Plány do blízkej budúcnosti

 

Tak, máme za sebou ďalšiu poviedku! Keď vám poviem, že Ellinorin príbeh som plánovala od uverejnenia toho Kathrininho a nikdy som nenašla dostatočnú inšpiráciu... Vždy som mala v hlave len to, že utečie z basy a potom... potom nič :D som rada, že môj mozog konečne našiel cestu.

 

Ako to už býva po ukončení príbehu, pribudnú alebo budú upravené popisy postáv a doplnené kapitoly do zoznamu na bočnom paneli (ja viem že niekedy ich chýba aj desať, ale je to otravná piplačka do ktorej sa mi nie vždy chce).

 

A čo ďalej? Nuž, je tu niekoľko vecí, ktoré by ste mali vedieť. Ako som už mnohokrát písala, posledný rok bol pre mňa náročný, obzvlášť psychicky. Drvivá väčšina mojich dní pozostávala z práce, absolútneho vyčerpania a spánku. Niekedy som bola taká unavená, že som si nezvládla ani uvariť a šla som do postele bez večere (nedoporučujem). Múzy sa odmlčali a povedzme, že moje myšlienky sa občas zatúlali na veľmi temné miesta. Moje telo bolo a stále je v stave prežívania, nie žitia naplno. Áno, ja viem že potrebujem cvokára - už ma tam poslal aj znepokojený obvoďák. Moja kreditka má ale iný názor. Som neskutočne rada že môžem žiť v neskorom kapitalizme, kde si musíme vyberať či budeme tento mesiac jesť alebo vyhľadáme lekársku pomoc. Preto som vo svojich poviedkach ukončila náš svet. Pretože naši hrdinovia si nezaslúžia žiť v tejto hrôze.

 

Každopádne tým ale nechcem povedať, že poviedky nebudú. Ide len o to, že toho nemám až tak veľa napísaného. Našťastie, aspoň jedna múza sa nado mnou zľutovala a mám započaté dva príbehy dopredu a plány sa kopia aj ďalej. Len sila písať je ojedinelá. Ak ste niekedy mali ten druh depresií keď vstať z postele a ísť na záchod je heroický výkon, asi si dokážete predstaviť že reálne uprieť oči na wordový súbor a niečo naťukať je ako zdolať Everest.

 

Aká je teda realita?

Nasledujúca poviedka je na 80% hotová a prvé kapitoly som poslala na korekciu. Uverejňovať začnem zrejme koncom budúceho týždňa. Nemôžem vám však sľúbiť že sa mi podarí udržať tempo, na ktoré ste zvyknuté. Neskutočne rada by som písala, moja hlava preteká nápadmi, dialógmi a scenármi, ale tá strašná únava...

 

Preto vás chcem poprosiť o trpezlivosť a nestrácajte nádej, pretože všetko len začína :-) nové a zabudnuté sily sa pomaly vracajú na výslnie a niekedy je nepriateľ tým jediným spojencom.

 

Takisto pošlite veľa dobrej energie mojim dvom drahým korektorkám (bývalej aj súčasnej), ktoré obe majú za sebou ťažký boj (aj keď sa nepoznajú a nikdy sa nevideli, boj zvádzali rovnaký) a zotavujú sa.

 

 

A teraz niekoľko slov k ďalšej poviedke...

Áno, niečo si v nej kompenzujem a áno, možno som mala určitý pocit satisfakcie keď som ju písala. Dotýka sa veľmi konkrétneho aspektu, ktorý je v našom svete problémom a rozhodla som sa ho napraviť aspoň vo fikcii. Pretože môžem a pretože som unavená z nerovnosti v ktorej žijeme. Takže je v podstate čas na feministickú revolúciu! 

Je tiež možné že Stefan zase skončí spútaný a Vasily pokusaný...

Aký je teda záver?

Nová poviedka je na ceste! Len kapitoly možno nebudú tak časté. Tiež sa pokúsim byť trochu aktívnejšia v našej facebookovej skupine. A ak má niektorá z vás 5-7 miliónov Kč navyše a chcela by sa ich zbaviť – vyriešili by sa všetky moje problémy :D