Úsvit archanjelov 3

 

Nedal jej pokoj. O dva dni ju našiel na dvore, ako opäť predstiera, že číta. Došuchtal sa na lavičku a napriek jej nepriateľskému pohľadu sa posadil. Nastavil tvár slnku.

„Prečo si tu?“ dožadovala sa podráždene.

„Nie je to tvoja lavička.“

„Ani tvoja. Tak čo keby si odpálil?“

Zasmial sa. Bol to hnusný zvuk. „Odkiaľ ťa sem dotiahli?“

„Zo Severnej Kórey, magor,“ odsekla sarkasticky. Vtipné je, že aj tam by sa mala lepšie. Rozhodne by nebola v blázinci. Určite by s Kimom našli spoločnú reč.

Alejandro sa pohodlne rozložil na lavičke. „Nikdy ťa nepustia na slobodu,“ skonštatoval očividné.

„Žijeme na tretej planéte od Slnka. Ešte nejaké postuláty?“ zamrmlala sarkasticky.

Zamračil sa na ňu. Mračenie rozhodne zvláda. Stavila by sa, že sa ešte nikdy v živote neusmial. „Tak prečo v sebe živíš nádej, že niekedy budeš voľná?“

Zaplesla knihu. „Vážne, prečo ma otravuješ? V tvojich očiach som vrahyňa a ešte k tomu mentálne narušená. Čo keby si ma takto zaškatuľkovanú nechal a šiel znepríjemňovať život napríklad tamto Anne,“ ukázala na postaršiu pacientku sediacu pod stromom, „ktorá verí, že je mimozemšťanka?“

„Ona na útek nepomýšľa,“ odvetil jednoducho.

Sophie ho spražila pohľadom.

Alejandro sa sebavedome usmial. „Pozoruješ ošetrovateľov a ich režim. Hľadáš slepé miesta kamier. Zapisuješ si výmeny smien. Počítaš vzdialenosti k dverám a oknám. Minule si sledovala kábel poplašného systému.“ Ó áno. Aj on je všímavý.

Sophie čakala, čo povie ďalej. Bude ju vydierať? Prezradí jej správanie doktorke?

Naklonil sa k nej. „Ak plánuješ z tohto pekla odísť, alebo ma zoberieš so sebou, alebo všetko vykecám.“

Klesla jej sánka. To myslí vážne? Je vyšinutý, nemôže ho mať ako bremeno! Utiecť odtiaľto je jedna vec, ale nenechať sa chytiť po úteku je niečo úplne odlišné. Ako to má dokázať so starcom ako on? „Ja sa nechystám odísť,“ odsekla.

Zasmial sa. „V tom prípade nebude problém, ak sa so svojimi podozreniami zverím doktorke?“

Zaškrípala zubami. „Nemám žiadny plán, blbec!“ šepla. „Sotva som sem prišla. Potrvá mesiace vôbec prísť s nápadom. Majú tu elektrický plot, sakra!“

„Ja sa neponáhľam.“ Veselo jej zamával a odkráčal.

 

 

Kristina s vyloženými nohami sedela za stolom a hľadela na Alejandra, s ktorým boli uprostred sedenia. Keďže na vysokej nemali kurz Ako vyliečiť amnéziu miliardy rokov starého archanjela, ktorý nenávidí ľudstvo, musela improvizovať. A tak improvizovala. Odpila si z krvi v nepriehľadnom pohári a zahryzla do sušienky. „Neotravuje ťa to?“ opýtala sa, akoby sedeli za barom a nie v ordinácii.

Alejandro bol znudene usadený v kresle oproti nej a vyzeral podráždene, že tu musí byť. Ako obvykle. „Áno, tieto sedenia sú nanajvýš nepríjemné,“ potvrdil.

Stále to isté dookola. Zagúľala očami. „Je ti jasné, že ho môžeš ukončiť, však? Stačí roztiahnuť krídla a doslova odletieť z tohto miesta.“ Lucifer s Amirou jej vysvetlili Alejandrovo postavenie a pôvod. Čiastočne o archanjeloch a archdémonoch vedela vďaka genetickej pamäti svojho druhu, ale bolo príjemné poznať súvislosti. Alejandro – v skutočnosti archanjel Sachiel, je jednou zo štrnástich bytostí z čias mladého vesmíru, ktorý sem bol stiahnutý a spútaný so Zemou, lepšie povedané s ľudstvom.

A ľudstvo neurobilo práve najlepší dojem. Štrnásť tisíc rokov dozadu to prehnali a archanjeli s archdémonmi si nad nimi umyli ruky. Zošaleli, stratili vlastnú identitu a zmizli. Problém je, že je načase aby zase začali fungovať. Lucifer sa ako-tak dostal do formy a pracuje na hľadaní ďalších svojich bratov. A možno sestier. Pohlavia v ich dobách ešte neexistovali.

„Keď som naposledy kontroloval, žiadne krídla som nemal. Nie som vták!“ Roztriasol sa hnevom.

„Ani ja, ale mám ich,“ povedala s plnými ústami. „Wau, tieto sušienky sú dokonalé!“ nadchla sa a hneď do seba tlačila ďalšiu.

„Nemáš.“

„Sachiel. Doslova si stvoril môj druh. S krídlami. A zubami.“

Alejandro si trel krk. Vždy tie isté táraniny. Anjeli. Stvoritelia. Niečo s krídlami. Sachiel. Nie je Sachiel, volá sa Alejandro.

Kristina ho nechala nepohodlne sa mrviť v kresle. Momentálne bola v štádiu, keď ho len chcela vyprovokovať. Ešte však neprišla na to, čo ho najviac vydráždi. Preto len opakovala tie isté veci, ako pri každom sedení. „Si anjelom slobody, odpustenia a zľutovania. Úprimne, mal si byť medzi prvými, ktorí by dali ľudstvu druhú šancu. A tretiu. A štvrtú. A piatu a tak ďalej. Však vieš. Priznávam, tie svetové vojny otriasli aj našou vierou v nápravu.“

Len na ňu hľadel ako znudený škôlkar, ktorý musí pozerať dokument o pestovaní rajčín.

Fajn, vojny nezaberajú. „Počula som tiež, že máš slabosť pre ženy. V dobrom zmysle slova. Chránil si ich. Vyzdvihoval ich silu. Aj to sa posralo, hm?“

Stále nič.

„Teda ten stredovek bol vážne extrém. Pálenie žien len pre to, že boli vzdelanejšie? Alebo sa chceli niečo naučiť? Och, a počkaj keď ti poviem o pojme zvanom hystéria!“

Alejandro si zaboril ruku do vlasov a chcel si ich vyšklbnúť z lebky, len aby ju nemusel viac počúvať.

Upírka sa spokojne usmiala. „Udrela som na citlivú strunu?“ opýtala sa nevinne.

„Neviem, prečo mi to všetko rozprávaš. Som výskumník. Nezaujímajú ma vaše smiešne boje o emancipáciu.“

Au, to zase zabolelo ju. „Máš pravdu, aká hlúposť. Aby sa ženy mohli rozhodovať slobodne? Taký prežitok,“ mávla rukou a sledovala jeho reakciu. Rozhodne s ňou nesúhlasil, ale radšej mlčal, než aby jej skočil na návnadu.

Cinkol zvonček, ohlasujúci koniec sedenia. Alejandro vyletel z miestnosti ako blesk, ani sa nerozlúčil. Kristina si len vzdychla a dopila krv. Už mesiace sa pokúša nalomiť Salchielovu utkvelú predstavu, že je človek. Lucifer rozhodne nepreháňal, keď jej povedal, že mu kvalitne preskočilo. Neverí v anjelov, nevie kto je a ani si neuvedomuje, že je to jeho vlastná moc meniť podobu, ktorá spôsobuje, že vyzerá tak staro. Niečo ako placebo efekt.

Frustrovane zaklonila hlavu a zastonala. Čo s ním má robiť? Seriózne začala uvažovať o elektrošokoch, ale po tej epizóde s plotom pochopila, že ani tie by nezabrali. Sachiel potrebuje budíček, poriadny budíček. Niečo, čo ním otrasie dostatočne na to, aby prijal vlastnú existenciu, moc a osud.

Alebo ho vezme po hlave tĺčikom na mäso.

Možností je veľa.

 

 

 

Sophie sledovala kvapky vody z okna svojej izby. Vonku lialo ako z krhly, až nebolo vidieť na koniec záhrady. Viditeľnosť odhadovala na nanajvýš päť metrov. Všetok personál bol vnútri, tak ako pacienti. Okolie strážili len kamery a aj keď sa zdali byť kvalitné, Sophie pochybovala, že na ne dážď nemá účinok.

Všetko je zelené až sivé. Oblečenie pacientov je sýtočervené. Príliš jasné.

K plotu je to viac než tristo metrov a dostať sa cezeň je príbeh sám o sebe. Potrebuje vedieť viac o zabezpečení.

Zišla do spoločenskej miestnosti, vzala si z police výkres a ceruzku a prisadla si k stolu vedľa Alejandra. Začala si čmárať a obaja sa chvíľu tvárili, že sa nepoznajú.

„Ak chceš so mnou vypadnúť, musíš mi pomôcť,“ povedala šeptom a neodtŕhala oči od papiera.

Alejandrovi zaiskrili oči. Skontroloval, či ich nesledujú ošetrovatelia. „Čo potrebuješ?“

„Plot. Už vieme, že je pod prúdom. Čo ďalej? Má nejaký mechanizmus? Čo ho napája? Ako? Kto a na čí príkaz môže otvoriť bránu?“

Zamyslel sa. „Niekde musia byť plány. Zrejme u doktorky v kancelárii.“

„Vieš sa k nim dostať?“

„Možno.“

Frustrovane zafučala. „Ak nenájdeme spôsob ako prejsť cez bránu, nemá zmysel nič plánovať. A riešenie formou katapultu skutočne funguje len v kreslených rozprávkach.“ Nemala celkom jasné, nakoľko je Alejandro vyšinutý. Zdal sa byť dostatočne zodpovedný na ich malú konšpiráciu, ale je otázne, či má pud sebazáchovy.

„Isteže nie. Ľudské telo má mizernú aerodynamiku,“ ohradil sa.

Toto bude náročné. „Zisti čo sa dá a nevzbuď podozrenie. Nechcem byť kvôli tvojej hlúposti preložená do ďalšieho sanatória, kde ma budú mlátiť.“ Vstala a odišla.

Alejandro sa za ňou šokovane otočil. Ani si neuvedomil, že po jej poslednej vete zaťal päste a mal chuť... čo? Niekomu ublížiť? Za to, že ublížili jej?

Prečo by ju niekto mal udrieť? Je vrahyňa, ale to jej čin nenapraví. Pokiaľ chce niekto satisfakciu, prečo ju jednoducho nezabili?

 

 

 

Ich ďalšie stretnutie prebehlo o viac než týždeň v záhrade. Sophie civela do náhodnej knihy a jej ošetrovateľ ju už nestrážil ako oko v hlave. Keď sa ukázalo, že nie je násilná a nehrozí, že by si ublížila, dali jej viac priestoru. Alejandro jej kývol hlavou, aby si s ním šla dať partičku šachu.

Došuchtala sa k stolu s namaľovanou hracou plochou a pohla pešiakom.

„Plot je zo spevneného materiálu a nezlomí ho nič, možno len hasičské náčinie,“ začal mrmlať. „Je napojený na budovu, ale v prípade výpadku má vlastný záložný generátor. Brána je strážená kamerami a ovláda ju zamestnanec zo strážneho domčeka asi sto metrov od nej.“

Sophie nečakala také detailné informácie. „Ako si k tomu prišiel?“

Odfrkol si. „Odkedy ma sem strčili, opakujem doktorke že utečiem. Začal som mlieť o tom ako prejdem plotom a ona mi vychrlila prečo to nie je možné. Vraj ho môžem len preletieť.“

Alejandro skutočne nie je hlúpy, uvedomila si Sophie. Narušený možno, ale vie čo robí. Naklonila hlavu a pohla vežou. „Si psychopat?“

Urazene zdvihol pohľad.

Mykla plecami. „Si príliš chytrý, manipuluješ okolím a ešte som nevidela že by si prejavil empatiu. Niežeby to čokoľvek zmenilo, som len zvedavá. Si psychopat?“

Alejandro zaváhal. Je? Nie, má emócie. Má empatiu. Pokrivenú, ale nie je bez citov. „Nie. Nie som.“

Prikývla a pokračovala v hre. „Musíme sledovať predpoveď počasia. A zohnať si oblečenie personálu.“

„Prečo?“

„Počas lejaku je znížená viditeľnosť. Potrebujeme poriadnu spúšť. A v zelenom oblečení sa rýchlejšie stratíme. Tiež to chce nakrokovať si vzdialenosti a zapamätať rozloženie areálu.“ Vážne naňho pozrela. „Ešte stále chceš utiecť?“

Alejandro bez zaváhania súhlasil. Musí odtiaľto vypadnúť!