Rozpoltení 5

 

Ash s napätím očakával príchod bratov. Lev dorazil prvý, namrzený a ufrflaný. V rukách niesol košík so zásobami jedla a čistej vody. „Pridelili mi opravu zariadenia starých budov. Celý deň som sa babral s vodovodnými batériami a rozpadnutými haraburdami.“ Odložil košík a natiahol sa na matrac. „Ja, archdémon, ktorý kedysi sedel na tróne!“

Krátko po ňom dorazil Stan, v očiach výraz ako tesne pred vraždou. Ash sa hneď obával, že ich krytie je odhalené. Tretí archdémon ukázal prstom na nich dvoch a hľadal správne slová. „Prinútili ma leštiť solárne panely!“

Nuž, mohlo to byť horšie. Pri tejto práci aspoň nie je medzi ľuďmi. „A zabil si niekoho?“ hneď kontroloval Lev.

Stan zavrčal zhrabol ovocie z koša a hodil sa na matrac. „Kde berú tieto veci? Nevidel som jediný sad a ani žiadne pole.“

To je niečo, čo aj Ashovi vŕtalo v hlave. „Pravdepodobne obchodujú s okolitými komunitami.“ Inak si to nedokázal vysvetliť.

Všetci traja sa pustili do skromného jedla. Stan neprítomne hľadel z okna a spomínal na staré časy. „Chýba mi Lucifer,“ povedal po dlhej chvíli ticha. „Mal z nás najviac trpezlivosti a bola s ním sranda.“

Lev smutne skrivil pery. „Tisícky rokov sme ho nemohli nájsť a keď je všetkým na očiach, ani nevieme, či mu môžeme veriť.“ To je ich živote najhoršie. Vojna na nebesiach si vyžiadala svoju daň v podobe obrovskej nedôvery. Nikto už nevedel, kto je spojenec a nepriateľ. Len vedeli, že obe strany mali medzi sebou zradcov. Lucifer a Sachiel sú jediní z ich druhu, ktorí sú verejne známi. Od toho osudného incidentu odhalenia ich existencie ubehlo päť rokov, ale ľudia sú stále vydesení. Niektorí ich chcú uctievať. Iní prinášať obety. Ďalší spochybňujú ich moc a postavenie (pretože obrovské lietajúce mesto očividne nie je dostatočným dôkazom jedinečných síl). Zopár magorov dokonca skúsilo na mestá zaútočiť jadrovými bombami.

Ani škrabanec.

Len krajina pod nimi utrpela. Ľudia, organizmy, národy, nevinní. Večný kolobeh agresie.

„Vy ste ho aspoň nezhodili do čiernej diery,“ zamrmlal Ash.

„To bolo dávno a trvalo to sotva pár miliónov rokov,“ dával mu nádej Lev. „Určite už na to zabudol.“

„Tak ako sme my zabudli na desať milénií našich životov?“ vzdychol si nespokojne.

Stan prestal jesť. „Nenávidím to. Nenávidím tú dieru vo svojej hlave.“

To všetci. Aj keď majú pospájané útržky udalostí, stále nevedia čo sa vlastne odohrávalo, kto to začal a ako skončili ich druhovia. Tiež nevedia, kto s kým bojoval a kto zmenil stranu. Jediné, čo si pamätajú, je ako sa to stalo.

Bojovali. Tvrdo. Proti strate spomienok, proti útoku ktorému sa nemali ako brániť. Urobili však chybu. Jednu jedinú chybu, ku ktorej ich dohnala nedôvera. Boli v zlom čase na zlom mieste.

„Ja nenávidím celé toto spoločenstvo,“ odfrkol si Lev.

Ash zagúľal očami. „Sú to ženy, nie monštrá.“

„Hovorím o ľudskej rase. Nediskriminujem,“ opravil ho brat. „A ani oni by to nerobili, keby skutočne poznali napríklad našu Bel. Tá ženská by mohla vládnuť svetu a stále by to pre ňu bola len ľahká brigáda.“ Striasol sa.

Všetci traja sa zasmiali pri spomienke na svojhlavú Bel. Kde asi je? Rozhodne netrpí ako oni. Či už si niečo pamätá alebo nie, pravdepodobne je obklopená luxusom a rozkazuje armáde sluhov a poskokov. Nedivili by sa, keby viedla mafiu.

„Len čo sa nám vrátia spomienky, nájdeme ju,“ sľúbil všetkým Ash. „Ju a aj ostatných verných.“

„Viac ma desí čo sa stalo s tými, ktorí boli proti nám,“ zamyslel sa Stan vážne. „Stále sú tu, je vám to jasné?“

Áno, zo Zeme nejde odísť. Kým tu žijú ľudia, archanjeli a archdémoni sú k nim viazaní. Viacerým sa to nepáčilo. Okej, nikomu sa to nepáčilo. Ale čo ako nenávideli ľudí, Ash, Lev a ani Stan nesúhlasili s ich úplným vyhladením. To je aj na nich priveľa.

„Zmenili sa podľa vás?“ opýtal sa Lev. „Celé miléniá... museli sa predsa niečo naučiť.“

Ash k nemu smutne otočil tvár. „Nie som si istý, či ich posledné dve miléniá naučili milosti a odpusteniu.“

Stan si rozstrapatil vlasy. „Nemali by sme mier a odpustenie mať v sebe? Však vieš, niekde v továrnych nastaveniach.“

Lev s Ashom vyprskli do smiechu.

„Aj mier je relatívny,“ poučil ho Lev, masochista ktorý sa pred pár storočiami prihlásil na štúdium filozofie (lebo sa nudil). „Pre niekoho je mier život v chudobe kde každý deň kľačíš na kolenách a prosíš sociopatického ducha na oblohe o odpustenie za činy, ktoré si nespáchal. Pre iného je mier sedieť v luxusnej vile s klimatizáciou, obklopený otrokmi a povoľnými sexuálnymi partnermi. Pre niektorých našich druhov bola predstava mieru zničenie stvorení neschopných myslieť nesebecky.“

Stan naňho v obavách pozrel. „Potrebuješ si vrznúť,“ poradil mu.

„Ja viem.“ Lev si ľahol na nepohodlný matrac. „Ale najskôr chcem svoje spomienky späť.“

 

 

Cami ležala pod komplikovaným prístrojom uprostred kruhovej podzemnej miestnosti, v ústach šraubovák, v rukách tavná pištoľ. Usilovne triedila káble nad sebou a snažila sa opraviť prasknuté dosky držiace všetko pohromade. Zariadenie malo tvar UFO narazeného na trojmetrový dopravný kužeľ a zvonku ho kontrolovali tri samostatné počítače.

„Odchádza napájanie chladenia!“ hlásil jej technik od monitora.

Vzdychla, odložila pištoľ a vzala si šraubovák. „Ktoré?“ zakričala.

„Ľavý panel.“

Zasunula sa ešte hlbšie do stroja, než našla správnu sekciu. Z vrecka vytiahla náhradné káble. „Odpoj mi elektrinu, prosím!“

Prístroj prestal hučať a ona nahradila chybné časti. „Skús to!“

Mašinka sa rozbehla a konečne prestala vydávať ten piskotavý zvuk, kvôli ktorému sem bola zavolaná. Aleluja! Víťazne sa vyhrabala von a uškrnula sa. „Ešte mi niekto povedzte, že patrím do kuchyne!“

Dobrosrdečný sedemdesiatnik so sivými vlasmi a okrúhlou tvárou sa len usmial. „Prosím, len to nie. Videl som ťa variť a bol to zločin proti prírode.“

Pobavene ho objala. „Urob celkovú diagnostiku a zapni chod na 50% aspoň do zajtra. Keby sa ti niečo nezdalo, daj vedieť.“

Muž prikývol. „Mala by si ísť,“ ukázal na hodiny. „Jamila nechce, aby bol ten chlapík sám pri prvých lekciách.“

Plesla sa po čele. Úplne zabudla na tréning! „Padám!“ Rozbehla sa hore schodmi, tajným vchodom na ulicu, cez námestie a do telocvične, kde sa už zhromažďovala skupina mladých žien oblečená v teplákoch a s chráničmi lakťov a kolien. Ash stál v rohu a premeriaval si ich.

Camine oči pristáli na jeho postave. Mal obtiahnuté biele tričko a vyťahané nohavice. Jeho postava ju zvláštne priťahovala. Chcela sa ho dotknúť. Ten pocit ju zarazil. Za svoj život stretla mnoho atraktívnych mužov a ani jeden ju nezaujal. Doslova. Jej telo ani jediný raz nezareagovalo, čo ako sa snažila. Chvíľu skúmala, či nie je orientovaná na iné pohlavie, ale opäť nič. Prázdnota. Cami sa teda zmierila s faktom, že je zrejme asexuálna.

Je možné, že sa mýlila?

Čo je na tomto chlapíkovi iné?

Ash cez miestnosť zachytil jej pohľad a uväznil ho svojimi temnými očami. Mierne sa usmial, akoby ju mal dávno prečítanú. Akoby poznal všetky jej tajomstvá a drahí bohovia... tých má viac než dosť!

Striasla sa. Zalial ju chlad. Potom teplo. Pokožka jej zabrnela... A na sekundu jej bruchom prešla prudká bolesť. Zalapala po dychu a dotkla sa dávnej jazvy na podbrušku pri pravom bedre.

Ash prerušil kontakt a prešiel popred nastúpenú skupinu. „Dámy, vitajte na mojej prvej lekcii sebaobrany. Prosím, rozostúpte sa minimálne na šírku ramien,“ začal.

Cami sa posadila na malú tribúnu na okraji a trela si brucho. Pozorovala Asha, ako vysvetľuje základy boja a na čo sa zameriavať. Hlas mal neutrálny, nijako nekomentoval ženské osadenstvo. Predviedol niekoľko pohybov, ktoré museli ženy zopakovať, a potom s nimi pracoval na posilňovacích cvičeniach. Z telocvične odchádzali vyčerpané a spotené.

Kým čakali na ďalšiu triedu, Ash si odpil z vody a pristúpil k tribúne. Oprel sa o zábradlie a sladko sa na Cami usmial. „Čo takto druhé kolo?“ vyzval ju.

Bola by ho odmietla, ale nejaká neznáma, buričská časť v nej mu chcela nakopať to neskutočne oblé a pevné pozadie, ktoré na chlapovi nemá čo robiť. Dôstojne vstala a opäť sa vyzliekla do tielka. Bosá sa postavila do stredu miestnosti. „Prežiješ to, ak ťa porazí dievčatko ako ja?“ podpichla ho.

Postavil sa oproti nej, tentoraz bez zbraní. „Ty nie si dievčatko,“ povedal a urobil prvý výpad. Vzduchom lietali päste a kopance, telá sa prehýbali a dvaja súperi boli prekvapivo vyrovnaní v schopnostiach boja.

„Ale?“ prekvapila sa. Zohla sa pred úderom lakťom, podrazila mu nohy a postrčila ho na zem.

Ash sa hladko dostal späť na nohy a boj pokračoval. Do telocvične začali prúdiť nové žiačky, tentoraz trieda dvanásť až pätnásťročných obyvateliek dediny, ktoré s otvorenými ústami pozorovali zápas odohrávajúci sa pred nimi.

Cami dochádzala energia. Tri hodiny sa namáhala v podzemí a Ash sa nezdal byť ani trochu unavený. Prudko dýchala, ale nepoľavila. Keď si však nedávala pozor, dostala kopanec do stehna a nesprávne sa zahnala, čo Ash využil a zhodil ju na zem.

Zastonala a naznačila, že sa vzdáva.

Podal jej ruku. „Nie dievčatko,“ zopakoval, tiež udýchaný. „Žena.“

Zazrela naňho a zase vstala bez pomoci. Nechcela sa ho dotknúť viac, než je nevyhnutné. Rozhodne nie pred svedkami. Z Asha priam sálala energia, ktorá prebúdzala niečo v jej vnútri, čo považovala za mŕtve. Upravila si vlasy a zamávala dievčatám, aby sa rozostavili. Dokrivkala na tribúnu a musela si ľahnúť. Už teraz vedela, že s Ashom to nebude mať ľahké.

Tréning mladších generácií bol o niečo odlišnejší. Ash dbal na posilňovacie cvičenia a dal im umelé napodobeniny chladných zbraní, aby sa s nimi naučili zaobchádzať. Tretia a posledná skupina bola zostavená zo žien, ktoré tvorili pomyslenú armádu ich spoločenstva. S tými sa pustil do tvrdého režimu, dokonca ich nechal skúšať údery a pohyby na sebe.

Cami ho obdivovala a nenávidela zároveň. Po odchode posledných žien mu hodila fľašu vody a pomohla upratať zbrane.

„Naučila si ich dobre. Si žena mnohých talentov.“

Vyšli na ulicu a Cami odvrátila pohľad. „Ovládam len základy, ale je tu zopár obyvateliek Izraela, ktoré mi pomohli,“ vysvetlila mu.

„Už ste niekoho odmietli? Myslím keď žiadal útočisko.“

Prikývla. „Mnohokrát. Väčšinou mužov, ktorí si ani nedali námahu predstierať, že sa chcú zapojiť do kolobehu prác a prispievať svojou troškou. Ale už sme poslali preč aj ženy.“

„Z akého dôvodu?“

Pozrela naňho. „Extrémizmus a nebezpečné presvedčenia nie sú vlastné len tvojmu pohlaviu,“ poučila ho. „Máme tu striktné pravidlá ohľadom zbraní, slobody jedincov, detí a vzdelávania.“

Jamila tu rozhodne vládne pevnou rukou. „Už sa niekto vzbúril proti Jamile?“

Odfrkla si. „Najčastejšie ja. Jamila nie je hlúpa. Necháva si poradiť a najčastejšie od tých, ktorí s ňou nesúhlasia. Ak niekto nie je spokojný a jeho požiadavka je stupídna, môže kedykoľvek odísť. Ak je na zamyslenie, hľadáme kompromis. Je to krehká rovnováha.“ Opäť s ním prešla cez námestie a tie dlažobné kocky znova upútali jeho pozornosť. Čo je nich iné?

Dostali sa do “mužskej štvrte“ a Cami opäť nevyzerala, že by bola neistá v obklopení mužov. Pokojne si vykračovala až k jeho domu. Ash sa k nej pred dverami otočil. „Je toto život, ktorý si chcela?“ opýtal sa vážne.

Cami sa zarazila. „Myslíš žiť v utiahnutej komunite v sexistickej krajine zatiaľ čo vonku zúria epidémie, vojny a ľudia umierajú hladom? Nie, mala som inú predstavu.“

Zasmial sa nad jej sarkazmom. „Tak som to nemyslel.“

Cami si vzdychla. „Nie, nie je. Mala som sny. Takmer nemožné sny.“

„Aké?“ zaujímal sa úprimne.

Smutne sklopila pohľad. „Na tom nezáleží. Pozdravuj svojich kamarátov. Máte dostatok jedla?“

Dojalo ho, že ju to zaujíma. „Máme.“ Za prvé nepotrebujú jesť, za druhé boli aj tak zvyknutí na nadmerné, luxusné porcie jedál zo všetkých kútov sveta a nemá zmysel niečo také požadovať od niekoho, kto sotva prežíva.

Cami sa s ním veselo rozlúčila a odhopkala naspäť do centra dediny. Hľadel za ňou, akoby bola hádanka, ktorú nejde rozlúštiť.

V dome ho už čakali Stan s Levom a vyjedali denný prídel. Zhrabol prvú vec, ktorá mu prišla pod ruku, a zahryzol sa. „Niečo nové?“ zisťoval.

„Ani nie,“ zafučal Lev. „Sledujú nás ako veľký brat. Ani na chvíľu ma nenechali samého.“

„Podobne,“ sťažoval sa Stan.

Ash prežúval skromnú večeru a nevedel, ako ďalej. Potrebujú, aby im tu všetci dôverovali. Potrebujú zistiť, prečo táto komunita funguje takmer bezchybne a ako je to možné.

Keď sem vyslali drony, videli technológiu. Musia sa k nej dostať. Znovu sa zahryzol a konečne mu do mozgu doputovalo, čo robí. Odtiahol si od úst ovocie a nechápavo naň hľadel. „Ehm, prečo jem jablko?“

Jeho bratia si vymenili nechápavé pohľady.

Ash na nich vážne pozrel. „Ako môžem jesť jablko uprostred púšte, kde sme nevideli žiadne sady a rozhodne ani supermarket so zahraničným dodávateľom?“