Prenasledovaná Hladom 1

 

Ellinor si myslela, že najťažšie to má ona, utečenec z väzenia, bez prostriedkov a potrebnej krvi, ale opak bol pravdou. Mala pocit, že sa ocitla v zlom sne.

Mesto, na ktoré narazila, bolo takmer prázdne. Ulice neudržiavané, výklady porozbíjané, budovy tmavé a žiadny ruch, až na občasné svetielko v oknách. Keď objavila nemocnicu, aby si uchmatla zopár balíkov krvi, našla v nej trojicu zničených doktorov behať medzi stonajúcimi pacientmi. Všetci boli vychudnutí a chorí.

Krvná banka zívala prázdnotou.

Čo sa to deje?

„Potrebujete pomôcť?“ oslovila Ellinor unavená doktorka v strednom veku s prepadnutými lícami a kruhmi pod očami.

Neodpovedala. Normálne by sa od zúfalstva napila aj od človeka, niečo čo upíri už roky nepreferujú, ale títo tu vyzerajú, že v sebe nemajú ani len dva litre a jej vlastný hlad jej neprišiel až taký zlý. Pár dní vydrží, len sa musí vyhnúť slnku.

„Ste chorá? Máte bolesti?“ Doktorka sa opatrne dotkla jej ruky. Ellinor na sebe mala handry, ktoré potiahla z butiku s rozbitým výkladom, ale po toľkom vyčerpaní z úteku nevyzerala najlepšie. Plus je nemŕtva, takže prirodzene vyzerá ako mŕtvola.

„N-nie, je mi dobre. Čo sa tu stalo?“ opýtala sa a dávala si pozor, aby hovorila tak, aby jej nebolo vidieť tesáky.

Doktorka si vzdychla. „Toto sú najhoršie prípady. Už nám dochádzajú infúzie. Dnes zomreli štyria, z toho dve deti. Armáda oznámila, že pre nás nemá viac zásob.“ Smrkla.

Ellinor pohľadom prebehla po lôžkach priamo na chodbách a v lobby. Všetko vychudnutí, uzimení ľudia s privretými očami. Deti. Muži. Ženy.

„Čo im je?“

Doktorka na ňu podozrievavo prižmúrila oči. „Vy to neviete?“

Po toľkých rokoch v base ani nevie, či ešte existujú niektoré štáty. „Ja... práve som prišla z ostrova. Ehm, nemala som tam spojenie so svetom.“

„Och dieťa,“ poľutovala ju lekárka. „Ty vôbec nevieš, čo sa so svetom stalo?“

Vydesene pokrútila hlavou. Prišla snáď tretia svetová? Nepočula predsa žiadne výbuchy a ani streľbu. Na oblohe sa nezjavili bombardéry a ani rakety.

Doktorka ju odviedla do bufetu, v ktorom nebolo vidieť jedinú omrvinku, len zaprášené stoly. „Prišli Jazdci apokalypsy,“ zašepkala sprisahanecky, akoby už len ich meno mohlo spôsobiť, že sa tu zjavia.

Ellinor vyvalila sivé, zmätené očká. „J-jazdci?“ To predsa nie je možné!

„Áno. Už je to vyše roka, čo brázdia Zem. A to nie je všetko. Objavili sa aj anjeli. A Lucifer.“ Prežehnala sa. „Hovorí sa, že medzi nami žijú tisícky ďalších neznámych bytostí.“

Ellinor ešte viac zovrela pery.

Doktorka si uhladila šedivejúce hnedé vlasy a vysilene sa posadila na rozvŕzganú stoličku. „Štáty sú v chaose. Viaceré padli. Niekde vládne armáda, inde úplná anarchia. Z Afriky sa šíria nové choroby, polovica sveta je vo vojne a asi pred polrokom sa touto oblasťou prehnal Jazdec. Hlad. Potraviny sa pokazili. Úroda zhnila. Ľudia vykúpili čo sa dalo, ale zásoby rýchlo došli. Bez jedla mnohí ochoreli, deti zahynuli a ženy potratili. Mesto je plné mŕtvol, ktoré nemá kto odstrániť. Nemocnicu zavreli. Nemohli sme tu však pacientov nechať len tak. Ja a moji kolegovia sme sa rozhodli zostať, ale sami to nezvládame. Každý deň...“ prepukla v plač.

Ellinor si zotrela slzy.

Toto musí byť zlý sen.

Musí!

Uštipla sa, ale nič sa nestalo. Plačúca žena pred ňou nezmizla.

„Nezostali tu žiadne potraviny?“ pípla opatrne.

Doktorka pokrútila hlavou. „V meste je ešte pár obyvateľov. Ak niečo aj nájdu, nechajú si to pre seba. Každý deň sem pribudnú ďalšie a ďalšie rodiny s podvýživou. Doteraz dostávali jednu misku jedla denne, ale už nemáme zásoby. Dnes sme im zvládli dať len vodu.“ A ďalší usedavý plač.

Ellinor si pritisla ruku na pery. Skutočne sa to deje. Svet padol. Čo ako ona potrebuje krv, títo ľudia potrebujú jesť tiež. „K-kde je Hlad teraz?“

„Keď sa nám pred týždňom podarilo naladiť rádio, bol niekde v Kanade. Ale to je jedno. Len čo sa niekde objaví, ľudia umierajú.“

„Pokúsil sa ho niekto zastaviť?“

Doktorka sa cynicky zasmiala. „Už po ňom strieľali, poliali ho chemikáliami, dokonca naňho zhodili atómovku, keď bol v Rusku. Nič nepomohlo.“

To mu niekto nemohol odťať hlavu? A kde sú ostatní nesmrteľní? Prečo nič nerobia? A anjeli? Snáď sa ľudstvu obrátili chrbtom?

„Je niekto, ktokoľvek, kto by mohol poskytnúť pomoc? Doktori bez hraníc? Červený kríž? WHO?“

„Sotva prežívajú. Potrebuje ich celý svet. Je príliš veľa tých, ktorí potrebujú pomoc a primálo tých, ktorí pomáhajú.“

Mala zostať vo väzení. Tam aspoň dostávala krv a jedlo. Upíri zrejme hladom netrpia. Keď utiekla, mala sny o tom, ako uvidí svet.

Tento svet ale vidieť nechce.

Ibaže je v ňom. Niet cesty späť. A ľudia umierajú. „Pokúsim sa nájsť pre vás jedlo,“ povedala, ale sama neznela presvedčene.

Doktorka len zúfalo krútila hlavou. „Nie je kde. Títo ľudia prehľadali všetko. Hlad je silný motivátor. Obchody sú vyrabované. Domy tiež. Na poliach nič nerastie.“

„Dohodnime sa. Ja vám donesiem jedlo a na výmenu mi dáte tri deci nulky plus,“ vyjednávala. Zvolila si najbežnejšiu skupinu, pretože ak by povedala, že chce akúkoľvek krv, hneď by bolo jasné že ju nepotrebuje na medicínske účely. Takto to môže vyzerať, že jej ide o transfúziu.

Doktorka si ju premerala. Nepýtala sa otázky, pretože niektoré odpovede nechcela poznať. Ak niekto pomôže jej pacientom... „Máme tu tridsať pacientov. To je veľa jedla.“

„Dajte mi pár hodín.“ Ellinor vstala a bez ďalších slov opustila nemocnicu. Myseľ mala po toľkých rokoch už vytrénovanú na plánovanie a možné alternatívy.

Len čo bola dosť ďaleko od nemocnice, zhlboka sa nadýchla. Upírsky čuch prezradí mnohé. Jej druh má lepšie zmysly než lovecké psy. A ona mala teóriu.

Na hlad sa síce umiera, ale nie vždy. Hladujúci by možno vydržali dlhšie, keby ich telá nebojovali s inými neduhmi. Takže ak niekto umrel s chorobou, je možné že mu zostali zásoby, pretože ho neskolil nedostatok potravy, ale zlyhanie orgánov.

Musela teda nájsť príbytky s mŕtvymi telami a vycítiť, či umreli s chorobami. Bola to náročná práca a ešte horší pohľad. Keby sama nebola hladná, povracia sa. Z jedného domu si vzala batoh a plnila ho všetkým jedlom, čo našla.

Nebolo toho veľa. Všetko, čo sa mohlo pokaziť, sa pokazilo. Našla pár balení cestovín, ryže, instantných polievok, trochu soli a zbytky korenia. Ešte aj konzervy splesniveli.

Týmto spôsobom neprežije z ľudí nikto a upíri umrú hladom tiež. Ako sú na tom? Existujú ešte kráľovstvá? Čo veľkráli?

Srdce jej vynechalo úder. Čo ak najvyšší dvor padol?

Nie, to by ich vo väzení nedržali. Ostrov spadá pod švédske kráľovstvo, ale právo spravovať ho má najvyšší dvor. A niekto sa predsa musel starať o to, že mali dostatok potravy, vybavenie a tie stráže svoju prácu tiež nerobili za pekný úsmev.

Nie, dvor musí stále fungovať. Akým spôsobom, to je otázne.

S prvými lúčmi slnka dorazila naspäť do nemocnice. Dvaja lekári odnášali ďalšie nehybné telo a Selena, tá ktorá ju oboznámila s novým svetom, driemala na zemi opretá o stenu.

Ellinor ju opatrne prebudila a podala jej batoh. „Je to dosť?“

Selena sa ohromene prehrabávala balíkmi a v tvári sa jej objavil výraz nádeje. „Blázniš? Toto vyjde na tri porcie pre každého!“

Tri veľmi malé porcie. „A potom? Budete im vedieť zabezpečiť stravu?“

Nádej pohasla. „Našu budúcnosť počítame na dni. Na každom záleží.“

Ako im to môže stačiť? Toto hrdé ľudstvo, ktoré sa pýšilo jadrovými bombami, snímkami z iných vesmírnych telies a pozlátenými Lamborghini, sa zrazu uspokojí s takouto almužnou?

Čo sa to deje? Kde sú boháči, aby im vykradla domy a bunkre? Je upírka, nebude to náročné. „A čo elita? Miliardári? Kráľovské rodiny?“

Selena zovrela pery. „O tých sme nepočuli od vypuknutia tejto katastrofy. Určite sa ukryli do svojich bunkrov. Hoci čas od času prídu správy, ako boli z bunkrov vytiahnuté len ich telá. Jazdci akoby poznali náš svet. Akoby vedeli, kde pôsobiť. Hlad sa prvýkrát objavil v Katare. Nasledovala Saudská Arábia, Emiráty, Kuvajt...“

Inými slovami krajiny, ktoré veľa hladu nevideli a nezažili.

Ellinor zažila hladovanie. Opakovane a nie z vlastného rozhodnutia. Je to odporný pocit, na ktorý sa dá veľmi ľahko zvyknúť. Spomínala si na časy, keď si dokázala spočítať rebrá a keď sa jej stehná ani nedotkli.

Títo ľudia nemohli urobiť niečo také hrozné, aby si zaslúžili tento osud. Čo ako sa Hlad pokúšal niečo dokázať, odsúdil na smrť aj nevinných. Nie každý zo Saudskej Arábie je majetnícky puritán. Medzi miliónmi sú mnohí spravodliví.

„Selena?“ povedala rozhodne. „Dostaneme týchto ľudí na nohy. A potom odtiaľto vypadneme.“ Pretože sú príliš ďaleko od všetkého a nemajú šancu ani nič dopestovať. A ona vie, kde zohnať poriadne jedlo. Usmiala sa na doktorku, mrkla na ňu a vzala si pripravený balík krvi.

 

 

 

Dánsky kráľovský palác upírov sa, tak ako väčšina palácov, nachádzal kúsok za hlavným mestom. Ellinor nemala problém nájsť ho. Posilnená balíkom krvi a využitím upírskej rýchlosti sa k nemu dostala za pár hodín. A prekvapko – baroková stavba bola nádherne vysvietená, na príjazdovej ceste stáli nablýskané autá, záhrada bola udržiavaná a zurčali v nej fontánky.

Zdá sa, že existuje elita, ktorá zvláda prežívať. Upíri nemusia jesť ľudské jedlá, ale preferujú ich, lebo im chutia. Samozrejme, musia mať bio najvyššej kvality, inak by sa povracali od toxínov, ktorými sú bežné potraviny prepchaté.

Ellinor ovládal hnev. Toľko pokrytectva. Toľko nadradenosti. A prečo? Lebo mali to šťastie narodiť sa ako nesmrteľní? Niežeby mala ľudí v láske, ale život ju naučil jednu vec – nie každý, kto spácha zločin, má pokrivenú myseľ.

Ľudia hladujú a upíri si žijú ako v bavlnke.

Preskočila plot, vyhla sa poplašným senzorom a vyslovením slabého kúzla sa zamaskovala, aby splynula s okolím.

Vchodom pre služobníctvo sa dostala do paláca. Napriek nočnej hodine pulzoval životom. Ellinor sa musela ukrývať v tieňoch, pretože ani jej mágia nie je všemocná. Upíri sú síce najpočetnejšia rasa, ale zároveň jej ovládajú najmenej.

Okľukami sa dostala do podzemných priestorov, kde boli sklady potravín a krvi. Trochu ju rozhodilo, že okrem bežných surovín našla mrazáky plné surového mäsa ako pre vlkolakov. Odkedy sa bratríčkujú so šelmami? Dánsko je síce ich centrom, ale upíri by radšej vypili HIV pozitívnu krv než stolovali s chlpáčmi.

Nuž, mäso sú proteíny. Zhodila prázdny cestovateľský batoh z pliec a hodila doň niekoľko kíl mäsa. Tí zúbožení ľudia ho budú potrebovať. Pridala balenia múky, mlieka, zeleniny, ovocia, cukru, ryže, cestovín, korenia, olejov a keď sa už viac nezmestilo, dala sa do pátrania po krvi. Niekde ju musia skladovať.

V tej chvíli sa dvere otvorili a ona sa rýchlo ukryla medzi mrazákmi, maskujúc vlastný pach. Dve slúžky sa medzi sebou uvoľnene bavili. Ellinorina dánčina mala svoje medzery, ale vyrozumela, že je na návšteve akýsi Alaric s manželkou Kalli a prišli sa na nich pozrieť vládcovia vlkolakov.

Čo sa so svetom stalo, kým bola vo väzení?

Len čo upírky zmizli, vynorila sa spomedzi mrazákov a pokračovala v pátraní po krvi. V chladničke ale našla len nádoby s neznámou striebristou tekutinou. Čo to má znamenať? Zvedavo jednu otvorila a do nosa jej udrela dokonalá vôňa krvi. Je to snáď nejaká tofu náhrada? Opatrne jazykom ochutnala kvapku. Chutilo to ako krv. Skúsila sa napiť a na jej prekvapenie ju jeden glg zasýtil ako to krv nikdy nedokázala.

Keďže krv nenašla, napchala čo najviac nádob do batohu, ktorý vážil dobrých päťdesiat kíl. Ellinor ho uniesla len vďaka upírskej sile. Svaly aj kosti jej protestovali, ale nedbala na to. Hlad je pre ňu osobná záležitosť a týmto tu nič z toho nebude chýbať.

Rovnako nenápadne ako prišla sa aj vytratila a bezpečne sa vrátila do nemocnice, kde si už pacienti pochutnávali na predošlých zásobách. Vyložila potraviny v bufete a ukázala ich Selene a ďalším doktorom. Tí mohli mať len ústa dokorán.

Ellinor bojovne zdvihla bradu. „Uzdravte tých ľudí. Ja sa postarám o ostatné. A pre všetko na svete, najedzte sa aj vy!“

 

 

V ten večer, po tom, čo odmietla štedrú porciu polievky s čerstvým chlebom, sa nenápadne vytratila na strechu nemocnice s nádobou neznámej tekutiny. Napila sa, a čakala, či sa nedostavia nejaké vedľajšie účinky, ale zatiaľ nič. Preto sa uvoľnene posadila na okraj a vzhliadla k nebu. Už dlho nevidela hviezdy.

Keď utiekla, nemala v pláne sa zapliesť s ľuďmi. Chcela len vypadnúť, nájsť si tichý kútik ďaleko od upírov a žiť slobodne. Ibaže tento svet... jednoducho nie je správny. Ak aj prišli Jazdci a ak skutočne poznajú ako to tu chodí, prečo musia trpieť aj nevinní? A prečo sa nesmrteľní stále majú dobre? Medzi nimi snáď nie sú zločinci? Hoci aj ona?

Znovu sa napila a zamračila sa. Nechcela ani len pomyslieť na to, koľko detí, bábätiek či tehotných žien umiera hladom. A nielen to. Doktori. Ošetrovatelia. Humanitárni pracovníci.

Nie, takto to nemôže ostať! Pridlho bola tá slabá. Obeť. Prinútená k veciam, ktoré ju budú naveky strašiť v snoch. Nikdy viac! Urobila zlé veci, ale tiež môže vykonať dobré skutky.

Odhodlane vstala a balansovala na rímse strechy. Pozrela na tmavé more. Niekde tam sú Jazdci a spôsobujú utrpenie. Očividne sú nezničiteľní. Nie každý prežije atomóvku.

Amatéri. Ešte nepočuli, že kam nemôže diabol, pošle ženu? A Ellinor je veľmi, veľmi vytočená slečna. „Hlad, vyhlasujem ti vojnu!“ vykríkla do ticha noci.