Prenasledovaná Hladom 3

Ellinor opatrne prekročila nastraženú pascu okolo tábora a odniesla zásoby do stanu, kde boli uskladnené všetky potraviny. Väčšina obyvateľov už spala, len zopár bývalých vojakov hliadkovalo.

„Cestou hore ma sledoval neznámy chlapík,“ povedala najbližšiemu z nich. „Ak sa objaví, nepúšťajte sa s ním do boja, ale dajte okamžite vedieť mne.“ Smrteľníci by proti nemu nič nezmohli a snáď ho pasce zabavia na dostatočne dlhý čas, aby pribehla ona a znovu mu názorne ukázala, ktoré je silnejšie pohlavie.

Vliezla do svojho miniatúrneho stanu, kde si cucla z krvi. Po toľkých mesiacoch jej bolo jasné, že väčšina stálych členov jej rozrastajúcej sa skupiny vie, že nie je celkom ako oni, ale nikto ešte nemal odvahu sa jej na to opýtať. Niekedy zvládala vysať zlosynov, ktorí ich ohrozovali, ale občas bola nútená vypiť krv, ktorú darovali členovia. Ten čin sa jej priečil najviac. Musí sa znovu vydať do nejakého upírskeho sídla a potiahnuť ich zásoby.

Kto ale bol ten chlapík? Upírske zuby nemal a ako vlkolak tiež nesmrdel. Vlastne z neho necítila žiadnu konkrétnu rasu nesmrteľných. Existuje však mágia, ktorá by jeho pach dokázala zamaskovať. To by však znamenalo, že s ňou vie pracovať viac než ona. Ale počas boja predsa žiadnu nepoužil.

A čo myslel tou dohodou? Skutočne sa nesmrteľní odvrátili od toho, čo sa deje medzi ľuďmi? Tak ako sa ľudia odvrátili od hrôz inkvizície a upaľovania? Je to trest? Oko za oko? Ťažko sa jej tomu verilo. Áno, väčšina takých ako ona nenávidí ľudí, ale aby ich všetkých hodili do jedného vreca? Ellinor sama mnoho zločincov trestala keď sa im pokúsili ublížiť, ale ešte dokázala vidieť nevinné trpiace duše.

Od nervozity si začala česať vlasy, v ktorých mala suché lístie a vetvičky z bitky. Na tele sa jej vytvorilo niekoľko modrín, ktorým veľa pozornosti nevenovala. Len čo sa dala do poriadku a obliekla si čisté handry, spod tenkej podložky na spanie vytiahla zápisník. Mala v ňom prepísané informácie o používaní mágie a aj niekoľko prilepených strán vytrhnutých z viacerých kníh. Všetko pozbierala počas tých pár mesiacov čo okrádala upírske dvory a usadlosti. Nikdy jej mágia nešla, ale teraz, keď je jej jediným pomocníkom, sa jej darilo lepšie. Krôčik po krôčiku sa zlepšovala.

Niekoľko hodín usilovne trénovala výslovnosť a pohyby rukami. Nad ránom jej však hliadka do vysielačky oznámila, že v lese spozorovali pohyb. Okamžite vystrelila zo stanu a dobehla na miesto, odkiaľ jej volali. Bol to malý vŕšok s výhľadom na širšie okolie. Ellinor si vzala ďalekohľad. Jej zrak upírky je dokonalý aj na diaľku, ale nechcela o sebe prezrádzať viac než je nevyhnutné. Zaostrila na líniu hustého porastu a aj ona to uvidela.

Koňa s jazdcom. Obe bytosti boli ukryté v tieni, preto nedokázala určiť viac než siluety. Čakala, či sa pohnú, ale nestalo sa. Len tam stáli a pozorovali tábor.

„Presunieme sa viac na juh,“ rozhodla. „Oznámte to ostatným.“ Uvoľnila jedného z vojakov a sama zaujala jeho post. Neznáma osoba sa stále nepohla. Je možné, že je to Jazdec apokalypsy? Podvedome siahla po meči na boku. Veľmi rada by si s ním pohovorila. S ktorýmkoľvek.

Až po východe slnka sa kôň zvrtol a zmizol aj s neznámou postavou. O hodinu na to medzi stromami uvidela len voľne cválajúceho koňa. Bez jazdca. Čo sa to len deje?

 

 

 

Hlad strávil v bolestiach celú noc a pol dňa. Normálne by sa vyliečil za pár minút, ale dýka zabodnutá v chrbte nešla vybrať a on musel počkať, až ju jeho telo samé vypudí, čo bol bolestivý proces.

Bol taký nasratý, že od zúrivosti vyvrátil celý strom aj s koreňmi. Zabije tú malú pijavicu! Šiel po jej stopách vyššie a vyššie, ibaže keď konečne dorazil na miesto, kde sa mala zdržiavať, našiel len uležanú trávu, popraskané vetvičky, pahreby a zvyšky tábora.

Zaškrípal zubami. Chytrá. Privolal svojho koňa, vyskočil do sedla a cez obvykle neschodný terén ho popchol smerom, kadiaľ viedli ďalšie stopy. Jeho kôň, stvorený rovnakou silou ako on, si klusal bez námahy.

Podvečer dorazil na nové miesto. Bola to neveľká čistinka, kde vládol čulý ruch. Necelá stovka ľudí upevňovala stany, roznášala alebo varila jedlo na ohňoch a doktori sa venovali tým, ktorí prišli po pomoc.

Upírka nezaznamenala žiadne nebezpečenstvo. Sladko sa usmievala na skupinku ozbrojencov v maskáčoch a niečo im rozprávala. Vyzerala až nechutne nevinne.

Na toto nemá čas. Hlad to chcel mať rýchlo za sebou. Natiahol pred seba obe ruky a privolal dávnu mágiu, silu stelesneného hladu. Prúd sily obalil celý tábor.

Nikto nereagoval.

Hlad znásobil svoje pôsobenie.

Stále nič. Jedlo sa nepokazilo, ľudia nezačali zvracať alebo iným spôsobom vylučovať drahocenné živiny, vo vode a pôde sa nepremnožili nebezpečné baktérie.

Je to snáď vtip? Privolal ešte väčšie množstvo mágie, ktoré by normálne položilo štát o veľkosti Talianska, a tí úbohí opičí príbuzní sa ani len nepozastavili nad dianím okolo nich! Upírka sa naďalej bavila, doktori pomáhali kŕmiť malé deti a polovica tábora si pochutnávala na ovsenej kaši!

Hlad zaspätkoval. Sníva sa mu? Toto sa ešte nikdy nestalo. Zneistel. Popchol svojho koňa a nadprirodzenou rýchlosťou vystrelil z hôr, aby sa o toto znepokojivé zistenie podelil s bratmi.

 

 

Stefan, elitný špión a veliteľ Tajnej polície, sa dostavil na nenávidený ostrov, kde ho už čakal zástup previnilo sa tváriacich dozorcov. „Tak kde je miesto činu?“ povzdychol si. Väznica vyzerala depresívne už zvonka a nechcel ani vedieť, čo ho čaká vnútri. Toto skutočne nespadá pod jeho kompetencie, ale najvyšší dvor naliehal a najvyššiemu dvoru sa neodporuje.

Šéf smeny ho zaviedol do obytnej časti, kde v relatívne pohodlných celách prebývali väzni. Viacerí naňho cerili zuby. Sladko sa na nich usmial a zamával im.

„Toto je jej cela,“ povedal dozorca.

V miestnosti štyri krát štyri metre so zamrežovaným oknom sa už prechádzal vodca Gardy, nezávislého orgánu stojaceho nad nesmrteľnými s cieľom udržať medzi nimi mier, inými slovami – nedovoliť im otvorený, násilný konflikt.

„Ray,“ pozdravil ho Stefan a krátko si podali ruky.

Hnedovlasý Gardista mu kývol hlavou. Jeho muži prehľadávali okolie. „Dvor sa musí skutočne obávať, keď poslali teba,“ poznamenal.

Upír znudene mykol plecami. „Myslím, že len nechcú škandál a ja mám ten dar ututlať ešte aj atómový výbuch.“ Čo musel urobiť len nedávno. Pretože Vasily Ruský sa pomýlil vo výpočtoch. Obzrel sa. „Tak čo vieme?“

„Ellinor bola väzňom len pár rokov,“ začal Ray a čítal svoje poznámky v malom zápisníku. „Poslušná, nikdy sa nehádala, nesťažovala a robila všetky práce, ktoré jej boli pridelené. Pred troma mesiacmi sa večer nevrátila do svojej cely po povinnostiach v práčovni. Dozorcovia si to všimli až nad ránom a najskôr prehľadali objekt, potom celý ostrov. Keď ju ani po týždni nenašli, informovali miestneho kráľa, ktorý vyhlásil pátranie, ale neuspel. Namiesto vyhlásenia poplachu ale rozšíril oblasť pátrania, pretože sa mu nechcelo oznamovať zlé správy dvoru. Predvčerom to vzdal a tak sme sa tu zišli.“

Stefan by mohol vymenovať asi dvesto pochybení pri tomto prípade. „Nejaké stopy?“ Začal prehľadávať celu.

„Žiadne. Mala na sebe len košieľku určenú pre ženských väzňov. Nevzala si nič zo svojich osobných vecí. Je tu teória, že bola zabitá spoluväzňami a tí pohodili jej telo na slnko a preto nemáme stopy.“

„Myslíš, že je to pravdepodobné?“ Nazrel do skrine.

„Rozhodne viac, než útek.“

Stefan zvedavo pozrel na stoického Raya. „Prečo?“

Gardista sa posadil na jednoduchú posteľ. „Je nevzdelaná. Nemá ani strednú školu. Pred zatknutím nikdy nepracovala, nikdy nebola sama a nemala ani len tréning v boji a prežití.“

Pádny argument. Obyvatelia tohto miesta navyše ani nevedia, čo sa posledné roky deje vo svete. Nemajú s nikým kontakt a ani prístup na internet. Aj ten funguje len vďaka nesmrteľným, ktorí prevzali kontrolu nad satelitmi, keď padali korporácie a vlády. „Ako dlho tu bola zavretá?“

Ray sa pozrel do poznámok. „Cez desať rokov.“

„Aké boli jej povinnosti?“

„Obvykle pracovala v práčovni alebo umývala podlahy. Z kuchyne ju stiahli po týždni. To dievča bolo nepoužiteľné. Nevedela ani len rozbiť vajce.“

Teória s vraždou sa zdala viac a viac pravdepodobná. Stefan v jej izbe nenašiel nič podozrivé. Dokonca ani len pero a papier. „Poďme sa pozrieť na práčovňu.“

Strážca ich zaviedol do podzemia. Práčovňa bola relatívne veľká miestnosť podopretá stĺpmi. Stálo v nej desať pračiek rôznych veľkostí, tri sušičky, žehliace dosky a šnúry na sušenie väčších kusov prádla.

„Pracovala tu sama?“ opýtal sa Ray.

„Áno. Keď mala všetko hotové, iní väzni mali za účel čisté prádlo rozniesť do ciel, alebo prezliecť postele.“

Gardista sa prechádzal popri vybavení, zatiaľ čo špión prehmatával steny. „Čo je toto za stavbu?“ napadlo mu.

„Väznicu sme postavili v deväťdesiatych rokoch,“ povedal strážca. „Podzemné priestory sú ale pozostatky úkrytu z druhej svetovej. Len sme ich rozšírili a podopreli.“

Ray sa pozastavil pri práčke, ktorá nebola zarovno s ostatnými, pretože za ňou bol výklenok. „Čo sa nachádza tu?“

„Kedysi tam bol prechod do vedľajšej miestnosti. Zastavali sme ho.“

Ray okamžite vrhol na Stefana znudený pohľad. „Nechajte ma hádať. Sadrokartón?“

Nervózny strážca neisto prikývol.

Stefan nemal mentálnu kapacitu to skritizovať. Sadrokartón v upírskom väzení. Upíri prerazia ešte aj betón, keď sa im veľmi chce. Podišiel k Rayovi a pomohol mu odtiahnuť pračku. Stena za ňou vyzerala nepoškodená, ale obaja si všimli malú škáru tiahnucu sa celým rohom. Stačilo len zatlačiť a stena sa odsunula dosť na to, aby medzerou v nej prešla štíhla osoba.

Ray sklamane pozrel na strážcu. „Čo je vedľa?“

„K-knižnica.“

Stefan sa predral stenou. Ocitol sa za regálom plným kníh, ktorý nemohol byť plne pritlačený k stene, pretože stropom viedli hrubé rúry vzduchotechniky. Vznikol tak dokonalý úkryt, ktorý bolo prakticky nemožné nájsť. V priestore úzkom približne jeden meter a dlhom tri metre bolo badať aktivitu – na jednom konci bolo vytvorené pohodlné miesto na sedenie z roztrhaných handier a na druhom sa nachádzalo naskladaných niekoľko publikácií, zápisníkov a náčrtníkov.

Strážca k nim prišiel cez dvere a odtiahol regál. Zalapal po dychu. „To by nám nikdy nenapadlo! Ako to mohla dokázať? Však ani len nevedela ako funguje pračka!“

Stefan si trel spánky. „Už ste niekedy počuli pojmy IQ a vzdelanie?“ otázku smeroval na mladšieho upíra, ktorému na čelo vystúpili kropaje potu.

„Iste.“

„A je vám známy fakt, že tieto dve veci sú na sebe navzájom nezávislé?“ poučoval ho ako školáka.

Ray sa zasmial. Začal sa prehrabávať Ellinorinými poznámkami. „Vzdelanie je niečo, čo vám natlačia do hlavy,“ vysvetlil neprítomne. „Jedna plus jedna sú dve. IQ je schopnosť jedinca prispôsobiť sa prostrediu a nečakanej situácii. Ellinor veľmi očividne nebola vzdelaná, ale podľa týchto poznámok bolo jej IQ viac než vysoké.“ Podal zápisník Stefanovi. „Kým robila podradnú prácu, mala čas prešmyknúť sa do knižnice a dokončiť svoje vzdelanie. Ako upírka sa učí a zapamätáva si rýchlejšie. Bola tu viac než desať rokov. Za ten čas nesmrteľní zvládnu tri doktoráty.“

Strážca onemel. „M-my sme si n-nič nevšimli.“

„Pretože bola dosť chytrá, aby sa hrala na hlúpu,“ vysvetlil mu Ray a hlas mu pretekal iróniou.

Stefan odhodil zápisníky. Mala v nich matematické výpočty, príklady z fyziky a trénovala si chemické vzorce. Extenzívne sa venovala biológii a filozofii. Našiel aj politologické a etické publikácie. Trénovala sa. Učila sa vhodnému správaniu, aby mohla kamkoľvek zapadnúť.

„Sú tu nejaké knihy o mágii?“ napadlo Rayovi.

Strážcov výraz hovoril za všetko. „Toto je knižnica vyhradená pre zamestnancov. Je ich tu veľké množstvo.“

Stefan sa plesol po čele. „V tomto bode mám pocit, že mi platia až priveľa za túto prácu.“ Poslal upíra preč a zaplesol za ním dvere. „Utiekla, však?“

Ray prikývol. „Vyzerá to tak.“

Špión mu hodil jeden z tučnejších zápisníkov. „Pozri sa na to. Nechýba v ňom niečo?“

Ray prelistoval úhľadné zápisky a nákresy. Skrivil tvár.

„Mohol by si to prekonzultovať s Abby?“ poprosil ho Stefan. Rayova manželka a najvyššia princezná by mohla porozumieť istým nezrovnalostiam.

„Nebude sa jej to páčiť.“

„Ani mne sa to nepáči,“ odsekol Stefan namosúrene, hoci jeho hnev nebol smerovaný na Raya. „Idem zavolať Vasilymu. Ak sa Ellinor naučila mágii, už dávno môže byť na opačnom konci sveta.“