Posledná z prekliatych 26

 

Amire klesla sánka. Luciferovi tiež. Michel ani brvou nemihol, Stefan pátral v pamäti po najmenej obľúbenej literatúre, aby si vybavil o čo ide a Vasily len čakal na vysvetlenie.

Amira zo seba vydala hysterický smiech. „Počkať, počkať.“ Prehrabla si vlasy a spamätávala sa. „Ja som z rodu Jakuba? Toho Jakuba, ktorý je praotcom Izraela? Po ktorom je ten štát pomenovaný?“ jej tón jasne naznačoval, že to považuje za vtip. „Vnuka toho šialenca Abraháma?“

Pohľad Jazdcov hovoril, že to mala dávno vedieť.

Lucifer krútil hlavou. „Abrahám aj Jakub sú mytologické postavy,“ hádal sa.

„Nie, len sú nesprávne popísaní v nemenovanej literatúre,“ vysvetľoval mu znudene Hlad. „Jakub žil. Aktívne sa zaujímal o archanjelov, dokonca uvidel nebesia. Neskôr sa tradovalo, že uvidel schody do nebies. Tiež sa píše, že...“

„Bojoval s anjelom,“ dokončila Amira s neprítomným pohľadom. „Jakub bojoval s anjelom a ako dôsledok dostal meno Yisra´el. Potom vyhlasoval, že videl tvár Boha a prežil.“

„Jakub bol vysoko inteligentný,“ doplnil zabudnuté fakty Mor. „Porozumel čo archanjeli sú a že nie sú žiadni nadpozemskí bohovia.“

„On a jeho rodina sa postavili tomu, ktorý vládol v ich oblasti, pretože požadoval uctievanie a obety,“ zopakovala Amira, čo sa v jej rodine tradovalo.

„Tak to nebolo,“ opravil ju Mor. „Jakub prišiel na to, že archanjeli sa pokúšajú zabiť ľudí. Preto sa im postavil. Preto bojoval. A vyhral. Celá oblasť sa dozvedela pravdu a zavrhla vládnucich archanjelov. Boli v takom šachu, že museli prisahať na vlastné životy, že nikdy viac nepoužijú svoje sily na vyhladenie civilizácie.“

Amira sa musela posadiť. „Prečo sa nás pokúšali zabiť?“

„Netušíme,“ priznal Mor. „Najskôr sme si mysleli, že nadišiel náš čas, než nám došlo, že príkazy z neba prichádzajú bez autorizácie. Niekto nás surovo využil na zničenie ľudí.“

Melanie klesla k Amire, aby ju objala. „Hej, dievča, len dýchaj,“ šepkala jej. „Potrebuješ pohár vody?“

Potrebuje niečo silnejšie než vodu, ale na to nemá čas. Niekoľkokrát privrela a otvorila oči, aby sa uistila, že sa jej nesníva. „Kedy... kedy to asi bolo? Kedy sa Jakub postavil archanjelom?“ dávala dohromady skladačku.

Mor sa zamyslel. „Muselo to byť necelé dve tisícky rokov pred súčasným letopočtom,“ odhadoval. „Jeho mužskí potomkovia sa stali patriarchami jednotlivých kmeňov a zapísali sa do histórie. Ženská línia však naďalej bojovala. Odmietali nadvládu archanjelov a aktívne bojovali proti presvedčeniu o ich nadvláde. Asi si dokážete predstaviť, že sa obľube v tej dobe netešili. Neskôr oblasť opustili. Len pár rokov po prísahe.“

Lucifer bezradne krútil hlavou. „Toto je hlúposť!“ vyhlásil. „Vtedy sme už dávno boli rozhádaní a mimo diania.“

„Bili ste sa ako besné psy, Lucifer,“ opravil ho Hlad. „Odišli ste z neba, ale rozhodne ste boli aktívni. Ako ste sa podľa vás dostali do svätých kníh?“ pripomenul mu Vojna.

Amira vstala, pretože jediná ako-tak začínala rozumieť. „Vojna na nebesiach. Vojna archanjelov a archdémonov.“

Jazdci prikyvovali.

„Prečo si naši najstarší upíri nič nepamätajú?“ podkopal toto tvrdenie Stefan.

„Sotva prežívali,“ povedal Michel. „Upíri nepobývali s ľuďmi až kým sa nezačali spájať pod Heliovou vládou. Držali sa mimo. A ich počty neboli vysoké. Nesmrteľní boli navyše vo vlastnej rasovej vojne.“

„To nevysvetľuje prečo si Lucifer nepamätá Jakubov čin a prísahu, pri ktorej osobne bol,“ vložil sa do rozhovoru Hlad.

Amira mala tušenie. Zdvihla dlaň, aby všetkých umlčala, sama stále v šoku. „Lucifer?“

Démon k nej pristúpil.

„Spomínaš si na potopu. Záplavy spred dvanástich tisícov rokov, však?“

„Áno. A?“

Zahryzla si do pery. „Kiš a Uruk boli na pevnine?“

„Áno.“

Keď ho takmer všetci zúčastnení chceli opraviť, opäť zdvihla ruku, aby ich umlčala, a z nejakého dôvodu do jedného poslúchli.

„Ako vyzerala Sahara?“

Zaváhal. Prečo mu kladie tieto otázky? „Suchá, prašná púšť?“

Amira pokračovala v rýchlom slede. „Kto boli Morskí ľudia?“

„Morskí kto?“

„Kedy začala Mayská civilizácia? Kde?“

„Eh... v Amerike? Niekedy... po Kristovi?“

„Vieš, kto alebo čo je Jorah?“

„Nie.“

„Vládla Egyptu žena za prvej dynastie?“

„Pochybujem.“

„Jazdili členovia Akkadského impéria na koňoch počas dobýjania Sargona?“

„Pravdepodobne.“

Odmlčala sa. „Detailne si pamätáš klimatické podmienky spred desiatich tisícov rokov.“

„Detailne si pamätám väčšinu udalostí. Moja myseľ je na to určená,“ ohradil sa.

Amira mu pozrela do očí. „Uruk aj Kiš boli svojho času na pobreží po tom, čo stúpli hladiny morí pred štyri a pol tisícom rokov. Sahara v tom čase bola savanou. Morskí ľudia mali na svedomí kolaps civilizácie doby bronzovej. Boli hlavným hýbateľom. Mayská civilizácia začala na Yucatáne viac než dve tisícky rokov pred naším letopočtom. Jorah bolo božstvo uctievané v Jerichu, prvom meste vôbec. V prvej dynastii vládla jediná žena. Kone za Sargona neboli domestikované. Toto všetko sú fakty, ktoré by ti mali utkvieť v hlave za predpokladu, že si ich zažil.“

Lucifer naprázdno otváral a zatváral ústa. „Čo sa mi snažíš povedať?“

Pristúpila k nemu. „Čo ak si sa nezbláznil? Čo ak ťa niekto prinútil zabudnúť? Máš priveľký skok medzi Jebel Sahabou a novým letopočtom. Tak rýchlo ti preskočiť nemohlo, nie z jedinej násilnej potýčky. Zažil si svetové vojny, Napoleonove rozpínanie, inkvizíciu a mnoho horších vecí. Nemali by aj tie mať podobný účinok za predpokladu, že vás reálne dostala na kolená jedna jediná udalosť?“

Michel si prekvapene prekrížil ruky na hrudi, Stefan sa tváril skepticky a Vasily zvažoval, čo Amira naznačila.

Amira sa otočila k Jazdcom. „Prečo chceli archanjeli a archdémoni vyhubiť ľudí?“

„Netušíme,“ odvetil smutne Mor. „Hádali sa. Niektorí boli za, iní proti, ďalší chceli niečo úplne iné. Bol to chaos.“

Lucifer nezvládol nával informácií. Odpotácal sa do susednej miestnosti, kde sa zviezol na posteľ. O chvíľu sa dvere potichu otvorili a vošla Amira. Kľakla si pred neho, v očiach obava. Na tom, že pred ním kľačí, bolo niečo nesprávne. Vytiahol ju na nohy a usadil si ju na kolená.

„Je to len teória,“ povedala, aby ho upokojila. „Zatiaľ vieme len to, že si niektoré veci nepamätáš.“

Krútil hlavou. „Som presvedčený, že niečo také ako Jakub, snahu vyhladiť ľudí alebo vojnu na posratých nebesiach, by som si skutočne pamätal aj keby som sa nadobro pomiatol.“ Prečo mu nikdy nenapadlo, že s jeho pamäťou nie je niečo v poriadku? Minulosť mal síce zahmlenú, ale kto si pamätá všetko? Obzvlášť keď bol tak neskutočne nahnevaný...

Amira sa naňho posadila obkročmo, aby si videli do tváre. Jej pocity voči Luciferovi sa menili každú minútu – od zúrivosti, cez nedôveru až po ľútosť. A aj niečo iné, niečo hlboko v jej srdci, čo sa bála bližšie preskúmať. „Lucifer, pozri na mňa,“ poprosila ho jemne.

Neochotne ju poslúchol.

„Ak som skutočne Jakubovým potomkom... a ak sa skutočne postavil archanjelom a vyhral... cítiš za to ku mne nenávisť?“

Okamžite vzal jej tvár do dlaní. „Nikdy! Postaviť sa niekomu ako sme my chce obrovskú odvahu a to dokážem rešpektovať. Aj keď som sa podľa toho na začiatku nesprával. Keby som vedel, čím si si prešla, čím si prešiel celý tvoj rod... Všetkých som vás mal za nepriateľov. Ľudia sú pre mňa... odpad.“ A znel, akoby sa mu vlastný názor odrazu nepáčil.

Amira im spojila čelá. Zdá sa, že nie je jediná, ktorá si prechádza krízou identity. „Jazdci povedali, že proti sebe bojovalo niekoľko frakcií.“

Otázne je, či aspoň jedna mala nenásilné ciele. „Nerozumiem tomu. Nerozumiem, ako a čo sa mohlo udiať, že sme skončili takto. Kde sú moji druhovia?“

„Možno prišli o spomienky rovnako ako ty,“ došla k logickému záveru Amira.

To neznelo zle. Rozhodne by to veľa vecí vysvetlilo. Je však za takýchto okolností bezpečné vyhľadať ostatných? Nie je im lepšie v zabudnutí?

Amira zamyslene naklonila hlavu. „Nenávidíš ľudí. Myslíš, že si bol medzi tými, ktorí ich chceli vyhladiť?“

Prikývol.

Vzdychla a prehrabla mu vlasy. „Lucifer. Predstieral si, že si radový anjel, preniesol na Zem Silu Hada, aby si oslobodil zotročené ľudstvo a nechal si si odrezať krídla za porušenie pravidiel,“ pripomenula mu.

To je pravda. Istým spôsobom v ľudí veril. Nenávidel ich, ale chcel im dať šancu. Baví ho pozorovať ako sa navzájom ničia. Nemá však túžbu im v tom pomôcť. Buď sa spamätajú, alebo skončia. To bola vždy jeho politika. Môže však s istotou povedať, že kedysi nemal iný názor?

„Cítiš výčitky? Cítiš aspoň niečo, Lucifer?“ nádejala sa Amira.

Cíti toho sakra veľa a nevie čo s tým! Prvý raz za svoju existenciu sa bojí sám o seba, na smrť ho desí Amira a zároveň ho ničí predstava, že by nebola pri ňom. A teraz, keď vie že tá možnosť je reálna, má hrôzu z toho, že kedysi mohol byť vrahom. Masovým vrahom.

Zovrel teplé telo pred sebou pevnejšie a objal Amiru, akoby sa mu mohla vypariť. „Čo zo mňa bude, keď začnem cítiť, Amira?“ zašepkal.

Pohladila ho po svetlých vlasoch. „Bytosť schopná odpúšťať,“ odpovedala.

„A ak toho nie som schopný?“

Pomrvila sa na ňom a znovu mu pozrela do očí. „Myslíš? Podľa mňa si nás historicky naučil o odpustení najviac. Najskôr si zachránil nenávidených ľudí pred nesmrteľnými, potom si sa rozhodol pomôcť tým istým nesmrteľným prežiť vojnu proti Juliusovi a nakoniec si samotnému Juliusovi začal pomáhať. Pôsobíš vo Vatikáne a namiesto spálenia toho miesta na popol koordinuješ činy jeho členov, aby naďalej konali dobro. Nie je nič zlé na tom priznať si, že v sebe nosíš nádej na šťastný koniec.“

Šťastný koniec ale pre koho? Preňho? Pre nesmrteľných? Pre ľudí? Pre všetkých spomenutých?

„Zostaň pri mne,“ zašepkal sotva počuteľne.

Amira ustrnula. „Prosím?“

Pobozkal ju. „Zostaň pri mne. Bez akejkoľvek dohody a prísahy. Bez povinnosti pre mňa pracovať.“

Pootvorila pery. Srdce jej jasalo nad touto možnosťou, ale logika jej predkladala všetky prekážky a rozdiely, ktoré medzi nimi sú. „Myslela som, že mi neveríš,“ vyslovila prvú vec, ktorá jej prišla na rozum.

Zasmial sa nad vlastnou hlúposťou. „Momentálne si jediná osoba, ktorej ešte verím.“

Pochybovačne nadvihla obočie.

Lucifer vzal jej dlaň a priložil si ju na hruď. „Vieš prečo som sa ti posledný týždeň vyhýbal?“

Ticho.

„Keď si utiekla, navštívil ma vesmír. Povedal, že ho všetci štveme a rozhodol sa vyrovnať pomer síl. Nejako... neviem ako... nám sem zoslal naše protiklady. Bytosti schopné nás eliminovať. Niečo ako antihmotu proti hmote. Neviem kde sú ostatní, či vôbec existujú a kedy a ako si vybral teba, ale ty... Amira, si mojím protikladom. Jediná bytosť v celom vesmíre schopná zabiť ma. Si ako ja. Si nový archdémon.“

Amira zabudla dýchať. A to jej len tak oznamuje?

„Ja viem, že je to desivé a buď si istá, že aj ja som na smrť vydesený – doslova. Si ale zároveň jediná bytosť, ktorá vo mne nejaké emócie vyvolala a nechcem o ne prísť. Nechcem prísť o teba.“

Nový archdémon? Ona je nový archdémon? Luciferova skaza? Najskôr sa dozvie, že je potomok Jakuba, dcéra Izraela ako ju nazvali Jazdci, a teraz toto? „To nemôžeš myslieť vážne,“ vyhabkala cez stiahnuté hrdlo a nebola si istá, na čo konkrétne naráža. Pod dlaňou cítila Luciferovo bijúce srdce.

„Si mi rovná. Už ťa ku mne neviaže prísaha. Máš úplnú slobodu. Je na tebe, ako sa rozhodneš,“ mrmlal jej na pery.

Má skutočne slobodu? So všetkými pocitmi, ktoré na ňu kričia, aby súhlasila a nikdy ho viac neopustila? Po líci jej stiekla slza. Lucifer ju okamžite zotrel. „Nie je to rozhodnutie, ktoré musíš urobiť okamžite.“

Vydýchla si. Čas, potrebuje čas. Musí sa pozhovárať s Noemi. Toľko vecí, toľko noviniek, toľko zmien... Aby Luciferovi dala najavo, že tento rozhovor ju neodstrašil, sladko ho pobozkala. Niekoľko minút si bez slov hľadeli do očí a určité puto medzi nimi pretrvalo. Nevedela, kedy sa vytvorilo a ako mohlo vydržať, ale bolo tam. A nemalo nič spoločné s jej statusom alebo prísahou. Bolo tam z vôle ich oboch.

„Poďme prebudiť Smrť,“ povedala jemne a vstala.

Luciferovi chýbalo teplo jej tela, ale Amira si s ním preplietla prsty a ruka v ruke sa vrátili k ostatným. Aj keď sa skutočne snažil, nedokázal si z tváre vymazať spokojný úsmev.