Prenasledovaná Hladom 4

 

Hlad narazil na Mor v Grécku a dva dni na to dorazil Vojna z Číny. Smrť sa nedostavil. Bola to úľava. Odkedy ho oslobodili, je ako odtrhnutý z reťaze. Neprejavuje zdravé emócie, nevedie bežné rozhovory a neustále chce len zabíjať. Mor prezradil, že ho naposledy videl v Saudskej Arábii a ako všetci vedia, tá krajina si užila svoje.

„Tak prečo si si nás zavolal, braček?“ opýtal sa Vojna, keď sa stretli uprostred prázdneho mesta na severe Grécka. Sedeli pri piknikovom stole v malom parku, zatiaľ čo ich kone postávali neďaleko.

Hlad im vyrozprával, s čím sa musel posledné mesiace potýkať a popísal, ako nebol schopný vykynožiť malé spoločenstvo vedené tou samoľúbou blondínkou.

„A tvoja moc sa ich absolútne nedotkla? Ani jedného?“ prekvapil sa Mor.

„Ani len zaškvŕkanie v bruchu. Za celú našu existenciu sa mi to nestalo.“

Vojna sa zamyslel. „A si si istý, že to boli ľudia? Však vieš, že na nesmrteľných naša moc nefunguje.“ Nie natrvalo. Dokážu vyvolať krátkodobé pocity chorôb, hladu a nenávisti, ale stojí to veľa sily a nikomu to neublíži.

„Stopercentne. Neviem akú mágiu použila, ale musí byť sakra dobrá!“

„Toto sa mi nepozdáva,“ mrmlal Mor. „Naša moc je absolútna. Keby sa nám dalo odolávať, prečo sa tak nestalo počas predošlých období? Nemyslím si, že je v tom mágia.“

„Ale čo teda?“ Hlad udrel päsťou po stole. „Je to mrňavá, mladá upírka, mizerne trénovaná v boji. Ako by mohla ochrániť celé spoločenstvo tých opičiakov?“

Na to nemali odpoveď. „Nájdi ju,“ poradil mu Vojna. „Skús z nej vytiahnuť čo sa dá a ak tvoja moc nezaberie,“ uškrnul sa. „Zavolaj nás. Uvidíme, nakoľko bude slečna silná proti plnej moci Jazdcov apokalypsy!“

 

 

 

Ellinor stála na skalnatom previse, pod ktorým sa pred pár dňami nachádzal ich tábor. Prieskumná skupina ale našla niekoľko vstupov do jaskynného systému, ktorý by sa mohol stať ich záchranou. Je to permanentná strecha nad hlavou, dá sa v ňom lepšie kontrolovať teplota a nebudú tak veľmi na očiach. Môžu sa usadiť na dlhšie než pár týždňov.

Mala však pocit, že ten divný chlapík by mohol spôsobiť problémy. Preto počkala, až sa všetci presunú, a rozhodla sa zahladiť stopy. Kdesi v diaľke opäť videla toho divného koňa, čo pokoji jej mysle nepomohlo. Zdvihla dlane na úroveň hrude, vnútornou stranou k oblohe, a začala odriekať náročné zaklínadlo. Uležaná tráva sa vyrovnala, polámané halúzky zmizli, stopy sa stratili. Po niekoľkých minútach vyprchali aj pachy ľudí, ktoré by zachytil upírí a vlkolačí nos.

Ellinor vysilene klesla na zem a musela zhlboka dýchať. Svet sa s ňou točil. Sú dôvody, prečo mladí upíri nesmú používať mágiu v plnom rozsahu. Ona prestala starnúť sotva pred rokom a ešte stále sa adaptuje. Až okolo stovky zosilnie dostatočne na to, aby mohla stvárať tieto kúsky.

Trvalo jej hodinu nájsť v sebe dosť sily na to, aby sa postavila na roztrasené nohy. Potkýnajúc sa vydala naspäť do jaskýň, ale hlboko precenila vlastné schopnosti. Niekoľkokrát spadla a odrela si kolená. Srdce jej prudko búšilo, až ju bolelo v hrudi. Keď spadla štvrtýkrát, nedokázala sa viac pohnúť. Oprela sa o spadnutý strom a pomaly upadala do bezvedomia. Sotva pocítila hrôzu, keď sa z tieňov vynorila známa tvár chlapíka, ktorého sa jej nepodarilo zabiť.

Hlad prekvapila slabá postava na špinavej zemi pred ním. Bol na ceste do tábora, ktorý sa už stihol presunúť a on ho musel vystopovať podľa životných energií jeho obyvateľov, keď cestou narazil na tú podivnú upírku. Bola bledá za hranicami zdravej farby pre upírov a zalieval ju studený pot. Umiera?

Sklonil sa k nej, ale oči sa jej zavreli. Stále však dýchala. Zdvihol ju teda do náručia, v hlave šialený plán. Zistí, čo je na tejto skupine tak odlišné. Po dobrom, alebo po zlom. Pozrel na upírkinu strhanú tvár a nevedel, čo si má myslieť. Vzdychol a zamieril k jaskyniam.

Len čo sa objavil pri vchode, pribehli k nemu stráže. Najskôr si mysleli, že na nich prišiel zaútočiť, ale keď videli že priniesol ich patrónku, ako hrdinu ho vpustili dovnútra a dve doktorky ho zaviedli do jaskyne prerobenej na veľmi provizórnu ordináciu. Tam ju uložili na lôžko a zhodnotili, že je len slabá a dehydrovaná.

Hlad vedel, že dievča potrebuje krv.

Doktorky zrejme tiež, pretože z chladiaceho boxu napojeného na chabý generátor vytiahli balík karmínovej tekutiny a pichli jej ho do žily.

Ony vedia, že je upírka?

Hlad mal ústa dokorán.

Keď staršia z dvojice uvidela jeho výraz, poslala svoju kolegyňu čosi vybaviť a prisadla si k nemu na nerovnú skalu. Jaskyňu osvetľovali lucerny a niekoľko svetiel na baterky. Všetko vyzeralo stiesnene, ale doktorka sa nezdala byť v nepohodlí. „Zachránila nás,“ povedala vyrovnane s pohľadom upretým na Ellinor kúsok od nich. „Umierali sme hladom a ona nám našla jedlo. Pomohla nám s pacientmi. Liekmi. Presvedčila nás, aby sme šli inam. Kam sme šli, tam sme pomáhali a naberali nových ľudí. Vďačíme jej za to, že už viac nehladujeme. Je nám jedno, že ona má svoje špeciálne, ehm, stravovacie požiadavky. Nikdy nikomu z nás neublížila.“

Čo je toto za šibnutú upírku? Upíri nehladujú. Upíri a všetci nesmrteľní sú v absolútnom pohodlí, pretože oni nepotrebujú lekciu ako ľudia. Je si toho vedomá?

Doktorka sa odmlčala, aby si usporiadala myšlienky. „Neviem, odkiaľ si prišiel ty, ale pomohol si jej a to je dostatočný dôvod na to, aby sme ťa u nás privítali, ak si to želáš. Nie je to nič extra, ale prežívame. V jednote je sila.“

Áno. A teraz to musí pochopiť aj zvyšok Homo Sapiens. To stále nevysvetľuje prečo tu nikto neumiera hladom už len z jeho prítomnosti. Niečo tu skutočne nie je v poriadku a on to musí zistiť.

„Čo je zač?“ opýtal sa, predstierajúc nevedomého človeka. „V lese som ju našiel v bezvedomí.“

Doktorka sa pousmiala. „A záleží na tom? Svet padol. Nespasíme ho, ale ona pomohla tisícom. To je pre nás podstatné.“

To aj preňho, ale z iného dôvodu. Podišiel k mladej upírke a odolával nutkaniu pohladiť ju po bledom líci. Ako mohla takáto princeznička skončiť obklopená upadajúcimi zbytkami civilizácie?

 

 

 

Ellinor otvorila oči a prudko sa posadila, až takmer spadla z úzkeho lôžka. Spomienky sa jej hneď vrátili a pripomenuli jej desivého chlapíka z lesov. S hrôzou pozrela na svoje telo a zistila, že je oblečená v bielej košieľke. Pokúšala sa o ňu panika.

„Je tu niekto?“ vykríkla, keď sa zorientovala a zistila, že je v jaskyni ktorú sama pomáhala zariadiť.

Do jaskyne hneď vbehla Selena a podoprela ju. „Len pokoj, dievča. Ten chutnučký chlap ťa sem priniesol po tom, čo si omdlela v lese. Ako sa cítiš? Dala som ti dve transfúzie.“

Sakra! Už zase plytvá krvou! Normálne sa kŕmi potiahnutou tekutinou od upírov, ale nie vždy jej má dostatok. Aj keď sa jej to Selena pokúšala zatajiť, vedela že krv ktorou ju zásobujú je darovaná obyvateľmi tejto malej komunity a nenávidela sa za to. „Som v poriadku,“ zaklamala, aj keď by si veľmi ochotne dala ešte jeden. „Aký chlapík? Kde je? Urobil vám niečo?“

Selena sa usmiala. „Nie. Bol veľmi milý a prijal u nás nocľah.“

Sú tu snáď všetci blázni? To stvorenie nie je človek! Čo tu chce a ako ich našiel?

Moment.

Priniesol ju sem v bezvedomí?

Ellinor vyschlo v ústach. „P-prezrela si ma? Či mi nič neurobil?“

Selena prižmúrila oči. „Nezdal sa byť násilný. A ani ty na sebe nemáš modriny.“

To asi nemá, keď sa nemohla brániť. „Tak prezrela si ma?!“ naliehala.

„N-nie.“

Okamžite si ľahla. „Skontroluj to. Hneď!“ Prišlo jej špatne z predstavy, že sa jej dotkol. Že by sa jej ktokoľvek mal dotknúť v sexuálnom slova zmysle.

Selena sa k nej postavila. „Ellinor?“ nežne sa dotkla jej ramena.

Upírka uhla pohľadom. „Prosím.“

Doktorka si povzdychla a vedela, že z nej viac nevytiahne. Je prirodzené, že sa ženy v týchto pohnutých časoch boja, ale Ellinor je ešte o level vyššie. Jej strach nepochádza zo skúsenosti ako u ostatných. „Posuň sa dopredu a daj kolená od seba,“ inštruovala, zatiaľ čo si nasadzovala rukavice.

Ellinor poslúchla a sústredila sa na tmavý strop jaskyne, zatiaľ čo sa jej Selena dotýkala.

„Tvoja blana je nepoškodená,“ prišlo po chvíli.

Upírka si vydýchla. Zoskočila z lôžka akoby ju popálilo a obliekla si prinesené handry.

„Chceš o tom hovoriť?“ navrhla jej Selena jemne.

Porazene privrela sivé, ubolené oči. Vedela, že by o tom mala hovoriť. O sebe. O tom, čo vykonala. Čo ju dostalo za mreže. Ale nemôže. Nemôže pred týmito ľuďmi priznať, že nie je odlišná od Jazdcov, ktorí ich tak sužujú. Že za mrežami bola právom. Že vie, aké to je mať na rukách krv, ktorá nie je jej vlastná. Že má strach z aktu, ktorý nikdy nevyskúšala a o ktorom vie tak málo.

Pretože je zlomená.

A zločinec.

Krivdy, ktoré napáchala, nikdy nenapraví, ale možno aspoň trochu uľaví svojmu svedomiu ak pomôže iným, aby neskončili ako ona.

„Nestojím za námahu, Selena,“ povedala chladným hlasom a vydala sa do útrob jaskyne nájsť toho podivína.

Ellinor prebehla chodbami, ktoré už stihli zmapovať, osvetliť a označiť a dostala sa do centrálnej jaskyne, ktorá sa stala akýmsi námestím pre výmenu tovaru medzi jednotlivcami a klasické stretávky pre klebetenie. Zavetrila a rozoznala pach neznámeho bojovníka. Podľa všetkého je v jaskyniach vyhradených tréningu so zbraňami. To ju vydesilo. Prešmykla sa úzkym otvorom, cestou zhrabla dve dýky a celá zadýchaná a hlavne stále bosá sa dovalila priamo doprostred výuky sebaobrany. Desať ľudí plus tréner na ňu zvláštne pozreli.

„Nenechajte sa rušiť,“ povedala a nasledovala pach ďalšou úzkou chodbou priamo... drahé nebesia, priamo k ich skladu s potravinami! Ak sa to stvorenie čo i len dotklo ich cenných zásob, vykuchá ho a naservíruje na večeru!