Posledná z prekliatych 27

 

Tri helikoptéry mierili na severozápad od mesta Erbil. Jazdci, Melanie, Stefan, Vasily, Michel, Lucifer a Amira boli premiestnení do Iránu, ale odtiaľ nevedeli kam, preto museli cestovať ľudskými metódami. V jednej helikoptére sa s miestnym upírskym pilotom krčili Jazdci, v druhej Michel, Vasily a Stefan a v tretej Amira, Lucifer a Melanie.

Amira nadšene sledovala krajinu pod sebou, zatiaľ čo Melanie upresňovala pilotovi cieľovú destináciu.

„Prečo sa ten blbec rozhodol spať práve na tomto mieste?“ frflal Lucifer.

„Asi chcel byť blízko miestam, ktoré poznal ako prvé,“ odvetila Melanie. „Tu začalo ľudstvo. Tu začala práca Jazdcov.“

Amira bola priam nalepená na okne.

„Ako ste sa sem mohli dostať prvý raz? Počas Arabskej jari?“ nechápal démon.

Melanie sa zasmiala. „Máme dobré vzťahy s Kurdami,“ vysvetlila mu. „Smrť pred toľkými rokmi nemohol vedieť ako dopadne Irán a že by mohlo byť problematické sa k nemu dostať.“

Pred nimi sa objavila jagajúca rieka. Amira bola nadšená! Lucifer priam cítil jej radosť, že mohla navštíviť ďalšie miesto blízke jej pôvodu. Stisol jej dlaň.

Žiarivo sa naňho usmiala. „Nikdy som si nemyslela, že sa pozriem do Iránu!“

Zaprisahal si, že ju sem znovu vezme. Vezme ju kamkoľvek, pokiaľ bude mať v tvári tento výraz radosti!

„Hlavne tu nevyťahuj svoje doklady,“ poradila jej Melanie.

Lucifer nechápavo zvraštil obočie. Zase ďalšia politická záležitosť?

Amira si smutne povzdychla. „Napäté vzťahy,“ vysvetlila mu jednoducho.

Existujú na tomto svete, sakra, dve krajiny, ktoré sa majú v láske?!

Helikoptéry pristáli za riekou v kopcovitom teréne. Piloti zostali v strojoch a ich malá skupinka sa vydala na výstup do jaskyne uprostred ničoho.

Lucifer s Amirou sa držali za ruky a ako kráčali prašnou krajinou, Amira sa pravidelne obzerala.

„Deje sa niečo?“ vyzvedal Lucifer, keď si dali prestávku.

Očami prebehla po okolí. „Cítim... zvláštnu energiu, povedala by som.“

„Sme v kolíske civilizácie. Cítiš počiatok ľudí. Postupne sa naučíš rozoznávať viacero energií,“ vysvetlil jej trpezlivo a podal jej fľašu s vodou. „Neublíži ti to, len ťa to môže zaskočiť.“

Už si zvykla. Priblížila sa k Jazdcom, ktorí jediní vyzerali, že sú vo svojom živle.

Napadlo jej čosi šialené. „... vtedy si spomeniem na svoju zmluvu, ktorá je medzi mnou a medzi vami a každou živou bytosťou,“ začala odriekať v aramejčine. „Už nikdy nebude vôd potopy, ktorá by zhubila všetky živé tvory.“

Jazdci sa k nej ako jeden obrátili.

Lucifer sa zamračil. „Čo si to povedala?“

„Genezis. Toto sú slová Genezis.“ Vzdychla. „Lucifer, nepovedz mi že archanjeli a archdémoni sú zodpovední za Starý zákon,“ zastonala.

„Sú to slová prísahy,“ potvrdil Vojna. „Prísahy, ktorá udržala ľudstvo nažive.“

Amira vyčítavo pozrela na Lucifera, ktorý sa snažil tváriť tak nevinne, ako sa len dalo.

„Na moju obranu, nič z toho si nepamätám!“

Amira si stisla koreň nosa. „Keď zastriem zem oblakmi a keď sa v oblakoch zjaví moja dúha, vtedy si spomeniem na svoju zmluvu,“ odrecitovala ďalšiu pasáž. „Žeby odkaz na možnosť straty spomienok?“

Možné je všetko. Lucifer už nedôveroval ničomu, čo si pamätal. „Dúha?“

Amira zagúľala očami. „Nepredpokladám, že postačí dostatočne vysoko zamávať LGBTQ+ zástavou tesne pred búrkou. Bude to metafora.“

„Hej, môžeme pokračovať?“ zakričala na nich Melanie z vŕška nad nimi.

Amira jej zamávala a nasledovala ju. Lucifer len skľúčene pozrel na Jazdcov, akoby oni mohli mať odpovede na minimálne desať milénií nepresností v jeho vlastnom živote.

Jaskyňa Smrti bola ukrytá v malom údolí a chránila ju silná vrstva mágie, cez ktorú videli len nesmrteľní a Melanie ako členka Rádu. Vošli dovnútra a prakticky hneď pred vstupom uvideli uprostred rozľahlého priestoru ozdobnú sklenenú hrobku na podstavci, v ktorej ležala vysoká postava v čiernom oblečení.

Jazdci zalapali po dychu.

„Brat Smrť,“ povedal Hlad posvätne a pohladil priesvitné veko.

Amira si prezrela posledného Jazdca. Meno Smrť mu rozhodne sedelo. Bol oblečený celý v čiernom, vlasy mal čierne ako uhoľ a ešte aj nechty boli čierne ako noc. Bledá pokožka tento výzor len zdôrazňovala. Nezdal sa byť rovnako mohutný ako jeho bratia, skôr extrémne štíhly, mierne podobný Hladu.

Stefan, Vasily a Michel sa pre istotu držali v bezpečnej vzdialenosti.

„Čo teraz?“ opýtala sa Amira Melanie do ticha.

Mladá žena zarazene stála nad hrobkou. V tvári mala vydesený výraz.

„Melanie?“ Amira ju vzala za ruku. „Je všetko v poriadku?“

Mel ukázala na Smrť. „Pohol sa,“ šepla vysokým hláskom. „Keď sme tu boli naposledy, bol v inej polohe.“

„Nie je to normálne? Sama si povedala, že len spí. Nie je mŕtvy.“

Pokrútila hlavou. „Mal to byť hlboký spánok. Čo ak je nahnevaný? Čo ak vie, že sa mal prebudiť a my sme to neurobili?“ panikárila.

„Ak aj je nahnevaný, čím dlhšie budeš čakať, tým viac nahnevaný bude,“ dohovárala jej Amira. „Musíš to urobiť, Melanie.“

Budúca veľmajsterka smrkla, dopriala si päť hlbokých nádychov a priložila roztrasenú dlaň na veko. Hrobka sa zatriasla a objavili sa na nej praskliny. Lucifer postrčil Amiru za svoj chrbát, pripravený brániť ju.

Jazdci vystúpili vpred.

Traja upíri boli jednou nohou von z jaskyne.

Veko hrobky po niekoľkých minútach prasklo a silná mágia sa vyparila.

Smrť sa prvýkrát nadýchol a otvoril uhľovočierne oči. V krátkom tichu, ktoré nastalo, bolo počuť ešte aj zvuk vetra pred jaskyňou.

Melanie ustúpila. S hrôzou pozorovala posledného Jazdca. Vyzeral veľmi, veľmi nahnevane. Tvár sa mu skrivila a ceril zuby. Aspoň tie zuby neboli čierne.

Lucifer násilím držal Amiru za sebou, pretože tá šialená by inak pribehla na pomoc Melanie.

Smrť sa vyhupol na rovné nohy, akoby sa práve nezobudil zo stáročia trvajúceho spánku. Jeho čierny pohľad pristál na Melanie. „Ty!“ povedal a v tom slove bolo toľko nenávisti, že ju to paralyzovalo. Ukázal na ňu prstom.

Amira sa konečne prebojovala cez Lucifera a v poslednej chvíli ju odtiahla z dosahu Jazdca, ktorý sa po nej zahnal. Obe dopadli na tvrdú zem. Amira ju ale hneď ťahala na nohy a von z jaskyne.

Smrť ich sebaistým krokom nasledoval. Jeho bratia naňho kričali, aby upútali jeho pozornosť, ale nemali úspech.

„Ty malá suka! Mali ste ma prebudiť už pred rokmi! Každý deň som trpel bolesťami!“ kričal na Melanie. Jediným mávnutím ruky odhodil Lucifera a upírov, ktorí sa ho pokúšali zastaviť.

„Odpusť,“ povedala Melanie zúfalo.

Druhým  mávnutím ruky ju zrazil na kolená, hoci bol na metre od nej. Nebola schopná vstať. Neznáma sila ju držala pri zemi.

Amira sa k nej rozbehla a odvážne sa pred ňu postavila s rozpaženými rukami. „Prestaň!“ okríkla Smrť. Pretože pud sebazáchovy sa pravdepodobne v jej rodokmeni niekde stratil.

Smrť na ňu pozrel a zastavil sa. Pohľadom si ju premeral. „Dcéra Izraela,“ povedal prekvapene.

Fajn, aspoň ju pozná. „Neublíž Melanie. Chcela len pomôcť ľudstvu,“ prosila ho.

„Amira, nie!“ kričal na ňu Lucifer.

Ani sa nepohla.

Smrť sa zamračil. „Nemala právo! Nemala právo stavať sa vyšším silám, mojim silám! Bol som v bolestiach, uväznený!“ kričal. „Ustúp, dcéra Izraela! Tento boj sa ťa netýka!“

Každá jedna bunka v jej tele to chcela urobiť. Amira bola na smrť vydesená. Odmietla však nechať Smrť ublížiť Melanie. „Urobila, čo považovala za správne! Ako môj rod,“ chytala sa slamky. „Aj oni sa postavili sile, s ktorou sa nedalo merať!“

Smrť naklonil hlavu na stranu. „Postavili sa utláčaniu, nie prirodzenému toku vecí. Nepoznáš snáď vlastnú históriu?“

Už sa hnev pokúšal aj o Amiru. „Vieš, mali sme tu takú záležitosť nazývanú holokaust, ktorá nám práve v tomto nepomohla! Prespal si ho!“

Melanie sa vyškrabala na neisté nohy. „Smrť, my sme nevedeli, že ti spôsobíme bolesť,“ vysvetľovala mu spoza Amiry.

Lucifer k nim konečne dobehol a postavil sa pred Amiru. „Neunáhli sa,“ prosil Smrť, ale cítil z neho silnú nenávisť a bolesť, ktorej bol vystavený.

„Nenáhli sa? Nenáhli sa?!“ zúril Jazdec. „Ja a moji bratia sme trpeli! Jeden človek nemá právo rozhodnúť za všetkých a jeden mizerný, smrteľný človek nemá právo sa nám stavať do cesty!“ Znovu mávol rukou a všetci leteli do strán, len Melanie zostala pred Jazdcom ako obetný baránok. Smrť sa načiahol a začal ju škrtiť.

Amire pád na tvrdú, prašnú zem vyrazil dych. Zhrozene uvidela, ako Smrť zabíja prosiacu Melanie a akási bariéra v jej myslení praskla. „Prestaň!“ vykríkla a sekundu na to sa všetko zmenilo. Z chrbta jej vyrástli krídla. Krídla tvorené čírym, jasným svetlom.

Smrť prestal škrtiť svoju obeť a prekvapene sa otočil za svetlom.

Amira k nemu priletela a odkopla ho od Melanie. „Bež!“ prikázala jej.

Smrť narazil do steny jaskyne, ale nezdal sa byť otrasený.

Lucifer bol v šoku. „Amira! Nerob to!“

Melanie sa rozbehla preč od boja. Smrť k nej vyslal lúč čiernej energie. Srdce jej vyskočilo z rytmu a spadla na zem.

Lucifer dobehol k Amire. Tá sa vrhla na Smrť, ale čo ako bola silná, stále nenadobudla plné ovládanie. Smrť ju aj Lucifera zasiahol rovnakou mocou a obaja spadli.

„Staviaš sa mi na odpor, úbohý človek?“ zavrčal Jazdec pohŕdavo.

„Mám to v krvi,“ precedila pomedzi zuby, nechala ho prísť až k nej a silno ho potiahla za lýtko. Stratil rovnováhu, čo jej s Luciferom dalo čas utiecť. Smrť sa prestal ovládať. Vysielal lúče mágie na všetko, čo sa pohlo, a ani jeho bratia ho nedokázali zastaviť.

Lucifer odtiahol Amiru za skalu. „Zostaň tu!“ prikázal jej a zmizol.

Samozrejme, neposlúchla ho. Zatiaľ čo on sa pokúšal dostať k Melanie, Amira vyskočia na skalu, ktorá mala byť jej štítom, a prilákala Jazdcovu pozornosť. Za ním si Vasily so Stefanom pripravovali zbraň vystreľujúcu šípky so sedatívami.

Smrť vypálil po Amire, ale tej sa podarilo uskočiť.

Prvá šípka sa mu zaryla do stehna, ale ani ho nespomalila.

Lucifer zdvihol Melanie do náručia, pretože organizmus ľudskej ženy nezvládol taký nápor energie Smrti. Srdce jej bilo nepravidelne, čo rozhodilo dýchanie a jej schopnosť vnímať okolie.

Amira, k vlastnému úžasu, zdvihla niekoľko sto kilovú skalu a hodila ju po Smrti. Zasiahla ho priamo do brucha a privalila.

To sa už Smrť nadobro vytočil. Odstrčil kus horniny a jeho telo sa prakticky okamžite zregenerovalo. Stredobodom jeho pozornosti sa stala Amira. Vyslal k nej ďalší lúč, ale tentoraz sa jej podarilo ho odraziť, hoci celkom nechápala ako. Neskutočne ju to ale oslabilo. Zapotácala sa.

Smrť sa uškrnul. „Mladá,“ povedal spokojne, zdvihol skalu a hodil ju naspäť po nej.

Amira sa lúčila so životom, ale skôr než do nej narazili kilá horniny, do nej narazilo o niečo mäkšie telo, ktoré ju odstrčilo z dráhy skaly. Vykríkla šokom.

Michel ju zaštítil vlastným telom po tom, čo obaja dopadli na zem. Narazili doňho štyri lúče smrteľnej energie. Srdce mu prestalo biť úplne a rozbolela ho hlava. Napriek tomu sa nepohol. Je upír, sily Jazdcov ho nezabijú, len mu spôsobia dočasné nepohodlie. Niežeby mu to nepohodlie bolo príjemné.

„Prestaň na ňu útočiť, ty magor!“ zaznel Luciferov nahnevaný hlas.

Archdémon odložil Melanieno trasúce sa telo na zem, pretože strach o Amiru mu zatienil rozum. Vrhol sa na Jazdca, ktorý už mal v tele štyri šípky a vôbec nič to s ním nerobilo. Stefan s Vasilym nemali viac munície. Preplazili sa k Melanie, ale obom bolo hneď jasné, že zomiera a nie príjemnou smrťou. Z úst jej vytiekol pramienok krvi. Oči mala neprítomné.

„Melanie!“ zatriasol ňou Vasily. „Zostaň s nami!“

Márna snaha. Stefan ju prehmatal, či nemá nejaké viditeľné zranenia, ale všetko sa zdalo byť vnútorné. Smrť jej doslova zastavil činnosť orgánov.

Amira zo seba stiahla živý štít v podobe smrteľne bledého Francúza, ktorý ju len nedávno urazil najhorším možným spôsobom. „Michel? Michel, si pri vedomí?“ Sklonila sa nad neho a uložila ho na zem.

Michel sa trhane nadýchol. „Budem v poriadku,“ zachrčal.

Do očí jej vyhŕkli slzy. „Zachránil si ma.“

Trpko sa usmial. „Lucifer by asi nebol nadšený, keby som ťa nechal umrieť rukou Smrti.“

Ibaže ona nemôže umrieť. To však Michel nevie. Nevie, že Amira je teraz... večná. Čo je toto za komplikovaného kráľa?

„Choď pomôcť tomu bláznovi,“ povedal slabo.

Obzrela sa. Stefan s Vasilym držali umierajúcu Melanie, Jazdci sa nedokázali ani len priblížiť k bratovi a Lucifer s ním zvádzal príliš vyrovnaný súboj.

Čo najnenápadnejšie odtiahla Michela za ďalšiu skalu, aby nebol na očiach, potom sa rozbehla na pomoc šialencovi, ktorý jej zachránil život a sestru. Odrazila ďalší lúč a postavila sa k Luciferovi. Nevedela presne čo robí, nechala sa ovládať inštinktami. Z rúk jej vychádzala energia, ktorá útočila na Smrť a pokiaľ sklamala, staré dobré kopance postačili.

„Amira, vypadni odtiaľto!“ kričal Lucifer. „Zober Melanie!“

„Bez teba nikam nejdem!“ zaťala sa.

„Ja neumriem! Zdržím ho!“

To, že nemôže umrieť neznamená, že nemôže trpieť. Priam videla, ako ho Jazdcova moc ničí.

Čo urobiť? Čo urobiť? Čo urobiť? Nikdy ho neporazia, je z rovnakého cesta ako oni. Môžu ho len zabaviť. Šlo by ho ale oslabiť?

Lucifer jej povedal, že ovláda základné sily vesmíru. A ona teraz tiež. Ktoré z nich ale využiť, aby nespôsobila fyzikálnu katastrofu? A ako?

Prestala útočiť a otočila k slnku. Snáď ho týmto pokusom nerozhodí. Vystrela k nemu ruky a začala k sebe priťahovať fotóny. Okolie potemnelo a schladlo.

Lucifer mal oči ako loptičky. Ešte aj Smrť sa zastavil.

Do Amiriných dlaní prúdila záplava častíc svetla. Keď ich mala dostatok, jednu ruku obrátila na Smrť a všetko svetlo vyslala k nemu, zatiaľ čo druhou naďalej volala tieto častice k sebe.

Smrť bol odrazu oslepený a začalo mu byť teplo. Vykríkol a zaspätkoval.

„Utečte! Michel je oslabený!“ prikázala na smrť vydeseným upírom.

„Melanie umiera!“ odkričal jej Stefan. „Nemôžeme ju nikam preniesť! Nie v tomto stave!“

Amira takmer stratila kontrolu nad fotónmi. Smrť sa pomaly spamätával a odolával prívalu svetla a tepla. Prekonal Amirin prúd, vyslal k nej v nechránenej chvíli lúč čírej temnoty a kým sa jej srdce pokúšalo znovu nahodiť rytmus, ďalší lúč zasiahol Melanie.

Mladá žena naposledy vydýchla.

„Nieee!“ skríkla Amira.

Lucifer ju zdrapol a vliekol preč od vytočeného Jazdca. Ten odhodil Vasilyho so Stefanom na desiatky metrov ďaleko a víťazne prešiel k Melanienmu bezduchému telu. Spokojne sa usmial. „Spravodlivosť bola vykonaná,“ povedal vyrovnane. Chytil golier jej trička, nedôstojne nadvihol jej telo a odmiestnil sa.

Traja Jazdci sa v momente vyparili, ako ich volala sila štvrtého brata. Jazdci apokalypsy sú pri plnej sile a inštinkt im hovoril jediné – je čas dostať ľudstvo na kolená.

Smrť sa premiestnil na vrchol hory Sinaj, svojho obľúbeného miesta na meditáciu. Odhodil mŕtve telo do rokliny a nadýchol sa čerstvého vzduchu. Cítil, že je potrebný. Musí usmrtiť mnoho skazených, sebeckých a nezodpovedných ľudí. Budú padať jeden po druhom, presne ako ona.

Jeho bratia sa zjavili za ním, neistí a mierne vydesení.

„Prišla naša chvíľa, bratia,“ povedal šťastne. „Prišiel koniec.“