Rozpoltení 16

 

Muži sa zvedavo otočili k armáde, ktorá ich obklopila zo všetkých strán.

Cami sa vytrhla útočníkovi zo zovretia a siahla po granáte, ale nikto jej nevenoval pozornosť. Čo sa to deje?

Oddiely sa rozostúpili, aby dali priestor... psom? A tigrom? Nebezpečne vyzerajúce šelmy cerili zuby a prekvapivo organizovane vyplnili medzery medzi bojovníkmi. Vrčali a hrabali labami.

Oddielov len pribúdalo. Obkľúčili dedinu a bojisko a boli sprevádzané transportérmi a tankami. Zo stoviek sa stali tisíce. Tisíce neznámych postáv, ktoré rozhodne neprišli na čaj o piatej.

„Kto je to?“ šepol muž neďaleko Cami.

Bojový roh zaznel naposledy a vojsko zdvihlo vlajky. Čierny symbol na bielom podklade. Symbol, ktorý už Cami videla. Na Litinej hrudi!

Lite klesla sánka. „To nie je možné!“ zašepkala.

Armáda si zložila masky a až vtedy vyšlo najavo neuveriteľné – bola celá zložená zo žien. Žien všetkých farieb pokožky, všetkých kultúr. Niektoré tasili samurajské meče, iné mali v rukách samopaly, oštepy, dýky alebo nunčaky.

„Páľte!“ vykríkol jeden z vodcov. „Zničte tie suky! Chcem zajatkyne!“

Všetka pozornosť sa upriamila na opačnú stranu od dediny.

Z oddielov vystúpilo šesť žien s paličkami v rukách. Vyslovili čosi v latinčine a k šoku všetkých majiteľov penisu, okolo celého vojska vytvorili neviditeľný štít, ktorý odrazil guľky aj šípy.

„Toto nie sú ľudia,“ uvedomila si Cami.

„Nie. Nie sú,“ potvrdila Lita a trela si hruď.

Muži ovládajúci mágiu sa v momente spamätali, siahli po svojom náčiní plného pomôcok pre čiernu mágiu a dali sa do zaklínania. Z ich tiel vystúpili čierne chápadlá podobné hadom, ktoré prerazili štít a zhodili z nôh prvé línie.

Obloha sa zatiahla. Zahrmelo a zablyslo sa. Potom sa oblaky rozostúpili a odhalili šíky okrídlených bytostí v rovnošatách s rovnakým symbolom na hrudi ako na vlajkách. Organizovane sa zniesli pred pozemné oddiely, natiahli pred seba dlane a odrazili hady, z ktorých sálal smrtiaci chlad.

Lita klesla na kolená.

Mužom konečne začalo dochádzať, že stoja proti sile väčšej než oni a to bola situácia, s ktorou nikdy nepočítali. Niektorí sa zľakli a chceli utiecť, ale boli zachytení a spútaní. Väčšina sa však otočila späť k dedine v snahe obsadiť ju a urobiť z nej svoju základňu. Rozbehli sa k napoly rozbitej bráne, ibaže tentoraz sa zatriasla zem. Cami sotva udržala rovnováhu. Silné zemetrasenie spôsobilo horiacu puklinu priamo pred dedinou. Len čo ustalo, odhalilo diabolsky sa tváriacu svetlovlásku s dvoma mečmi v rukách a krutosťou v očiach. Rozpažila ruky.

„Sestry bohyne, volám vás!“ zvolala sebavedome. Tri sekundy na to okolo dediny stála obranná línia ozbrojených žien známych len z povier a povestí.

Lita sa vyškrabala na nohy. „Persefona,“ povedala. „Isis, Diana, Sekhmet, Astarte, Demeter, Hekate, Innana, Kali.“

Cami nechápavo zvraštila obočie. „Prosím?“

„Bohyne,“ šepkala Lita.

Cez záplavu panikáriacich mužov sa k nim predrali Anna a Jane. Tie doplnili ďalšie mená. Amaterasu. Ištar. Aténa. Izanami. Amonet. Hathor. Freyja.

Cami sa stratila v záplave mien, ktoré ani nemohla vysloviť. Spomedzi bohýň vynikli tie, ktoré patrili k africkej kultúre – zdá sa, že vedeli presne čo útočníci používajú a dokázali sa im vyrovnať.

Armáda žien a... šeliem sa dala do boja tiež. Zamiešali sa medzi mužov a nezdalo sa, že majú problém poradiť si s nimi. Cami hneď pochopila prečo – niektoré z nich cerili upírske zuby, ďalšie roztiahli krídla, iné leteli na metlách, premiestňovali sa alebo sa obklopili mágiou.

Anjeli sa vydali zachraňovať mágiou zotročené ženy. Nejakým zázrakom ich jednu po druhej oslobodzovali a brali mimo bojiska.

Cami ktosi priložil dýku na krk. „Pôjdeš so mnou!“ povedal chlap za jej chrbtom a tvrdo ju k sebe pritiahol ako živý štít.

„Nie!“ vykríkla Lita a chcela jej pomôcť, ibaže ten idiot mal v druhej ruke poloautomat a strelil ju do stehna.

Lita zrevala a spadla na zem. To zalarmovalo čiernovlasého anjela kúsok od nich, ktorý k nim pribehol.

„Ani sa o to nepokúšaj, okrídlená suka!“ varoval ju chlap, zatiaľ čo ťahal Cami preč.

Camino zlé ja prebralo kontrolu. Oči jej potemneli a neprirodzene rýchlo stúpila útočníkovi na nohu, udrela ho lakťom do rebier, vykrútila mu dýku z rúk a zabodla mu ju do brucha, aby nemal rýchlu smrť. Odkopla poloautomat a pre dobrý pocit mu pristúpila citlivé partie.

Šokovaná Cami uskočila a skončila za chrbtom ďalšieho anjela, ktorý ju zaštítil. „Drž sa pri mne!“ povedala okrídlená žena a cúvala s Cami do bezpečia ostatných anjelov.

Lita vzhliadla k anjelovi nad ňou.

Čiernovlasý anjel sa k nej sklonil a prikryl dlaňou zranenie na stehne. Vyslal k nej slabú mágiu a rana sa zahojila. „Si v poriadku? Urobili ti ešte niečo?“

Lita len nemo pokrútila hlavou.

Anjel sa usmial, vstal a podal jej ruku, aby jej pomohol na nohy. „Volám sa Angelica. Prišli sme vám na pomoc.“

A v tom momente ako Lita prijala ruku anjela a postavila sa, vládkyne ročných období ako jedna stuhli, každá na opačnom konci sveta.

Planétu zalialo svetlo nádeje.

Lita si navlhčila suché pery. „Za toto vás nebesia potrestajú,“ šepla zničene. „A vezmú vám krídla.“

Angelica zvedavo naklonila hlavu. „Prečo myslíš?“

Lita nedokázala odpovedať. Pred očami mala záplavu krvi a stále cítila bolesť ako bola sama potrestaná. Roztriasla sa.

Angelica ju musela podoprieť. „Poď! Musíme ťa dostať do bezpečia!“

„Pre mňa nikde nie je bezpečne,“ zašomrala Lita a pozrela na zástupy nesmrteľných žien bojujúcich za tie, ktoré už nemali viac síl. Toto musí byť sen. Takéto veci sa nedejú. Nikdy sa nediali. Sotva si všimla ako bola násilne odtiahnutá do provizórneho stanu označeného červeným krížom, kde už boli ošetrované jej spolubojovníčky.

Angelica nechápavo pozorovala unavenú čiernovlásku pred sebou. Prinútila ju sadnúť si na lôžko a zavolala lekárku, aby sa pozrela na jej nohu. Čo je na tejto žene iné?

Lita pohľadom našla Cami, ktorá zdala byť otrasená, ale nezranená. Kontrolovala ju ďalšia medička a podávala jej fľašu vody. Bojisko za nimi sa však menilo každou minútou. Muži boli obkľúčení, rozdelení, ich moc neutralizovaná a ženy ich začali spútavať, zatiaľ čo ich nútili kľačať v piesku s rukami za hlavou. Africké bohyne oslobodzovali z područia čiernej mágie každého kto bol zotročený a mnoho žien na mieste umrelo – tie, ktoré mali umrieť už dávno. Ich duše si prevzali anjeli.

Persefona si vzala na starosť mužov. Delila si ich na kategórie a podľa toho ich prenechávala buď nadšeným valkýram, krvilačným upírkam, nahnevaným bohyniam, alebo vrčiacim tigriciam.

Majitelia penisu to neniesli dobre.

Keď bolo jasné, že situácia sa obrátila, vstupná brána dediny sa otvorila a vybehla z nich Jamila nasledovaná Ashom, Levom a Stanom, ktorí sa okolo nej rozostúpili ako živé štíty.

Neznáma armáda sa nastúpila a vytvorila pre Jamilu koridor, aby sa ani len nemusela pozrieť na útočníkov, ktorí jej takmer vzali domov. Naproti jej vyšla delegácia pozostávajúca z nádhernej, vysokej africkej bohyne s ebenovou pokožkou, čiernovlasou upírkou ktorá sem armádu priviedla, a bledou červenovláskou ktorá práve stiahla blanovité netopierie krídla. Jamila naprázdno preglgla a spomalila. Absolútne netušila, čo očakávať.

„Som bohyňa Mawu,“ predstavila sa černoška a venovala všetkým srdečný úsmev. „Ja a ženy sveta nesmrteľných sme zachytili vaše volanie o pomoc. Už sa viac nemusíte obávať o svoje životy.“

Ash urobil krok vpred.

Červenovláska tasila meč a zastavila ho.

„T-to je v poriadku. Pomáhal nám,“ rýchlo sa ozvala Jamila. „Ja... nerozumiem čo sa práve odohralo.“

Mawu vzala jej ruku do svojej ako matka tíšiaca vydesené dieťa. „Bohatí a privilegovaní muži tohto sveta objavili pradávnu africkú mágiu schopnú zotročovať. A ako to už býva, prvá vec po ktorej išli boli ženy. To dnes končí. Pre celý svet.“

Jamila sa obzrela. Ešte nikdy nevidela toľko odhodlaných žien. Mali všetky možné farby pokožky a predsa boli zohrané. Niektoré boli v šatách, iné v maskáčoch. Niektoré liečili, iným z mečov stekala krv.

Ash hrdo pozoroval každú jednu z nich. Rozhádané rasy už nie sú rozhádané. Aj keď sa od nesmrteľných držali ďalej, čo-to o nich vedeli. Toto im však ušlo. V srdci sa mu rozlievalo teplo, keď zistil že bosorky nevymreli, valkýry sa vrátili na scénu, tigre sa spojili s vlkmi a upíri bojujú po ich boku. Lev so Stanom mali v očiach rovnakú pýchu. Ich stvorenia zosilneli.

„Ďakujeme,“ povedala nakoniec uslzená Jamila. „V mene všetkých našich bezbranných a detí.“

Mawu ju úprimne objala. „Priniesli sme zásoby jedla, vody a liekov. Máte zranených?“

Jamila si okamžite spomenula na nemocnicu plnú pacientiek. „Prosím. Naši doktori nestíhajú.“

Slovo prebrala čiernovláska, ktorá mávla rukou a v momente k nej pribehli dva tucty doktoriek. „Volám sa Abigail,“ predstavila sa. „Len čo sa postaráme o tieto paródie na chlapov, moja armáda bude pokračovať ďalej a na obranu dediny zostane jeden oddiel vrátane niekoľkých bohýň. Zavedieš nás do nemocnice?“

Jamila nemrhala časom. Dala znamenie na opevnenie, aby nikto nestrieľal, a nesmrteľné ženy vošli dovnútra. Ash, Lev a Stan ich však nenasledovali, pretože sa rozbehli k stanu, kde Ash zahliadol Cami. Ozlomkrky sa k nej rozbehol a vzal ju do náručia, akoby ju nevidel celé stáročia.

„Čo si si myslela že robíš?“ karhal ju a zatriasol ňou. „Takmer som umrel strachom!“

Cami sa oňho opierala celou váhou a rozplakala sa. Teplé dlane ju hladili po chrbte, zatiaľ čo sa otriasala vzlykmi. Nevedela však či úľavou alebo hrôzou. Uprostred čoho sa to ocitla? Čo sú zač tieto bytosti?

Ash ju zdvihol v celej jej mušej váhe a posadil sa na voľné lôžko. Chcel privolať lekárku, ale Cami sa len viac vydesila, keď k nej mala pristúpiť akákoľvek nesmrteľná bytosť. Spamätala sa až keď zaznamenala Litine protesty, keď sa ju ošetrovatelia pokúšali udržať na lôžku. Napriek zranenej nohe z neho odkrivkala, aby zamierila k anjelom nastúpeným na jednom mieste.

„Musíte sa zbaviť toho symbolu!“ kričala na nich. „Skôr než vám na to prídu!“

Čiernovlasý anjel, ktorý ju zachránil, zvedavo zamrkal a otočil sa k nej. Zdalo sa, že to ona viedla oddiely okrídlených bytostí, pretože ju poslúchali na slovo. Celé šíky bojovníčok trpezlivo čakali na rozkaz, mínus tie ktoré hliadkovali na bojisku. „Než nám na to príde kto?“ opýtala sa pokojne.

„Najvyšší anjeli! Viete čo ten symbol reprezentuje?! No tak zbavte sa ho! Nosí len smolu! Nosí smrť!“ Lita bola na pokraji paniky.

Angelica, ktorá už pred nejakým časom povolala Carys, aby prišla zhodnotiť situáciu, si ponechala pokerový výraz keď sa za rozčúlenou ženou zjavila jej vládkyňa so šarlátovými krídlami a zvedavosťou v očiach, len čo zbadala toto človieča jačať na jej poddané. „Čo vieš o symbole, ktorý tak zatracuješ?“ Angelica nadvihla obočie.

Lita mala srdce až niekde v krku. „Viem že sa zaň odrezávajú krídla,“ povedala smrteľne vážne. „Viem že keď vám ho za trest vypália do pokožky, bolí to ako najhoršie umieranie.“

Carys si odkašľala. „Myslím, že odrezávanie krídel je moja jurisdikcia, nie tvoja,“ povedala prísne a Lita sa k nej otočila rýchlosťou blesku, v očiach hrôza, keď uvidela šarlátové krídla. V absolútnom amoku rozpažila ruky a postavila sa, tá nenormálna žena sa postavila pred celú armádu ako živý štít. Akoby ich všetky mohla ochrániť.

Stan sa jej chcel rozbehnúť a pomoc, ale Lev ho zastavil. „Vydrž,“ zašepkal.

„Nemôžeš ich potrestať všetky!“ vyjednávala Lita.

Niežeby to Carys mala v pláne, koniec-koncov to bol jej plán, ale rada by pochopila čo za človeka bez pudu sebazáchovy sa postaví na obranu armády anjelov. „Myslím, že môžem. Súdiac na základe faktu, že im vládnem.“

„Bojovali v mene Lilith. Nesú jej symbol. Vezmi si vodcu namiesto nasledovníkov!“ navrhla jej.

Carys by skutočne rada vedela, čo sa tu deje. Odmietala však dať najavo svoj zmätok. „Mám si nájsť mýtickú bytosť?“ zasmiala sa.

Lita si vyzliekla maskáčovú bundu a rozviazala si tuniku pod ňou, aby najvyššiemu anjelovi ukázala rovnaký vypálený symbol na jej hrudi, ktorý niesla armáda za ňou. „Ja som Lilith,“ povedala ľadovo. „Je to môj symbol a ak sa niekto v jeho mene previnil voči nebu, beriem zodpovednosť za každú jednu z nich.“

Stanovi klesla sánka. Cami od šoku prestala plakať. Za Litou sa ozvalo šuškanie a rozruch, ale ona pevne hľadela do šarlátových očí ženy, ktorá konečne pochopila kto pred ňou stojí. Tá, po ktorej pátrala celé roky. Ktorej príbeh sa dozvedela len nedávno. Ktorá sa postavila na obranu žien bez ohľadu na ich pôvod, vieru alebo farbu pokožky.

Prvá ľudská žena, ktorá dostala krídla. Prvá, ktorá o ne prišla, pretože sa dožadovala rovnosti.

Legenda.

Mýtus.

Lilith sa v tichu, ktoré nastalo, opäť zahalila. Odmietala odísť bez boja po tom, čo tieto odvážne ženy prišli z neba a oslobodili dedinu. Možno prišla o krídla, ale nikdy sa nevzdala. Tak ako sa nevzdá dnes.

Carys sa nenápadne pousmiala a podišla k vyčerpanej žene pred sebou. „Lilith,“ povedala sýtym hlasom. „Tvoje meno sa u nás v poslednej dobe skloňuje často.“

Lilith ani o krok neustúpila, hoci sa takmer triasla strachom.

„Mala by si však vedieť dve veci,“ pokračovala Carys sebavedome a stiahla krídla. „Za prvé, moji anjeli by nikdy neurobili nič bez mojej autorizácie. Za druhé... mala by si sa otočiť.“

Lilith sa zasekol dych v hrdle. Je to pasca?

Carys pochopila jej nerozhodnosť a pomohla jej tým, že sama prešla k anjelom, ktorých Lilith tak obetavo chránila. K anjelom, ktorí do jedného pokľakli. Pred Lilith. Pred padlým anjelom démonizovaným každým jedným náboženstvom. Samotná Carys klesla na koleno, ale pohľad nesklonila.

Stan sa spokojne usmial. Tušil že táto nebude obyčajná a nemýlil sa.