Démonova zlodejka - Prológ

 

Nerin sa k hryzeniu nechtov neznížila už celé roky. Tentoraz však nervozita vyhrala a prsty jej takmer krvácali. Sedela schúlená v kresle pred množstvom monitorov, ktoré nezobrazovali čo chcela. Čo potrebovala. Čo všetci potrebovali.

Nikto neodpovedal na jej zúfalé volanie o pomoc.

Čo je horšie, nemá jediný dôkaz že bolo vôbec vypočuté.

„Čo ak sme poslední?“ vyslovila nahlas to, čoho sa ostatní desili.

Inžinieri okolo nej ustrnuli a prestali sa venovať počítačom.

„Poďme čeliť realite. Je možné, že sme jediní, ktorí prežili a slovo prežili používam veľmi voľne vzhľadom k faktu, že polovica je... indisponovaná.“ Polovica nemala čo jesť a tak sa obetovali, aby sa aspoň deti mohli najesť. A zdá sa, že ani to nestačilo. Už aj deti trpia hladom.

Hlavný inžinier si pretrel unavené oči a prisadol si k nej. „Je možné že signál len nebol dosť silný. Alebo nemajú možnosť ho dekódovať. Alebo ho niečo ruší. Alebo...“

„Alebo je koniec, Leo,“ skočila mu do reči.

Chcel jej povedať niečo povzbudivé, ale vyrušil ich tichučký hlások z vysielačky na Nerininom predlaktí. „Nerin... tvoja matka...“

V momente bola na nohách. Rozbehla sa chodbami a prosila mocnosti, aby jej matka neurobila to, čo si myslela že urobila. Priam rozrazila dvere do centrálnej miestnosti komplexu a zhíkla.

Uprostred sály, ktorá kedysi slúžila na oslavy, dôležité jednania, výročia a audiencie, stál jediný predmet, ktorý Nerin z duše nenávidela. „Mami!“ vykríkla. „Mami!“ Pribehla k rakve a klesla na kolená. Cez malé okienko uvidela mierumilovnú tvár jej milovanej matky, najsilnejšej ženy akú kedy poznala. Nehybnú.

Rozplakala sa. „Mami,“ vzlykla.

Obstúpili ju jej najbližší, vrátane celého oddelenia inžinierov, ktoré ju nasledovalo.

„Urobila to, aby neplytvala naším jedlom,“ povedala mladá pobočníčka Nerininej matky. Aj ona mala v očiach slzy a Nerin ani nemusela hádať aby vedela, že to dievča minimálne jeden deň nejedlo.

Nerin pozrela na rakvu. Koľko ich za posledný rok videla? Tisícky. A predsa to nepomohlo. Žiadne obete nepomohli. Ona sama sa uskromnila na jedno jedlo denne, čo si tiež vyžiadalo obete v podobe večnej slabosti a ubúdajúcej váhy.

Od zúfalstva spustila plač, aký si nedovolila od detstva. Plakala a plakala, prosila, vzlykala a dúfala v zázrak, ktorý im ale nebol dopriaty.

Prečo? Prečo aj po tom, čo sa všetkého vzdali, utiekli sotva s oblečením, ktoré mali na sebe, pracovali bez prestávky, sú opäť na pokraji smrti?

Nerin si zotrela slzy a odhodlane vstala. Osud sa im obrátil chrbtom? Fajn. Však ona ho nakope po svojom! „Leo? Nový plán.“ Otočila sa k inžinierom. „Ideme si po jedlo sami!“

Leo nechápavo pozrel na kolegov. Kam tým mieri?

Nerin pohladila matkinu rakvu a odvrátila sa, aby zamierila do svojich komnát. Potrebuje sa zbaliť.

„N-Nerin? Čo máš v pláne?“ habkal Leo.

Na polceste k dverám sa zákerne usmiala. „Ukradnem ho archanjelom priamo spod nosa, aj keby to mala byť posledná vec, ktorú v živote urobím!“