Prenasledovaná Hladom 16

 

Hlad s Ellinor zvládli kráčať dva dni bez prestávky, než sa opäť utáborili v riedkom lese s tečúcim potokom, kde si mohli dopriať nevyhnutnú hygienu.

Hlad doprial upírke súkromie a po rýchlej očiste sa dal zakladať oheň a postaviť stan. Usadený na kmeni spadnutého stromu počkal, až sa Ellinor s mokrými vlasmi vrátila a podal jej nádobu s náhradou krvi. Keď cez ňu prehodil teplú deku, vďačne sa naňho usmiala, akoby jej práve daroval diamantovú korunu. Nestrhla sa ani keď ju k sebe bokom privinul a dôverne si uložila hlavu na jeho rameno.

„Koľko máš vôbec rokov?“ nadhodil ďalšiu otázku. „Viem že musíš byť mladá, ale ako veľmi?“

Ellinor sa zamyslela. Tak trochu prestala počítať svoj vek, preto jej chvíľu trvalo uvedomiť si koľkokrát už na tejto planéte obehla Slnko. „Dvadsaťosem,“ povedala nakoniec. „Moje starnutie sa zastavilo len nedávno.“

Hlad urobil kyslý ksicht. Tak neskutočne mladá...

„Koľko máš ty?“ zaujímala sa upírka. „Je mi jasné, že o niečo viac.“

Ďalší kyslý ksicht. Ako jej to len vysvetliť? Je asi taký starý ako život. Pôvodne bol len energiou, podobne ako archanjeli s archdémonmi, a neskôr sa on a jeho bratia stali konkrétnou entitou. Problém je, že jeho vek sa počíta v miliónoch. „Už to pár tisíc bude,“ zaklamal a vedel, že karma si ho za tú lož nájde.

Ellinor našťastie nevidela paniku v jeho očiach, pretože hľadela do plameňov. „Ja sa niekedy cítim aspoň na päťsto,“ prezradila šeptom. „Nikdy som nemala detstvo. Moje prvé spomienky sú na... utrpenie. Na snahu urobiť aspoň jednu správnu vec, ktorá zlyhala. Vieš, že som nemala ani len hračky?“

Ako jej niekto mohol uprieť hračky? Ešte aj v tých najchudobnejších krajoch sveta videl deti v otrhanom oblečení s ešte otrhanejšou bábikou alebo zvieratkom zo zošitých handier v ruke. To je veľmi hlboko na škále zločinov na deťoch. A upíri majú veľmi prísne zákony chrániace najmenších. Mal sto chutí ich Ellinor vymenovať a opäť zdôrazniť, že najvyšší dvor by si určite rád vypočul jej príbeh, ale pochopil že by ju to len k smrti vydesilo.

„Akú hračku by si chcela, keby si si mohla vybrať?“ opýtal sa Jazdec po chvíli ticha.

Ellinor sa zasnene usmiala. Ako malá snívala o hračkách. Aj v dospelosti, odkedy ušla, ju vždy zahrialo pri srdci, keď nejaké našla na svojich cestách. Potom si však spomenula na svoje útrapy a dala ich deťom v jej komunite. Radosť v ich očiach za to stála. „Vyznie to ako veľké klišé, ale obrovského, nadrozmerného plyšáka,“ povedala pobavene. „Jednorožca alebo zajaca. V pastelových farbách a mäkučkého ako obláčik. Taký na ktorého môžeš skočiť a poslúži ti ako matrac.“

Hlad sa zaprisahal, že jej zoženie všetkých plyšákov na Zemi! Pobozkal ju do vlasov.

„A čo ty? Ani ty si nemohol mať ľahké detstvo,“ zmenila tému a pozrela mu do očí. „Démonské deti nikdy nemali na ružiach ustlané.“

A opäť klamstvá. Hladu sa z nich zvieral žalúdok. Na začiatku nemal dôvod Ellinor čokoľvek ozrejmovať o svojej osobe, ale teraz netúžil po ničom inom, než jej povedať o koho sa tak dôverne opiera. Kto stojí na jej strane. Kto ju bude ochraňovať hoci aj pred celým svetom.

Ibaže nemôže. A čo je horšie – nechce. Pretože Ellinor nenávidí Hlad a už vie, že Jazdci sú v aliancii s upírmi a najvyšším dvorom. Nikdy viac by sa k nemu nepriblížila. A s tou myšlienkou sa nedokázal zmieriť. Ale tá zdieľaná bolesť v jej očiach... Myslela si, že zažíval to čo ona. Ako jej povedať, že odkedy má ľudskú formu, žije v palácoch? Že nikdy nemusel spať na zemi? Že sám nikdy hladom netrpel? Že bol vždy v teple, suchu a pohodlí? Že má rodinu, ktorá pri ňom drží, hoci jeden z bratov je mierne na hlavu?

„Rozhodne som to mal ľahšie, než by si si dokázala predstaviť. Držal som sa v anonymite a vyšiel z nej prakticky až po vojne s Juliusom,“ odhodlal sa k polopravde.

Ellinor pichlo pri srdci. Čo by len ona dala za anonymitu... Opretá o Farisa si povzdychla. „Som rada, že sa viac nemusíš skrývať,“ povedala úprimne, čo len zhoršilo Hladov previnilý pocit.

„Kiež by si sa jedného dňa nemusela ani ty,“ zaželal si Jazdec ako ju hladil po vlhkých vlasoch.

Obaja vedeli, že je to nemožné. Ellinor nikdy neupadne do zabudnutia. Aspoň nie kým budú nažive svedkovia. A tých svedkov je priveľa. Stovky. Tisícky. Bola si istá, že prakticky každý upír pozná jej meno.

„Bolo by to krásne,“ snívala s otvorenými očami. „Svet, kde by sme sa mohli prejsť po ulici ruka v ruke. Kde by sa všetci mohli prejsť po ulici ruka v ruke a nikto by ich nesúdil.“

Taký svet tu ešte môže byť. Je na ľuďoch, či ho vybudujú. „Svet, kde by sa nikto nebál tých, ktorí nie sú ako väčšina,“ pokračoval rovnako zasnene.

„A kde by nikto nestanovil čo je a nie je normálne pre iných.“

Hlad to nevydržal a znovu si ju pritiahol obkročmo do lona. „Jedného dňa budeš slobodná, Ellinor. To ti sľubujem.“ Pohladil ju po perách.

Upírka sa obávala, že nič ju neoslobodí od viny, ktorá ju zožiera celé roky. Farisove prsty na jej tvári však boli dobrým rozptýlením od temných myšlienok. Privrela oči a dovolila mu hladiť ju na lícach a krku, až sa jej nebezpečne rozprúdila krv.

Hlad si užíval pocit jej hebkej pokožky. Odhrnul jej lem voľného trička a pobozkal ju na kľúčnu kosť. Upírka zastonala. Každý kúsok jej tela spozornel a medzi stehnami pocítila teraz už známe pulzovanie. Chcela znovu pocítiť to sladké uvoľnenie, o ktorom jej nikto nikdy nepovedal. Zahrabla Farisovi ruku do vlasov a prenechala mu kontrolu nad situáciou, čo sa doteraz urobiť nikdy neodvážila.

Hlad ju plynulým pohybom uložil na deky vedľa ohňa. „Chceš opäť vzlietnuť ku hviezdam, princeznička?“ zašepkal jej do ucha, až ju príjemne striaslo.

Ellinor naprázdno preglgla. Farisove dlane ju hladili pod tričkom a smerovali pomaly, mučivo pomaly nadol. V tej chvíli sa nenávidela za to, že si obliekla nohavice, ktoré sa stali len prekážkou. Škoda len, že v jej obmedzenom šatníku nefigurujú práve sexy nočné košieľky.

Hlad počkal na jej nebadané prikývnutie, odhodlaný ukázať jej nové potešenia, ktoré jej boli odopreté. Vyzliekol si košeľu a pomohol jej zbaviť sa oblečenia. Je to povrchné, ale pocítil určité uspokojenie keď Ellinorine oči zablúdili na jeho hruď a objavil sa v nich obdiv zmiešaný so spokojnosťou. K jeho prekvapeniu natiahla ruku a opatrne, takmer vydesene sa ho dotkla.

Srdce mu poskočilo. Usmial sa, aby ju povzbudil. Ellinorin dotyk bol nežný, akoby sa bála že mu ublíži. Bolo ťažké uveriť, že je to tá istá žena, ktorá ho bodla od chrbta. Vtedy bojovala ako levica a o to viac vedel aké vzácne je mať jej dôveru, kde sa ho nemusí báť. Kde vie, že jej neublíži aj keď je pod ním nahá a neozbrojená.

Ellinor bola prekvapená pevnosťou svalov pod jej rukami. A horúčavou, ktorá z Farisa sálala. Priam roztápala jej uzimenú dušu, ukrytú kdesi v rohu jej zroneného srdca.

Hlad sa vrátil k pomalým bozkom, aby jej doprial čas na preskúmanie jeho tela, hoci sa pre istotu nezbavil nohavíc. Videl hrôzu v jej očiach keď sa dotkol zapínania a tú neskutočnú úľavu, keď si to rozmyslel.

Nenaliehal. Majú všetok čas sveta. Na dnes mu postačia jej výkriky uspokojenia.

Ellinor bola takmer bez dychu, keď sa Faris začal perami posúvať na jej krk a nižšie, nižšie, až s hrôzou otvorila oči, keď sa prisal na vnútornú stranu jej stehna. „Čo si myslíš, že robíš?“ zavzdychala, celá červená v tvári.

Faris si s diabolským úsmevom oblizol pery. „Slabú predohru,“ odvetil s absolútnou nevinnosťou v hlase a uvelebil sa priamo medzi jej stehnami.

„Snáď nemieniš...“ Vetu nedokončila, pretože Faris ju pobozkal priamo na ukrytý kus kože, ktorý už nejaký čas prosil o pozornosť. Vyšiel z nej len prekvapený a zároveň spokojný výkrik. „Faris!“

Jazdec len bezslovne zamrmlal, čo pocítila kdesi hlboko v sebe a tlak medzi nohami sa len zhoršil. Nevedela čo robiť, na rozdiel od jej nebezpečného partnera.

Hlad bozkami preskúmal jej rozhorúčený stred, potom zapojil do akcie jazyk a to bol pre Ellinor koniec. Vyvrcholila skôr, než sa poriadne rozbehol. Celé jej telo sa naplo a vzápätí uvoľnilo. Nocou sa niesli tie najsladšie stony, aké kedy počul.

Nespokojne zacmukal. „Toľká nahromadená vášeň. Sotva som sa ťa dotkol, princeznička.“

Ellinor, ktorá ešte neprišla na to ako opäť dýchať, naňho len neveriacky hľadela. Rozhodne majú rozdielne predstavy o fráze Sotva som sa ťa dotkol.

Hlad jej doprial niekoľko sekúnd, než sa vrátil k začatej činnosti a ukázal jej skutočný dar výdrže jej druhu. Čo si vo svojom zapálení nevšimol bola Ellinorina dlaň, ktorú si pritisla na divoko bijúce srdce, pretože sa v ňom usadil veľmi znepokojivý pocit, s ktorým tiež nikdy nebola oboznámená.

A k smrti ju vydesil.

 

 

Ráno sa opäť pobrali na cestu. Ellinor sa prichytila, ako automaticky drží Farisa za ruku vždy keď kráčali vedľa seba. Jej opatrné, zlomené srdiečko niečo cítilo a časť jej vnútra sa začala hojiť. Je možné, že je jej súdený aspoň malý kúsok šťastia? Prisahala vyšším silám, že až do konca života bude pomáhať iným, len aby mohla naďalej cítiť túto sladkú obavu o inú bytosť, ktorá v nej vidí viac než len bezcitnú dušu.

Počas ďalších dní sa zastavili v niekoľkých osídleniach, kde obchodovali s jedlom, semenami odolných rastlín a hygienickými potrebami. Každú noc však trávili v odľahlých zákutiach lesov, jeden druhému v náručí. Hlad nikdy nezašiel ďalej než na začiatku a Ellinorina dôvera v neho o to viac stúpla. Dokázala sa viac uvoľniť a čoraz menej jej v očiach videl ostražitosť namierenú na jeho osobu. Videl v nich však aj – paradoxne – hlad. Hlad po niečom novom, čo ešte nedokázala pomenovať, ale rozhodne vedela precítiť.

Celé dni sa rozprávali o všetkom a o ničom zároveň. Žiadne užitočné detaily sa o nej nedozvedel. Rozhodne však vedel presne vymenovať znamienka na jej tele. Aj to sa musí počítať.

K jaskynnému systému dorazili krátko pred západom slnka a okamžite boli privítaní poľovníkmi vracajúcimi sa s úlovkom. Ellinor sa celá rozžiarila, keď ich uvidela a okamžite sa začala vypytovať na ich príbuzných. Komunita si za jej neprítomnosti viedla dobre.

V ten večer sa na ich počesť usporiadala oslava s množstvom jedla v hlavnej jaskyni. Niekoľko ľudí zvládlo zohnať a udržiavať hudobné nástroje a atmosféru doplnili tónmi flauty, huslí a gitary.

Ellinor sa nikdy necítila uvoľnenejšie. Tu je nikým. Tu je len náhodnou pocestnou, ktorá pomohla mnohým. Bez predsudkov jej predošlého života. Veselo tancovala s nadšenými deťmi, rozprávala im príbehy o vílach a škriatkoch a krájala im jednoduché koláče.

Hlad mal slzy v očiach. Ako mohla takáto nezištná duša skončiť uväznená?

Len čo sa oslavy trochu upokojili a väčšina ľudí sa odobrala na spánok, aj Ellinor zatúžila po svojom jednoduchom lôžku. Rozlúčila sa so všetkými a so smutným pohľadom zamávala Farisovi. Na jej príkaz mal totiž pridelenú jaskyňu na opačnom konci komplexu a ešte sa necítila na to, aby ich ktokoľvek videl odchádzať spolu. Ako však ležala na nahromadených dekách vo svojom maličkom výklenku, nedokázala zaspať.

Potichu, tak ako to len upír dokáže, si vzala prikrývku a precupitala popri spiacich rodinách až k Farisovej jaskyni. Bez slov sa zložila vedľa neho, akoby to bola najprirodzenejšia vec na svete.

Jazdec tiež nepotreboval reči. Okamžite ju k sebe privinul, letmo pobozkal a obaja zaspali pokojným spánkom.