Úsvit archanjelov 1

 

„Ako sa dnes cítiš, Sachiel?“

Vždy tá istá otázka. Vždy s tým menom. Sachiel. Akoby malo niečo znamenať. Akoby ho malo zmeniť. Tvrdia mu, že je anjel.

Anjelsky sa teda rozhodne necíti. Nechce s týmito ľuďmi hovoriť. Chce sa vrátiť k šialenstvu, na ktoré sa jeho život zmenil. K prázdnote. K zabudnutiu. On nie je anjel. Nemôže ním byť.

„Alejandro,“ opravil doktorku na opačnom konci stola.

Červenovlasá žena nekomentovala jeho výber mena a naďalej naňho hľadela s pokojom v tvári. „Prehodenie mena nezmení kto sme, Alejandro,“ poučila ho. „Nie na tejto úrovni. Ja som za život vystriedala asi desať.“

„Som výskumník. Prečo musíme tento rozhovor viesť každý deň?“

„Pretože trpíš. Nie si sám sebou.“ Doktorka Kingová si vyložila nohy na stôl. Normálne s pacientmi komunikuje v inej miestnosti, ale toto nie je bežný pacient. Lucifer jej ho sem poslal, lebo je jediná nesmrteľná, ktorá vedie inštitúciu pre psychicky chorých a môže ho dať do poriadku. Preto ho každý deň spovedá vo svojej luxusnej pracovni v inštitúte.

Lucifer jej toho ale veľa nepovedal. Len to, že Sachiel je starý. Veľmi starý. A preskočilo mu. Stratil identitu a teda aj svoju moc. Nevie, kto je a to ho ničí.

„Som kto som.“

Pokrútila hlavou. Odpila si z nepriehľadného pohára a pohodlne sa oprela v otočnom kresle. „Koľko máš rokov?“

Neodpovedal.

„Nespomínaš si, však? Zabudol si sám na seba.“

Rozbolela ho hlava. „Nechcem sa o tom baviť.“

„To sme dvaja. Tak čo keby sme sa pobavili o niečom inom? O anjeloch, napríklad? Vieš, kto ich dnes vedie?“

Ustrnul. „Anjeli neexistujú.“

Kristina si len vzdychla. „Existujú. Lezú nám do súkromia, poťahujú za nitky a všeobecne nám sťažujú životy.“

Bolesť v hlave sa stupňovala. Schúlil sa do klbka. Sivé chumáče vlasov mu padli do tváre. „Anjeli sú výmysel náboženstva,“ šepol.

„Nepopieram. Vieš o tom, že Vatikán prišiel o väčšinu moci? Pracoval si pre nich. Čo si o tom myslíš?“

Zahrabol si ruky do vlasov. „Je mi to jedno.“

Doktorka smutne krútila hlavou. Čo tohto muža zlomilo? Chvíľu ho pozorovala, potom vstala a jemne sa dotkla jeho pleca. Trhol sebou. „To je na dnes všetko. Zájdi si do záhrady, trochu sa uvoľni. Na večeru budú tvoje obľúbené špagety.“

Nič. Žiadny záblesk v prázdnych očiach, ktoré akoby stratili farbu. Odviedla ho do stráženej záhrady a upozornila ošetrovateľov, že je tu. Sachiel stále máva záchvaty zúrivosti, počas ktorých sa pokúša ublížiť sám sebe.

Len čo sa vrátila, dobehol ju jeden z doktorov. „Prišiel transport, doktorka.“

Sachiel bol hneď zabudnutý. Rýchlym krokom prešla cez niekoľko bezpečnostných dverí do vstupnej haly. Cez okno videla, ako z dodávky v sprievode dvoch svalnatých ošetrovateľov vystupuje mladá žena. Čierne vlasy jej smutne padali takmer na pás a jej postava, hoci zakrytá novou kombinézou určenou pre pacientov, jasne prezrádzala podvýživu. Výškou presahovala Kristininých stosedemdesiat centimetrov o pár milimetrov.

Žena zdvihla pohľad modrých, chladných očí a uprela ich na ňu. V tvári mala vzdor. Nie ten, ktorý sa dá vidieť na ľuďoch s ťažkým osudom rozhodnutých poraziť ho, ale vzdor zo zúfalstva nad životom. Poslušne sa nechala odviesť dovnútra. Ruky mala navoľno pripútané k pásu, aby sa počas cesty nepokúsila niekoho ohroziť.

Ošetrovatelia jej zložili putá a Kristina ich poslala preč. Nevyzerali nadšene, že nechávajú ich novú pacientku bez dozoru, ale doktorka si už poradila s horšími. Obe sa chvíľu navzájom premeriavali. Odhodlanie voči bezmocnosti.

„Som doktorka Kristina Kingová,“ predstavila sa nakoniec. „Vediem túto inštitúciu.“

Žena pred ňou nereagovala. Bledú tvár mala bez výrazu.

„Urobíme ti vstupnú prehliadku, poď.“ Zaviedla ju do ordinácie, kde už čakala sestrička. Tá na ich nového hosťa hľadela ako na monštrum. Čiernovláska sa len zákerne zaškerila.

Kristina nespokojne čítala zdravotný záznam poslaný zo zariadenia, odkiaľ ju sem presunuli. Trvalo jej tri mesiace dosiahnuť jej presun, ale nakoniec sa to podarilo. Chápala, že pacientka nemá jediný dôvod veriť jej a doktorom obecne, ale to je beh na dlhú trať. V prvom rade musí pochopiť, že niektoré veci nie sú v poriadku a nebudú sa viac opakovať.

„Vyzleč sa do spodného prádla,“ požiadala ju, nasadzujúc si rukavice.

Mladá žena sebou trhla. Konečne nejaká reakcia!

„Inak to nejde, Sophie. No tak.“

Sophie preglgla, ale už sa naučila, že odporovať nemá zmysel. Nikdy jej nebola dopriata možnosť odmietnuť. Ocenila aspoň fakt, že sa môže vyzliecť sama. Rozviazala šnúrky na páse, rozopla zips a vysúkala sa z tmavočervenej kombinézy. Dostalo sa jej však pohľadu, ktorý nečakala. Červenovláska, ktorá sotva vyzerala byť dosť stará na doktorát, mala v očiach hnev.

„Otočiť,“ prikázala.

Sophie poslúchla. Ešte aj sestrička vyzerala, že nemá slov.

„V predchádzajúcom zariadení tvrdili, že máš sklony k samoubližovaniu,“ povedala Kristina stále vyrovnaným hlasom. „Môžeš mi vysvetliť, ako si si dokázala ublížiť na lopatkách a chrbte?“

Nie, nemôže. Nemá ako. Preto mlčala.

Kristina sa len silene usmiala. Prehmatala Sophie vyčnievajúce rebrá a doráňaný chrbát. Potom ju postavila na váhu a okamžite konštatovala podvýživu. Niežeby to nebolo očividné z jej tváre a kostnatých rúk.

„Nechaj ma hádať,“ odfrkla si Kristina. „Odmietala si jedlo?“

Žiadna odpoveď.

Kristina ju ani neočakávala. To, že Sophie týrajú, vedela po prvom prečítaní tej paródie na zdravotný záznam. Už celé roky používa špeciálny softvér, ktorý zachytí podobné vzorce. Sophie nie je prvý pacient, ktorého vytiahla z pekla a určite nebude posledná. To dievča je v ústave od osemnástich, už sedem rokov. Nepozná nič iné. A nenarodila sa do prostredia, kde by mala poznať útrapy. Je z milionárskej rodiny.

Sestrička jej vzala krv, posvietila do očí a odobrala vzorku slín. Potom prišiel ďalší nepríjemný príkaz.

„Na kozu.“

Vydesene sa otočila ku gynekologickému kreslu v rohu. Čo je to za doktorku? Psychológia, všeobecné lekárstvo, gynekológia a ešte vedie ústav? To zaváňa podvodom.

Kristina zagúľala očami. „Áno, na všetko mám diplomy. Neskôr ti ich môžem ukázať.“

Sophie sa porazene zbavila posledných kusov oblečenia a vyhupla sa do kresla. Zavrela oči, ale okrem krátko trvajúceho tlaku a klinických dotykov nepocítila nič nepríjemné.

„Prinútili ťa na predošlom mieste k pohlavnému styku?“ prišla priama otázka.

Sophie klesla sánka. Otvorila oči a chvíľu hľadela na doktorku.

„Nie som včerajšia. Poznám násilie, keď jeho následky vidím. Odpovedz mi prosím, Sophie. Bola si prinútená k pohlavnému styku?“

Po chvíli váhania pokrútila hlavou.

Kristina si vydýchla. „To je dobre.“ Nebude totiž musieť nikoho kastrovať. „Môžeš sa obliecť.“

Dievča ju poslúchlo rýchlosťou blesku. V bezpečí novej kombinézy čakala, čo bude ďalej.

„Najbližšie týždne budeš mať náročné,“ prehovorila Kristina po chvíli, keď všetko zapísala do počítača.

Sophie stiahlo žalúdok.

„Pokúsime sa zmierniť príznaky, ale na predošlom mieste ťa tajne dopovali drogami. Budeš si musieť prejsť absťákom. Potom urobíme niečo s tou nezdravou váhou a keď príde čas, dúfam, že mi prezradíš, prečo ťa niekto zbavil svojprávnosti a vyhlásil za šialenú, keď si v skutočnosti normálny a zdravý človek.“

Zamračila sa na doktorku. Čo sa to deje?

„Och, a tiež by som rada vedela prečo si bola odsúdená za vraždu.“