Prenasledovaná Hladom 6

 

Vasily Ruský, kráľ ruských upírov a pod nátlakom aktívny koordinátor Tajnej polície založenej na riešenie medzidruhových problémov, bez zaklopania vošiel do pracovne šéfa tejto iritujúcej organizácie a hodil mu na stôl tablet. „Informácie ktoré máme o Ellinor,“ povedal sucho.

Čiernovlasý upír sediaci v pohodlnom kresle znudene vzhliadol, zvyknutý na Vasilyho nechuť k jeho osobe a práci obecne. „Papierová zložka bola príliš ťažká na transport?“ opýtal sa sarkasticky. Neznášal tablety, na ktorých funguje prakticky celý dvor. Nemá k dispozícii ani len jeden poznámkový blok alebo, chráňte bohovia, pero!

Blonďatý kráľ vystrúhal extrémne falošný úsmev. „Šetríme papier a lesy.“ Plus s pádom ľudstva padli aj veľkovýrobcovia. Dostať sa k takému luxusu ako papier je extrémne náročné. A nie, nebudeme sa ani baviť o tom, ako to vo svete vyzerá bez toaleťáku.

Stefan ani brvou nemihol a pozrel na záznamy, ktoré sa kráľovi hackerov a špehovania podarilo nazhromaždiť. „Veľa toho nie je.“

Vasily zovrel pery. „A čo si čakal? Až tak dlho ešte nežije a dekádu z toho bola v base.“

Áno, a tam bola viac než aktívna. „Na akom základe sú podložené dohady, že prešla zo Škandinávie na juh?“

Vasily si povzdychol a posadil sa. „Chabom,“ priznal a odložil nevraživosť, pretože toto je práca a je v záujme ich oboch dolapiť Ellinor už len z morálnych dôvodov. „Pravidelne dostávam správy o pohybe ľudí. Európa začala kočovať a masy sa presúvajú. Približne v čase jej úteku sa zo Švédska vydala na cestu skupina, ktorá je prekvapivo odolná. Aspoň podľa klebiet. Napadlo mi, či za ich úspechom v prežívaní nie je práve ona.“

Stefan odložil tablet. „To by naznačovalo, že im pomáha.“

Vasily si dal načas, kým odpovedal. „Je to možné.“

Špión nebral jeho slová na ľahkú váhu, ale musel mu pripomenúť základné fakty. „Ellinor je radikálka. Ubližovala vlastnej rodine.“

Kráľ pozrel na kolegu veľavýznamným pohľadom. „Naozaj? Chceš sa baviť o tomto?“

Bohovia, prečo musí byť všetko tak komplikované? Stefan si prehrabol husté vlasy a zaklonil hlavu. „Najvyšší dvor mi jej dolapenie stanovil ako prioritu.“

„Samozrejme. A my ju musíme nájsť. Radšej my než dvor.“

V tom má pravdu. Obzvlášť ak sa Ellinor skutočne priučila mágii. V knižnici bola veľmi cenná literatúra pre niekoho ako ona. Nielen severská mágia, ale aj pohanská a juhoamerická. Ellinor nie je hlúpa, na to už prišli. Maskuje sa. Zahladzuje stopy. Otázne je, či je sama o sebe nebezpečná a čo je horšie, či chce pomstu. A ak áno... či zamieri priamo na najvyšší dvor. „Možno by sme do Verony mali poslať zopár agentov navyše,“ rozhodol nakoniec. „Pre istotu.“

Vasily prikývol. „A ďalej?“

Stefan sa uškrnul. „A ďalej si zbaľ svoju ušanku, súdruh, pretože my dvaja ideme do terénu.“

 

 

O dva mesiace neskôr...

 

Ellinorina komunita čítala dvestosedemdesiattri členov. Práve ich všetkých zrátala. Šesťdesiat detí, dvadsať tehotných žien. Sedemnásť doktorov. Štyridsať trénovaných bývalých vojakov alebo policajtov.

Odkedy sa usadili v jaskynnom systéme, prijali mnoho členov. Odmietli ich ešte viac. Ona ich odmietla. Nedovolí, aby tu oxidovali takzvaní “biznismeni“, ktorí namiesto práce chceli len teoretizovať. Tiež sem nevpustila bezpočet násilníkov a zločincov, ktorí si mysleli že budú parazitovať na živoriacich ľuďoch.

Každý musel pracovať. Niektorí lovili v lesoch, iní zakladali malé políčka medzi skalami, kde pestovali najodolnejšie plodiny. Ellinor sama prišla s jednoduchým spôsobom ako ochrániť pôdu pred pôsobením jazdcov. Zdá sa, že ich moc je založená na akejsi prepojenosti hmoty. Ale ak nabrali pôdu, vyčistili ju a vysypali ju na fóliu, ktorá ju oddeľovala od zbytku, rastliny nechradli. Niežeby sa im darilo, ale aspoň nič neplesnivelo. Zatiaľ. Naďalej musela chodiť do mesta po potraviny a iné veci potrebné na prežitie.

Život okolo nej sa len o kúsok líšil od doby kamennej a jej z toho bolo do plaču. Zdrojom tepla sa stal len oheň. Dážď síce znamenal zásoby vody, ale aj zaplavené jaskyne a zradnú vlhkosť, ktorá plodila mikróby. Astma, diabetes alebo obyčajné rezné rany sa stali smrteľnými. Vakcíny proti tetanu a žltačke mali cenu zlata.

Štatistiky sa tiež vrátili do čias doby kamennej. Dĺžka života sa skracovala a každé tretie narodené dieťa... povedzme, že natalita nemala až také krásne čísla.

S tým nemohla Ellinor robiť nič. Príroda je krutá a prežitie najsilnejšieho nie je len hypotéza. Čo však mohla robiť bolo viesť svoju komunitu, získavať pre ňu zdroje a učiť ju fungovať.

A potom tu bol ten otravný tŕň v zadku. Neznámy chlapík, ktorý sa nechal oslovovať menom Faris, čo rozhodne nie je jeho meno, ju pravidelne otravoval. Po ich šialenej stávke sa na chvíľu vyparil a pravidelne sa vracal, len aby jej pripomenul, že čas plynie. Netušila kam chodí a čo robí počas svojich ciest. Zdalo sa však, že nikdy nezájde ďaleko, pretože neprešiel týždeň, aby sa nezjavil a nepokazil jej náladu.

Teraz je medzi nimi celé tri dni. Dokonca priniesol zásoby ryže a cestovín. Tváril sa ako anjel a len ona vedela, že mu ide o potopenie jej malej komunity. Ani si len nerobila nádeje, že nejako neplánuje sabotovať čokoľvek, čo tu vybudovala.

S nenávisťou pozorovala, ako pomáha pripravovať záhony v zvetranej jaskyni s deravým stropom, cez ktorý presvital dostatok slnka na rast plodín.

Je niečo skutočne podivné na pozorovaní uhladeného obra v značkovom oblečení ako kľačí v hline a sadí zeleninu. Nie, niečo tu rozhodne nesedí. Čo jej príde na tomto mužovi podozrivé? Aj keď nikdy v živote nestretla démona, počula o nich. A tento tu vybočuje aj z démonských radov. Démoni sú divosi. Spodina spoločnosti. Rozhodne nenosia Gucciho.

Možno by bolo lepšie dostať ho preč z jaskýň. Kým si naňho dohliadne, nemôže nič sabotovať. A ona zhodou okolností potrebuje znovu obehnúť okolie, zahladiť stopy a dostať sa k zásobám jedla. Tiež je načase vykradnúť nejakú upírsku usadlosť kvôli potrave. To ale Faris vedieť nemusí.

Tiež nemusí vedieť, že len čo si bude dostatočne istá svojimi rozhodnutiami, vydá sa naspäť odkiaľ prišla a vytiahne z basy ďalšiu osobu. Istý plán už mala, potrebuje len pár ďalších kníh o špecifických silách a trochu tréningu.

Krôčik po krôčiku, ale príde čas, keď bude mať svoj život pod kontrolou!

Faris konečne zaznamenal jej pohľad a zdvihol hlavu. Uškrnul sa, vstal, oprášil si dlane a prešiel k nej. „Pokúšaš sa ma zahrdúsiť pohľadom, upírka?“ povedal posmešne a postavil sa vedľa nej, pozorujúc ďalších farmárov.

„Blázniš? Pred svedkami?“ odvetila pokojne. Roky väzenia ju naučili určitej forme flegmatizmu. Bol to obranný mechanizmus jej mysle. Tých mechanizmov má viac. Inak by jej už dávno preskočilo.

Hlad stále dojímalo jej sebavedomie. Keby tak vedela kto vedľa nej stojí... Koho na ňu môže poštvať... Možno by mal. Možno by mal dotiahnuť armádu upírov na toto miesto. Oni by rýchlo narobili poriadky – bratríčkovanie s ľuďmi je stále zakázané na viacerých úrovniach.

A časom to urobí. Len čo príde na to, prečo sú tu všetci vrátane nej odolní voči jeho moci!

 

 

„Pýtam sa ťa naposledy, prečo Ellinor zamierila k Španielsku?“ vypočúval Vasily stoicky sa tváriacu väzenkyňu, jednu z mála s ktorými mala Ellinor aspoň nejakú interakciu.

Svetlovlasá upírka len o pár rokov mladšia od nej sa ani len netvárila, že má z niečoho strach. Pokojne sedela na nepohodlnej stoličke oproti nemu v prázdnej miestnosti a hoci mala ruky spútané mágiou upravenými putami, stále vyzerala že je to ona, kto má situáciu pod kontrolou. „Odpovedám ti naposledy, netuším,“ zavrčala sebavedome a kontrolovala si nechty.

Štvrtý výsluch. Toto je štvrtý výsluch a ani jediný raz sa nedostali k rozumným informáciám. Skúšali manipuláciu, podplácanie, sľúbili jej zníženie trestu, vydierali ju, Stefan jej dokonca pohrozil fyzickým ublížením, ale dievča ho len vysmialo.

Vasily z nej dostával migrény. S výdychom frustrácie sa oprel o stoličku a zaklonil hlavu. Vedel, že Stefan ho pozoruje cez tajnú kameru v rohu a veľmi presne si ho vedel predstaviť, ako sa smeje.

Ubehli týždne a oni stále nedokázali ani len zachytiť stopu po Ellinor. Tento výsluch je jediná slamka, ktorej sa môžu chytiť. Veľmi, veľmi iritujúca slamka.

„Tak fajn, Linnea,“ povedal nakoniec. „Čo by si chcela za informáciu, ktorú potrebujem?“ Toto bol nebezpečný ťah. Dal jej tým do ruky silné karty, pretože môže zažiadať čokoľvek chce a potom začne vyjednávanie o kompromis, až jej nakoniec ustúpia, z čoho jeho nadriadení nebudú nadšení.

Linneine oči zahoreli spokojnosťou. Nadvihla jeden kútik pier. Absolútne sa vyžívala v tom, že trápila Vasilyho, čiastočne zodpovedného za to, že je tu. „Slobodu, prirodzene.“

Samozrejme. Vasily škrípal zubami. „Dobre vieš, že to mi nikdy neschvália.“

Mykla plecami. „Mne vrásky nepribúdajú,“ pripomenula mu, že má všetok čas sveta. Na rozdiel od neho, ktorý musí čím skôr dolapiť Ellinor. Keby tak tušil, že Ellinor preňho skutočne nie je hrozba. Že to dievča chce len žiť a posledné čo by kedy plánovala je útok na akúkoľvek šľachtu.

Kráľ ruských upírov bez ďalších slov vstal a odišiel z miestnosti. Na chodbe ho už čakal Stefan, zmierený s porážkou.

„Čo nám nedochádza?“ frflal Vasily. Mal pocit, že za týmto je viac než len túžba rozmaznanej slečinky po slnečných plážach.

Zatiaľ čo Vasily a Stefan diskutovali o ďalšom postupe, stráže odviedli Linneu do jej cely. Znudene sa hodila na posteľ a mračila sa nich, kým ju nezamkli. Potom vyskočila na rovné nohy a z malej krabičky ukrytej medzi spodným prádlom vytiahla miniatúrny dron o veľkosti dlane. Jej posledný. Cítila z neho slabú mágiu. Zasmiala sa nad iróniou, že má u seba technológiu od kráľa, ktorý ju len pred pár minútami vypočúval. Nebolo ľahké sa k nej dostať a ešte náročnejšie bolo ju ukryť. Pôvodne ich mala sedem, ibaže všetky využila a zistila, že mágia okolo väzenia ich síce pustí von, ale nie dnu. Čo znamená, že ona síce posielala správy von, ale nemala ako vedieť, že boli doručené. Že si niekto prečítal jej zúfalé slová. Že nebola zabudnutá.

Dnes sa rozhodla rozlúčiť aj s posledným magickým dronom. Na kus papiera načmárala niekoľko slov:

 

Ellinor je na hraniciach Španielska a Francúzska. Z celého srdca ťa prosím, pomôž jej. Tento dron je moja posledná správa a posledná nádej.

 

Z oka sa jej vykotúľala jediná zradná slza a dopadla na papier. Smrkla a rýchlo ho poskladala, ukryla do priehradky v trupe prístroja a prestrčila ho mrežami v okne.

Dron ožil a takmer nečujne sa vzniesol, až sa stratil z dohľadu.

Linnea sa zničene posadila na posteľ. Skončí niekedy táto nočná mora?