Prenasledovaná Hladom - Epilóg

 

Stefan ešte nezažil, že by si Vasily vyžiadal jeho prítomnosť pokiaľ to nebolo absolútne nutné. Preto bol viac než prekvapený, keď si ho kráľ zavolal cez intercom na strechu svojho paláca, kde mal malú zimnú záhradku. Napoly očakával, že ho Rus plánuje zavrieť v skleníku a vypustiť naňho hladné včely, ale nič také sa nestalo. Vasilyho našiel mierumilovne zalievať kvetiny. Snažil sa ignorovať fakt, že väčšina z nich je mäsožravá.

„Potrebuješ ma, súdruh?“ upozornil na svoj príchod.

Vasily vzhliadol od svojej obľúbenej rastliny, ktorú láskyplne pomenoval Greta a odložil rozprašovač. „Napichol si mi skleník?“ začal znudene, kontrolujúc kaktusy vedľa.

Stefan nadvihol obočie. Chce sa snáď kráľ zhovárať bez svedkov? A bez záznamu? „Nie,“ odvetil popravde. Skutočne nemal potrebu dávať ploštice do zimnej záhrady.

Vasily prikývol a pozrel mu do očí. „Cítil si sa niekedy v mojom kráľovstve ohrozený, Stefan? Kvôli svojej orientácii?“ vyrukoval s poslednou otázkou, ktorú by špeh očakával. A ktorú mu nikto nikdy nepoložil. Na chvíľu onemel. Zaujíma ho snáď Stefanovo pohodlie po tom, čo ho takmer uškvaril, zmrazil a utopil?

„Prečo sa pýtaš?“

„Pretože ma zaujímajú základné práva bytostí na mojom území. Aj keď ide o otravu ako si ty,“ odpovedal Vasily a nespúšťal z neho pohľad.

Stefan naklonil hlavu. Len blbec ako Vasily zvládne hovoriť o právach a zároveň ho uraziť v jedinej vete. Niet divu, že sa dal na politiku. „Nie,“ povedal nakoniec. „V tvojom kráľovstve som sa nikdy necítil ohrozený. Medzi ľuďmi v tejto krajine áno, ale nie medzi svojimi.“ A aj keby – pozná dosť metód rýchlej smrti a obrany, len pre istotu.

Vasily prikývol, v tvári úľava. Nikdy sa celkom touto témou nezaoberal vzhľadom k faktu že upíri majú radi... variabilitu. Avšak po udalostiach okolo Lin a Fabi sa potreboval uistiť, že vedie svoj ľud správne. Prečo mal potrebu sa pýtať práve Stefana nepochopil, ale bol rád za jeho úprimnú odpoveď. „Ďakujem. To je všetko. Môžeš odísť.“

Stefan sa zasmial. „Pre toto si si ma zavolal? To mohla byť esemeska, Vasily.“

Kráľ zapol solárnu lampu pre svoje teplomilné rastliny a dal sa na odchod. „Možno ťa to prekvapí, ale práva a slobody nepovažujem za materiál do esemesiek a emailov. Dobrú noc, Stefan.“ A odkráčal.

Stefan zostal uprostred skleníka a bojoval proti svojmu mozgu snažiacemu sa nadobudnúť pre Vasilyho kúsok rešpektu. Prešiel na miesto kde stál Vasily a zazrel na Gretu, akoby mohla mať uši a ticho ho súdiť. Potom jeho pozornosť upútal mohutný kaktus, ktorý kráľ presunul priamo pod lampu. Ako jediný kvitol a na kvetináči mal priradené meno:

Stefan.

Upír sa chcel usmiať, potom však jeho mozog čosi zaznamenal... „Hej súdruh! Ty si po mne pomenoval kaktus v tvare penisu?!“ zakričal za kráľom urazene.

 

 

Medzitým, Rijád...

Traja muži sedeli na vysokej budove, na kolenách popcorn, a flegmaticky pozorovali ulice kedysi veľkolepého mesta plného bojujúcich a umierajúcich. V diaľke horel palác a niekoľko vládnych budov.

„Nádhera, Ash. Výborný nápad. Poďme na dovolenku na Blízky Východ, chcem ísť niekam do tepla. Nie, bude to v poriadku. Čo sa stane, skončí svet?“ napodobňoval jeden z nich slová svojho druha. Ukázal pod seba. „A čo teraz?“

Čiernovlasý muž ani brvou nemihol, pozorujúc nahnevané obyvateľstvo ísť proti svojim vládcom. Mesto sa držalo dlho, ale proti sile Jazdcov nemalo šancu, čo ako bohaté a moderné bolo. Pozlátko sa stratilo.

„Horí pod nami budova,“ upozornil ich tretí člen. „Len keby vás to zaujímalo.“

„Možno by sme mali začať pomýšľať na útek,“ uznal Ash.

„Ty a tvoje stupídne nápady,“ frflal jeho kamarát.

Ash zagúľal očami. „Nepreháňaj. Poďme si zobrať zbrane a ukradnúť nejaké autá z paláca. Snáď im zostalo zopár obrnených transportérov.“