Rozpoltení 8

 

Zastavili na pieskom zanesenom námestí, ktoré kedysi lemovali malé obchodíky s oblečením a dezertmi všetkých druhov. Všade bolo neprirodzené ticho, testament padlej civilizácie.

Ash postrehol, že Cami je napätá. Obozretne vystúpila a kontrolovala každé zákutie, hodnotila každý tieň. Ako predpovedala, ulice lemovali mŕtvoly v rôznych štádiách rozkladu. Bol to smutný pohľad.

„Nepochováme ich?“ nadhodil Ash, keď mierili k skladisku, v ktorom už Cami niekoľkokrát bola.

„Riskovali by sme nákazu,“ vysvetlila mu zarmútene. „Niekoľko našich žien sem pred mesiacmi prišlo, aby za nich vyslovilo modlitby a vykonalo niekoľko pohrebných rituálov podľa ich zvykov, ale viac sme urobiť nemohli. Nemáme dostatok ochranných materiálov a nebudeme nimi plytvať na... tých ktorí sú preč.“

Ash priam cítil, ako ju to trápi. Cami chcela mŕtvym dopriať dôstojnosť, ibaže musela uprednostniť živých. Každý by to urobil. Pocítil nutkanie vziať ju za ruku, ale obával sa, že by ju to vydesilo.

Skladisko bolo vybrakované už pred nejakou dobou, ale ako Cami predpovedala, niektoré súčiastky majú hodnotu len pre inžinierov a tých sa nikto nedotkol. Začala sa prehrabávať predmetmi a niekedy z väčších strojov vyťahovala káble a neznáme predmety, ktoré spoločne ukladali do batohov.

„Je Cami tvoje celé meno? Alebo skratka?“ vyzvedal Ash, aby neboli v úplnom tichu a aby ju rozptýlil.

Cami mu hodila tašku s káblami a začala rozoberať nadrozmerný vysávač. „Camille,“ povedala neprítomne. „Čo tvoje?“

Ash radšej pomlčal. Ak je dievča aspoň trochu chytré, meno Ashmedai si spojí s modernou verziou Asmodeus a hneď jej bude podozrivý. „Ash je na mojom rodnom liste,“ zaklamal.

Cami mu neverila, ale rešpektovala právo iných na tajomstvá. Ona ich rozhodne má kvalitné množstvo. Konečne vytiahla z vysávača čo potrebovala a podala mu neveľký čip. Ash si povšimol, ako sa pokúša vyhnúť priamemu dotyku s jeho pokožkou.

Do hodiny získali všetko, čo sa dalo, a zamierili na juh k ďalšiemu mestu. Tentoraz ale zaparkovali asi kilometer od neho medzi skalami a Cami auto prikryla maskovacou látkou.

„Mesto nemusí byť opustené a nechcem nikoho upozorniť na náš príchod a fakt, že máme motorové vozidlo,“ vysvetlila mu Cami, keď začali kráčať k osídleniu.

Ash spozornel. „Kto v ňom žije?“

Mykla plecami. „Nešťastníci ako my, ktorí prežili epidémie, dokážu si nájsť jedlo a buď zabili každého kto sa na nich zle pozrel, alebo sa vyhli každej násilnej frakcii.“

„A čo spomínaná násilná frakcia? Mohol niekto mesto obsadiť?“

Cami zovrela pery. „Dúfaj že nie. Toto je jediné miesto široko-ďaleko, kde za civilizácie bola výrobňa automobilov a ja potrebujem stroje, ktoré ich vyrábali. Teda ich časti.“

K ich prekvapeniu, mesto bolo prázdne. Cami sa to nepáčilo. Na uliciach bola krv, ale žiadne mŕtvoly. Múry niesli stopy streľby a časť centra zničili granáty. Nikde však neuvideli ani jediné telo.

„Kto by si dal tú námahu s mŕtvymi?“ šomrala Cami.

Ash zaškrípal zubami. Mesto bolo nasiaknuté čiernou mágiou. Rovnakou aká vyhnala jeho komunitu z ich mesta. Zlo sa blíži. Ako ale varovať Cami, aby sa neprezradil? Musia vypadnúť! „Myslím, že by sme tu nemali ostávať,“ šepol.

Cami mala rovnaký pocit. Nemôže však odísť naprázdno len pre to, že sa bojí. Doma s ňou počítajú. „Budeme rýchli.“

Ash ju zastavil a zvrtol k sebe, čo sa jej rozhodne nepáčilo, ale ako sa mu pokúsila vytrhnúť, skončila o to viac nalepená na ňom. „Niekde veľmi blízko je skupina magorov, ktorí sa dali na čiernu mágiu a my sme len dvaja,“ pripomenul jej.

Okamžite sa vytrhla a na sekundu sa zdalo, akoby sa jej v očiach mihlo... poznanie? Potriasla hlavou. „Toto viac nerob,“ poradila mu. „Ak máš strach, vráť sa k transportéru. Ja sa musím dostať k tým súčiastkam!“

Rozhodil rukami. „A čo urobíme ak nás niekto obkľúči?“

Cami sebou trhla a opäť sa zdalo, že v jej očiach prebieha... čosi. Akýsi vnútorný boj. „Nebude to prvý a ani posledný raz,“ odvetila a uhla pohľadom.

Je tá ženská mentálne zdravá? Ash ju nasledoval k opustenej výrobnej linke.

Cami váhala, či ho varovať. Pred sebou. Pretože ako povedala, už sa mnohokrát ocitla v obkľúčení a bolo to... brutálne. Rozrazila vstupné dvere do výrobnej haly a chvíľu sondovala, či vnútri niekto nečaká, ale zdalo sa že sú sami. Okamžite sa dala do práce a začala rozoberať robotické rameno. „Ak by sme sa niekedy ocitli v obkľúčení, musíš sa prebojovať čo najďalej odo mňa a utiecť. Ja sa o seba postarám,“ povedala čo najvyrovnanejšie.

Ash, stojaci na stráži kúsok od nej, nadvihol obočie. „Postaráš ako?“

To chlapec rozhodne nechce vedieť. „Jednoducho uteč.“

„Dobre vieš, že to neurobím.“ Pozrel na ňu. Bohovia, čo len má robiť?

Cami bola skutočne hrdá na jeho pevné zásady, ale ona má vážny dôvod prečo to po ňom požaduje. „Ash. Nerobím to z dobroty duše. Nechceš ma vidieť keď som pod tlakom.“ Úspešne rozobrala prvé rameno a začala sa v ňom špárať.

Asmodeus k nej prešiel a posadil sa na zem vedľa stroja, ktorý pitvala. „Prečo?“

Zovrela pery. „Nie je to pekné.“

„Ja sa nebojím.“ Sebavedome sa uškrnul a ten úškrn cítila až kdesi v žalúdku. Čo sa to s ňou deje?

Cami si povzdychla. „Som... psychicky chorá, Ash. Ja sama sa bojím.“ Hodila mu prvú súčiastku.

Ash zvedavo naklonil hlavu. „Nerozumiem.“

Cami mu viac nepovedala. Rozobrala tri ďalšie stroje a naplnila dva batohy na prasknutie. Mesto opustili po západe slnka a museli si svietiť na cestu solárnymi baterkami, ktoré neboli práve silné. K autu dorazili vyčerpaní a hladní. Skaly, kde ho nechali, im poskytli dokonalé krytie a tak sa medzi nimi zložili na noc. Vonku bolo dostatočne teplo, aby nepotrebovali stan. Ash založil oheň a Cami vybrala fľaše s vodou a skromné jedlo. V tichu sedeli pri praskajúcich plameňoch, každý ponorený do vlastných myšlienok.

Ash sa pokúšal jesť čo najmenej, aby neukrajoval zásoby keď jesť ani len nepotrebuje, rozhodne nie z iného dôvodu než pre pôžitok. Nemohol však dať pred Cami najavo, že nie je človek. Preto jedol pomaly a vždy len keď sa pozrela.

Cami podivne brnelo v hrudi z Ashovej prítomnosti, preto sa odsunula čo najďalej a ľahla si na lôžko. Nebolo dvakrát pohodlné, ale účel splní. Vedela, že Ash má na ňu množstvo otázok, ale nechcela odpovedať ani na jednu z nich. Začala predstierať spánok a po čase sa ponorila do ríše snov.

 

 

Ďalší deň sa ukázal byť náročnejší. Dostali sa do malej dedinky, ktorá skončila úplne vypálená a nebolo v nej čo nájsť. Cami však začal znepokojovať nedostatok ostatkov a mŕtvol. Kam zmizli?

“Skúsime ešte jedno mesto na juhu a potom sa vrátime,” rozhodla nakoniec. Mala takmer všetko čo potrebovala, hoci zopár zásob navyše by neuškodilo. Ash bol celý čas zadumaný a pozoroval ju spôsobom, z ktorého jej tuhla krv v žilách. Začínala mať z neho strach a len dlhoročné skúsenosti s útokmi ju upokojili, že by ho dokázala zvládnuť. Niežeby to chcela skúšať.

Krátko pred západom slnka obišli prašnú vyvýšeninu a uvideli hranice stredne veľkého mesta. Ash prudko dupol na brzdu, zaradil spiatočku a cúvol. Cami tiež spozornela. Z viacerých miest sa dymilo, ale nikde nevideli požiare. V oknách tiež zaznamenali mihotavé svetlo, akoby v meste niekto býval.

Pozreli na seba.

“Myslíš, že nás spozorovali?” obávala sa Cami.

“Dúfajme, že nie,” zašomral Ash a vystúpil. S ďalekohľadom v ruke klesol na zem a preplazil sa bližšie k vyvýšenine. Cami klesla vedľa neho.

“Rozhodne vidím pohyb. Na uliciach sa prechádzajú ľudia. Niektorí sú vnútri,” povedal démon. “Mnoho žien,” dodal neurčitým tónom.

Cami mu vytrhla ďalekohľad z ruky a sama sa pozrela. “Budovy sú poškodené streľbou. V meste sa bojovalo.” To nie je dobré znamenie. “Ale tí ľudia... pohybujú sa zvláštne.” Nedokázala určiť, čo jej nesedí, ale tie zvláštne skupinky sa nesprávali celkom... racionálne. Stáli v polkruhoch, akoby chránili tých za nimi. Odrazu niekoľkými z nich trhlo, spadli a chvíľu sa zvíjali na zemi. Potom ktosi za ich chrbtami mávol rukou a vstali, hoci sa podivne hrbili. Skupinky sa pomaly pohybovali vpred, akoby za niekým šli.

Vtedy si všimla menšiu skupinku ustupujúcu pred týmito zoskupeniami. “Sakra, ešte stále sa tam bojuje!” uvedomila si Cami a vstala. “Ženy robia živé štíty!”

Ashovi zovrela krv. Z mesta išla mágia. Čierna mágia. Čokoľvek sa tam deje, nie je to dobré. Znovu sa pozrel a uvidel skupinku žien unikajúcich pred príliš organizovanou armádou.

„Ash? Sú to nepriatelia ktorí napadli aj vás?“ Cami dúfala, že sa jej netrasie hlas.

Je to možné. Mágia bola podobná. „Zisťovať to nebudem.“

On možno nie. Cami si z chrbta zložila tú podivnú vec podobnú žezlu, v tvári odhodlanie. „Musíme im pomôcť.“

Isteže musia. Ash privrel oči nad týmto šialeným rozhodnutím. „Cami, ja viem že to pre teba veľa znamená, ale...“

Pohľad, ktorý po ňom hodila, by slabšieho muža zložil. „Nikdy si nezažil čo všetko na ženách môže byť vykonané, hm? Aké ohavnosti? Ak mám len jednopercentnú šancu im pomôcť, risknem to.“ A zamierila k autu, aby vzala bazuku. Bez zaváhania, bez varovania, bez zamierenia vystrelila a prerazila líniu domov, ktorá zároveň slúžila ako opevnenie.

Ash sa prikrčil. Bohovia, táto žena skutočne nemá strach, že niečo stratí!

Výbuch spôsobil dostatočné rozptýlenie, aby ženy stihli uniknúť a útočníci prišli o sústredenie. Cami zhrabla dymovnice, samopal a zamierila k osídleniu. Ash vychrlil niekoľko nadávok a nasledoval ju. K diere v opevnení dobehli v momente, keď ho začali prekračovať prvé ženy, väčšina zahalená v hidžáboch alebo burkách. Niektoré boli zranené a všetky očividne vyčerpané, ale nevzdávali sa.

„Poďme, všetky von!“ kričala jedna z nich, ktorá stála na zrútenej stene a pomáhala ostatným utiecť. „Podoprite zranené!“

Cami si zložila masku, aby ukázala, že nie je nepriateľ, a tiež pomáhala ženám popreskakovať prekážky. Keď sa k nim začali blížiť nepriatelia, vyskočila na skaly a začala strieľať. Problém je, že niektoré ženy stále slúžili ako živé štíty.

„No tak, utečte od nich!“

Ani sa nepohli. Len tam stáli a bránili chlapov.

Tá, ktorá pomáhala z druhej strany, jedna z mála len v hidžábe, takže jej bolo vidieť tvár, ku Cami pribehla. „Nie sú živé. Poslúchajú ich. Sú len bábky. Ich už nezachránime,“ dychčala.

Cami na ňu neveriacky pozrela.

„Čierna mágia. Tie ženy umreli, ale oni ich nejako vzkriesili. Nemajú slobodnú vôľu.“

Cami pozrela na živé štíty. Rozhodne z nich cítila nepríjemnú energiu. Ich oči boli prázdne, telá pokrivené.

„Prosím. Musím zachrániť aspoň tie, ktoré ešte žijú,“ prosila žena.

Cami vedela, že tu neexistuje správne alebo nesprávne rozhodnutie. Prikývla, vytiahla dymovnice a hodila ich do davu. Potom sa spolu s neznámou rozbehla k Ashovi, ktorý nahnal ostatné za skaly a kryl ich streľbou.

„Máte nejaké zbrane?“ opýtala sa vodkyňa.

„V aute. Ash, vezmi ich a daj im všetko čo máme!“ prikázala Cami.

„A čo ty?“

Cami vyzrela spoza skál na pomaly postupujúce skupinky mužov. Nebolo ich veľa. Vlastne sa zdalo, že ich je asi desať. Desať chlapov za štítom žien. „Spomínaš si ako som ti hovorila, že máš odo mňa utiecť ak by sme sa dostali do úzkych?“ V ruke zovrela tú podivnú kovovú vec. „Ten čas nastal.“ A ako šialená sa rozbehla v ústrety istej smrti.

„Nie!“ vykríkla vodkyňa a Ash zároveň.

Cami zdvihla svoju tajnú zbraň nad hlavu a z kovovej trubice z oboch strán vyleteli ostré čepele, ktoré ju zmenili na obojstranný meč. V jej pohyboch sa však čosi zmenilo. Boli viac plynulé a istejšie. Ešte aj jej tvár mala odlišný výraz. Takmer nadľudskou rýchlosťou vyskočila na skaly a potom priamo medzi útočníkov, ktorí sa odrazu museli brániť. Cami sekala, kopala, udierala a vydávala bojové pokriky, akoby ju trénovali samotné valkýry.

Ashovi klesla sánka.

Vodkyňa novej skupiny sa pousmiala a vytiahla vlastné dýky. „Idem jej pomôcť. Dostaň moje ženy preč!“ A aj ona sa vrhla do boja.

Cami nad sebou v tej chvíli nemala kontrolu. Doslova. Jej druhé ja, jej desivé a smrtiace ja, sa dostalo na povrch, tak ako vždy keď bola ohrozená. Toto ja sa vedelo biť. Toto ja by porazilo aj armádu. Zaháňala sa mečom ako profesionálka a užívala si výraz hrôzy na tvárach sebavedomých chlapov, ktorí odriekali čosi z kníh viazaných v koži, ale nestíhali ani len otáčať strany.

Po chvíli vedľa seba pocítila prítomnosť inej ženy, ktorá jej kryla chrbát. Spoločne sa nechali obkľúčiť a prebili sa cez živé-neživé štíty až k strojcom tohto všetkého.

Camino zlé ja sa vyžívalo v bodaní a rezaní tejto spodiny. Neprestala, kým ani posledný z nich nevydýchol a ich zohavené telá neležali na zemi v kalužiach krvi.

Cami sa konečne vrátila do svojho ja a našla sa postriekaná krvou, s mečom v ruke, uprostred hory tiel. Po jej boku stála ďalšia odvážna žena, ktorá sa jej nezľakla a spokojne sa usmievala. Niekoľko metrov od nich, na polceste k autu, sa rozostúpili asi dva tucty žien, pripravených ísť do boja. Ash im s rozpaženými rukami bránil ísť vpred.

Cami v jeho očiach videla absolútny šok z brutality, ktorej bol svedkom.

„Títo muži zabili viac než stovku žien v mojej dedine,“ povedala vodkyňa vážne. „Ďakujeme za pomoc, keď sme už nevládali.“

Cami sa k nej v obavách otočila, ale ani ňou nehlo. Odvážne si pozreli do očí. Žena natiahla ruku. „Som Lita. Vediem tu odboj proti mužom.“