vedeli sme, aké ukazovatele prebudia Smrť a robili sme všetko pre to, aby sme ich utlmili. Stáročia sme usmerňovali mierové jednania, vzdelávali, vyvíjali a distribuovali metódy kontroly počatia, kontrolovali trhy aby sa bohatým nedostalo viac bohatstva, lobovali proti otroctvu a robili všetko pre rovnosť ľudí. Nikdy sme sa nezastavili.“

Lucifer pochopil. Smutne krútil hlavou. Toto je zmýšľanie ľudí. Extrémne chybné zmýšľanie ľudí.

„Moji predkovia počas druhej svetovej boli kúsok od prebudenia Smrti. Ale stalo sa nemožné – po jej konci poklesli dva ukazovatele! Nie o veľa, ale vtedy sme zistili, že môžu ísť dolu!“

Amira si s Luciferom vymenila pohľad nahradzujúci celý rozhovor, pretože obaja videli, čo sa stalo. Aj stúpajúci trend môže kulminovať a Rád sa nechal oklamať krátkodobým poklesom.

Noemi si prisadla k Melanie. „O to ste sa pokúšali? Zraziť ich?“

Prikývla. „Vyjednali sme deklarácie, nastolili demokratické vlády, odstránili desiatky radikálnych vodcov, pokúšali sme sa vzdelať aj tie najzaostalejšie komunity o plánovanom rodičovstve, ale... nestačilo to.“ Z očí sa jej vykotúľali slzy. „Proste... to... nestačilo. Ľudia sú tak zaslepení...“ vyzerala, že začne od bezmocnosti hyperventilovať.

„Čo sa stalo, keď ukazovatele aj tak dosiahli maxima?“ opýtal sa Lucifer čo najpokojnejšie.

Melanie naprázdno preglgla. „Nasledovali sme protokol. Každá vetva pozná len kúsok cesty k Smrti, aby sa nestalo, že ho zobudí niekto len tak z rozmaru. Dostali sme sa až k nemu, ale... nedokázali sme to. Celé dni sme diskutovali, hľadali cesty a povedali sme si, že musí existovať spôsob, ako aspoň jeden z nich zase znížiť. Odvtedy sme robili všetko pre to, aby sme to dokázali, ale...“

„Nešlo to,“ dokončil chápavo.

Melanie sa tvárila ako zbité šteniatko. „Je zlé, že sme chceli pomôcť?“

Áno, je. Ale ako to vysvetliť človeku? Aj ona je súčasťou ľudstva. A dostala neľahkú úlohu. Mal sto chutí na ňu vyletieť, no zdržal sa kvôli Amire, ktorá ho prepaľovala pohľadom. „Melanie, vieš čo sa stalo keď Smrť nepovstala?“

Melanie pokrútila hlavou.

„Ostatní Jazdci fyzicky trpia. A keď sa utrpenie nedá zvládnuť, ich moc doslova vybuchne. Ľudia hladujú, chorľavejú a bojujú, ale nie je im dopriata smrť. Videla si, k čomu bol prinútený Mor? Namiesto odľahčenia planéty sa len viac ľudí dostalo za hranicu chudoby, padli ekonomiky, začali nepokoje a stúpol radikalizmus.“ Naklonil sa k nej. Drahé nebesia, skutočne nenávidí túto civilizáciu, ale to neznamená, že ich nemôže aspoň trochu vzdelať. „Smrť nie je zlo, Melanie. Je to vykúpenie.“

Amira súhlasne prikyvovala. „Čím dlhšie chceš zachraňovať ľudstvo, tým viac bude trpieť výbuchmi moci ostatných Jazdcov.“

Melanie po lícach stiekli slzy. „To sme nevedeli.“

Isteže nie. Smrť urobil hlúposť, keď niečo takéto vložil do rúk ľuďom a nie iným, zodpovednejším bytostiam. Lucifer vstal a začal sa prechádzať. Všetci si mysleli, že do prebudenia Smrti ešte nejaký čas ostáva. Len čo sa posledný Jazdec pripojí k svojim druhom, planéta sa otrasie v základoch a ten čas mal nastať už dávno.

„Musíme ho prebudiť,“ rozhodol nakoniec.

Amire zovrelo srdce.

Uvidí padnúť svet.

Melanie si hrýzla peru. „Oznámim nové... skutočnosti Rádu.“

„Majú týždeň,“ rozhodol Lucifer. „Urobte potrebné, aby ste sa zabezpečili, ale o sedem dní prebudíme Smrť, či sa to niekomu páči alebo nie.“ Rýchlym krokom odišiel z miestnosti a zabuchol sa v knižnici, aby mal veľmi vážny rozhovor s vodcami nesmrteľných.