Rozpoltení 10

 

Najvyššia kráľovná upírov a princezná vlkolakov Lena sedela s vládkyňou nebies Carys v paláci vo Verone pred počítačom, kde na nie práve kvalitnom obraze videli šéfa Tajnej polície Stefana. Ukrýval sa kdesi v ruinách uprostred Saudskej Arábie a podával pravidelné hlásenie.

„Rozhodne môžem povedať, že je to prastará africká mágia. Pokrivená forma Voodoo a zopár ďalších nesúrodých praktík.“ Čiernovlasý upír bol strhaný zo svojej misie, ale zhoršujúca sa situácia v oblasti im nedávala na výber. Ľudské vojny sú jedna vec, ale mágia je niečo iné. Obzvlášť v ich rukách. „Je tu niekoľko znepokojivých faktorov. Radoví bojovníci sú stále v presvedčení, že všetko robia pre dobro ľudstva a v mene svojho boha, ale ich IQ je niekde na úrovni húpacieho koníka. Zaujíma ich len sex a jedlo. Hygiena je neznámy pojem. Ich vodcovia sú však iný kaliber.“

„Hovoril si, že sú to bohatí belosi. Je to pravda?“ ozvala sa Carys znepokojene.

„Európania a Američania, ak som dobre pochopil. A ver mi, ani to nie je ešte tá zlá správa. Áno, takzvaní “mágovia“ sú z bohatých rodín, ktoré zhabali staré artefakty a záznamy, ale aj oni pre niekoho pracovali. A stále pracujú.“

Lena sa pomrvila. „Pre koho?“

Stefan sa zhlboka nadýchol. „Než svet padol, na svete bolo pár desiatok jedincov, ktorí vlastnili deväťdesiat percent všetkého bohatstva. Mali otrokov, detské otrokyne, vykorisťovali celé národy a spôsobili vojny a hladomory, na ktorých zarábali a obecne mali svedomie černejšie než peklo samotné.“

Áno. Zlatíčka ktoré počas katastrofických humanitárnych a sociálnych kríz lietali do vesmíru ako hobby. Preto prišli Jazdci apokalypsy – vyrovnať váhy. Títo jedinci a ich prisluhovači ochutnali vlastnú medicínu.

„Nezavreli sa do bunkrov?“ Jazdci však vedeli kam ísť a ani bunkre nepomohli. Umierali jeden po druhom.

„Áno. Niektorí. A ich rodiny. Títo tu...“ Stefan si pretrel strhanú tvár. „Títo tu ale neumreli. Nielen to, žije sa im krásne. Majú paláce a sluhov. A otrokov. Ani o kúsok sa im nezhoršil život a Jazdci o nich netušia. Spoznal som každého z nich. Jeden z nich mohol úplne sám ukončiť chudobu vo svete, keby daroval svojich 6% majetku, ale odmietol. Namiesto toho lobboval za odobratie telesnej autonómie žien. Nechcite vedieť, ktorí sú tí zvyšní.“ Priam ho naplo.

„Ako je to možné?“ nechápala Carys. „Mor, Vojna a hlavne Hlad šli po nich ako prvých.“ Vedela to, pravidelne s nimi mávala porady.

Stefan sa obzrel, akoby sa bál odhalenia. „Spomínaš si, ako som pred pár rokmi sosal krv archanjela a neskôr vládkyne zimy?“ Bolo to v čase, keď sa pokúšal ochrániť archanjela Sophie a skončil s odrezanou rukou. Musel sa napiť mocnej krvi, aby prežil, čo na ňom zanechalo určité následky – jeho vlastné schopnosti zosilneli.

„Áno,“ potvrdila Carys.

„Som citlivejší na prítomnosť iných bytostí. A Carys... ja ti prisahám... tieto monštrá, títo otrokári a podvodníci... každý jeden z nich má strážneho anjela.“

Obom ženám klesla sánka.

„Vylúčené!“ ohradila sa Carys. „Všetci sú na Persefoninom zozname!“ Čo znamená, že pre nich neexistuje šanca na vylepšenie a napravenie karmy – idú priamo do pekla a tam ich nečaká nič dobré.

„Ja len hovorím čo vidím a cítim. Infiltroval som sa privysoko – už ma podozrievajú. Budem musieť svoju misiu ukončiť. Ale prever si nebo. Niečo nie je v poriadku.“

Carys neverila vlastným ušiam. Nikdy v živote by neposlala anjelov strážnych takým odporným existenciám. „Preverím to.“ A okamžite sa odmiestnila.

Lena úzkostne pozrela na poddaného. Stefan vyzeral, že by potreboval týždeň spánku. „Pošlem po teba džinov?“

Pokrútil hlavou. „Bude lepšie, ak sa ma zbavia. Nech nevedia, že ich niekto sledoval.“

„Plánuješ sa nechať zabiť?“

Mykol plecami. „Nebude to prvý raz, čo som predstieral smrť.“

Lena vážne pozrela do kamery. „Stefan. Prosím, buď opatrný. Nie je nič zlé na požiadaní o pomoc.“

Špión si odfrkol. „Už som si prešiel horším.“ A odpojil sa.

Lena si trela spánky. „Vasily?“ povedala do neznáma.

Na obrazovke sa zjavil nevinne sa tváriaci kráľ ruských upírov, expert na technológie a Stefanov hostiteľ. Tiež jeho potenciálny vrah, pretože sa majú asi tak radi ako voda a oheň. Vasily veľmi dobre vedel, že by nemal odpočúvať svojich vládcov, ale on nie je z tých, ktorí by aspoň neskúsili pichnúť do osieho hniezda. Plus ho trochu vyviedlo z miery, že je Stefan tak dlho preč, ale to by nahlas nikdy nepriznal.

Lena ani nekomentovala kráľovo narušenie súkromia a dôvernosti. „Ešte sále máš na Stefanovi lokátor?“

Ďalší nevinný úsmev. „Na ten jeden už prišiel. Ale druhý má stále v sebe.“

Lena nahodila znepokojený pohľad. „V sebe?“

„Dal som mu ho do jedla. Je to nová technológia – prichytí sa na vnútornosti a má baterku na sedem rokov!“ pochválil sa.

Vlčica nadvihla obočie. „Niekedy ma desíš.“

Nevinný úsmev.

„Dohliadni naňho, prosím. Ten chlap nemá pud sebazáchovy.“

 

 

Cami sedela za volantom auta naplneného ukoristenými strojmi a slimačím tempom ho viedla k dedine. Vedľa nej kráčal ostražitý Ash a okolo auta zvyšné ženy pod vedením Lity.

„Mohol by si o... včerajšej epizóde pomlčať?“ opýtala sa Cami stíšeným hlasom.

Ash, na ňu pozrel cez stiahnuté okienko a povzbudivo sa usmial. „V dedine o tom nevedia?“

Povzdychla si. „Tušia, že tak ako väčšina mám traumu, ale nepoznajú detaily. Ešte nie som pripravená sa o ne podeliť.“

Prikývol. „Tvoje tajomstvo je u mňa v bezpečí.“ Natiahol ruku a zovrel jej dlaň na volante. „Si silná žena, Cami. Nikdy o tom nepochybuj.“

Čosi v Caminom vnútri sa rozohrialo. Žiadny muž jej niečo také ešte nepovedal. Usmiala sa naňho.

V takomto sprievode sa dostali k poslednej zákrute, keď si Cami v spätnom zrkadle všimla stúpajúci prach a zastavila. V panike vystúpila a s ďalekohľadom v rukách vyliezla na strechu, aby zhodnotila situáciu. Aj ženy spozorneli a siahli po zbraniach.

„Do pekla!“ vykríkla Cami. „Doháňa nás cez dvesto jazdcov na koňoch a ťavách! Čierne oblečenie a turbany.“

Lita okamžite zbledla. „Extrémisti z juhu.“

Ash v strachu pozrel na Cami. Ich malá skupinka je príliš unavená a zostalo im minimum munície, aby sa ubránili takej presile.

Cami nestrácala čas. Zoskočila z auta a vybrala z neho ťažkú prenosnú vysielačku s rádiom. Zúfalo sa pokúšala spojiť s dedinou, ale nešlo to. „Sme mimo dosahu.“ Pozrela na skupinku dvoch tínedžeriek z Litinej grupy. „Vy!“ ukázala na ne.

Dievčatá na ňu zmätene pozreli.

Cami jednej z nich do ruky strčila ťažký nástroj a rýchlo jej vysvetlila jeho fungovanie. „Choďte rovno a pri skalách doprava. Skúšajte, až kým vám niekto neodpovie. Povedzte, že Cami s Ashom potrebujú pomoc.“

Obe mladé ženy boli našťastie dobre vycvičené Litou a nezaváhali. Vzali si prístroj a rozbehli sa preč.

Cami zaparkovala auto tak, aby čo najviac blokovalo schodný terén, a rozdala tých pár zbraní, čo im ostali, najmenej unaveným ženám. Potom sa odvážne postavila vedľa Lity a Asha v čele, dvojitý meč pripravený preliať krv. „Majú strelné zbrane?“ opýtala sa, keď už mali nepriateľov na dohľad.

„Horšie. Uspávacie šípky,“ precedila Lita pomedzi zuby.

Ash potlačil zavrčanie. Bolo len otázkou času, kedy sa chýry stanú príliš známymi a... nepohodlnými pre určité jednotky obyvateľstva. Aj keď prišiel o veľkú časť moci, stále mu nejaká zostala. Nechcel síce riskovať odhalenie, ale rozhodne neplánoval hrať podľa pravidiel. Niekto siahne na jeho Cami a urobí si z neho kebab!

Strelkyne spoza auta spustili cielenú paľbu.

Zvyšné ženy v rukách zovreli dýky, nože a čokoľvek, čo by mohli použiť ako zbraň, hoci aj kusy dreva. Streľba jazdcov síce spomalila, ale nezastavila. Zdá sa, že mali nepriestrelné vesty a niektorí aj menšie štíty. K stretu došlo do niekoľkých minút.

Cami sa v momente zmocnilo jej divoké ja a šlo cez mŕtvoly. Lita vydala bojový pokrik a zúrivo bodala, sekala a mrzačila. Ash v istom momente pochopil, že tieto dve nepotrebujú jeho ochranu. Vzbudilo to v ňom spokojnosť. Zlomil väz chlapíkovi, ktorý si myslel že na Litu skočí od chrbta a hodil ním do ďalšieho útočníka, ktorý spadol z koňa a súdiac podľa jakotu mu asi praskla kosť.

Túto pozíciu dokázali držať viac než pol hodiny, než museli začať cúvať, aby zadné rady mohli chrániť zranené. Dostali sa až k zákrute, keď konečne dorazili posily. Z vysokých skál začali lietať ostré šípy.

Ash vzhliadol hore a s výdychom zamával usmiatym bratom, ktorí vďaka svojej nadprirodzenej rýchlosti dobehli prví, len čo zhrabli precízne luky zo zbrojnice. Sústredene pálili, až kým neprišiel aj zvyšok malej armády. Organizovaná jednotka žien dorazila so samopalmi a vrhacími nožmi.

Len čo Stanovi a Levovi došli šípy, tasili krátke meče a ladne zoskočili z viac než trojmetrových skál, aby doplnili predné línie.

Cami letmo vnímala čo sa okolo nej deje. Niekoľko žien zasiahli šípky, ale muži nedostali šancu ich uniesť. Ona, Ash a Lita sa prebojovali až do stredu, než si k nim prestrieľali cestu ďalší a zatlačili ich dozadu.

Lita bola tiež mimo a zmenila sa na vraždiaci stroj. Oháňala sa mečom, kričala nadávky na útočníkov a odstraňovala jedného po druhom. Ignorovala prudkú bolesť v stehne a boku po bodnutí. Krivkajúc sa chcela pustiť do ďalších, keď bola odrazu stiahnutá dozadu. Inštinktívne sa zahnala po zlosynovi, ktorý na ňu siahol, ale zablokoval jej výpad a chytil ju okolo pása, aby ju odtiahol ešte ďalej, keď uvidel krv. „Sakra ženská, som na tvojej strane!“ vykríkol.

Konečne sa spamätala a pozrela do bledej, delikátnej tváre s vysokými lícnymi kosťami a svetlými očami. „Žiadny muž nie je na mojej strane!“ prskla nazúrene.

Stan zagúľal očami. „No ja som si túto podobu nevybral,“ zašomral nespokojne. Naďalej ju držal pri svojom boku, aby ju mohol kryť, a zabil každého muža, ktorý čo i len pozrel ich smerom.

V konečnom dôsledku z útočníkov prežili len tí, ktorí utiekli. Cami ich chcela nasledovať, ale nemalo to cenu. Prestrelili im pneumatiky a kone ani ťavy by nedobehla. Všetkým bolo jasné, že roznesú len viac chýrov a zrejme si zavolajú kamarátov, ale museli sa uspokojiť s terajším víťazstvom.

Do mesta prišli ako svorka zbitých psov. Ash, Lev a Stan ťahali cenné prístroje z auta, ktoré nateraz nechali pri skalách, a niekoľko žien vrátane Cami nieslo lôžka so zranenými. Lita tvrdohlavo odmietla transport a napriek krvácaniu si odkráčala po svojich. Cami bola ako obvykle plne nezranená.

Len čo prekročili brány, dobehla za nimi ustráchaná Jamila. Dve odvážne dievčatá, ktoré privolali pomoc, už boli v pripravených stanoch a dokončovali rýchlu prehliadku.

Jamila s úľavou objala Cami. „Drahá, tak som sa o teba bála!“

Cami ju krátko zovrela. „Nič mi nie je. Ale priviedla som hostí.“ Ukázala okolo seba.

Jamila už akú-takú predstavu mala vďaka prvým dvom poslom, ale napriek tomu zalapala po dychu, keď v dave uvidela známu tvár. „Lita!“ zvolala neveriacky.

„Jamila?“ prekvapila sa oslovená a takmer dojato sa usmiala. „Si to ty?“ S námahou podišla bližšie, zatiaľ čo boli zranené rozdeľované do stanov a všetkým sa rozdávali fľaše s vodou a skromné jedlo.

„Vy sa poznáte?“ Cami skákala pohľadom z jednej na druhú.

Lita sa uškrnula. „Iste. Kde to bolo naposledy? Protestný pochod?“

Jamila cmukla. „Myslím, že väzenie. Tiež si ušla počas transportu?“

„No to si píš!“

Tie dve si skočili do náruče.

Cami sa pobavene usmiala a prešla k Ashovi, ktorý dohliadal na prinesené zásoby. „Ďakujem za pomoc.“ Pozrela na jeho bratov. „Vám všetkým.“

Ash sa premáhal, aby ju celú od strachu neprehmatal, či je v poriadku, ale nechcel dať najavo viac než by jej bolo príjemné. Preto jej len dlho pozrel do očí a ona bez slov pochopila. Kývla hlavou, že je v poriadku. Potom musel každý za svojimi povinnosťami – on bezpečne odniesť prinesené technológie, ona do stanu pomôcť doktorom.

Po niekoľkominútovom protestnom hundraní bola zavolaná k Lite, ktorá nechcela nikomu dovoliť ošetriť jej rany. S nesúhlasným cmuknutím poslala ošetrovateľku k menej vzdorujúcim prípadom a posadila sa k Lite na lôžko v stane, oddelené plachtou pre aké-také súkromie. „Čo sa deje, Lita? Chceme ti len pomôcť,“ argumentovala ako si nasadzovala rukavice.

Lita zagúľala očami. „Proste mi daj obväzy a ja sa o seba postarám. Nie je to moje prvé a ani posledné zranenie.“

O tom Cami nepochybovala. „Nie sme na bojisku a potrebujeme ťa prezrieť. Je to len jednoduché vyšetrenie. Nikto ti neublíži.“

Lita uhla pohľadom. „Nepotrebujem pomoc. Moje zranenia nie sú také zlé.“

Tvrdohlavá ako mulica! Cami jej venovala prísny pohľad. „Bez prehliadky ťa odtiaľto nepustím. No tak, už si to mohla mať za sebou. Sľubujem, žiadne injekcie.“

Lita si odfrkla. „Nie som malá.“

„Tak mi dovoľ vydezinfikovať ti rany ako dospelej. Inak prinesiem plyšového medvedíka a budem sa s tebou rozprávať cez neho,“ pohrozila.

Bojovníčka na chvíľu váhala. „Fajn!“ vzdychla nakoniec a rozhodila rukami. „Ale nikto iný ma neuvidí a ty ani necekneš, je ti to jasné?“

Cami si nebola istá, na čo naráža. Má snáď nejaké trápne tetovanie? „Máš moje slovo,“ sľúbila a najskôr ju vystrihala zo špinavých a roztrhaných nohavíc. Citlivo jej ošetrila ranu na stehne a omotala ju obväzom. Potom sa dala do rozopínania Litinej košele.

Okamžite pochopila, na čo táto odvážna žena narážala.

Nemala žiadne tetovanie.

Jej hruď bola zohavená ciachovadlom.

Lita privrela oči.

Camine sa zaliali slzami. Obrovská kostrbatá jazva sa jej tiahla od kľúčnej kosti až k brušku. Monštrá, ktoré jej to urobili, nemali žiadne zábrany. Zasiahli jej jednu bradavku a druhú tesne minuli. Aj keď bolo zranenie zahojené a očividne dávne, Cami si nedokázala predstaviť bolesť, ktorú musela Lita prežívať. Je len zázrak, že nedostala otravu krvi a že jej srdce nevypovedalo službu.

Táto žena nie je žiadna krehotinka.

„Lita...“ šepla citlivo.

„Ja viem,“ povedala pacientka. „Ja viem. Je to hrozný pohľad a nežije sa mi s tým najlepšie, ale nezmením to.“

Cami jej začala opatrne striekať na ranu na boku dezinfekciu. „Kto? Prečo?“ Čím si zaslúžila takýto trest?

Lita bola dlho stratená v spomienkach. „Muži. Pretože neverili, že som im rovná.“