Rozpoltení 17

 

Camine alter egá boli bytostne prítomné. Priveľa stimulov ich rozdráždilo.

Ešte stále chceš predstierať, že s nimi nemáš nič spoločné?

Potlačila ten posmešný hlások jej zúrivého ja. Postavila sa na neisté nohy a s Ashovou pomocou vyšla zo stanu, aby zamierila naspäť do dediny, pretože dostala panický strach zo všetkého, čo videla.

Anjeli.

Iné bytosti.

Bytostí z mýtov a legiend. Nesmrteľné, desivé a mocné.

Si im podobná viac než si myslíš, pridalo sa už aj druhé alter ego.

„Cami? Je ti dobre?“ Ash ju zachytil, keď sa zapotácala.

Malátne prikývla. Potrebovala utiecť. Od všetkého, čo sa práve odohralo. Od nejakých anjelov, od upírov, od vlkov a tigrov ktorí sa menili do ľudskej podoby, od žien na metlách, od valkýr a bohýň.

Neutekala si už dosť dlho? A tým myslím rekordne dlho?

„Buďte ticho!“ okríkla oba hlasy, až vydesila Asha.

V tej chvíli z dediny vyšlo niekoľko desiatok ľudí, ktorí prišli s Ashom a videli celé dianie z opevnenia, medzi nimi Jane, ktorá zaviedla pomoc do nemocnice. „Ash! Ash, najvyšší anjel práve pokľakol pred Lilith! Nebo zmenilo strany!“ kričala.

A vtedy pochopila. V tom jedinom momente, keď z neho nevycítila nechápavosť a zmätok, jej došlo to, čo mala vedieť už dávno – Ash nie je človek. Poznal tieto rasy. Ani na moment ho nevydesili podobu meniace šelmy alebo okrídlené bojovníčky. Zatiaľ čo ostatní všetko pozorovali s otvorenými očami, on všetko bral s priveľkým pokojom. On, aj jeho bratia. A jeho ľudia spoznali Lilith, hovoria o nebesiach akoby všetci vedeli o čo ide, vrátane Asha.

V hlave sa jej ozvali poplašné sirény. Pred očami mala svoju krvácajúcu ranu, jaskyňu v ktorej prosila o smrť, svet v ktorom musela prežívať.

Čo takto povedať pravdu?

Niekto z nich určite vie viac.

Nemôžeme žiť rozpoltené naveky.

... ostrý predmet zabodnutý v jej boku... krik... zrada... bolesť...

Ktosi volal jej meno, ale ona počula len zvonenie v ušiach.

„Cami!“ Ash ju v poslednej chvíli zachytil. „Potrebujem doktora!“ zakričal a hneď k nemu pribehla neznáma upírka. „Omdlela! Pomôžte jej!“

Nevedel však, že Cami v tejto chvíli pomoci nebolo.

 

 

No, to sme si pomohli.

Kedy si budeme môcť vydýchnuť?

Cami hľadela na svoje ja uprostred večnej beloby, kde sa čas od času stretávali keď upadla do bezvedomia, obvykle vyčerpaním. Jej bojové ja bolo celé v koži, ovešané zbraňami, a jej intelektuálne ja bolo zase v montérkach so strapatými vlasmi.

„Čušte! Jednoducho čušte!“ okríkla ich. „Robíte mi len problémy!“

Zlatko, tvojím problémom sú tri hory svalov, ktoré nám nedajú pokoj a v tomto bode ti musí byť jasné prečo. Neprišli do dediny náhodou. Prišli za nami, povedala znudene intelektuálka.

A čo asi chcú? hádalo sa bojovné ja. Všetky náčrty si zničila, keď prišiel koniec sveta.

Sme tu tri v jednej hlave. To ti nepríde ako podozrivé? Intelektuálka rozhodila rukami.

Nie, príde mi podozrivé že sme toho neprirodzene veľa prežili.

„Prestaňte! Stačilo! Neexistujete! Ste výplody mojej chorej mysle a ak Ash prišiel kvôli mojim technológiám, nech si ich vezme!“

Jej dve ďalšie ja si vymenili sklamané pohľady.

Dievča, naozaj si budeme ešte klamať? Po tom všetkom?

Cami bola na pokraji so silami. Potlačila svoje alter egá a konečne sa jej podarilo zobudiť. Našla sa na malom lôžku v stane pred nemocnicou, pretože tá bola plná a nemali ju kam dať. Okolo nej bolo množstvo ľahšie zranených žien, medzi ktoré sa prechádzali neznáme bytosti, ktoré ich zachránili. Obloha bola tmavá, čo znamená že je hlboká noc.

Asha nikde nevidela, za čo bola vďačná. Po chvíli ho však zazrela v rozhovore s Jane a Abigail obďaleč. Jednal s nimi neskutočne pokojne a ani sa nepozastavil nad faktom, že Abigail cucala krv priamo zo sáčku.

Cami prišlo nevoľno.

Toto nezvládne.

Je čas urobiť to, čo jej ide najlepšie.

Zdrhnúť.

Čo najtichšie vstala z úzkeho lôžka a prikrčená sa preplížila do tieňov budovy oproti.

Možno keby si neutekala a namiesto toho sa opýtala týchto nových bytostí prečo sme v tomto stave, mohli by sme sa konečne niekam pohnúť, hádalo sa s ňou bojové alter ego. A vezmi si aspoň nejakú zbraň!

To nebude riskovať. Camina potreba utiecť zatienila všetko zdravé uvažovanie. Nechce vedieť viac. Nechce si spomenúť, nechce poznať pravdu.

Dostala sa až k opevneniu a tajným vchodom sa vytratila. Len čo bola mimo dohľadu stráží, dala sa do šialeného behu. Takúto paniku nezažila už dlho, ak vôbec niekedy. Pľúca jej išlo roztrhnúť, žalúdok jej prosil o jedlo, ale všetko hodila za hlavu.

Bežala sotva päť minút, keď začula po vetre svoje meno.

„Cami!“

Zastala a otočila sa. Údolím sa k nej hnali tí traja blázni. A bežali neprirodzene rýchlo.

Znovu vzala nohy na plecia a tentoraz vedela, že jej ide o život. Vycítila to. Ak ju dobehnú, stane sa niečo zlé.

„Cami, prestaň utekať!“

Súhlasím so svalovcom, ozvala sa intelektuálka.

„Ty volebné právo nemáš,“ sykla Cami.

„Kam asi pôjdeš?!“ prišiel ďalší pokrik.

„Hoci aj do pekla!“ odkričala.

„Tam to nemáme radi!“

Camine pľúca to vzdali. Rozkašľala sa a musela spomaliť. Nohy ju viac neuniesli. A muži ju dobiehali.

„Tak sa prejav!“ kričala na bojovníčku v nej. „Na čo čakáš?!“

Na to až ti vybuchne hlava a ja už nebudem len alter ego, ale tvoje skutočné ja. My obe. Sme ty. Len si nás potlačila. Aby si si ochránila myseľ. Čas vypršal, Cami.

Chytila sa za hlavu. „Nie! Nie!“

Ash sa na malý vŕšok kde skolabovala vyštveral prvý. Sotva sa zadýchal a odhodil svoju masku ľudskosti. „Už ani o meter ďalej!“ povedal jej rozčarovane. „Stačilo úteku, Cami!“

Lev so Stanom dobehli o tri sekundy neskôr. Rozostavili sa okolo nej, aby nemala ako a kam utiecť. Niežeby vládala. Kľačala v prachu a hlava sa jej išla rozletieť. „Odíď! Nech si čo si, vypadni! Daj mi pokoj!“

Ash od frustrácie kopol do skaly, ktorá odletela na metre od neho. Vedel presne, kedy sa Camina myseľ rozpadla a tiež vedel, že pochopila čo sa deje. „Veľmi rád by som, ale pátrali sme po tebe tisícky rokov, archanjel Camael!“

 

 

Bol to komplikovaný stroj. Šesťkrát taký vysoký ako ona. Teda ako jej súčasná forma. Už nejaký čas preferuje podobu nižšej, menšej ženy. Je to pohodlnejšie keď konštruuje – dokáže sa prepchať kam potrebuje vnútri svojich strojov.

Cami so smútkom v očiach pozrela na kužeľovité zariadenie s anténami a ostrými kovovými výčnelkami. Ešte ho nespustila a už ho nenávidela. Nenávidela čo predstavuje.

Ich zlyhanie.

A ich jedinú nádej.

Ukrytá vo svojom bunkri na ňom pracovala celé roky, manipulujúc anjelmi a ich vodcom, ktorý ju spočiatku presvedčil že ľudia by skutočne mali umrieť. Podporovala ho v tom.

Potom ju vyhľadal Ashmedai a všetko sa zmenilo. Opäť sa stretla so svojimi druhmi, ktorí sa od nich oddelili a uvidela svet ich očami. Uvedomila si, že nedokáže odsúdiť rodiacu sa civilizáciu, aj keď je vopred jasný jej zánik. Nedokáže byť tá, ktorá im vezme život.

Nikdy si nemyslela, že toho bude schopná, ale predsa je tu – zrádza anjelov. Postavila stroj schopný vymazať im spomienky. Je to jediná cesta. Ich hnev je priveľký, nenávisť príliš prítomná. Nejde ich zastaviť, nejde ich zničiť a ani zabiť. Sú veční a mocní. Dokonca presvedčili aj pár démonov, podľa všetkého. Ashmedai ju upozornil, že priveľa informácií sa dostáva k anjelom. Obe strany majú medzi sebou zradcov a to ju zanechalo len s jedinou možnosťou – zobrať spomienky všetkým. Na trpkosť, na nedôveru, na potrebu ničiť a zabíjať. Vezme im časť identity a pri troche šťastia aj moc – tá sa vyvíjala s nimi, a ak zabudnú kto sú a ako sa učili s ňou pracovať, zabudnú aj že ju majú.

Teoreticky.

Odskúšané to nemala.

Poznala len dve bytosti, ktorým mohla veriť a ktoré sa verejne oddelili od celej tejto konšpirácie – archanjela Jophiel a archdémona Belphegor. Práve s nimi vytvorila tento plán. A aby fungoval, musela zároveň predstierať, že zrádza démonov. Nešlo to inak. Jej druhovia boli príliš opatrní.

S bolesťou v srdci pomyslela na Ashmedaia. Stretávali sa celé roky. Pomáhal jej pochopiť svet. Ukazoval jej ho v snahe zmeniť jej názor. Nikdy netlačil, nikdy nepolitizoval. Len tam bol a sprevádzal ju. Camael nenavštevovala svet ľudí často. Vždy preferovala svoje vynálezy a stroje, ale akosi zistila, že Ashmedaiova prítomnosť ju vždy poteší. Naposledy sa videli pred tým, než sa archdémoni oddelili od archanjelov a zistila, že tak ako ona, aj on sa v mnohom zmenil. Naučil sa niečo, čo ona nie. Pochopil to, čo ona nedokázala. Videl ľudí inak. Trávili spolu čoraz viac času, samozrejme potajme. Mala však podozrenie, že jeho kamaráti Abaddon a Leviathan čo-to vedia. Často o nich hovoril a hneď jej bolo jasné, že im bezhranične dôveruje. Ona však nemohla. Démoni majú medzi sebou zradcu a pokojne to môže byť jeden z nich.

To, že sa jej city začali meniť, si uvedomila neskoro. Vydesilo ju to. Je to vôbec možné pre niekoho ako oni? Večné bytosti vesmíru? Takisto pochybovala, že Ashmedai by ju kedykoľvek videl inak než... nuž... sestru. A tá myšlienka jej nerobila dobre.

Preto potlačila všetko, čo sa jej usadilo v srdci, a nikdy neprekročila žiadnu hranicu. Pre dobro ich oboch. Keď však prišlo k spusteniu stroja, city na malú chvíľu vyhrali. Chcela ho ochrániť. Chcela, aby si ju pamätal. Chcela... nebola si istá čo, ale pomyslenie že by si na ňu, na ich spoločné chvíle nepamätal, ju ničila zvnútra.

A to sa jej zrejme stalo osudným.

Stroj bol spustený a ona už len čakala až sa v ňom nahromadí dostatok energie na zachytenie životných energií jej druhov a potlačenie ich spomienok. Aby nikdy viac nevedeli čo chceli spáchať. Aby si nespomínali na dôvody, ktoré ich k tomu viedli. Aby nevedeli kto sú a tak ako ona spoznali ľudstvo tým, že s ním budú žiť. Vidieť ho. Rásť a upadať s ním.

Belphegor a Jophiel boli v bezpečí, ďaleko a chránené pred účinkami zariadenia. Archanjeli boli v tom, že cieli len na archdémonov. Preto ju ešte neprišli zastaviť. Mysleli si, že je na ich strane. Že ide zastaviť opozíciu.

V tajnom laboratóriu, ktoré si postavila vo svete ľudí, sa však zablyslo a odrazu pred ňou stáli traja démoni, ktorých tu vidieť nechcela. Zhíkla.

Ashmedai mal v očiach sklamanie. Zradu.

Nechápal jej činy.

„Čo to robíš, Camael?!“ okríkol ju.

Vydesene sa postavila pred stroj. „Odíď! Ashmedai, tu nemôžeš byť! Choď!“

Démon k nej pribehol a zdrapol ju za predlaktie. „Je to pravda?! Postavila si anjelom stroj, ktorý sa nás zbaví?!“

„Tak to nie je,“ pípla, na smrť vydesená. Má len jeden pokus. Musí vyjsť. Musí! Stroj za ňou hučal, pripravený na akciu. Bol plne nabitý.

Leviathan a Abaddon sa rozbehli to zastaviť, ale v poslednej chvíli sa vytrhla a všetkých zmietla z nôh závanom svojich síl. Potom si všimla jednu podstatnú vec. „Kryštál ktorý som ti dala! Kam zmizol?“ ukázala na Ashmedaiov krk. Pred pár dňami mu dala náhrdelník s kryštálom.

„Myslíš ten, ktorým si nás odpočúvala?“ prskol.

Drahé nebesia, on skutočne nevie prečo mu ho dala! „Nikdy som vás nezradila.“

„Tak prečo bol v tej veci schovaný neznámy mechanizmus? Sklamala si ma, Camael!“ Vrhol sa na ňu, ale uskočila.

„Nie!“ Camael proti sebe mala troch démonov schopných zničiť jej stroj. Roztiahla krídla a dala sa do boja. Tentoraz hrala už len o čas. Zariadenie sa rozvibrovalo a začalo spotrebovávať energiu.

„Utečte!“ prosila ich znovu. „Musíte ísť čo najďalej!“

Ashmedai sa nenechal odradiť. Zaútočil na ňu a zatláčal ju k stroju. Camael ho chcela odlákať, ale ich bitka len spôsobila, že sa začali klbčiť nebezpečne blízko ostrých výčnelkov. Jeden zlý pohyb nasmeroval démona k ostrému kusu kovu a Camael stratila súdnosť. Jej potreba ho ochrániť ju prinútila zdrapnúť ho a v snahe ho odstrčiť skončila napichnutá na vlastnom stroji. Tenký, no pevný výčnelok jej prešiel spodnou časťou chrbta a vyšiel na strane podbruška.

Bola to oslepujúca bolesť. Čo je horšie, stroj začal vydávať energiu a zostávalo im len niekoľko momentov.

Ashmedai, v šoku z jej činu, prestal bojovať.

Camael vykríkla bolesťou a všetku moc, ktorá jej zostávala, využila na silný útok na Abaddona s Leviathanom. Obvykle by jej sile odolali, ale na tú sekundu šoku to nestihli. Premiestnila ich čo najďalej od oblasti.

„Camael!“ Ashmedai ju podoprel.

Vrchná časť stroja sa otvorila. Je to tu.

Nedokázala to. Strhla si z krku vlastný náhrdelník, identický k tomu ktorý dala jemu a ktorý zrejme odhodil, a vložila mu ho do dlane. Vibrujúci kus železa v jej boku jej neumožnil sa včas oslobodiť. „Zober si to a uteč! Ochráni ťa to pred najhorším!“ povedala mu so slzami v očiach.

Nevedela, či jej konečne uveril, alebo chcel len znechutene odísť, ale zaváhal. Na to nemajú čas. Odstrčila ho a tiež ho premiestnila preč, čo jej vzalo takmer všetky sily. Už cítila, ako stráca spomienky. Nevedela odkiaľ sem prišla. Ako vznikla.

So zvieracím revom sa zaprela a po ťažkom boji sa oslobodila zo zajatia vlastného vynálezu. Zabudla však ako sa vyliečiť. Zabudla, že toto nie je jej podoba. Zabudla, že ani len nemá ľudské telo. Akýsi stratený reflex jej len umožnil sa odmiestniť, ale nevedela kam. Bolesťou omdlela a jej myseľ sa vyprázdnila.

 

Jej prvé spomienky boli na vlhkú jaskyňu a bolesť. Krv. Veľa krvi. Mala by umrieť, ale neumrela. Nikdy neumrela. Celé dni dúfala v smrť, ale tá neprišla. Rana sa zahojila a ona hladná, smädná a slabá vyšla z jaskyne, ktorú nepoznala. Tak ako ani svet pred ňou.

Kto je?

Kde je?

Ako sem prišla?

Prečo je sama?

Prečo bola zranená?

Prečo prežila?

Ako sa volá? Ca... Cam? Cal? Mel? Mila? Cami? Tieto mená jej prišli povedomé.

Nejaký čas to trvalo, ale uvedomila si niekoľko podstatných vecí. Za prvé, nestarne. Za druhé, čosi v nej ju chráni pred nepriateľmi v kritických situáciách. Za tretie – ako žene sa jej nikdy nedostalo dôstojnosti, rovnosti a spravodlivosti.

A tak nasledovali štyri tisícky rokov ťažkého prežívania.