Úsvit archanjelov 2

 

O niekoľko mesiacov neskôr...

 

Dovolili jej vychádzky do záhrady! Nie je to úžasné? Po siedmich rokoch na tvári pocítila teplé slnečné lúče. Doktorka jej doslova nariadila pohyb na slnku po tom, čo uvidela alarmujúce hodnoty vitamínu D v jej krvi. Po týždňoch utrpenia na izbe, kde sebou v abstinenčných príznakoch zmietala, rozškrabala si kožu do krvi, vytrhla niekoľko prameňov vlasov a nezvládala ani vlastné vyprázdňovanie, mala pocit, že sa ocitla v raji. Nadýchla sa čerstvého vzduchu a kľakla si na zem, aby sa dotkla trávy.

Ako sa jej len dostalo toľkého súcitu? Len čo v osemnástich skončila v tom strašnom sanatóriu kdesi uprostred ničoho, poznala len hlad a podivnú otupenosť spôsobenú drogami. A bolesť. Častú bolesť pod rukami ošetrovateľov, ktorí rozhodne nemohli získať svoju licenciu legálne. Všetci ju mali za typické pubertálne klišé rozmaznanej dcérenky, ktorá v zápale hnevu zabila svojho otca.

Ešte stále však odmietala hovoriť. Netušila prečo. Na predošlom mieste sa občas vyjadrovala, ale keďže bola obvykle potrestaná, uskromnila sa na gestá. A teraz jej nejako nie je do reči. Doktorka Kingová s ňou poctivo vedie sedenia, rozpráva jej niekedy odborné, inokedy laické veci, číta jej novinové články, občas prihodí aj nejakú tú klebetu. Ani jediný raz ju však netlačila do rozprávania. Samotná Sophie prvé mesiace bojazlivo sedávala v kútoch a dvíhala ruky na obranu, keď niekto pri nej urobil prudký pohyb, ale ako plynul čas, zistila, že kdekoľvek to je, tu jej neublížia.

Čo znamená, že jej príbuzní urobia všetko, aby ju odtiaľto dostali.

Časom bude musieť ujsť. Závislosti na drogách sa zbavila, to je prvý krok. Ešte potrebuje nabrať trochu váhy, pretože ostré hrany jej tela ju desili. Zdravý človek by rozhodne nemal byť schopný pohľadom si spočítať rebrá. A jej menštruácia by sa tiež mohla umúdriť.

Z myšlienok ju vytrhol rozruch v rohu idylickej záhrady s rozkvitnutými kvetinami a zelenými stromami. Zažmúrila do slnka a spýtavo pozrela na milého ošetrovateľa v strednom veku, ktorý jej bol priradený ako dozor. Ten len znudene kývol hlavou do rohu areálu, kde sa akýsi starec pokúšal vyškrabať na trojmetrový plot. Dvaja ošetrovatelia ho hneď stiahli a začali slovne upokojovať.

„Pokúša sa o útek minimálne raz týždenne,“ vysvetlil jej veselý zamestnanec, pokojne usadený na lavičke vo svojej zelenej pracovnej uniforme. „Najkreatívnejší bol, keď sa chcel lyžičkou z jedálne prehrabať popod plot.“

Pery sa jej zvlnili v úsmeve. Ten však hneď pohasol, pretože zaznel bojový rev a ten starec s bielymi vlasmi zrazil dvoch statných mužov na chrbát a znovu sa pustil po plote.

„Zostaň tu!“ prikázal jej Patrick, jej ošetrovateľ, a rozbehol sa na pomoc kolegom.

Sophie nedokázala poslúchnuť. Dala sa do behu za ním a kým sa on šplhal za unikajúcim starcom, sklonila sa k dvom stonajúcim ošetrovateľom. Na predošlom mieste by ich nechala trpieť, možno by im ešte pridala kopanec-dva, ale títo jej nikdy nič neurobili a ani toho muža nenapadli keď sa pokúsil utiecť.

Jeden z nich sa zdal byť v poriadku a zviechal sa na nohy, druhý ale nezdravo zbledol a držal si ruku na bruchu. Sophie ju odtiahla a zistila, že je príliš studená a takmer mu nemohla nahmatať pulz. Vyhrnula mu tričko a okrem pravdepodobne zlomeného rebra našla stopy po silnom údere na bruchu. Hruď sa mu dvíhala nepravidelne a plytko.

Ten starec dokázal niečo také?

Pokúsila sa ošetrovateľa prebrať, ale len apaticky mrkol očami. Obzrela sa a našla niekoľko prenosných umelohmotných kociek na sedenie. S námahou ich dotiahla a za šialeného kriku toho starca ich naskladala na seba a zdvihla zranenému nohy, ktoré o ne následne oprela. Z celej záhrady k nim začali prúdiť ďalší zamestnanci.

Len čo dokončila svoju prácu, uši jej takmer začali krvácať pri desivom reve a silnom zvuku elektrického výboja. Starec a aj ošetrovatelia spadli na zem, dvaja sa triasli. Zdá sa, že plot síce pod prúdom nie je, ale ostnatý drôt na jeho vrchu áno. Starec sa ho dotkol a dostal šok. Podľa všetkého, jeden ošetrovateľ ho už vtedy držal.

Sophie skočila po dvoch zamestnancoch, ktorí sa im rozbehli na pomoc a odstrčila ich. „Elektrina!“ vykríkla a hrdlo ju doslova zabolelo nad tým, že zrazu použila hlasivky.

Našťastie pochopili. Dostali na nohy Patricka a ten hneď pribehol k nej. „Nič ti nie je?“

Pokrútila hlavou a ukázala na jeho kolegu na zemi. To už ale do celej mely pribehla doktorka Kingová a začala robiť poriadky. Najskôr sa sklonila k bledému mužovi. Nadýchla sa. „Má vnútorné krvácanie! Okamžite ho vezmite na ošetrovňu a zavolajte sanitku!“

Sophie nemohla odtrhnúť oči od starca, ktorý nevyzeral, že by bol schopný čo i len urobiť si čaj, nie to zložiť dvoch dospelých mužov, vyšplhať sa na trojmetrový plot a prežiť elektrický výboj. Ale presne to sa stalo. Úplne normálne sa posadil, vlasy a oblečenie špinavé a pokrčené, ale bol schopný nadávať na všetko okolo seba.

Kristina ho ignorovala a sklonila sa k druhému ošetrovateľovi. Aj jeho nakoniec odviezla sanitka.

Starca nie. O tom ani nepadla reč. Bol odvedený skôr, než došla pomoc. A odkráčal po vlastných!

Patrick ani na chvíľu neopustil svoju zverenkyňu, ktorá všetko pozorovala s vyvalenými očami. Keď boli ostatní pacienti odvedení, Kristina k nej podišla. „Ďakujem, Sophie.“

Za čo? Nechápala, čo sa práve odohralo. A ako mohol ten krehký starec spôsobiť toľko škody? Do reči jej však stále nebolo, preto len prikývla a nechala sa odviesť do izby. Keď nič iné, tento deň priniesol jednu podstatnú vec – cez plot rozhodne neutečie.

 

 

Starca našla v spoločenskej miestnosti o dva týždne neskôr. Od Kristiny dostala na čítanie Malého princa (pretože nie, nepozná ho naspamäť) a s knihou v ruke sa posadila do kresla vedľa neho a predstierala, že ju príbeh skutočne zaujíma. Nenápadne ho však pozorovala. Odhadla, že výškou má minimálne stodeväťdesiat centimetrov, ale je vychudnutý ako ona. Pokožka mu smutne visela na tvári aj rukách, ale viac sa zdalo, že je suchá, než extra stará.

Čo ako sa snažila, nedokázala odhadnúť jeho vek. Cez zarastenú tvár a strapaté vlasy to veľmi nešlo. Môže mať šesťdesiat aj sto. Hoci na to, ako sa spamätal z výboja, by povedala že musí byť mladý a silný a pravdepodobne superhrdina.

Kútikom oka zhodnotila, ako veľmi ich pozorujú ošetrovatelia. Traja stáli na stráži pri dverách a stene, ale nezdalo sa, že by ich zaujímalo dianie v miestnosti. Jeden si prisadol k obéznej pani na vozíku a začal s ňou hrať karty.

„Na útek to bol úbohý pokus a na samovraždu očividne nedostatočný,“ zamrmlala nezaujato a neprestávala hľadieť do knihy.

Starec k nej pootočil hlavu a z hrdla mu vyšlo vrčanie. Na chvíľu premýšľala, či jej rozumie. Ak správne pochopila, už nie je vo svojej domovine, ale v Dánsku. Ich hatlaninou nehovorí, ale Kristina a niekoľko lekárov a ošetrovateľov s ňou zvládajú komunikovať v rodnej francúzštine a zvyšní používajú angličtinu.

„Moja vec,“ odsekol po anglicky so silným prízvukom.

Jeho hlas znel neprirodzene. Príliš sýto. Hladko. Znovu skontrolovala ošetrovateľov. „Takmer si stál dvoch mužov život.“

„Ich problém.“

Nie, psychicky zdravý nie je. „Prečo si tu? Čo ti je?“

Začal sa pohrávať s kockami, ktoré ukradol z hry na vedľajšom stole. Trel ich o seba a prehadzoval si ich v dlaniach. „Čo ťa je do toho, vrahyňa?“

Celým telom jej trhlo. To bola veľmi krutá rana pod pás. „Ja len či sme v tej istej brandži,“ mávla rukou, akoby nešlo o nič veľké, hoci bojovala so slzami.

„Nie, ja členov svojej rodiny nezabíjam. Ešte niečo?“

Po líci jej stiekla slza. Zaplesla knihu a šla sa vyplakať na toaletu. Odkedy jej nepodávajú žiadne drogy a ani lieky, otupenosť sa stratila a začali na ňu útočiť emócie. Netušila, ako sa s nimi vyrovnať. S bezmocnosťou. S neschopnosťou odtrhnúť sa od tohto šialeného systému. Zbavili ju svojprávnosti. Vyhlásili za psychicky chorú. Nemá právo na nič. Na vlastný účet. Ani sa len nemôže podpísať vo vlastnom mene.

Keď čo najtichšie vyšla z toaliet, na chodbe už stále Kristina a Sophie vedela, že ju čaká ďalšie psychologické sedenie. Poslušne ju nasledovala.

 

 

Tá žena upútala jeho pozornosť. Prečo, to nevedel. Už keď sa pokúšal preliezť plot, spozoroval ju. Pacientka. Pribehla, ale nezačala sa prizerať ako ostatní. Pomohla tomu, ktorého udrel príliš silno, a zabránila ostatným dotknúť sa ho, keď ním prechádzala elektrina.

Škoda, že je vrahyňa. A narušená.

Ale nie sú takí všetci? Úprimne, celé toto ľudstvo je ako vystrihnuté zo zlého hororu. Len jeho obete nemôžu kričať.

Po ich klábosení v spoločenskej miestnosti ju uvidel na ďalší deň v jedálni pri raňajkách. Už si všimol, že dostáva väčšie porcie a niekedy jej nedovoľujú niektoré pokrmy.

Bulímia?

Anorexia?

Podľa postavy je viac kostra ako človek.

Ale nezdá sa, že by chcela hladovať. Ochotne, priam s nadšením jedla všetko, čo pred ňu postavili. Dnes dostala to, čo ostatní – toasty, tvarohový koláč a misu ovocia.

S táckou v rukách k nej zamieril a bez opýtania sa posadil k malému stolíku pre štyroch. Tak ako jemu, aj jej sa vyhýba väčšina pacientov.

Zazrela naňho a schúlila sa do seba. Čierne vlnky jej padli do čela, ale neodhrnula si ich.

„Alejandro,“ povedal, keď do seba dostal prvý toast.

Na sekundu zdvihla pohľad. Nereagovala.

„Ty?“

Preglgla. „Sophie,“ odpovedala tichučko.

Aké pekné meno. Prečo len niekto takýto krásny zabíja iných? „Prečo chceš žiť?“ opýtal sa, akoby chcel vedieť aké je vonku počasie.

Tentoraz zdvihla hlavu a prepálila ho modrými očami. „Čo prosím?“

Mykol plecami. „Si vadná. Vrahyňa. Nemáš prečo žiť. Nebudeš mať to, čo ostatní tam vonku. Prečo sa nezabiješ?“

Tak tieto slová boli horšie než akékoľvek nadávky a ponižovanie v predošlom sanatóriu. Dokonca by povedala, že by radšej prijala bitku a hladovanie, než jeho prednes. Sedem rokov každú minútu bojuje s ničotou, bezmocnosťou a neprávosťou. Bolesťou a zúfalstvom.

Ale prečo?

Nikdy nebude mať domov.

Nikto ju neobjíme a nikto ju nikdy nenazve mamou. Neustále bude sledovaná a hodnotená.

Ale nevzdala sa. Ani keď ju bili, ani keď ju zavreli na samotku bez jedla.

„Pretože ja som silnejšia,“ šepla nenávistne. „A možno nikdy nebudem nositeľkou Nobelovej ceny mieru, ale príde deň, keď budem slobodná a nebudú za mňa rozhodovať iní.“ Vstala, vzala svoj prídel a odsadla si. Patrick ju prišiel skontrolovať, či je v poriadku, ale falošne sa usmiala a prikývla.