Prenasledovaná Hladom 10

 

Julius ukončil videohovor a pozrel pred seba, mimo uhla kamery, kde stála Opal – sestra jeho manželky a cestovateľka v čase, ktorá zhodou okolností držala pri krku Carys dýku, zatiaľ čo Julius jednal s upírmi.

Carys, červenovlasá spoluvládkyňa nebies, sa netvárila práve zhrozene a lenivo si kontrolovala nechty. Svoju sestru pozná dostatočne na to, aby vedela že jej neublíži.

Opal sa anjelsky usmiala a odložila ostrú dýku. „Výborne. Keď sa ti ozvú najbližšie, budeš sa držať naučenej rozprávočky a nikomu sa nič nestane.“

Carys zagúľala očami a šla si sadnúť na svoj trón. „Meníš časovú líniu,“ varovala sestru.

„Áno, to je zámer. Takže vy dvaja sa do tohto nezapletiete a neopovážte sa ani len ceknúť upírom, že Ellinor dostala anjela strážneho.“

„Ktorého si jej poslala za naším chrbtom,“ dodal Julius pohoršene.

„Niekto musel, keď ste ju všetci ignorovali.“

Carys si trela spánky. Aj ona prišla z budúcnosti, ale tá bola odvrátená. Voči tomu čo sa má a môže stať je slepá a neskutočne ju to frustruje. „Neignorovali sme ju. Bola bezpečne za mrežami kam patrí a bol z nej uzavretý prípad.“

Carysina svetlovlasá sestra si prekrížila ruky na hrudi. „Áno? A čítal niekto už jej zložku? Hm?“

„Jej zložka je nejasná,“ oznámil jej Julius.

„Nie, miláčik. Nejasná je jej súčasná poloha, ale nie jej predošlé činy. Len a pozrite. Prosím. Dva roky dozadu.“

Carys sa nechala presvedčiť a v ruke sa jej zjavil nebeský záznam patriaci Ellinor.

„Deň po jej poslednom stretnutí s Fabianou Portugalskou,“ pomohla jej Opal.

Carys listovala stránkami, až našla čo potrebovala. Dala sa do čítania a obočie jej vyletelo takmer k línii vlasov. Šokovane zdvihla pohľad a skákala ním zo sestry na manžela.

Opal sa spokojne usmiala. „Takže keď sme sa konečne dostali k faktu, že nie všetko je čierne a biele, ale v skutočnosti sa pohybujeme vo farbách dúhy, môžete nechať tento prípad na upírov bez toho, aby ste im pomohli?“ opýtala sa sladko. „A tým myslím, buď ma poslúchnete, alebo na vás pošlem Erin Anglickú za to, že ste neboli schopní ochrániť jej drahých upírov ako ste mali.“

 

 

Ellinor sa prebudila vedľa teplého, pevného tela. Vlastne nie tak celkom vedľa ako skôr na ňom. Polovicou toho svojho odpočívala na rozložitej hrudi a bolo jej tam celkom príjemne. Podivne príjemne.

Zdvihla sa a pozrela do pokojnej tváre svojho spoločníka. Faris už bol hore a jemne ju držal.

„Dobré ránko,“ pozdravil ju. „Je ti lepšie?“

Usmiala sa a prikývla. „Tvoj včerajší sľub stále platí?“

„Samozrejme.“

Ellinor sa posadila a ponaťahovala si svaly, nespúšťajúc Farisa z očí. „Čo bude teraz? Chceš žiť naďalej medzi mojimi ľuďmi? Alebo sa vrátiš... kamkoľvek odkiaľ si prišiel?“

Na to nepomyslel. Keď sa vzdal svojej snahy vyhrať nad jej pokusmi o pomoc ľuďom, prišiel o relevantný dôvod zdržiavať sa pri nej. Čo len bude teraz robiť? Mal by sa vrátiť k svojim povinnostiam, ale... Nemôže ju predsa nechať samu. To dievča priťahuje problémy a mal pocit, že v Barcelone sa nechystá práve na cestu po pamiatkach.

„Chceš, aby som odišiel?“ opýtal sa keď sa aj on posadil.

Ellinor sa zamyslela. Predtým sa ho chcela zbaviť, ale teraz... Nepáčila sa jej predstava, že by ju opustil. „Nie,“ povedala nakoniec. „Ale...“ Ale čo? Čo ho čaká s ňou? Kradnutie v upírskych rezidenciách, schovávanie, cesta na sever len čo vymyslí ako vyslobodiť Linneu... A ak ho s ňou prichytia, bude potrestaný. Možno horšie ako ona, keďže je démon. „Faris, byť v mojej prítomnosti je nebezpečné,“ dodala nakoniec.

Jazdec bojoval so smiechom. Bol si stopercentne istý, že z nich dvoch je on ten hrozivejší. „To som videl na všetkých, ktorých si si podala, ale myslím že si si ma príliš obľúbila. Nebojím sa.“

Dojato sa zasmiala. „Myslím to vážne. Do Barcelony idem vykradnúť kráľovskú knižnicu.“

To je novinka. Prečo chce vykrádať knižnicu? „Povieš mi konečne ako to s tebou je?“

To nemôže. Pretože je zločinec s krvou na rukách a ak je Faris aspoň trochu spravodlivý, a ona mala pocit, že je, tak ju udá len čo sa dostane k nejakej upírskej usadlosti.

Prisunula sa k nemu a pohladila mu líce. K jej prekvapeniu sa naklonil, aby si viac vychutnal ten jednoduchý dotyk. „Nemôžem. Ja nie som dobrá bytosť, Faris. To, pred čím utekám, je spravodlivosť.“

Jazdec chvíľu spracovával jej slová. Už tušil, že Ellinor je zločinec. Inak by sa neukrývala. Otázne je, čo vykonala. Pokúsila sa zvrhnúť nejakého panovníka? Okradla niekoho? Ohrozila nesmrteľných? Čoho by už len takáto krehká princeznička bola schopná? „Čo si vykonala, Ellinor?“ Prisahal si, že nech mu povie čokoľvek, nebude ju súdiť. Nie po tom, čo videl ako pomáha stovkám hladných a chorých.

Ellinor sklopila zrak a chvíľu sa venovala svojmu batohu, než sformulovala správne slová. „Pokus o zabitie vyššej šľachty.“

 

 

Hlad bol rozpoltený ako vošli do Barcelony. Ellinor sa obliekla do vyťahaných handier, aby čo najviac zakryla svoje krivky, a vlasy spletené do copu si ukryla pod kapucňu. V meste naďalej žili tisícky ľudí snažiacich sa o nejakú komunitu, ale stále to bol boj človeka proti človeku. Okná domov a budov boli zamrežované alebo pribité doskami, dvere pozamykané, ulice plné špiny a odpadkov, a kde-tu sa objavil obchod s rôznym tovarom. Kapitalizmus, ktorý ešte pred pádom systému bol vo svojich posledných štádiách, nevydržal. Peniaze stratili svoju hodnotu a vrátil sa výmenný obchod. Jedlo za oblečenie, nástroje za hygienické pomôcky a podobne.

Ellinor kráčala ulicami a v hlave jej hučalo. Cítila choroby, nečistoty, ale aj to, čo nedokázala pomenovať keď ju na to Faris upozornil. Cítila viac. Cítila kto spáchal zločin, kto sa vzdal svojho jedla v prospech iných, kto okrádal a klamal, kto žobral a pomáhal.

Trochu ju to desilo.

Hlad, na druhej strane, sa stále snažil pochopiť upírkine slová. Pokus o zabitie šľachty? Skutočne? Ona? Niežeby pochyboval o jej schopnosti zabiť – videl ju v akcii, ale prečo? Jediné logické vysvetlenie mu prišla sebaobrana. Ellinor predsa niekto vyhladoval, odoprel jej vzdelanie a ktovie čo ešte. Čo ak jej jednoducho praskli nervy a našla si zodpovednú osobu? Šľachta sa má starať o svojich poddaných. Niekto očividne zlyhal a keď sa nemohla dovolať spravodlivosti, vzala ju do vlastných rúk.

To jediné mu dávalo zmysel.

Skutočne by mal zájsť za upírmi a niečo zistiť, ale mal o ňu obavy. Vykradnúť knižnicu nebude ľahké, plus musia niekde ukradnúť aj zásoby krvi alebo hyperborejskej tekutiny pre upírov.

Jeho návšteva upírov musí počkať.

Ellinor presne vedela, čo hľadá – letnú rezidenciu kráľovskej rodiny. Bola to ohromná vila na okraji mesta ladená v bielych a krémových farbách, obohnaná vysokým plotom a obvykle strážená ochrankou. Kráľovská rodina je ale zrejme stále v Madride, pretože dom bol tichý a ochranka nikde.

Ellinor sa potešila.

Hlad mal neblahé tušenie.

Počkali kým sa zvečerilo, potom sa pomaly priblížili k plotu s plánom preliezť ho. Ellinor niekde splašila rebrík a oprela ho oň, ale než sa vôbec postavila na prvý schodík, z tieňov sa vynorila v čiernom odetá postava s dvoma prekríženými mečmi na chrbte a pevne zvolala: „To by som nerobila! Ľudia možno prišli o technológie, ale nesmrteľní stále majú elektrinu a bezpečnostné kamery.“

Hlad sa reflexívne postavil pred šokovanú Ellinor, pripravený brániť ju, ale upírka vyzrela spoza jeho pleca a zalapala po dychu.

„Navyše, to čo hľadáš som už ukradla,“ dodala postava pobavene a zložila si kapucňu, pod ktorou sa objavila vysmiata tvár ďalšej mladej upírky s čiernymi vlnitými vlasmi a hnedými očami.

Ellinor zabudla dýchať. „V-Výsosť?“ Vyšla spoza Farisa a urobila krok k nej. Potom sklonila hlavu a chystala sa k poklone, ale upírka k nej priskočila a okamžite ju narovnala.

„Čo sme si povedali o poklonách?“ pokarhala ju a pozrela jej do tváre.

Ellinor nemohla uveriť, že ju vidí. „A-ako? Čo tu vôbec...“

„Kto si?“ štekol Faris frustrovane.

Upírka pozrela na mrzúta za Ellinor. „Tvoj nový kamarát?“

Ellinor sa hneď spamätala. „Áno. Je so mnou. Nemusíš ho zabíjať.“

Jazdec sa postavil k svojej upírke a premeriaval si tú druhú. „Niežeby si toho bola schopná,“ dodal posmešne.

Čiernovláska sa nezdala byť zastrašená. Len naňho pozrela a potom sa naďalej venovala Ellinor. „Tušila som, že sa tu objavíš. Čakala som celé dni.“

Ellinor bola stále mimo. „Dni?“

„Dni. Poď, musíme si toho veľa povedať. Ale nie tu. Asi o tom nevieš, ale za zadkom máš Vasilyho aj s jeho novou hračkou Stefanom a tí sa tak ľahko nezastavia.“

Ellinor zamrzla krv v žilách. Začala nasledovať čiernovlásku, ale Faris ju zastavil. „Nikam nejdeme kým mi nepoviete, čo sa deje! Kto je táto ženská a prečo toho toľko vie?“

Ellinor naprázdno preglgla a pozrela na sebavedome sa tváriacu kamarátku. „Faris, toto je Jej Výsosť korunná princezná Fabiana Portugalská.“