Prenasledovaná Hladom 2

 

Mágia je zvláštna vec. Je stará. Patrí k vesmíru samotnému a vznikla spolu s ním. A čím staršia mágia, tým mocnejšia. Jazdci sú stvorení z veľmi starej energie, hnaní silami z počiatkov existencie. Problém je, že jej sami nerozumejú. Vedia len, že keď príde nutkanie, musia vyraziť proti ľuďom.

A presne táto mágia, táto energia staršia než hviezdy, je mágiou prinášajúcou viac než skazu. Planéta Zem ešte neprišla na jej princíp, ale tie časy sa blížia. Upírka Ellinor urobila prvý krok. Vyslovila slová, ku ktorým sa nikto neodvážil. Áno, Hladu už vyhlásili vojny národy aj náboženstvá.

Nikdy nie jedna osoba. Nikto na seba nechcel privolať hnev samotného Hladu.

Odvaha jedinej ženy ale všetko zmenila.

Hlad si nevinne cválal Mexikom, kde-tu sa zdržal u narkobarónov a upravil im jedálniček, keď odrazu pocítil závan sily. Pokožka mu zabrnela a v ušiach začul zvonivý hlas: „Hlad, vyhlasujem ti vojnu!“

A zároveň pocítil odpor voči jeho vlastnej sile. Niekto prestal hladovať. Niekto dostal jedlo. Niekto, koho odsúdil na smrť.

Spomalil a zamračil sa. Kto si dovolil ísť proti jeho poslaniu? Zvrtol majestátneho koňa a rozbehol sa priamo cez oceán. Nech je to ktokoľvek, čakajú ho kruté časy!

 

 

 

O štyri mesiace neskôr, Carcassonne, Francúzsko...

 

Stálo ho to veľa námahy, ale našiel ju. Tú, ktorá sa mu postavila na odpor. Nebolo ľahké ju vypátrať. Kým zistil, že jej vzbura začala vo švédskom pobrežnom mestečku, bola dávno preč. Vtedy ešte nevedel o koho sa jedná. Odišla aj s niekoľkými ľuďmi, ktorých zachránila pred smrťou hladom. Musel sa teda vzdať svojej desivosti a prezlečený za človeka začal vyzvedať po okolí. Najskôr sa k nemu len dostali zvesti o lekároch, ktorí prechádzali okolím a liečili chorých. Potom zistil, že sa k skupinke vždy niekto pridal. Všade, kde sa zdržali, sa objavili potraviny. Mágiou vylepšené potraviny. Upírskou mágiou, aby sa nepokazili.

Celý naštvaný sa teda dovalil na najvyšší upírsky dvor a pripomenul svojim nesmrteľným spojencom, že sa dohodli na nezasahovaní. Ľudský svet sa musí otriasť v základoch. Preto sa Jazdci vydali na svoju výpravu. Nesmrteľní ich moc nepocítia, pretože lekcie, ktoré dostáva ľudstvo, oni dávno zvládli. A ak im pomôžu, smrteľníci sa nič nenaučia a táto katastrofa bude zbytočná. Hlad nemal radosť zo svojho poslania, ale je to, čo je. Existuje pre tento účel a musí ho vykonať, pretože ľudia si nedali povedať. Nesmrteľní to chápu. Nezasiahnu priamo, ale môžu poskytnúť rady a pomáhať na úrovni osvety a vzdelania, inými slovami – vtĺcť ľudstvu do hlavy, že niektoré veci nie sú v poriadku a preto sú v týchto sračkách.

Najvyšší dvor bol však jeho slovami úprimne prekvapený. Upíri sa stiahli k svojim kráľom alebo na Hyperboreu, ich pôvodný domov, a každý jeden bol pod kontrolou. Nevedeli o nikom, kto by porušil pravidlá. Upíri boli s Jazdcami na jednej lodi. Takisto nie je veľa upírov ovládajúcich takúto pokročilú mágiu. Napriek tomu bolo kontaktovaných niekoľko lokálnych dvorov, z ktorých každý potvrdil, že všetci ich členovia sú prítomní a majú vlastné starosti.

Hlad sa teda vrátil do terénu, znovu vystopoval týchto samaritánov pomáhajúcim chradnúcej populácii, a našiel ich ukrývať sa v Pyrenejach na hranici Francúzska a Španielska. Založili si tam tábor, kde lekári pomáhali komu sa dalo, niekoľkí bývalí vojaci a policajti im poskytli ochranu a zničení ľudia sa pokúšali niečo dopestovať v horskej pôde.

Ona vyčnievala. Pretože ako jediná zháňala jedlo. A vždy ho doniesla. Hlad ju hneď rozoznal. Aj keď mala na sebe otrhané handry a schovávala svoje tesáky, išlo z nej sebavedomie, akého je schopný len upír. Vedela, že ľudia sú oproti nej slabí. Vedela, že je niečo viac. Že má moc, silné zmysly a lepšie uvažovanie. Nebála sa temných uličiek. Jeden upír zloží niekoľkonásobnú presilu ľudí.

Sledoval, ako sa vkráda do opustených domov a bytov, komunikuje s tuctami žobrajúcich, umierajúcich ľudí na uliciach a kradne zásoby podvodníkom, ktorí zarábajú na ľudskom nešťastí. Pretože áno, ľudia aj v čase pádu civilizácie myslia na seba. Boháči, čo sa nezavreli do bunkrov (a tie bunkre ich neochránia), sa dali na výnosný biznis obohacovania sa na úkor najchudobnejších. Balenie čistej vody stálo viac, než priemerný plat robotníka na stavbe. Topánky? Taký luxus nemal každý. Hlad sa už nad tým ani nepozastavil. Aj oni dostanú lekciu, a bude ešte horšia. Len to chce čas. Hladu sa možno dá uniknúť, ale jeho brat Mor... ten si nevyberá. A títo zbohatlíci majú slabučkú imunitu. Zlomia sa ľahko.

Upírka, na druhej strane... Nevedel, čo si má o nej myslieť. Upíri nikdy nemali potrebu pomáhať ľuďom. Ona sa stala ich vodcom. Tábor v horách mal stovky rezidentov a ďalšie stovky návštevníkov prosiacich o pomoc. Čo je tá ženská zač?

Už tretí deň ju sledoval, ako kľučkuje mestom. Vyblednuté džínsy mala na niekoľkých miestach roztrhnuté, sivý svetrík vyťahaný a kapucňa jej zakrývala časť tváre. On si ju ale stihol prehliadnuť. Zlatisté vlasy jej padali na lopatky a vždy vyzerali ako od kaderníka – rovné, lesklé, poddajné. Rámovali mladistvú, takmer detskú, okrúhlu tváričku s plnými perami a sivomodrými očami. Vyzerala ako bábika. Pohybovala sa ako predátor. A jednala ako kráľovná.

Cítil v kostiach, že táto žena je chodiaci problém a nanešťastie, stala sa jeho chodiacim problémom.

Nemá rád problémy.

On svoje problémy zabíja.

Nenápadne ju nasledoval, keď sa po náročnom dni vybrala späť do hôr. Slnko už zapadalo a na les padala tma. Na chrbte mala neskutočne veľký a ťažký batoh, ktorý môže uniesť len niekto jej kalibru – nesmrteľný. Nebola práve vysoká, ale krok mala istý a nohy pevné. Nezakopla, nešmýkala sa, ani sa len nezatriasla pod váhou minimálne sedemdesiatich kilogramov, čo muselo byť viac, než jej vlastná hmotnosť.

Prišla mu trochu podvyživená. Svetrík na nej síce visel, ale nohavice ju pevne obopínali. Bola príliš chudá. Pozadie nemala vypuklé, a nezdalo sa, že by ju vpredu ťažili prsia, alebo bruško.

Kto je však on, aby poukazoval na nedostatočnú stravu? Je jej stelesnením. Keď ešte Smrť spal a on už nezvládal potláčať svoju náturu, zašiel si na módnu prehliadku a to ho vždy uvoľnilo. Byť obklopený hladujúcimi je jeho prirodzenosť. Preto rýchlo spoznal, že upírka, hoci zrejme má prísun krvi, keďže nezhorela na slnku, neholduje ľudskej strave. Prišla o tukové zásoby.

Potichu ju sledoval lesom. Nepotrebovala svetlo, videla aj v tme. A poznala cestu. Kráčala a kráčala. Vyhýbala sa chodníkom, štrádovala si to nepoddajným terénom ako horská koza.

Keď sa konečne dostala na rovinu, spomalila a zložila si batoh. Hlad zostal v tieňoch kúsok od nej. Siahla do batohu a vytiahla z neho niečo podlhovasté. Narovnala sa, stále chrbtom k nemu. Tma mu zabránila vidieť detaily. Nepostrehol, ako z pošvy vytiahla krátky, ostrý meč.

„Žiadny hladom sužovaný smrteľník by moje tempo až sem neudržal,“ povedala absolútne pokojne. A stále sa neotočila. Šla ďalej vpred a Hlad ustrnul. Prehovorila snáď k nemu? Všimla si ho?

Upírka vykročila vpred a zmizla v tieňoch. Hlad ju nasledoval. Nikde ju však nevidel, až kým mu chladná čepeľ nepristála zozadu na krku.

Stuhol.

„Nejaký konkrétny dôvod, prečo ma sleduješ?“ Hlas mala pevný a sebaistý. Hovorila po francúzsky, ale so silným prízvukom.

Niežeby Hlad mohol umrieť aj keby chcel, ale mať sťatú hlavu alebo prebodnutú hruď je nanajvýš nepríjemné. Preto sa rozhodol postupovať opatrne, hoci ho toto päťdesiatkilové stvorenie nedesilo.

Možno len trochu.

Ellinor za posledné mesiace videla veľa zla. Veľa zločinov a neprávostí. Ju a jej skupinu, ktorá chcela len pomáhať, napadli, pokúsili sa ich okradnúť, zabiť aj znásilniť. Pretože pomáhali tým, ktorí to potrebovali a nie tým, ktorí chceli. Nie je skúsená bojovníčka. Nikdy nemala dovolené vedieť sa ani len brániť, ale je upírka a agresia spojená s hnevom vykompenzuje mnohé. A ak si tento obor čokoľvek dovolí, veľmi rada si z neho urobí večeru.

Premerala si ho. Bol vysoký, ale nie mohutný. V tme a pod jeho čiernym oblečením jej oči zaznamenali určité svalstvo, nie však nadmerné. Bol viac štíhly než čokoľvek iné. Na druhej strane, málokto dnes vyzerá vykŕmene. Mal špinavé blond vlasy stiahnuté v gumičke a chladné, neskutočne chladné zelené oči, v ktorých sa nezračil žiadny strach alebo nepokoj. Ostro rezaná, bledá tvár odrážala mesačný svit.

Úzke pery sa pootvorili. „Nemám pocit, že by som sa ti musel zodpovedať, upírka,“ povedal vyrovnane.

Ellinor pevnejšie zovrela rukoväť meča. Vie o nej. Vycerila naňho zuby. „Máš pravdu, nemusíš. Postačíš ako hlavný chod.“

Odfrkol si. Jej odvaha pramenila z nevedomosti, s kým má tú česť. „Nemyslím si. A odlož ten príborový nožík, než si ublížiš.“

Ellinor sa zahnala, ale uskočil. „Prečo ma sleduješ? Čo si zač a čo chceš?“

„Na začiatok aby si prestala pomáhať tomuto nevďačnému opičiemu druhu,“ navrhol jej.

Namiesto seknutia mečom ho silno kopla do kolena, až sa zapotácal. „A ak poviem nie? Alebo vám, bytostiam s penisom, toto slovo už nadobro vypadlo zo slovníka?“ Zamyslela sa. „Mali ste ho tam niekedy?“

Hlad zavrčal. Ako zviera. „Máme dohodu. Nesmrteľní nebudú zasahovať do diania Jazdcov.“

„Ja som s niečím takým nikdy nesúhlasila.“

„Tvoji vodcovia áno!“ zvýšil hlas. Mal pocit, že sa rozpráva s dieťaťom.

Ellinor sa len dôstojne narovnala. „Vyzerám, že za seba nechávam rozhodovať iných?“ aj ona sa rozkričala.

Hlad jej mal po krk. Chcel jej dohovoriť po dobrom, ale to očividne nepôjde. Zaútočil na ňu a než sa spamätala, meč jej vypadol z ruky. Uskočila pred ním a vycerila zuby. Ak si toto nadrozmerné monštrum myslí, že sa nechá znovu chytiť a zase niekam zavrieť, mýli sa. Skočila naňho a prevážila ho dozadu, až obaja spadli na nerovnú zem a skotúľali sa niekoľko metrov dole kopcom, než ich zastavil strom. Vyrazilo im dych.

Ellinor sa prvej podarilo vyskočiť na nohy, pretože bola posilnená krvou z dnešného rána a mala mušiu váhu, ktorá zľahčila náraz. Vytiahla spoza opaska dýku, nohou pristúpila mužovu hruď a priložila mu dýku ku krku. „Nechaj. Nás. Na pokoji,“ dohovárala mu výhražne.

Hlad si bol istý, že mu prasklo pár rebier a ani chrbtici sa nepáčila pokrivená poloha na hrboľatej zemi. „Nie,“ povedal jednoducho. „Vidíš? Mám to v slovníku.“ Chytil ju za lýtko a zhodil na zem vedľa seba. Pretočil sa nad ňu a zovrel jej zápästia vedľa hlavy, pretože už zase siahala po ďalšej ukrytej zbrani. Začala sa pod ním zmietať. „Prestaň!“

V očiach sa jej objavil strach, odlišný od strachu počas vyrovnaného boja. Ellinor pochopila, že má dočinenia s nesmrteľným, inak by sa už dávno vyslobodila.

Hlad si to sprvu nevšimol, ale po pár sekundách pocítil slabé chvenie. Dievča sa celé triaslo. Ocitla sa snáď už v podobnej situácii nasilu? Zamyslene jej pozrel do očí. Videl v nich mladosť, ale aj mnoho útrap. Odbojnosť. Ktoré kráľovstvo ju vychovalo?

„Ty nie si obyčajná upírka, hm?“

Odvrátila od neho tvár a odhalila krehký krk s pulzujúcou žilou. Len oči nezavrela. Mala ich doširoka otvorené.

Hlad nevedel, čo si počať. Nemôže ju zabiť len tak. Ona nepatrí k ľudstvu a mal pocit, že vo svojom živote nenapočítala priveľa rokov. „Prestaň im pomáhať a vráť sa odkiaľ si prišla,“ povedal jemne.

To ju rozžeravilo dobiela. Keby ten debil vedel, odkiaľ prišla a čo ju to stálo... „Inak čo? Priviažeš ma o strom a necháš umrieť hladom?“

Na to ju nemusí priväzovať o strom. Chcel jej to vysvetliť, ale v tej chvíli sa uškrnula a otočila k nemu spokojnú tvár. Sekundu na to pocítil od chrbta bodnutie.

Zastonal a pregúľal sa na bok. Ostrý predmet, pravdepodobne dýka, skončil hlboko v jeho tele, niekde medzi lopatkami. A drahí bohovia, bolelo to!

Ellinor sa postavila, oprášila a natiahla ruku, do ktorej priletel meč rovnakým spôsobom, ako dýka do jeho chrbta. „Som upírka, ale aj my máme mágiu,“ pripomenula mu. Sklonila sa k nemu, zatiaľ čo lapal po dychu a bojoval s potrebou kričať. „Daj nám pokoj!“ Zvrtla sa a odkráčala.

Hlad nemal slov.