Prenasledovaná Hladom 17

 

Necelý týždeň po ich návrate už Hlad nedokázal ignorovať neúprosné volanie energie ktorá ho stvorila. Je čas ísť a preklusať ďalšou časťou sveta, priniesť zúfalstvo a prázdne žalúdky. Jeho brat Smrť už naňho čaká.

Sediac s Ellinor na čistinke plnej kvetín, kde viazala jednoduché kytice aby trochu skrášlila depresívne priestory jaskýň, jej s neradosťou povedal: „Na pár dní budem musieť odísť.“

Upírka, ktorá v tej chvíli vyzerala ako lesná víla, oblečená v jednoduchých šatách, vo vlasoch a všade okolo nej kvety, zbledla a vzhliadla k nemu.

Hlad sa okamžite prisunul bližšie a vzal jej tvár do dlaní. „Vrátim sa, tak ako vždy,“ sľúbil jej. „Pridlho som však odkladal svoje povinnosti.“

Ellinor si spomenula, ako na začiatku tiež pravidelne odchádzal za bližšie neurčenými povinnosťami. Tak si zvykla na jeho prítomnosť, až úplne zabudla, že on nie je súčasťou jej sveta. Že sa zrejme nikdy ani len nemali stretnúť.

Zovrelo jej srdce.

Má ešte dôvod vracať sa? Predtým ho pri nej držala stávka o to, kto má pravdu. Tú však odvolal.

Takmer sa rozplakala.

„Hej, hej,“ Faris ju pobozkal a neprestával jej hľadieť do očí. „Je to len na pár dní. Neexistuje sila, ktorá by mi zabránila vrátiť sa.“ Trhalo mu srdce, že v nej vyvolal túto paniku. Želal si, aby ju mohol zobrať so sebou, ale ak by jej aj prezradil kým je, rozhodne ju nevystaví svojim bratom. Na to ešte nie je pripravená.

Elinor si zahryzla do pery. Má snáď na výber? Niežeby sa k nemu mohla pripútať putami tak ako to urobila s Vasilym a Stefanom. Môže len veriť, že Faris cíti aspoň zlomok toho čo ona a znovu si po ňu príde. Nešťastne prikývla. „Budem tu na teba čakať.“ Pretože nemá kam inam ísť.

Hlad nikdy nepočul sladšie slová. Opatrne jej vzal kvetiny z rúk, aby ju mohol objať. „A možno... keď sa vrátim...“ šepkal jej do ucha, „... by sme sa na noc mohli vytratiť do toho malého hotela dolu za mestom.“

Ellinor zahoreli líca. V hlave mala všetky možné nevhodné predstavy, čo by mohli robiť na mieste so štyrmi stenami a uzamykateľnými dvermi.

Hladu sa páčilo smerovanie jej myšlienok. Znovu ju pobozkal. „Premýšľaj nad tým,“ povedal a aby zdôraznil svoje slová, zľahka jej cez oblečenie pohladil bradavku.

 

 

 

Carys prišla k záveru že na túto záhadu sama nepostačí. Aj keď s Juliusom a ich synom Kadenom strávili celé dni a noci pátraním v archívoch, mohli si len vyberať náhodné zložky ľudí, ktoré im nič nenapovedali. Preto sa rozhodla ísť po pomoc za jedinou osobou, ktorá by mohla byť nápomocná.

Premiestnila sa do domčeka chráneného mágiou pred ľuďmi. Mnoho nesmrteľných takýmto spôsobom zmizlo z mapy aj s ich rezidenciami, inak by sa na nich vrhli davy zničených ľudí, ktorým by bolo podozrivé že niekomu sa podarilo vyhnúť účinkom Jazdcov.

Ocitla sa v útulnej obývačke, kde pred praskajúcim ohňom sedela zamilovaná dvojica pozorujúca plamene. „Brian, Casey, potrebujem mozog vašej dcéry,“ povedala len čo ju spozorovali.

Čiernovlasá bosorka, uvelebená v náručí mohutného upíra, si len povzdychla a narovnala sa. „Ahoj Carys, aj my ťa radi vidíme. Nanešťastie, mozog našej dcéry je aktívne pripojený k zvyšku jej tela a momentálne nemôže byť vyňatý,“ povedala pokojne.

Carys zagúľala očami. „Prosím. Potrebovala by som Theresinu pomoc.“

Theresa sa k Brianovi a Casey dostala počas ich malého výletu do pekla, kde si ju uchmatli a adoptovali. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že malé dievčatko ktoré už dávno malé nie je, je extrémne chytré a jej myseľ funguje ako počítač. Vo svojich šestnástich rokoch má za sebou strednú školu a na diaľku navštevuje pokročilé vysokoškolské kurzy vedené Vasilyho inžiniermi.

„Nenamočíš ju do vašich záležitostí, Carys,“ povedal prísne Brian.

„Potrebujem len aby mi ujasnila čísla,“ uistila ho vládkyňa nebies. „Bude sedieť pred počítačmi a zložkami.“

Casey nebola presvedčená. „A nebude traumatizovaná tým, čo uvidí?“

„Som si istá, že anjelské zložky ešte zvládnem, mami,“ povedala tínedžerka, ktorá práve zišla po schodoch, keď začula hlas matky svojho najlepšieho kamaráta Kadena. Spoznali sa ešte ako deti a odvtedy sa stali nerozlučnou dvojkou. Carys pre ňu bola prakticky druhá matka, zatiaľ čo Brian s Casey si obrazne adoptovali Kadena. S úsmevom objala hosťa a prisadla si k rodičom.

Carys sa hodila do voľného kresla, aby nepôsobila tak rozkazovačne. V krátkosti vysvetlila zúčastneným prečo potrebuje pomoc a ako sa snaží zistiť viac o Lilith a nepriamom obvinení Sienny, že nebo preferovalo pomáhať mužom.

Theresa trpezlivo počúvala a prikyvovala. „A tvoji predchodcovia nemali jedinú tabuľku? Žiadne čísla?“

Carys pokrútila hlavou.

„To je podozrivé.“

Áno, na to už prišla. „Veď práve. Náhodne som si vyhrabala zložky niekoľkých historických postáv a nevyzerá to dobre. Potrebujem ale presný obraz, Theresa. Potrebujem vzorec. Kolumbus mal anjela ale Hitler nie, napriek tomu že obaja skončili v pekle.“

„Nemusíš to robiť,“ vložil sa do rozhovoru Brian. „Máš dosť školy.“

Svetlovlasé dievčatko sa len zazubilo. „Blázniš? Neprídem o možnosť strčiť nos do anjelských záležitostí!“ Otočila sa ku Carys. „Budem ale potrebovať pomoc.“

„Kaden ti je plne k dispozícii, tak ako päťdesiat nových anjelov na prehľadávanie a zapisovanie zložiek. A toľko počítačov, koľko len potrebuješ.“

Theresina tvár sa priam rozžiarila. „Idem do toho!“

Brian s Casey len vzdychli. Nebola by to ich dcéra, keby sa nechytila každej výzvy. Nemohli jej brániť. Dali Carys tichý súhlas a nepovšimli si iskry v Theresiných očiach, keď jej bolo vysvetlené, že najbližšie týždne strávi v Kadenovej prítomnosti.

 

 

Vasily práve vyšiel z ošetrovne, obliekajúc si tričko po dôkladnej kontrole jeho kostí. Ubehli síce celé dni, ale jeho liečitelia nechceli nechať nič na náhodu a neustále ho otravovali, aby si dal skontrolovať rebrá.

Na chodbe ho už čakal samoľúbo sa tváriaci Stefan. „Tak čo, som dobrý chirurg?“

Vasily zavrčal. Liečitelia museli bohužiaľ skonštatovať, že jeho rebrá boli precízne napravené a zrastené bez jedinej viditeľnej odchýlky. „Chceš medailu?“

Čiernovlasý upír sa zamyslel. „Určite by som ju neodmietol.“

Kráľ len zaškrípal zubami a zamieril so Stefanom do svojej pracovne, aby prebrali nový postup v prípade Ellinor. Usadil sa za stôl, zatiaľ čo Stefan sa hodil do kresla oproti, akoby mu patrilo. Ten špión sa až príliš ľahko zabýval v paláci.

„Novinky?“ opýtal sa Vasily.

„Skôr dohady,“ zašomral Stefan. „Povedal by som však, že Ellinor už v Barcelone nie je. Je príliš chytrá, aby sa zdržiavala na mieste, kde sme ju vypátrali.“

„Zaujímalo by ma, čo tam robila,“ premýšľal nahlas Vasily a na interaktívnej mape na stole si zaznamenal niekoľko bodov. „Vieme že prešla zo Švédska na juh, čo je logické – severská zima je tuhá. Ale prečo táto trasa?“

„Logicky nemohla ísť do Talianska – príliš blízko najvyššiemu dvoru. A Balkán bol možno ďaleko. Plus sa potrebuje stratiť a jesť. Ja osobne by som volil hory. Na to je ideálna oblasť Pyrenejí – sú dostatočne na juhu a dostatočne komplikované. Viac ma zaujíma kde berie krv. Pretože ak necucá ľudí, čo nerobí, pretože by zanechala stopy, odniekiaľ musí brať potravu.“

A tá potrava je momentálne prísne strážená kráľovstvami. Upíri sa pred pádom civilizácie obracali na nemocnice a krvné banky, ibaže oboje prestalo existovať. Systém darcov, nemocníc a lekárskej starostlivosti neexistuje.

Vasily si zväčšil mapu. „Je chytrá. Určite vie v ktorých mestách žijú väčšie upírske skupinky a kde sú paláce. Ak má len minimum mágie, bezpochyby si našla spôsob ako kradnúť.“

Na to Stefan nepomyslel. Ellinor odmalička vedela o dvoroch. Dopodrobna. Naklonil sa, aby mrkol na mapu. V hlave sa mu sformoval plán. „Idem obvolať dvory, či im nemiznú zásoby. Ak áno, uprostred týchto zmiznutí bude Ellinorin brloh.“

 

 

Ellinor sedela na vysokej skale nad vstupom do jaskynného systému obkolesenom pascami a nástrahami a pozorovala les naokolo. Pozorne. S očakávaním.

„Je jedno aká generácia, pohľad ženy očakávajúcej príchod milovaného je vždy rovnaký,“ ozvalo sa spoza nej.

Strhla sa a pozrela za seba. Na skalu sa k nej vyštverala Selena s malým batôžkom jedla. Posadila sa k upírke a vybalila skromný chlieb a trochu zeleniny.

„Obed,“ povedala a podala Ellinor jej porciu.

Ellinor si vďačne vzala ponúkané jedlo a zružovela nad faktom, že bola prichytená vyhliadať Farisa ako nejaká pobláznená slečinka.

Selena jej priateľsky zovrela rameno. „Zahrial tvoje srdiečko?“ opýtala sa s nádejou. Ellinor, čo ako sa snažila nedať najavo svoju nevzdelanosť a priam panickú hrôzu z mužov, sa Selene s niektorými faktami zverila. Doktorka na ňu nikdy netlačila, ale vždy ponúkla svoju pomoc v pochopení tejto oblasti. Doteraz bola slušne odmietaná.

„Nemal by,“ povedala Ellinor smutne. „Skutočne by nemal.“

„Prečo?“ Doktorka sa prisunula bližšie. „Necítiš sa s ním bezpečne?“

Práve naopak. A to je ten problém. Nemôže sa cítiť bezpečne, keď je na úteku. Nemôže mu klamať navždy. Smutne sklopila pohľad. „Ja nie som materiál na... vzťahy.“

Selena vzala jej ruku do svojej. „Tak v prvom rade, si žena a nie materiál,“ učila ju prísne. „A tak ako my všetci, potrebuješ spoločnosť. Dotyk. Objatie. Potrebuješ nasýtiť aj dušu, nielen žalúdok. Nie si robot, Ellinor.“

Mladá upírka smrkla. Netúžila po ničom inom než po domove a niekom, kto by bol jej oporou, kto by v nej nevidel nástroj, ale rovnocennú bytosť. Kto by jej dôveroval. Ale ako môže niečo také chcieť, keď si to nezaslúži?

Selena videla vnútorný boj v jej tvári. „Smiem povedať niečo, čo ťa možno podráždi?“

Ellinor na ňu prekvapene zamrkala. Selena si pri nej nikdy nedávala servítku pred ústa. „Iste.“

Doktorka chvíľu mlčala, aby si usporiadala myšlienky. „Mám tušenie, že nie si ako ja. A že ani o dvadsať-tridsať rokov nebudeš vyzerať ako ja.“

Upírka ustrnula. Nerobila si nádeje, že jej neustála potreba krvi zostala nepovšimnutá, ale nikto zatiaľ túto záležitosť neadresoval. Uprene pozorovala Selenu, pripravená na požiadavku, ktorú by žena mohla vysloviť – zachrániť jej život. To sa však nestalo, hoci Selene musí byť jasné, že umiera.

„A ak je to pravda, desaťročia osamelosti budú bolestivé. To je vedecký fakt. Bez spoločnosti, bez objatí, bez dotykov a bez niekoho kto by bol pre teba bezpečným prístavom, sa tvoj mozog pomaly zblázni. Niekedy aj krátkodobé radosti sú niečo, čo si ponesieme v srdci ako poklad. Niekedy dokonca môžeme mať len tie krátkodobé radosti. Pretože svet je krutý.“

Upírke do očí vyhŕkli slzy. „Selena...“

„Šťastne až naveky môže znamenať šťastne so spomienkami,“ dokončila doktorka povzbudivo. „A čo ty vieš, čo večnosť prinesie?“

Ellinor ju objala. Potichučky sa rozplakala. Svet je tak neskutočne krutý... A ona ho nedokáže zachrániť. Nebola si istá, či záchrana vôbec niekedy príde a či za to hlavne stojí. Čo vôbec zachraňovať? Ju rozhodne nie. Ona potrebovala zachrániť ešte predtým než sa zmenila na monštrum s peknou tváričkou. Selena potrebovala zachrániť pred rokmi. Lin potrebovala zachrániť v deň Fabianinho odchodu. A Faris... Faris má vlastných démonov. Videla ich v jeho očiach keď sa vyhýbal otázkam o rodine.

„No tak, to je dobré. To je dobré, dievčatko,“ Selena ju hladila po vlasoch a tíšila, až kým sa nevyplakala. „Cítiš niečo k tomu mladému mužovi?“ opýtala sa, keď sa Ellinor odtiahla a mohli si pozrieť do očí.

Takmer nebadateľne prikývla. „Ale nerozumiem vlastnému telu. Ani tomu jeho. Čo mám robiť, Selena?“

Doktorka sa usmiala cez slzy. „Všetko ti dopodrobna poviem.“ Z batôžka vybrala nedojedenú uhorku a pevne ju zovrela. Ellinor v ten deň dostala prednášku, ktorú si mala vypočuť pred mnohými rokmi.

O tri hodiny, milión otázok a občas až príliš detailných odpovedí neskôr (Selena rozhodne nemala nudný život) sa Ellinor konečne necítila tak smiešne nevedomá. Selena s ňou ku koncu žartovala a upírke zvieralo srdce, keď zmenila tému, pretože už o tom nedokázala mlčať. Obzvlášť keď Selene bolo jasné, že nejedná s človekom.

„Selena... ohľadom tvojho zdravia...“ začala, nevediac ako jej vysvetliť, že upírsky superčuch zachytí mnohé. Napríklad choroby. „Je tu niečo čo by si mala vedieť...“

Doktorka pokrútila hlavou a smutne sa pousmiala. „Ja viem,“ povedala zmierlivo. „Ja viem.“

Ellinorine oči sa rozšírili. „Ale...“

Selena pokrútila hlavou a dlaňami sa dotkla svojich pŕs. „Už si ich viem nahmatať.“

Upírke po lícach stiekli nové slzy.

„To je v poriadku, dievčatko. Je to už pár rokov. Vlastne v deň objavenia archanjela Sachiela som si prečítala lekársku správu o podozrivom náleze. Svet sa však ponoril do chaosu. Nebolo času a možností sa k tomu vrátiť.“

Ellinor nenávidela ľudí. Nenávidela ich za to, že svojimi činmi a nezodpovednosťou privolali Jazdcov, že obrali Selenu o možnosť dožiť sa vysokého veku. Teraz je už neskoro. Jej telo prehráva boj. „Môžem ťa zachrániť,“ zašepkala sprisahanecky.

Doktorka to okamžite s úsmevom zamietla. „Videla som mnohé. Zažila mnohé. A som pripravená ísť ďalej. Pár rokov by vo mne ešte malo byť, aby som zaškolila nových doktorov. A potom pre mňa bude neskutočnou úľavou sa s týmto rozbitým svetom rozlúčiť. Úprimne, beriem to ako vykúpenie.“

Ako veľmi zlé to musí byť, keď je smrť vykúpením? Môže byť svet ešte zúfalejší? Chcela na doktorku zatlačiť, ale uvedomila si, že Selena je mentálne tam, kde mnohí starí upíri – v mieri s myšlienkou na koniec života. Na novú cestu. Ellinor tomu nemohla porozumieť. Ona sa smrti bála. Čo ako o svoj život musela bojovať a živoriť, stále chcela niečo... niečo viac. Kamsi sa dostať. Čosi zažiť. Uvidieť. Vyskúšať.

„Si si istá? Ponuka bude platiť až do konca.“

Selena prikývla. „Som ti vďačná. Ale už o tom nehovorme. Nič nie je dokonalé a ani my nie. A sľubujem, že ťa nebudem chodiť strašiť. Ak ti však Faris ublíži, to je iná vec. Nikdy sa nezbaví môjho poltergeista!“ zavrčala výhražne.

Ellinor sa cez slzy zasmiala. V tej chvíli bola presvedčená, že Selenina duša bude anjelmi vysoko cenená.