Démonova zlodejka 1

 

O niekoľko mesiacov neskôr, Filipíny...

 

Zúriaca búrka zahnala aj tých najodolnejších morských vlkov do prístavov. Na tmavej oblohe sa premávali hrozivé oblaky a hustý dážď znižoval viditeľnosť na menej než meter. Nikto nemohol vidieť sústredenú vládkyňu jesene Rebeccu vysoko nad morom, rozsievať chaos. A už obzvlášť nikto nemal šancu si všimnúť jej oči čierne ako uhoľ, znak jej posadnutia inou silou. Silou všetkého. Silou vesmíru samotného.

Od pádu civilizácie a príchodu Jazdcov apokalypsy s archanjelmi a archdémonmi uplynulo štyridsať rokov. Pätnásť od povstania žien a odhalenia iných nesmrteľných bytostí. Mor, Vojna, Hlad a v konečnom dôsledku Smrť naďalej kosia zdevastované ľudstvo. Osem miliárd bolo zredukovaných na menej než dve a počty naďalej klesajú. Technológie sú už len v rukách nesmrteľných a niekoľkých nesebeckých komunít vedených ženami.

História sa však nebude opakovať ako kedysi. Úpadok nepovedie k rovnakým chybám. A tentokrát sa vesmír rozhodol zjednotiť viac než len ľudí a nesmrteľných.

Rebeccine pery sa skrivili v úsmeve, hoci nad svojím telom nemala kontrolu. „Prišiel tvoj čas, archdémon Mammon,“ povedal jej hlasom. „Posielam ti veľmi cennú dušu.“

 

V týchto končinách používal meno Kim. Mammonovi sa podarilo utiecť pred vlnou energie spôsobujúcej stratu pamäte relatívne ďaleko, než aj on nevyhnutne prišiel o kľúčové spomienky. Zakotvil na krásnych Filipínach skôr než toto pomenovanie vôbec dostali. Podarilo sa mu zmeniť podobu, aby etnicky zapadol a odvtedy si žije v krásnej anonymite, obklopený vernými. A bohatstvom. Hlavne bohatstvom a luxusom. Získaným tým najkrajším spôsobom – vykorisťovaním.

Nebyť ľudí nikdy by naň neprišiel.

Aké krásne, žiť na planéte Zem.

Uprostred tejto osudnej búrky víťazne stál na útese svojho tajného ostrova vymazaného z máp a užíval si pohľad na ručiace more. Na rozdiel od jeho súrodencov, on nemal potrebu vyjsť na verejnosť. Nechcel mať s nimi nič spoločné, pretože nevedel komu má veriť. Vedel len, že kedysi bojoval po boku svojich bratov a sestier archdémonov proti archanjelom. Bojoval za ľudí – aké patetické! Bojoval za ich prežitie, za ich existenciu.

Táto vojna na nebesiach však nedopadla dobre. Ktosi ich zradil a všetci kolektívne prišli o spomienky. Kim netušil kto a ako to urobil. Ani kto koho zradil.

Vedel však, že sa niečo pokazilo a už sa viac tej frašky nechcel zúčastňovať.

Lucifer, Sachiel, Camael a Asmodeus nech si hrajú svoje hry. Tiež sa hovorí, že v hre už je aj Leviathan, Satan, Belphegor a Jophiel. A Kim neveril ani jednému z nich. Napriek tomu, že bratsky inklinoval k démonom, už v nich nemal plnú dôveru.

Preto sa aj po konci sveta rozhodol pokračovať vo svojom životnom štýle. Je predsa Mammon, démon chamtivosti. On sa nestratí. A ľudia sa pred ním konečne môžu opäť triasť.

Napriek tomu, že ho dážď do nitky zmáčal, odhrnul si mokré vlasy z tváre a hladko zoskočil z útesu na pláž. Tam jeho pozornosť upútala akási šmuha v piesku neďaleko ostrých skál. Poznal tie skaly dobre a aj v tomto lejaku rozoznal, že čosi nie je v poriadku.

Podvedome pohladil rukoväť dýky za opaskom a vydal sa k hrozivo vyzerajúcim výčnelkom. Mokrá pôda pod ťažkými topánkami ho spomaľovala. Keď sa konečne predral k tej podivnej šmuhe, zistil že je to v skutočnosti postava, schúlená v klbku. Nehybná postava. Sklonil sa k nej a nahmatal na krku tep. Bol slabý, ale potvrdil že život z tela nevyprchal.

Klesol na kolená, nedbajúc na blato a špinu. Čo najjemnejšie otočil postavu na chrbát a uvidel vychudnuté telo mladej ženy v podivnom čiernom overale. Bola nezdravo bledá, čierne vlasy sa jej lepili na jemnú tvár a celá sa triasla. Viečka mala privreté, pery pootvorené.

Kim sa okamžite podivil nad jej črtami. Nezdala sa byť miestna. Na Filipínku bola príliš svetlá. Možno Mongolka? Alebo Inuitka? Ako sa sem ale dostala?

„Čo robíš tak ďaleko od domova, dievča?“ zašomral sám pre seba. Prehmatal ju, ale nenašiel žiadne zbrane, len znepokojivo vyčnievajúce kosti a nanešťastie, jednu zlomenú.

Znovu ju prehľadal, tentoraz dôkladnejšie. Na zlomenej ruke uvidel komplikovaný šperk podobný špirále, ktorý sa jej točil od zápästia až po lakeť ako had. V tajnom vrecku kombinézy však našiel čosi omnoho zaujímavejšie – poskladaný kus materiálu podobný papieru s nákresmi a súradnicami tohto ostrova.

Oči mu potemneli.

„Prišla si za mnou,“ uvedomil si. V momente ju vzal do náručia. „Nemusíš sa báť. Našla si bezpečie.“

 

Kim sedel pred ošetrovňou viac než dve hodiny, než za ním prišla jeho hlavná doktorka so smutným výrazom v tvári. Okamžite vstal, stále v mokrých handrách, a čakal na jej slová.

„Bude v poriadku,“ uistila ho Thea. „Na chrbte má rozsiahle modriny, ako obvykle krátko po strate krídel. Ruku som jej zafixovala a čoskoro sa zahojí. Je však extrémne podvyživená. To dievča muselo hladovať roky.“

Kim zovrel pery. Určite utekala pred anjelmi, než ju našli a odsekli jej krídla. Zrejme sa pokúšala nájsť jeho útočisko, ale búrka ju odrovnala a len zázrakom sa neutopila.

Chúďa malé.

„A jej bezvedomie?“

„Len sa udrela do hlavy. Pumpujem do nej živiny, ale chvíľu potrvá než sa jej opäť vyplnia krivky.“ Thea sa usmiala. „Dám ju do poriadku, Kim. Je v dobrých rukách.“

O tom nepochyboval. Poďakoval ochotnej doktorke a konečne si vydýchol. „Daj mi vedieť keď sa začne preberať, áno? Chcem ju u nás privítať.“

 

Nerin rozlepovala viečka nejaký čas, než sa jej konečne podarilo naplno prebrať a zaostriť.

Čo sa jej stalo? Nad sebou uvidela nahrubo opracovaný strop jaskyne a telo ju... nebolelo? Prečo ju nič nebolí? Leží na niečom mäkkom? Bohovia, takáto mäkkosť existuje? A teplo? Ona je v teple?

Umrela snáď?

Nechápavo pootočila hlavu do strany a uvidela komplikované prístroje, pravdepodobne medicínskeho zaradenia. Na stolíku vedľa jej hlavy bol jej šperk z predlaktia.

V panike si prehmatala zadnú časť uší a hlavy a zistila, že nenápadný drôtik okolo jej hlavy nezmizol. Bola to úľava. Nadvihla mäkkú prikrývku a zistila, že ju ktosi obliekol do bielej košieľky.

„Ahoj,“ prišiel hlboký hlas z opačného konca miestnosti, až prekvapením zhíkla a vystrelila do sedu, čo skutočne nebol najlepší nápad. Prudká zmena polohy jej neurobila dobre a zakrútila sa jej hlava.

Pevné, teplé ruky ju v momente podopreli a napravili vankúš, aby sa mohla v pokoji oprieť.

„Pomaly. Spala si dva dni. Dopraj si čas na uzdravenie.“

Nerin konečne pozrela na majiteľa toho hlbokého hlasu a zabudla dýchať. Uvidela ustaranú tvár vysokého muža s uhľovočiernymi vlasmi a pre túto geografickú oblasť neobvykle modrými očami. Na sebe mal biely rolák a voľné nohavice. V ostro rezanej tvári sa zračila úprimná obava.

O ňu?

Ako veľmi si udrela hlavu o tie skaly? Bola taká zmätená, že ani nevedela ako reagovať.

„Volám sa Kim. Našiel som ťa na pláži,“ povedal a posadil sa na okraj postele. „Si v bezpečí. Našla si môj ostrov. Útočisko padlých anjelov.“

Útočisko koho? Jeho čo? Nechápavo zamrkala.

Kim zo stolíka vzal poskladaný materiál so súradnicami a nákresom. „Našiel som u teba toto. Odrezali ti krídla, však? Mnoho anjelov tu už našlo domov. Na chrbte máš stále modriny, ale zahoja sa. Ja viem, že musíš byť v strašných bolestiach. Strata krídel nikdy nie je ľahká. Som rád, že si vedela kam ísť.“

No to rozhodne nevedela! Padlý anjel? Ona nie je... Moment. Omlátila sa o skaly. Cítila, ako jej doráňali chrbát. Tento chlapík si myslí, že ona je...? Nemala slov.

Kim sa priateľsky usmial. „Máme tu všetko, čo by si potrebovala – a hlavne jedlo. Si príliš chudá. Dostaneme ťa do formy, dobre? Ničoho sa viac nemusíš báť. Tu si medzi svojimi.“

To teda nie je! Ako to, že tu niekto žije? A ešte k tomu niekto, kto nie je človek? Toto miesto malo byť prázdne! Prastaré záznamy hovorili o archanjelmi a archdémonmi vytvorenom podzemnom útočisku pre ľudí, stvorenom pre prípad katastrof, kde by sa mohli ukryť pred radikálnymi klimatickými zmenami ako tá, ktorá sa na nich valí.

„Vieš mi povedať svoje meno?“ opýtal sa jemne Kim.

Zovrela pery. Nevie mu povedať ani ahoj! Ako mu to ale vysvetliť? A kto to vôbec je? Nejaký samozvaný vodca? Dobre sa mu prizrela. Nevidela ho už predtým? Alebo ju zrádza myseľ?

Keď dlho neodpovedala, Kim sa pomrvil. „Rozumieš mi?“

Nebadane prikývla.

„Dobre. A tvoje meno je...“

Čo len robiť? Tento jazyk už síce počula, ale jej artikulácia je absolútne odlišná. Nemohla nič vysloviť.

Kim naklonil hlavu. „Vieš hovoriť?“

Bez odpovede.

Pichlo ho pri srdci. „Si nemá, však?“

Nuž, zrejme nemá na výber. Sklopila pohľad.

Kim vedel, že ak sa jedná o premenených anjelov, často sú vytiahnutí z ťažkého ľudského života. S krídlami príde uzdravenie a sila, ale po ich strate... Mal chuť toto maličké stvorenie objať, ale nebol si istý ako by reagovala na dotyk. Radšej neriskoval. „V poriadku. Poradíme si. Teraz odpočívaj. Neskôr dostaneš vlastné izby, dobre?“ žmurkol na ňu. „Vitaj vo svojom novom domove.“

Utrápene si zahryzla do pery. Znovu váhavo prikývla.

Kim vstal a ukázal na podnos s jedlom vedľa postele. „Daj si. Je to výborné.“

Zamyslene pozorovala pečivo, ovocie a akúsi kašu. Toto tu jedia? Znovu vzhliadla ku Kimovi a starostlivo skryla záblesk poznania v hnedých očiach. Vyčkala kým sa za ním nezavreli dvere, potom si v panike prehrabla vlasy.

Ako sa, pre všetko božské, mohla ocitnúť v tejto situácii? Aj keď mala pravú ruku stále citlivú, siahla po šperku a nasadila si ho na predlaktie. Hneď sa cítila lepšie.

„Leo? Leo, počujeme sa? Leo? Niko?“

„Nerin?“ prišla konečne odpoveď, ktorá jej zaznela priamo v uchu cez miniatúrny vysielač. „Vďaka bohom! Už sme sa obávali najhoršieho.“

No to ešte nevedia ako skončila! Narovnala sa v sede a trela si spánky. „Chlapi, som v maléri!“ syčala potichu, aby ju nikto za dverami nepočul hovoriť na svoj náramok. „To miesto nie je prázdne!“

„Čo tým myslíš? Obsadili ho ľudia?“

Nerin sa napriek bolesti v hlave postavila na nohy a odtiahla závesy na okne oproti dverám. Za ním uvidela námestie. Áno, námestie – v podzemných jaskyniach prerobených na plnohodnotné mesto. Ústilo naň mnoho chodieb. Po jeho obvode boli do skál vytesané obydlia a uprostred zurčala fontánka v tvare kvetu, ktorý nedokázala pomenovať, pretože ho nikdy nevidela.

Všade sa mihali desiatky postáv oblečených v pestrých farbách. „Nie. Padlí anjeli. Urobili si tu svätyňu a teraz si myslia, že som jednou z nich,“ šepla podráždene. „Pretože ma našli s modrinami na chrbte a mapou.“ To, že omdlela na ceste sem od hladu, radšej vynechala.

Na druhej strane spojenia bolo chvíľu ticho. „Si... v poriadku?“

Bude. Zamračene pozorovala hemžiaci sa dav. „Nie, nie som! Musela som predstierať že som nemá a moja farba vo vlasoch tiež nevydrží večne! A to nie je to najhoršie.“ Znovu závesy zatiahla. „Neprivítal ma tu nikto iný než samotný archdémon Mammon!“

Ďalšie znepokojené ticho.

Nerin si vzdychla a klesla naspäť na posteľ.

„Si si istá, že je to on?“

Preglgla. „Z toho čo máme v záznamoch áno. Je to on. Predstavil sa mi ako Kim.“

„Máme po teba ísť?“

„Preskočilo vám? Len-len že tu prežívam ja. Zostaňte pekne tam kde ste!“ Jej misia sa nemení. Dostane to, po čo prišla! A dostane to skôr, než ubehnú tri mesiace, čo je jej časové okno na návrat domov. Inak tu uviazne a jej drahí umrú hladom. „Ja si poradím.“

„Tak ako si si poradila pri hľadaní ostrova?“ rypol si Niko.

Zavrčala. „Nevyjadruj sa! Všetko mám pod kontrolou.“ Nemá. Nemá pod kontrolou absolútne nič a netušila, ako toto prežije. Ako ukradne Mammonovi spod nosa zariadenie o veľkosti torza jeho tela a prepašuje ho nielen z ostrova, ale k Nikovi a Leovi bez toho, aby si ju ktokoľvek všimol.

Niečo tu nehrá. Prečo vedie útočisko pre padlých anjelov a ako si ju mohol s jedným z nich spliesť? Nikdy nemala krídla. To ho presvedčili škrabance a modriny?

„Nerin, ak sa na to necítiš...“

„Ja to zvládnem!“ vyhlásila rozhodne. „Dostala som sa až sem. Osud mi pomohol. Nevedia kto som. Nevedia čo chcem a odkiaľ som. Majú ma za jednu z nich. Neviem ako to tu funguje, ale nájdem čo potrebujeme. Vy zatiaľ držte hliadku.“

Chlapom sa to nepáčilo, ale mali na výber? Ide o prežitie ich komunity. Je málo, čo by ich zastavilo a nejaký archdémon to nebude. Čo Nerin ale nepriznala je strach, ktorý jej zvieral žalúdok. Priam panika.

Ocitla sa zoči-voči archdémonovi. Po zbesilom úteku a ukrývaní, po príbehoch ktoré počúvala od detstva, po útrapách, ktorými si kvôli takým ako ona museli prejsť, naveky vyhnaní z domova, si len tak sadol na posteľ k nej a pokúšal sa ju upokojiť.

Vie o nej? Vie o jej ľuďoch? Zamaskovala sa dostatočne?

Unavene klesla medzi vankúše. Áno, chcela nájsť tento ostrov. Zúfalo. Tak zúfalo, že sa ho vydala hľadať v búrke, hoci bola hladná, pretože si nedala svoj prídel. Zabudla však, že toto nie je jej domov a fyzická námaha je o niečo náročnejšia. Omdlela na polceste, pohltená morom. Je zázrak, že prežila.