Posledná z prekliatych 25

 

Noemi ráno sedela pred počítačom a pozorovala Amiru a Lucifera, obaja sediaci čo najďalej od seba. Odmietali sa na seba pozrieť a takmer nahnevane jedli svoje raňajky. Nemala to srdce im povedať o takmer ladiacich cucflekoch krášliacich im krky. Nech na to prídu sami. Ona má zaujímavejšiu misiu.

„Lucifer, môžem sa na niečo opýtať?“ začala nevinne.

Démon po nej vrhol pohľad, ale rýchlo ho dostal pod kontrolu, aby nevyzeral nepriateľsky. „Čo?“

Na počítači si preklikla niekoľko štúdií. „Tá slávna biblická potopa... však vieš Noe, archa a tak...“

Lucifer zagúľal očami. „Topenie ľadovcov, fluktuácie medzi ľadovými dobami. Žiadna archa. Len sa zdvihli moria,“ vysvetlil jej.

„Takých období bolo viac. Myslím zdvihnutie hladín. Spomínaš si na všetky? Aspoň odkedy ľudia prestali kočovať?“

Mykol plecami. „Viac-menej.“

Amira pozrela na sestru. Kam sa chce týmto výsluchom dostať?

„Bol si medzi ľuďmi? Keď sa to dialo?“

„Bol som v centrách civilizácie, áno.“

„Pamätáš si kedy to bolo? Tie záplavy? Geológovia sa stále nemôžu dohodnúť na presných obdobiach.“

Lucifer absolútne nezachytil jej podtón. Len Amira spoznala postranné úmysly a rozhodla sa pomlčať. „Spomínam si na zvýšenie hladín asi dvanásť tisíc rokov dozadu. Celá klíma sa zmenila. Potom sa ľudia usadili a postupne klesli teploty a prišlo dlhé sucho. Nakoniec to ale zvládli a postavili si mestá.“ Ako to rozprával, bol absolútne nesústredený. Viac ho zaujímali raňajky než opakovanie neskutočne starej histórie.

„To sucho položilo na kolená civilizáciu v údolí rieky Indus, však?“

Prikývol. „Nebolo to vhodné miesto, nie v tej dobe.“

„A čo mestá? Ako sa im darilo?“

„Lepšie. Mieriš k niečomu konkrétnemu?“

Znovu si prečítala vyznačené riadky štúdie. „Taký Uruk a Kiš... prežili mnohé. Ďaleko od mora. Ich sa žiadne povodne nedotkli?“

Pokrútil hlavou a dopil silný čierny čaj. „Rieky okolo nich boli poväčšine pokojné. V tom období žiadne veľké nárasty hladín neboli.“ Vstal a odniesol taniere s príbormi do umývačky.

Amira vyvalila oči.

Noemi ju kopla, aby si neotvorila ústa a neopravila Lucifera.

„Musím ísť za Jazdcami,“ povedal nakoniec. „A upokojiť Melanie, pretože ako poznám Michela, dal ju strážiť svojimi najdesivejšími agentmi. Zvládnete neutiecť, než sa vrátim?“

Amira sa nevinne usmiala. „Pokiaľ nás nešokuješ ďalšími vecami, ktoré si nám zatajil, budeme tu.“

Kývol im a odmiestnil sa.

Amira sa hneď prisunula k Noemi. „Čo to malo znamenať?“

Mladšia sestra si vzdychla. „Nie som si istá. Len som si chcela overiť jednu vec.“

„Že Lucifer si nepamätá históriu? Hladiny morí prudko stúpli za existencie Kišu a Uruku. Tie mestá boli na pobreží! Ako mu to mohlo ujsť? Toto je predsa považované za predlohu biblickej potopy.“

Noemi preklikla na mapu Mezopotámie, ktorú obe sestry dôverne poznali z otcových rozprávaní. „Spomínaš si na to, ako s nami otec hral hru o pamäti?“

Ako by nemohla? Bola to snáď ich prvá lekcia o tom, ako zle je napísaná história. Otec ich vyzval, aby mu povedali aké predmety mali v škole pred dvoma rokmi. Vymenovali mu ich takmer bez chyby. Potom im povedal, aby mu zopakovali v akom poradí ich mali ktorý deň.

To nedokázali bez toho, aby sa pozreli na svoje staré rozvrhy.

„A tak vznikali dejiny,“ hovorieval. „Než bolo vynájdené písmo, ale aj potom, pretože nie každý bol gramotný. Ľudia si pamätali udalosti, ale stačilo aby prešla jediná generácia a nielenže sa pokrivili spomienky, poradie bolo často nesprávne a časové zaradenie sa menilo prakticky u každej osoby. Biblia, Tóra aj Korán boli napísané tisícky rokov po udalostiach za čias mýtov o Abrahámovi. Preto sú spochybňované vedcami. Neznamená to ale, že nezachytávajú skutočné udalosti. Len boli prikrášlené a upravené.“

„Samozrejme,“ povedala Amira pri tej spomienke.

„Lucifer by si mal pamätať novšie udalosti, nie tie staršie. Hlavne keď tie staršie zvláda aj s detailmi,“ zamýšľala sa Noemi.

„Nie je možné, aby sa mu udalosti len zliali dohromady?“

„Tieto dve udalosti by nemohli byť odlišnejšie, Amira. Pozri, tá prvá – prudká zmena klímy. Ľudia sa len vtedy usadzovali. Žiadne mestá. Žiadna štruktúra vlády. Záplavy za čias Uruku? Bol to pád kométy alebo meteoritu.“ Ukázala jej štúdie odborníkov spolu s mapami.

Amira bola rozpoltená. „Ale čo to znamená?“

Noemi zaklapla počítač. „Čo ak sa Lucifer nezbláznil po Jebel Sahabe? Čo ak... čo ak bol do tohto stavu dotlačený?“

Amira sa zamračila.

„Je to štrnásť tisíc rokov. Všetci sa zbláznili naraz, prestali sa angažovať v nebi a ešte k tomu vraj žiadna vojna na nebesiach nebola?“ Noemi si prekrížila ruky na hrudi. „Musíš uznať, že tu niečo nesedí.“

To síce áno, ale nie je jej teória pritiahnutá za vlasy? „Čo mieniš robiť?“

Mladšia sestra si hrýzla peru. „Ešte neviem. Stále sa snažím pochopiť tie nápisy po Sachielovi. Snáď mi niečo napovedia.“ Vstala a nabrala si zásoby jedla, s ktorými sa zavrela v izbe.

Amira mala zlé tušenie.

 

 

Ubehol týždeň. Nesmrteľní sa pripravili na neistotu vo svete a stiahli svoje peniaze z trhov. Nakúpili drahé kovy, zbrane a materiály vhodné pre apokalyptickú udalosť, ktorá sa chystá. Stefan s Vasilym robili tieň Michelovi, ktorý sekal dobrotu.

Melanie oboznámila Rád s novinkami a prikázala rodinám zavrieť sa v úkrytoch, ktoré si pre túto situáciu postavili. Majú v nich dostatok zásob na dôstojné dožitie pre prípad, že by sa Smrť naštval a chcel ísť po nich.

Na veľkej porade sa nesmrteľní zhodli, že nie je správne varovať ľudí. Za prvé im to nepomôže, za druhé by dali čas na prípravu tým, ktorí ľudstvo do tohto extrému dohnali. Takto aspoň budú mať všetci rovnakú štartovaciu pozíciu, nech sa stane čokoľvek. S Jazdcami sa dohodli, že proti ich činom nezasiahnu, nebudú ľudí zachraňovať a ani sa nepostavia na ich obranu. Nie je to ich záležitosť a všetko by len zhoršili. Len Opal s Heliom sa tvárili, že príchod Jazdcov v plnej sile nie je absolútna katastrofa.

Na siedmy deň šli oslobodiť Smrť. Melanie bola neskutočne vystresovaná. Chodila po izbe ako lev v klietke a spôsobovala bolesti hlavy Michelovým agentom. Lucifer dorazil aj s Amirou, s ktorou každý deň telefonovala. Obe ženy sa úprimne objali, hoci sa spoznali za veľmi pohnutých okolností.

„Povedzte mi, že robím správnu vec,“ prosila ich Melanie, keď sa usadili v salóniku prenajatého apartmánu.

Amira sa do toho chcela pustiť, ale Lucifer ju predbehol. Posadil sa k Melanie a vzal jej ruky do svojich. Úprimne jej pozrel do očí. „Z dlhodobého hľadiska áno. Ja viem, že to tak nemusí vyzerať. Ani nebude. Ale tým, že nadíde krátkodobá apokalypsa, dostanú na život šancu stovky generácií, ktoré by tu neprežili, keby súčasná civilizácia pokračovala v tom, čo robí,“ vysvetlil jej. „Toto nebude koniec, Melanie.“

Amira ho len nechápavo pozorovala. Ako môže nenávidieť ľudí a zároveň hovoriť niečo takéto? Dúfa snáď v lepšiu budúcnosť? „Myslela som, že nás nenávidíš,“ povedala sucho.

Archdémon na ňu pozrel a zdal sa byť... vydesený? Týždeň sa jej síce vyhýbal, ale aby sa jej bál? Je predsa neškodná ako práve narodené mačiatko!

„Nenávidím ľudské hodnoty. To neznamená, že nemôžu dosiahnuť lepšie.“

Nuž, aj to je argument. A má pravdu. Možno potrebujú dno, od ktorého by sa mohli odraziť.

Dvere sa otvorili a k ich malému zhromaždeniu sa pridal Michel v športovom oblečení s Vasilym a Stefanom v závese.

„Čo tu chcete vy?“ štekol na nich podráždený Lucifer.

Michel sa naďalej tváril ako pán celej tejto katastrofy. „Chcem si dohliadnuť na situáciu. Idem s vami.“

„Nás posiela najvyšší dvor,“ vysvetlil Stefan pokojne. „Z podobného dôvodu.“

Lucifer sa len plesol po čele.

Poslední dorazili Jazdci. Melanie im šla otvoriť, pretože, paradoxne, si s nimi vybudovala najbližší vzťah. Trávili s ňou celé dni. Ona im rozprávala o histórii Rádu, oni jej o svojom poslaní. Nebrala ich za nepriateľov, len za tú nepríjemnejšiu súčasť existencie. Mor, Vojna a Hlad vošli do salónika a krátko sa so všetkými pozdravili, než ich oči pristáli na Amire, ktorá stála po Luciferovom boku.

Odrazu zabudli dýchať a ustúpili až k stene.

Amira nadvihla obočie. Prečo sa jej všetci boja?

Lucifer pohľadom skákal z Amiry na Jazdcov. „Čo je to s vami?“

Mor naprázdno preglgol a ukázal na ňu ako na ducha. „T-ty! Vy ste prežili až dodnes?“ koktal.

Celá miestnosť stíchla. „Kto my?“ opýtala sa Amira. „Prisahám, ak aj vy začnete s koncentrákmi, budem zab-“

„Dcéra Izraela,“ vyslovil Hlad takmer šeptom.

Amira hľadala vysvetlenie u zmäteného Lucifera. „Už som bola nazývaná horšie,“ povedala nakoniec nonšalantne.

„Prečo ste ju tak nazvali?“ dožadoval sa odpovede Lucifer. „Viete o nej niečo?“

Hlad podozrievavo prižmúril oči. „A ty snáď nie? Jej predok vám dal slušne na frak! Doteraz cítime z jej krvi vašu prísahu!“

Amira sa predrala cez zástup postáv až k vydeseným Jazdcom. „Moja krv? Čo je s mojou krvou?“

Mor nabral odvahu a odlepil sa od steny, aby si Amiru bližšie prezrel. „Chúďa dieťa nepozná vlastnú históriu. Niet divu, po tom čím si museli prejsť.“ Opatrne sa dotkol jej líca, za čo si od Lucifera vyslúžil zavrčanie.

„Lucifer, bol si tam. My všetci. Nespoznávaš  energiu v jej krvi?“ zopakoval Mor.

Amira sa otočila k Luciferovi. „Ty si tam bol keď sme boli prekliati?!“

Divoko krútil hlavou.

„Prekliati?“ zopakoval Hlad. „Ty si prekliata?“

Nič nedávalo zmysel. „Moment, o čom tu vlastne hovoríme? Lucifer reaguje na moju krv, pretože ju niekto kedysi dávno preklial. Za to, že sme sa postavili archanjelom a archdémonom,“ zopakovala večne omieľanú teóriu.

Vojna si odfrkol. „To ste sa síce postavili, ale o žiadnej kliatbe nič nevieme. To, čo máš v krvi, sú pozostatky asi najmocnejšej prísahy, akú kedy archanjeli a archdémoni vyslovili.“

Lucifer vystúpil vpred. „Akej prísahy, do pekla?“

„Že necháte ľudstvo na pokoji?“ pokúšal sa mu rozbehnúť pamäť Mor. „Však vieš, celá tá záležitosť s potopou, úpadkom, och a faktom že ste nás zneužili pre svoje účely? Stále nič?“ vyčítavo zvýšil hlas.

Lucifer vyzeral ako škôlkar na prednáške z kvantovej fyziky. „Potopa bola vaša práca,“ argumentoval.

Vojna si odfrkol. „Na váš príkaz. Ako si to nemôžeš pamätať? Ako si nemôžeš pamätať na jej predkov? Nebyť nich, ľudia tu dnes nie sú,“ ukázal na Amiru ako na niečo posvätné. „Je potomkom Jakuba! Potomkom Izraela!“