Prenasledovaná Hladom 33

 

Mesiace plynuli. Ellinor bola odrazu obklopená rodinou o ktorej sa ani neodvážila snívať. S Hladom naďalej navštevovali ich malú komunitu ľudí v jaskyniach a nosili im zásoby. Keď neboli na cestách, užívali si jeden druhého v bezpečí mágiou chráneného paláca.

Ellinor ešte stále neverila svojmu šťastiu, keď sa ráno budila v mäkkej posteli a jej desivý jazdec im priniesol raňajky. Vďačne ho pobozkala a zjedla všetko čo sa na podnose objavilo. Hlad jej následne na to predviedol nové využitie čokoládovej polevy, čo im zabralo celé dopoludnie a Ellinor stratila prehľad o počte orgazmov, ktorých sa jej dostalo. Začínala chápať Kathrinine slová o zvýšenom libide.

Nakoniec spolu skončili v sprche, kde si dopriali nežné dotyky, bozky a sladké slovíčka.

K večeru k nim pristúpil Andy so slovami, že by mali ísť do jaskýň.

Ellinor okamžite vedela prečo. Oči sa jej zaliali slzami, ale v momente vyskočila na koňa a s Hladom dobehli do hôr, kde boli okamžite zavedení do samostatnej jaskyne s jediným lôžkom, na ktorom ležala umierajúca Selena. Bola bledá a hrozivo vychudnutá. Sotva sa podobala na svoje staré ja. Len v očiach mala rovnakú iskru.

Princezná si kľakla k lôžku na zemi a vzala jej kostnatú ruku do svojej. „Zachránila si mi život,“ povedala obetavej doktorke.

Umierajúce oči sa na chvíľu privreli. „A to pre mňa znamená mnohé. Vedieť, že môžeš byť šťastná.“ Pozrela na Hlad. „Nech už vaše cesty povedú kamkoľvek.“

Ellinor ju pohladila po čele. „Máš bolesti?“

„Nie,“ uistila ju Selena. „Dali mi veľmi dobré lieky.“

To je dobre. „Máš... máš nejaké želanie? Čokoľvek, čo by som pre teba mohla urobiť?“

Selena sa strnulo usmiala. „Som v mieri. Pripravila som nových doktorov, napísala pre nich mnoho poznámok a inštrukcií a urobila všetko pre to, aby iní mohli žiť. Mala som krásny život, Ellinor. Neľutujem ho.“

Isteže nie. Táto absolútne nezištná duša rozdala mnoho nádeje. Mnoho lásky. Mnoho dobra.

Ellinor smrkla a neprestávala ju držať za ruku. Cítila, že smrť je blízko. Selenine orgány naberali posledný dych. Ona sama naberala posledný dych. Ťažkopádne rozprávala o svojich lekárskych začiatkoch a pôsobení v Afrike ako dobrovoľníčka. Dodnes si pamätala mená detí, ktoré k nej prišli po pomoc. Mená žien, ktorým pomohla utiecť od násilných manželov.

Ellinor nedokázala zastaviť prúd sĺz.

O hodinu neskôr sa Selena odmlčala a uprela pohľad do stropu. Cítila, že prišiel jej čas. „Zbohom, drahá Ellinor. Možno sa niekedy opäť stretneme.“ A s úsmevom na perách naposledy vydýchla.

Ellinor prepukla v hysterický plač, až ju musel Hlad podoprieť a pevne objať.

Miestnosť však nezostala prázdna. Zablyslo sa v nej a odrazu okolo Seleninho lôžka stála samotná vládkyňa nebies Carys, jej manžel Julius, a zástup asi desiatich anjelov v bielych róbach, všetci s úsmevmi na tvárach.

Selenin duch opustil jej telo a zostal visieť vo vzduchu.

„Selena,“ oslovila ju Carys pokojným hlasom. „Tvoja duša je oslobodená od bolesti a trápenia ľudského tela.“

Ellinor naďalej len plakala.

Selenin duch sa zvedavo obzeral.

„Za svojho života si zachránila presne dvasdaťtisícsedemstoštyridsaťjeden životov. Priamo či nepriamo. Za to ti nebesia ďakujú.“

Anjeli ako jeden v úcte sklonili hlavy.

„A ako celok ktorý je zameraný na pomáhanie tým, ktorí to potrebujú, ti ponúkame možnosť pripojiť sa k nám. Pokiaľ si to želáš, môže s teba byť anjel. Dostaneš nesmrteľnosť a pokiaľ sa sama nerozhodneš skončiť, budeš môcť pomáhať ľuďom a iným bytostiam po celom svete.“

Ellinor od šoku prestala plakať.

Selena pozrela na svoje zúbožené telo. Jej duch na sebe neniesol známky choroby a umierania. Opäť mala podobu mladej, vitálnej ženy ktorou bola kedysi.

Carys trpezlivo čakala.

„Ja môžem byť anjelom?“ prehovorila po dlhej chvíli.

Carys prikývla. „Za svoje činy si nič menej nezaslúžiš. Samozrejme, pokiaľ si želáš ísť ďalej a okúsiť všetko nanovo, patrí ti to. Môžem ťa uistiť, že dostaneš život v blahobyte, mieri a pokoji. Bez utrpenia.“

Selena sa znovu obzrela. „A dovolíte mi naďalej pomáhať?“

„Bude to tvoje poslanie.“

Selena nezaváhala. „V tom prípade sa k vám chcem pridať.“

Carys urobila krok vpred a dotkla sa duše. Tá sa zhmotnila a zjavila sa na nej jednoduchá biela róba. „Vitaj medzi nami, Selena. Dovoľ mi zobrať ťa na nebesia.“

Nový anjel nadšene prikývol.

Carys veselo žmurkla na uplakanú Ellinor. „Občas ju k vám pošlem na návštevu,“ sľúbila a celý sprievod sa premiestnil naspäť do neba, aby ju zoznámili s novým životom.

Ellinor opäť prepukla v plač, tentoraz radosťou. Hlad ju trpezlivo zvieral a hladil po vlasoch a chrbte kým sa neupokojila. Potom citlivo zakryli Selenino telo a pomohli zvyšným obyvateľom dôstojne ju pochovať.

 

 

V ten večer sedeli spoločne na skalnom previse, Ellinor bezpečne zabalená v Jazdcovom objatí. Pod nimi prebiehala oslava Seleninho života. Obyvatelia jaskýň pripravili najlepšie jedlá, dokonca vytiahli aj alkohol, aby si na ňu mohli pripiť.

Hlad pobozkal princeznú na líce. „Si v poriadku?“

Povzdychla si a preplietla im prsty. „Už áno,“ uistila ho a oprela si oňho hlavu. „Som šťastná za Selenu. A že už nemusí trpieť.“

On tiež. Ničilo ho, že vidí ženu ktorá zachránila jeho drahú Ellinor, chradnúť a pomaly umierať. „Nemôžem uveriť čo všetko sa stalo odkedy sme sa tu prvý raz stretli.“

Zasnene sa usmiala. „Ja nemôžem uveriť, že sme to ustáli.“ Toľko prekážok, ktoré ich mali rozdeliť...

„Pretože sme tvrdohlaví,“ povedal Hlad s istotou. „A možno mierne narušení.“

Odfrkla si. „Ja na to mám dôvod, pozri sa s kým som príbuzná.“

„A ja snáď nie?“ bránil sa.

Potichu sa zasmiali.

„Tento svet nebude trvať naveky. Príde doba keď Jazdci nebudú potrební,“ prorokoval Hlad. „Keď nebudeme musieť brázdiť a pustošiť Zem.“

To bola krásna predstava. „Keď budú ľudia spolupracovať a pomáhať si,“ snívala.

„Keď sa bude každý môcť prejsť po ulici, držať sa za ruky a pobozkať osobu, ktorú miluje.“

„Keď nikto nebude hladovať.“

„Keď nikto nezdvihne zbraň proti inému človeku.“

„Keď budú moria a vzduch krásne čisté.“

„Keď nás nebudú deliť hranice a farba pokožky.“

Takto si kúsok po kúsku nakreslili idylickú predstavu, v ktorú sa báli dúfať. Môže sa svet ešte napraviť? Môžu ho oni napraviť? Stoja ľudia za to?

Ellinor si spomenula na Melanie a jej hnev. Táto vojna ešte nie je vybojovaná.

 

Theresa vošla do trónnej siene nebies, v ruke tablet a v tvári priam znechutený výraz. Ešte aj Kadenovi zamrzol na perách úsmev, keď ju uvidel. Spolu s otcom práve ukončili jednanie s Oddelením ochrany ohrozených druhov a pripojili sa ku Carys, ktorá sedela na nepohodlnom tróne a podpisovala papiere.

„Theresa? Čo sa deje?“ Kadenovo srdce vynechalo niekoľko úderov.

Upírka mu priam vrazila tablet do rúk a pozrela na Carys s Juliusom. Jej hnev nebol smerovaný na nich, ale musela ho dať najavo. „Takže nebudem chodiť okolo horúcej kaše, pretože na to nemám trpezlivosť. Dúfam, že vaši bývalí kolegovia trpia ako psy a tiež dúfam, že ešte dlho budú.“

Kaden si s matkou vymenil ustaraný pohľad, zatiaľ čo zapol tablet a hľadel na dáta. Carys k nemu okamžite pristúpila.

„Urobila som výber z náhodných vzoriek dvoch tisícov ľudí za každú dekádu nového letopočtu a na základe výsledkov overila svoje podozrenie cieleným výberom. Za dve tisícky rokov dostalo strážneho anjela osemdesiat percent mužov a dvadsať percent žien.“

Carys mala oči ako loptičky. „Ako prosím?“

Theresa sa nadýchla. „Vedkyne, političky, bojovníčky, doktorky, nikto nemal anjelov. Všetko čo ženy dokázali bolo bez jedinej pomoci, zatiaľ čo by si ťažko našla aspoň trochu decentného politika bez anjela. Takisto ho mali prakticky všetci vedci, vrátane tých ktorí pracovali na jadrovom výskume pre vojenské účely. Objavitelia. Aj tí ktorí sa škvaria v pekle. Dobyvatelia. Otrokári. Tech magnáti.“

Kaden hľadel na jeden graf za druhým a prišlo mu špatne.

„Anjela strážneho nemala jediná sufražetka. Jediná aktivistka. Jediná ľudskoprávna politička. Jediná kráľovná. Jediná vynálezkyňa. Jediná vojačka. Jediná fyzička, jediná chemička, jediná objaviteľka. Ak nejaká žena niekedy niečo dokázala, bolo to len jej vlastnými silami.“

Carys tomu odmietla uveriť. Nebo bolo stelesnením rovnosti. Ženskí anjeli mali rovnaké postavenie ako mužskí. „A tých dvadsať percent žien?“

Theresa priam zavrčala. „Tých dvadsať percent boli buď svätice, alebo učiteľky ktoré vzdelávali len iné ženy, primárne v tom ako sa starať o rodiny. Ako rodiť, variť, viesť domácnosť. Guvernantky. Mnoho pôrodných babíc, ktoré nepopieram, zachránili stovky detí a rodičiek. Doktorky starajúce sa o vojakov – mužov – liečiteľky, inými slovami ženy ktoré slúžili iným. Ktoré boli oslavované pre svoju “čistotu“ a nevinnosť. Mierumilovnosť. Poddajnosť. Chápeme kam tým mierim alebo mám priniesť pastelky a vysvetliť vám to?“

Kaden pozrel na rodičov. Toto už je konšpirácia. Veľká. „Prečo by niečo také robili?“

„Netuším,“ krútil hlavou Julius. „Boli oddelení od ľudí. Nemali s nimi nič spoločné, nečerpali žiadne výhody zo vzniknutej situácie.“

Carys zovrela päste. „Stavím sa, že toto je dôvod, prečo sa zbavili Lilith. Musela si všimnúť určité vzorce dávno pred nami. A požadovať rovnosť.“ Pretrela si oči. „Ona ani nebojovala za seba. Bojovala za ľudí. Za ženy.“ Bohovia, čo jej len urobili?

„Podľa legiend bola zavrhnutá pretože sa odmietala podvoliť Adamovi,“ pripomenula im Theresa. „Zlé, zlé dievča.“ Z hlasu jej priam tiekol sarkazmus.

Julius si frustrovane prehrabol vlasy. Možno nie je žena, ale vie aké to je byť považovaný za niečo menej než iní. Pozná tú bezmocnosť a zúfalstvo. „Ale prečo? Čo mali proti ženám?“

„Nájdite Lilith a zistíte to,“ doporučila im Theresa. „Anjeli po strate krídel naďalej zostávajú nesmrteľní. Niekde byť musí. A ak bola schopná postaviť sa vedeniu samotných nebies, určite bude vyčnievať z davu aj medzi ľuďmi.“

Kaden znechutene odložil tablet. „Ale ako nájsť tisícky rokov stratenú ženu?“