Prenasledovaná Hladom 18

 

Hlad strávil osem dní cestou po Filipínach a Indonézii. Smrť šiel v jeho stopách s dvojdňovým odstupom a Hlad bol rád, že sa nemuseli stretnúť. Mal podozrenie, že ani Smrť nemal záujem o pokec. Cestou naspäť sa oblúkom vyhol Saudskej Arábii, kde vycítil energiu Moru, a Kaukazu s vyčíňajúcim Vojnou.

Doteraz netušil že je možné, aby mu niekto chýbal, ale po toľkých dňoch bez Ellinor mu zvieralo hruď a len čo prekročil hranice Francúzska, srdce mu prakticky poskočilo pri pomyslení, že jeho upírka je blízko.

Aj keď netúžil po ničom inom než k nej docválať, vytiahnuť ju do sedla a zobrať ju do najbližšieho paláca, prinútil sa spomaliť a zosadnúť v meste pod kopcom, kde dal svojmu tátošovi voľný výbeh a zaplatil za izbu v malom hoteli. Tam si doprial dlhú sprchu a krátky spánok. Sprchu potreboval hlavne pre to, že Ellinor by z neho vycítila podnebie v ktorom sa nachádzal. Upíri sú ako detektory. Vedela by presne kde bol a rozhodne by spozornela nad faktom, že neubehli ani dva týždne a on stihol odísť a vrátiť sa z opačného konca sveta – ešte k tomu z ostrovov.

Nešťastne na seba pozrel v zrkadle keď sa obliekal. Ako jej len povie pravdu? Kedy? Porozumie jeho dôvodom? Alebo sa zľakne faktu, že je v priamom kontaktne s najvyšším dvorom? Keby len vedel aké zlé je to s jej vlastným prípadom... keby len aj on mohol porozumieť.

S výčitkami vyšiel z hotela a k jaskyniam zamieril po svojich.

Na poludnie dorazil na čistinku s vstupom do komplexu a pri skalách našiel rozosmiatu Ellinor pomáhať s vešaním prádla pri línii stromov.

Okamžite ho zaliala úľava.

Upírka mala na sebe voľné červené šaty a svetlé vlasy sa jej leskli na slnku. Trvalo jej desať sekúnd zavetriť a s nádejou sa zvrtnúť, aby ho uvidela. Nadšene zvýskla a rozbehla sa k nemu ako taká lesná víla. Bez váhania mu skočila do náručia a on sa s ňou veselo zatočil, než jej dal dlhý, vášnivý bozk.

Ellinor takmer prišla o dych. Faris sa vrátil! On sa skutočne vrátil! K nej! Aký to len môže byť zázrak? Zovrela ho v pevnom objatí a nikdy viac ho nechcela pustiť.

„Ako si sa mala?“ opýtal sa keď sa od seba odtrhli a hneď si ju pohľadom skontroloval. Spokojne mohol skonštatovať, že aspoň kúsok pribrala vďaka dobrej úrode a pravidelnej strave.

Ellinor bola samý úsmev. „Teraz sa mám lepšie. Prosím, povedz že sa zdržíš!“

Bohovia, ako by mohol pri tom prosebnom pohľade niekedy odísť? Znovu ju pobozkal a prehrabol jej rozfúkané vlasy. „Som len tvoj, princeznička.“

 

 

V ten večer sa jedlo mimo jaskýň – na novoobjavenom skalnom previse nad neďalekou roklinou, ktorý bol dostatočne rovný na jednoduché stoly. Blížiace sa leto zahrialo vzduch aj po západe slnka a obyvatelia jaskýň tento fakt naplno využili. Naďalej mali okolo seba pasce a nástrahy plus neustále hliadkujúce stráže, ale ich životy sa kúsok po kúsku zlepšovali. Tých pár inžinierov a vzdelaných dospelých postavilo niekoľko solárnych panelov, jednoduché mechanické systémy im rozviedli vodu kam bola potrebná a kúsok po kúsku stavali jednoduché prístroje na zlepšenie obrábania pôdy a skladovania potravín. Nebolo to ideálne, ale bol to začiatok.

Po výdatnej večeri, keď sa aj tie najodolnejšie deti pobrali na spánok, sa opäť k slovu dostali hudobné nástroje. Na fakľami osvetlenom priestranstve sa ozývali plynulé tóny árií a známych skladieb. Ellinor do okolia vyslala ochrannú mágiu, aby sa zvuky neniesli mimo vymedzený perimeter a neupozornili nevítaných návštevníkov na ich prítomnosť.

Keď zazneli prvé tóny jednoduchého valčíka, Faris na ňu pozrel a galantne k nej natiahol ruku.

Upírka bola chvíľu prekvapená, než sa spamätala a ruku prijala. Netancovala už celé roky, ale kto môže zabudnúť valčík? Mierne zružovená sa nechala odviesť k niekoľkým tancujúcim dvojiciam.

Hlad citlivo pozrel na svoju upírku keď ju k sebe pritiahol pevnejšie než by bolo potrebné. Dôverne sa oňho oprela a nechala sa viesť. Do nosa mu udrela jej jemná vôňa a na krku ho šteklil jej dych. „Premýšľala si nad výletom, ktorý som ti pred odchodom navrhol?“ zašepkal jej do ucha.

Ellinor mala čo robiť, aby nezastonala. Farisove pery sa jemne dotkli jej spánku a ušného lalôčika a niekto jej skutočne mal povedať, že aj toto môžu byť erotogénne zóny! Naprázdno preglgla a zdvihla k nemu pohľad. Farisove oči ju priam spaľovali. V ústach jej vyschlo.

Jazdec nepotreboval odpoveď keď videl jej zružovené líca. On má všetok čas sveta.

Ellinor si ukryla tvár v jeho hrudi. Farisova ruka ju jemne hladila na chrbte, aby uvoľnila napätie ktoré jeho otázka vyvolala. Bohužiaľ, to napätie sa presunulo aj do oblastí, ktoré takto na verejnosti pohladiť nemôže.

Hlad ju pevne zvieral a skúsene sa pohyboval do melódie nesúcej sa okolím. Ako by asi Ellinor vyzerala, keby mala na sebe šaty z tých najjemnejších materiálov, starostlivo ušité a ozdobené špeciálne pre ňu? Predstavil si ju vo svojom paláci, v tanečnej sieni podopretej stĺpmi.

Vyzerala by ako kráľovná.

Len čo by jej z pliec opadla tiaha viny a nemusela by utekať pred väzením, bola by prakticky nezastaviteľná. Nikto by nemal odvahu sa jej postaviť. Bol presvedčený, že aj najvyšší dvor by s ňou jednal ako so seberovnou.

Ellinor privrela oči, uvelebená na Farisovej hrudi. Mala by jeho ponuku odmietnuť. Mala by urobiť a neurobiť mnoho vecí, ale ako Selena povedala, niekedy môžeme mať len krásne spomienky na niečo pominuteľné. S Farisom ju možno nečaká večnosť, ale majú túto chvíľu. Prečo aspoň na moment neokúsiť šťastie? Prečo aspoň na chvíľu nedať jej ubolenému srdcu pocit, ktorý by nikdy nahlas nevyslovila, ale ktorý si so sebou ponesie až do smrti?

No a čo, že je usvedčená kriminálnička? Je to jej telo. Nikomu neplánuje ublížiť. Ani len Farisovi. Bude to ich moment. Ich tajomstvo. Ich chvíľa.

„Je ti jasné, že som zločinec? A že som vykonala hrozné činy?“ šepla, aby naposledy zhrnula situáciu. Nechce mu klamať. Nechce, aby mal o nej mylné predstavy. „Urobila som ich dobrovoľne, preliala som krv a urobila by som to znovu.“ To ju desilo najviac – uvedomenie, že keby mohla, nič nezmení. Boli to strategické rozhodnutia, ktoré viedli ku krutému výsledku. Keď si však pomyslela, čo by nastalo keby ich neurobila, vedela že inak konať nemohla. A s týmto poznaním bude musieť žiť.

Hlad jej nežne nadvihol bradu, aby si videli do očí. Kto je on, aby ju súdil? On tu pustoší ľudstvo a ešte dlho bude. Spôsobil viac bolesti než by si kedykoľvek mohla predstaviť a ani jej to len nemôže povedať. Ona aspoň všetko priznala. „Všetci so sebou nesieme vinu. Ani ja nie som svätec. Aj ja mám na rukách krv. A ani mňa neteší, že som ju musel preliať. Sme nesmrteľní, Ellinor. To je náš údel. Nech si kto si, pre mňa si tá, ktorá bojovala za mnoho životov.“ Pustil jej ruku, aby jej mohol priložiť dlaň na miesto, kde jej bilo srdce. „Tu sa stále ukrýva svetlo. Nie len temnota.“

Sivomodré oči sa zaleskli slzami. Aj ona verila, že je v nej kúsok svetla. Nie je úplne zlá. Je len... zlomená. Priložila svoju ruku na jeho a spomalila, keď dozneli posledné tóny. „Chcem byť s tebou osamote,“ povedala nakoniec a sladko ho pobozkala, za čo si obaja vyslúžili vlnu potlesku od okolostojacich.

 

 

Aby spojili príjemné s užitočným, na druhý deň opäť zhrabli batohy a rozlúčili sa s ostatnými. Oficiálna verzia znela, že idú na ďalšiu misiu zohnať jedlo, nástroje a možno nejaké nové rastliny. Nikomu tak nebudú dlhšiu dobu chýbať a môžu sa vzdialiť aj mimo hraníc, aby cestou ukoristili potravu pre Ellinor.

Večer dorazili do hotela, kde si dali večeru a teplú sprchu, ktorá bola obzvlášť pre Ellinor neskutočnou vzácnosťou. Zabalená len v župane sa hodila na mäkkú posteľ, na ktorej mal Faris pripravené kúsky čokolády a jahody (oboje veľmi nenápadne ukradnuté z Verony cestou sem).

„Mala si niekedy jahody?“ opýtal sa keď jej do úst vložil sladký plod, zatiaľ čo ležala na vankúši.

„Dávno,“ pripustila. „Ako dieťa som ich zbožňovala.“ A preto jej boli často odopreté. Tak sa naučila nikdy nedávať najavo, že má niečo rada.

Hlad prekvapene zažmurkal.

Ellinor si povzdychla a dostala zo seba ďalšie priznanie: „Narodila som sa do bohatstva, Faris. Bohatstva a privilégií. Všetko však bolo pokrivené.“

Čosi konečne pochopil. Ak bola Ellinor z bohatej rodiny, určite poznala členov najvyššieho dvora. Možno aj osobne. Bohovia, snáď sa nepokúsila zabiť jedného z nich?!

Nie, to je nemožné. Ellinor je napriek všetkému čistá duša. A kráľovská rodina upírov, čo ako je podivná, by to určite spoznala a nedovolila by aby skončila v base.

Nie, muselo sa stať ešte niečo iné. A on príde na to čo. „A predsa si nemala hračky, vzdelanie a podľa všetkého ani dostatok jedla,“ odfrkol si.

Áno. Taká bola jej realita. Žila v zlatej klietke. Pohladila Farisa po líci a úprimne sa usmiala. „Oslobodila som sa. Na tom záleží.“

Ľahol si k nej a položil jej dlaň na odhodlane bijúce srdce. To isté srdiečko, ktoré si tak všemocne chránila. „A spustila sa s obyčajným démonom,“ dodal.

Upírka prikryla jeho dlaň svojou. „Ak je to čistota krvi čo nás má definovať, tak ani náš svet nesmrteľných nemá budúcnosť.“ Pozrela mu do očí. Možno bola vychovaná v myšlienke, že bytosti ako Faris sú odpadom spoločnosti, ale radšej sa k nemu pridá a stane sa vyvrheľom než aby všade hlásala, že jej nesiaha ani po členky.

Pobozkal ju. Nie, odmieta veriť že Ellinor je akýsi chladnokrvný zločinec. A príde deň keď ju o tom presvedčí tiež.

Ellinor sa k nemu celým telom privinula. Veľmi dobre vedela, že na túto noc bude môcť len spomínať ako na jednu z mála chvíľ keď si dovolila cítiť a podeliť sa o kúsok seba samej. Pri troche šťastia si ju v srdci uchová aj Faris a možno, o stovky rokov, keď bude svet iný, im mysle pripomenú tento moment a obaja sa horkosladko pousmejú nad malou chvíľou radosti.

Hlad, na druhej strane, mal opačné plány. Ellinor je pod jeho ochranou. A navždy bude – ako piaty jazdec, ako tá ktorá udeľuje milosť. Vezme ju do jedného zo svojich palácov, kde bude navždy v bezpečí. Pretočil sa nad ňu a rozviazal jej župan. Spokojne sa usmial. „Konečne si nabrala nejaké kilá,“ pochválil ju a dlaňami jej prešiel po hrudi, na ktorej už nevidel tak jasne definované rebrá.

Ellinor zružovela. „Tebe to nevadí?“ Povšimla si nárast na váhe, ale bolo to prvý raz čo pravidelne jedla ako ľudské jedlo, tak krv alebo jej náhradu.

Hlad by najradšej rozdrvil toho, kto jej natlačil do hlavy že musí byť len kosť a koža. Sklonil sa nad ňu, nadvihol jej bedrá a pevne zovrel mäkké polky lákavého pozadia. „Miláčik, ak mi to niekedy bude vadiť, je to znak toho že senilniem,“ uistil ju.

Upírka potlačila ston, pretože jej odhalený stred sa dostal do kontaktu s veľmi očividnou erekciou napínajúcou Farisove spodné prádlo, čo bol jediný kus oblečenia ktorý mal na sebe.

Hlad jej odhrnul prameň zlatistých vlasov z tváre. „Už nemáš strach?“ zašepkal.

Pokrútila hlavou. „Už nemusíš bojovať o kontrolu, Faris.“ Vzala jeho tvár do dlaní. „Ja nie som rozbitná.“

Bohovia, niektoré slová by nikdy nemala vysloviť! Zovrel jej zápästia a pritlačil ich o vankúš vedľa jej hlavy. „A ja nie som romantický hrdina,“ zašepkal jej do ucha, potom ju pobozkal na miesto kúsok pod ním.

„O tom som si nikdy ilúzie nerobila,“ dráždila ho. Nechcela masku kontroly a nehy, keď nič z toho nemá v povahe. Videla to. Od začiatku. Tiež si bola vedomá jeho premáhania počas ich výletu do Barcelony. Dosť bolo kontroly! Sú nesmrteľní, sú predátori. Monštrá, niektorí by povedali. „Čo všetko si si so mnou predstavoval, Faris? Dnes máš svoju šancu.“ Uvoľnene sa obtrela o jeho rozkrok.

Jazdcove oči potemneli. Uväznil Ellinor pod sebou a dal si načas s jej sladkým telom. Bozkami si vydláždil cestičku k navretým bradavkám, ktorým venoval dlhé minúty pozornosti, než pokračoval nižšie a nižšie. Rozhodol sa však trápiť ju o niečo dlhšie a keď ju našiel vlhkú, pretočil ju na brucho, aby perami mohol prejsť po línii jej chrbtice a opäť zovrieť to dokonalé pozadie, ktorým ju obdarila matka príroda. Až potom prstami vkĺzol do jej rozhorúčeného vnútra.

Ellinor si zahryzla do pery. Je normálne byť takto nadržaná? Mala pocit, že vybuchne. Farisove prsty presne vedeli ktoré miesta potrápiť aby ju priviedli na pokraj vyvrcholenia. Bola si istá, že niekoľkokrát veľmi ufňukaným tónom zvolala jeho meno.

Hlad ju trápil viac než hodinu. Bol tvrdý ako skala a zúfalo potreboval uvoľnenie, ale neskutočne ho bavilo hrať sa s Ellinor ako mačka s myšou. Reagovala na každý jeho dotyk, na každé pohladenie. Čo mu však spôsobovalo úzkosť bol fakt, že jej bude musieť ublížiť. Jeho prsty nahmatali jemnú blanku v upírkinom vnútri.

Ellinor sotva vnímala ako ju Faris dostal na bok a ľahol si za ňu. Pevne ju zvieral a pootočil jej tvár k sebe. „Si pripravená?“

Odhodlane prikývla. Pripravená bola už pred viac než polhodinou, ale jej prosby nikto nevypočul. Preplietla si s Farisom prsty a spojila im čelá.

Hlad do nej zozadu prenikol, najskôr len na pár centimetrov, a keď sa z jej očí nevytratilo očakávanie, prudko prirazil.

Ellinor sa prudko nadýchla. Selena ju varovala, že môže pocítiť bolesť, ale úrpimne očakávala niečo omnoho horšie. Zrejme si zvykla na oveľa tvrdšie zaobchádzanie, pretože krátke zaštípanie rýchlo odznelo.

„Si v poriadku?“ okamžite zisťoval Hlad a neurobil jediný pohyb.

Ellinor ho pobozkala. „V najlepšom.“ Voľnou rukou sa dotkla miesta, kde boli spojení. Všetko bolo citlivé a napnuté, vrátane jej vnútra. „Neprestávaj, prosím.“

Kto je on, aby odoprel želanie svojej princezničky? Začal sa pomaly pohybovať a pridržal jej ruku tam, kde bola, aby mu mohla ukázať kde potrebuje jeho pohladenie, aby opäť vzlietla ku hviezdam.

Miestnosť zaplnili stony a výkriky, sladké slovká a prosby. Čo ako bol Hlad na pokraji, Ellinor vyvrcholila dvakrát než aj on našiel uvoľnenie. Ku koncu ju plne vyčerpanú zabalil do prikrývky a uzamkol v pevnom objatí. Nežne ju pobozkal do vlasov.

Ellinor sa ho držala ako kliešť a zaborila mu tvár do hrude, aby nevidel jej slzy. Zapredala by dušu za to, aby nikdy nemusela opustiť jeho náruč. Aby mohla byť niekým iným. Ako v sebe nájde silu od neho odkráčať?

Nanešťastie, na túto otázku sa odpoveď blížila v podobe oddielu tajných agentov, ktorých šéf práve odhalil kde sa Ellinor ukrýva...